piatok, 2 decembra, 2022
spot_img
ÚvodNa zamysleniePríklady priťahujú...

Príklady priťahujú…

Ak by priťahovali iba múdre a užitočné príklady, mohli by sme byť, my Slováci, so sebou spokojní. Obyčajne však oveľa viac priťahujú príklady zlé a škodlivé. Je to pochopiteľné. Veď zákon gravitácie platí aj pre ľudí. A dolu sa klesá oveľa ľahšie ako sa stúpa hore…

            Aj keď sú moje sympatie na strane práv našich slovanských bratov Srbov, ktorých lužická vetva už nezadržateľne zaniká pred našimi očami, nemôžem nevidieť podstatu príčin, prečo je to „s nami Slovanmi“ také, aké to je. Aké to vlastne je?

            Vzhľadom na proroctvá Herdera či Kollára „o veľkom veku Slovanstva“ – nič moc. Ako to označuje naše spoločné meno „Slovania“ – po latinsky „Esclavos“ či dnešnou latinčinou, ktorou je angličtina „Slaves“, čo znamená „otrok“, ešte stále sme to my, kto chodí za prácou, ale aj naplnením zmyslu svojho života do cudziny a nie „nezamestnaní a chudobní“ cudzinci k nám. Teda aspoň nie Anglosasi, Germáni, Frankovia či Taliani… tí k nám za prácou určite nechodia. Zato k nám chodia zarábať – a to kráľovsky! Na čom? Predovšetkým na našej hlúposti a neschopnosti vytvoriť si vlastnú dlhodobo perspektívnu koncepciu vlastného života, aby sme mohli ľudsky dôstojne prežiť svoj život a naplniť ho zmyslom hodným starobylého, historického a kultúrneho národa. Tento stav je holým faktom a nielen faktom smutným,  ale aj ponižujúcim. Koho vinou? Vo vytváraní vlastnej perspektívnej koncepcie národnoštátneho života ako základu slobody a dôstojnosti – sa takmer vôbec neangažujeme. Načo? Veď, načo by sme rozmýšľali – najmä naši politickí predstavitelia, keď nám život do detailu naprogramujú iní! My si síce na taký život v cudzej réžii do chuti temperamentne ponadávame – najradšej pri poháriku alebo viacerých – však ráno vytriezvieme a s požehnaním našich otrockých stereotypov ťaháme „káru cudzích záujmov“ trpezlivo a odovzdane ďalej. A naučili sme to aj naše deti. Dôkaz?

            Hľa, ako masovo a radi opúšťajú svoju vlasť – akoby ani nebola slobodná, akoby ani nepatrila im, akoby voči nej nemali žiadne povinnosti a často ani – vzťah! Zrejme sme im zabudli povedať, že „nie pánboh nebeský“, ale každý z tých národov, kam chodíme slúžiť ešte aj dnes si vlastným umom a prevažne vlastnými rukami zabezpečil nielen blahobyt a poriadok, aký mu vyhovuje, ale aj spôsob ako dosiahnuť, aby na jeho blahobyt – aspoň pri tých „špinavších“ prácach – pracovali iní. My síce tento poriadok aj blahobyt obdivujeme aj uznávame, ale akosi sa nám nechce urobiť si to isté aj doma vo vlastnom dvore, vlastnom dome…

            Keď som hľadal príčiny našej slovenskej, ale aj slovanskej „druhoradosti“ v porovnaní s inými prišiel som na jeden nevyvrátiteľný fakt. Hlavnou príčinou nášho stavu je – naša nízka náročnosť. Aj voči sebe, aj vlastným potrebám, ale aj voči životu a svetu. Naše mávnutie rukou „…to je dobré!“ či „…eto charašo!“ Je pre nás také príznačné, aký je takýto postoj k nedokončenej či doslova nedokonalej či doslova „odflákanej“ robote neprijateľný napríklad pre Nemcov. Určite aspoň tých, ktorí projektujú a vyrábajú napríklad Porche, Audi, Mercedes či BMW… Aké auto sme, my Slovania, postavili ako výzvu na konkurenčný boj o svetové či aspoň naše domáce trhy? Akými technológiami či technickými zázrakmi, ktorých je súčasný svet plný, za posledné desiatky rokov predviedli svetu a ukázali mu – ako sa to má robiť? Zdá sa však, že my sme sami so sebou spokojní…

            Tí druhí – vlastne prví – to však vidia inak a využívajú každú našu chybičku na svoj prospech. Dôkazov je nepreberné množstvo! Zamerajme sa však na akútne súčasné ohrozenie, na ktoré naše združenia upozorňovali našich politikov už od svojho vzniku. Ide o „achilovú pätu“ našej domácej aj zahraničnej politiky, ktorou sú slovensko-maďarské vzťahy. Otázka „henleinizácie či kosovizácie“ slovenského juhu je už nielen aktuálnou, je akútnou a reálnou hrozbou nielen našej suverenity, ale aj našej územnej celistvosti a štátnej integrity. Čo sa s našimi varovaniami stalo? To isté, čo sa stalo aj s varovaniami vysielanými  najmä našimi krajanmi – Slovákmi žijúcimi v Maďarsku. Nič…

            V prvom rade si treba uvedomiť, že podstatou akejkoľvek úspešnej politiky je poznanie seba, svojich vlastností a schopností a tiež pravdivého zmyslu vlastných dejín, čo ma slúžiť ako hlavný zdroj nášho poučenia. Aspoň všade v rozumne konajúcom a úspešnom svete – slúži. Rovnako dôležité je aj poznať svojich partnerov, ktorí sú vždy zároveň aj súpermi o miesto pod slnkom, o životný priestor či o vzájomné postavenie. Najmä ak ide o susedov. Ak  však niekto nie je schopný nielen dôkladne spoznať, ale najmä poučiť sa ani po vyše 1100 rokoch susedstva, na vine určite nie je sused. On je aký je a či mu budeme nadávať alebo si ho nebudeme všímať – on iný nebude. Bude však vždy konať tak, aká je jeho prirodzenosť či povaha a charakter. Začnem príkladom.

            Kosovo nevzniklo dnes ani včera. Situácia sa vyvíjala postupne a gradovala až do dnešného stavu za tichého nezáujmu tých, ktorí ju mohli a mali ovplyvniť na svoj prospech. Ale! Všetci Srbi chceli bývať v Belehrade. V Kosove ostala iba tá menej ambiciózna časť a ostatní sa presťahovali do metropoly a tým uvoľnila priestor, ktorý dnes celé Srbsko tak žalostne oplakáva a ktorý nazýva „srdcom Srbska“. Ako však možno opustiť vlastné srdce?

            Veľmi podobne to robíme dnes aj my, keď do síce strategicky veľmi výhodnej, ale pre náš štát  až hranične excentricky situovanej Bratislavy sťahujeme celé Slovensko. Čím? Predovšetkým možnosťou sa uplatniť a zarobiť peniaze.

            Keď som písal „Štátnu doktrínu SR“, ktorej sme venovali aj rovnomennú celoslovenskú konferenciu, okrem iných zásad som uviedol aj to, že – „Štát si nesmie dovoliť sústreďovanie obyvateľov v jednom sídle na úkor vyľudňovania iných, najmä okrajových, prihraničných oblastí“. Ak to robí, je to samovražedná likvidačná politika. Pre dnešnú bezkoncepčnú politiku pri riadení nášho štátu je príznačné, že okrajové časti nášho štátneho organizmu sú doslova odľudnené. A ak tam žijú ľudia, tak predovšetkým tí, ktorých charakterizuje báseň „Turčin Poničan“ – „…a čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo“. Okrajové oblasti SR sú nielen sústavne odľudňované, ale sú aj investične „odkrvované“ a intelektuálne „podvyživované“. Je iba pochopiteľné, že tam, kde sú zanedbávané „kultúrne plodiny“, rozmnoží sa burina, trnina, chrasť… Pozrime sa ako to robia naši susedia.

            Ak sa pozrieme na mapu zistíme, že naši susedia v nás a v našom počínaní cítia skutočne oprávnene „ľahkú korisť“. Čo to dokazuje?  Kým my vyprázdňujeme svoje pohraničie, oni rozumne a štátnicky posilňujú svoje prihraničné sídla, ktoré okolo hraníc SR pripomínajú – aspoň stratégom by mali pripomínať – „dobývacie veže“. Tieto vojnové objekty sa pri obliehaní miesť či pevností mimoriadne osvedčili pri vojenských konfliktoch. Tento stav sústavne sa zvyšujúceho ohrozenia potvrdzuje aj môj životný pocit, ktorý je pocitom „obrancu obľahnutého hradu“. A my – teda naši politickí predstavitelia, lebo stratégov zrejme vôbec nemáme – namiesto, aby sme posilňovali svoje „obranné veže“ – najmä keď slovenské predpolia v Poľsku (Orávka a severný Spiš) či v Maďarsku (Piliš a Mátra) sme už stratili – oslabujeme svoje obranné pozície ešte aj na vlastnom území!

            Nielen nepočúvaním a nekomunikáciou s odbornými elitami – čo je už samo o sebe nezodpovedné a trestuhodné – ešte aj svojou neschopnosťou sa poučiť chystajú – nie maďarskí pohrobkovia fašizmu – neschopní slovenskí demokratickí politici chystajú, nové, tentoraz slovenské Kosovo! Že by slovenskí politici – práve týmto najvlastizradnejším spôsobom chceli za každú  cenu dokázať ako príklady – najmä tie zlé a škodlivé – priťahujú? Alebo chcú dokázať smutnú pravdu o našich mocenských elitách, ktoré nás – národ slovenský – od nepamäti zrádzali?

            Sú však aj iní, ktorí nezradili nikdy a ani nie sú schopní zradiť a používajú rozum a vlastnú skúsenosť na to, na čo sa používať má. Všetko nasvedčuje tomu, že opäť prišiel ich čas. Čím skôr sa ujmú svojej nezastupiteľnej povinnosti, tým menej škôd napáchajú tí, ktorí – či si to uznávame alebo nie – využívajú iba ten priestor, ktorý im my – svojou neschopnosťou sa dohodnúť a postaviť na čelo národa skutočnú elitu – vytvárame.

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň