piatok, 2 decembra, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieSviatok príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda Devín 2005

Sviatok príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda Devín 2005

Vážené slávnostné zhromaždenie!

         Sviatok príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda do ríše našich predkov –  vtedy najmocnejšej ríše na strednom Dunaji – je svojim významom a vplyvom  sviatkom všetkých Slovanov. Tak chápeme misiu slolúnských bratov my, Slováci a verím, že tak ju chápu aj všetci naši slovanskí bratia. Táto misia mala svoj kultúrny, náboženský a aj výrazný štátno-politický rozmer. Náš jazyk – popri gréčtine, hebrejčine a latinčine vyniesla na piedestál úcty a uznania ako jeden zo štyroch liturgických a literárnych jazykov vtedajšej kultúrnej Európy. Metodovo učilište vzdelancov bolo –  na vtedajšie pomery – prvou univerzitou svojho druhu v našom geopolitickom priestore. To sú nesporné, dôkazmi doložené fakty, ktoré sa zásadným a významným spôsobom podieľali na skultúrňovaní a civilizovaní Európy.

         Pri všetkej úcte k práci našich predchodcov – pre nás nie je také dôležité či si presne pamätáme, že sa historický čin odohral 5. júla roku 863. Pre nás ako nasledovníkov a pokračovateľov vo vytýčenej ceste je však nevyhnutné, aby sme dobre chápali podstatu a zmysel historického činu, jeho správny odkaz a tým si potvrdili správnosť svojho smerovania k naplneniu zmyslu nášho určenia.

         Prečo sa ľudia stretajú na miestach, kde sa odohrávala ich história? Preto, aby si pripomenuli deje dávno minulé? Určite aj preto. Najmä však preto, aby sa bytostne dotkli pevných bodov svojho národného života, oduševnili sa a nadchli pre nové činy!

Tak urobili naši predchodcovia, tak robíme aj my. Tak to robia aj všetky kultúrne národy. A obyčajne sa tak stáva v čase, ktorý dozrel a vyžaduje skutky, ktoré vytýčia nový smer a nové perspektívy.

Ešte predtým je však nevyhnutné položiť si otázky, ale najmä – správne si na ne odpovedať. K nim patrí aj otázka: kto nám a prečo vnucoval mýtus o našich – vraj výhradne – tzv. plebejských dejinách? A tiež – prečo sme si tento nepravdivý a scestný mýtus nechali vnútiť?

Pýtam sa –  kde sa podeli potomkovia toľkých kniežat a kráľov, vojvodov a vladykov? Ak sa k tomuto slávnemu dedičstvu neprihlásime so sebavedomím priamych potomkov týchto slávnych a významných rodov –  privlastnia si ich a s nimi aj ich činy cudzí. Nestačí sa však iba prihlásiť k slávnemu dedičstvu, ale aj k povinnostiam, ktoré z postavenia potomkov kniežat a kráľov prirodzene vyplývajú!

Dnes vieme, že kto chce nad niekým vládnuť, musí ho predovšetkým zbaviť sebavedomia. Napriek všetkému verím, že súčasná generácia Slovákov má sebavedomia dostatok. Je len potrebné – a musíme to urobiť my sami  – obrátiť ho správnym smerom. To znamená – využiť ho na  prospech našich národných a štátnych záujmov.

Na osvieženie treba povedať, že naša generácia, ktorá obnovila slovenskú štátnu samostatnosť toto sebavedomie musela preukázať, lebo sme pri tomto štátno-politickom akte zásadnej zmeny nášho postavenia nemali žiadneho zahraničného garanta ani pomocníka. Čo z toho vyplýva?

Základným právom každého živého organizmu – človeka alebo národa – je: chrániť svoje záujmy tak, aby mohol slobodne a dôstojne žiť a rozvíjať svoje schopnosti na zabezpečenie svojej perspektívnej budúcnosti. V stave ohrozenia sa toto právo stáva naliehavou a neodkladnou povinnosťou vyplývajúcou z  prirodzenej zodpovednosti za svoj život aj svoju kultúru ako – autentický, neopakovateľný a nenahraditeľný vklad do pokladnice ľudskej civilizácie.

         Po, dnes už celkom otvorených, verejných vyjadreniach a neblahých predpovediach na adresu slovanských štátov, prezentovaných mnohými západnými ideológmi, ale aj politikmi a po konkrétnych tragických teroristických aj vojenských agresiách proti slovanským štátom, najmä proti Rusku a Srbsku, ako sa to bez vypovedania vojny stalo nedávnou leteckou agresiou zameranou predovšetkým na civilné ciele: školy, nemocnice, elektrárne, komunikačné uzly… pri ktorej zahynuli tisíce nevinných a bezbranných obetí – ba aj detí priamo v školských laviciach! – musíme brať nebezpečie ohrozenia Slovanstva ako alarmujúci fakt.

         Ďalšou nespornou a očividnou skutočnosťou je ústup Slovanstva zo západnej Európy a sme svedkami postupného blízkeho zániku Lužických Srbov – ich jazyka aj kultúry.

         Uvedomujúc si ich spoločné kapacity a zdroje – už pred vyše dvoma storočiami významné osobnosti svetovej filozofie a kultúry predpovedali Slovanom aj Slovanstvu skvelú budúcnosť a vodcovstvo na čele svetových civilizačných pohybov. Toto predpovedané dejinotvorné poslanie a túto osudovú úlohu však nemožno splniť dovtedy, kým sa všetky slovanské národy nestotožnia s filozofiou vzájomného zmierenia, porozumenia, spolupráce a rovnako aj dôvery a vzájomnej pomoci v dobrom aj zlom – ako to prirodzene vyplýva z ich pokrvnej, mentálnej, jazykovej a kultúrnej príbuznosti a spätosti.

         Súčasné zneužívanie situácie a ťaženie západu z problémov slovanských národov ako súčasný „Drang nach Osten“ realizovaný formou ekonomickej, kultúrnej, ale aj celkom zjavnej mocenskej expanzie je krátkozrakou a aj z hľadiska celoeurópskych záujmov nebezpečnou a neperspektívnou doktrínou, lebo skôr či neskôr narazí na odpor tých, ktorí sa budú oprávnene cítiť podvedení proklamáciami o „priateľskej nezištnej pomoci“ – ako je to v mnohých prípadoch už dnes, čo môže vyústiť do konfliktu, ktorý Európa nepotrebuje a môže spôsobiť jej ďalšie oslabovanie. Podvedení proklamáciami sa však cítia aj iní – dokonca tí, ktorých spoluobčan je jedným z hlavných autorov Európskej ústavnej zmluvy. Francúzi to povedali jasne a sebavedome. Ako slobodný národ, ktorý vie čo chce a nikdy nebude súhlasiť s tým, čo mu nevyhovuje. Či sa to už niekomu páči alebo nie.  

         Na druhej strane treba otvorene povedať, že je nedôstojné, aby tí, ktorí vlastnia najväčší a zároveň najbohatší diel Zeme, spoločne tvoria najpočetnejšiu skupinu národov v Európe,  boli – a nie po prvý raz v dejinách – odkázaní na cudzie projekty alebo očakávali pomoc od iných, lebo si sami nezabezpečili perspektívu svojho života.

         Slovanské národy a štáty majú dostatočnú kapacitu materiálnych aj tvorivých intelektuálnych zdrojov na to, aby si vytvorili vlastnú, perspektívnu koncepciu svojho života. Ak tak neodkladne neurobia, budú naďalej závislí a odkázaní na cudzie experimenty.

         Nech je memento – Slovanom cudzorodého, na triednej nenávisti založeného – totalitného boľševicko-sovietskeho režimu s jeho miliónmi obetí kvôli politickým perzekúciám odstrašujúcim príkladom ako to s nami dopadne vždy, keď si necháme vnútiť cudziu koncepciu. A dobre si tiež pamätajme, kto tento cynický, plánovaný rozvrat prirodzenej štruktúry ruskej spoločnosti – tak „priateľsky a obetavo“ podporoval plnými vagónmi peňazí.

Myšlienka slovanskej vzájomnosti a čo najužšej spolupráce slovanských národov nie je nová. Vždy doteraz však bola založená na akejsi dominancii  či vyvolenosti jedného zo slovanských národov. Takéto projekty vždy  vzbudzovali nedôveru u tých ostatných. A treba povedať, že oprávnene.

         Našim príspevkom k riešeniu tohto  spoločného chronického dlhu voči nám a našej spoločnej slovanskej budúcnosti – je návrh „Magny charty slovanských národov“ ako oživenie toho najlepšieho a najživotaschopnejšieho z minulých projektov a zároveň vytýčenie nového smeru uvedomelej zodpovednosti na ceste k naplneniu nášho dejinného poslania a zmyslu nášho života.

         Z nášho územia vyžarovala už pred vyše tisíc rokmi civilizačná misia kresťanstva, z nášho územia – a práve Slovák sa stal jej celosvetovým symbolom – vyšla tiež idea „socializmu s ľudskou tvárou“, z nášho územia, opakovane vychádza iniciatíva na priateľskú a partnerskú spoluprácu slovanských národov. Uvedomujeme si, že my sami nedokážeme pohnúť dejinami, môžeme však iniciovať a navrhnúť smer a veríme, že sa tejto iniciatívy chopia všetci, ktorým záleží na šťastnej a úspešnej budúcnosti slovanských národov a celého ľudstva.

         Poučení podobným konaním iných a zároveň vlastnými chybami, už nesmieme opakovať omyly našich predkov! Naopak, sme povinní aktívne zveľaďovať to najlepšie z ich odkazu tak, aby sme už nikdy neboli odkázaní ani na cudzie ideologické projekty a experimenty s ľudskou prirodzenosťou, ani na cudziu materiálnu pomoc.

         Vždy sme boli a vždy budeme za priateľskú spoluprácu všetkých národov na báze vzájomnej úcty, porozumenia a rovnocenného partnerstva. Uvedomujeme si však, že skutočne rovnocennými partnermi sa môžeme stať – nie proklamáciami iných, ale iba vlastným cieľavedomým  konaním – a rešpekt iných si získame iba vtedy, keď budeme rovnako silní a rovnako úspešní ako naši partneri v európskych či svetových súvislostiach.

         Ak sa múdro,  svorne a cieľavedome chopíme svojej príležitosti a využijeme všetky naše materiálne a tvorivé zdroje – nič nemôže zabrániť tomu, aby sme čestne a úspešne splnili svoje dejinné poslanie.

         V našom prípade nejde o žiaden historický panslavizmus ani o žiadne iné zoskupenie pod vodcovstvom jedného z nás. Ide o bratstvo a súručenstvo rovných v právach i povinnostiach pri zabezpečovaní svojej budúcnosti. Lebo dnes sme si skutočne rovní, žiaľ, rovní v tom – že ani jeden slovanský štát dnes nedokáže sám presadiť svoje záujmy voči konkurencii iných.

         Dokedy sa budú tieto staroslávne múry pozerať na našu ľahostajnosť k sebe? Dokedy bude národ slovenský a ostatné slovanské národy v úlohe sekundantov svetového vývoja vykonávať vôľu cudzích, uskutočňovať ich záujmy a budovať ich blahobyt?  Dokedy ešte chceme trpne čakať na naplnenie slov Herderových, Kollárových, Štúrových o veľkom veku Slovanstva?!

         Dovtedy, pokiaľ sa nepoučíme z vlastných skúseností a navždy nepochováme svoju nesvornosť a nespoluprácu. Dovtedy, kým nespojíme svoje sily na náš spoločný prospech, aby sme dali svojmu národnému životu dôstojnú úroveň, ktorá mu už dávno oprávnene patrí.

Načo teda čakáme? Bojíme sa snáď?! Ak by sme sa báli vlastných povinností, tak sme sem – na miesto najväčšej slávy národných dejín – prišli zbytočne a sme nehodnými potomkami našich predkov, ktorí neokolkovali ani sa nevyhovárali – ale konali – a konali tak, že vytvorili najsilnejšiu ríšu na strednom Dunaji a hegemóna celej Karpatskej kotliny a Panónie. Ak si chceme uctiť ich pamiatku máme iba jednu cestu – musíme si ich uctiť rovnako smelými a rovnako významnými činmi.

Devín 5. júl 2005

P.S. Ak by – najmä v súvislosti s „Magnou chartou slovanských národov“ niekto namietal, že ide o romantický, teda nerealistický prístup k skutočnosti, je namieste otázka. Iba jedna otázka za všetky: vie si niekto predstaviť, že by hocikto – napríklad naši južní susedia –   mali k dispozícii také obrovské zdroje a kapacity, také rozsiahle zázemie Maďarstva ako máme my zázemie Slovanstva? Myslím, že na správnu odpoveď netreba takmer žiadnu predstavivosť. Už nemáme právo sa vyhovárať, už nieto na čo čakať. Náš čas prišiel a čaká na naše činy!

Vážené slávnostné zhromaždenie!

         Prečo sa ľudia stretajú na miestach, kde sa odohrávala ich história? Preto, aby si pripomenuli deje dávno minulé? Určite aj preto. Najmä však preto, aby sa dotkli pevných bodov svojho národného života, oduševnili sa a nadchli pre nové činy!

         Tak urobili naši predchodcovia – štúrovci aj zakladatelia Matice, tak robíme aj my. A obyčajne sa tak stáva v čase, ktorý dozrel a vyžaduje od nás skutky, ktoré vytýčia nový smer a perspektívy do budúcnosti. Nie však na „jedno volebné obdobie“. Perspektívou je stratégia najmenej na jednu generáciu.

         Odvekou stratégiou západu pretrvávajúcou stáročia je – neskôr s nemeckou precíznosťou vypracovaná politická konštanta či doktrína určujúca základný smer expanzie pri zabezpečovaní svojho životného priestoru nazývaná „Drang nach Osten“. Uplatňovala sa vždy, keď  či Slovania stratili opatrnosť či vytrvalosť brániť svoj životný priestor či pre ich vzájomné nezhody a nesvornosť. Tak je to aj dnes. No táto expanzia sa nekoná, zatiaľ,  vojenskými prostriedkami – hoci nedávne udalosti v Juhoslávii svedčia, že ani zabíjanie civilistov a detí bombardovaním nie je minulosťou pri presadzovaní svojich expanzívnych záujmov. Dnes sa táto doktrína presadzuje predovšetkým pod maskou tzv. hospodárskej pomoci, ktorá spočíva v kladení podmienok spôsobujúcich chaos a rozpad vnútorných štruktúr. Prichádzajúci kapitál sa zmocňuje nielen našej ekonomiky, ale napáda, oslabuje a ničí aj našu kultúru. Stačí sa pozrieť na názvy obchodov a firiem či ich reklamy napríklad v centre Bratislavy, kde sa so slovenčinou takmer ani nestretneme. Už nám nepatria ani banky ani poisťovne – tradičné zlatonosné nosnice, nepatria nám už ani strategické podniky a celé strategické odvetvia ba ani náš národný telekomunikačný uzol – Slovenské telekomunikácie (dnes Slovak Telecom) už nie sú slovenské…

         Stav je o to horší, že sa tak nestalo zabraním územia po dobytí nášho štátu či vybojovaním si nášho majetku vojenskými prostriedkami. Stalo sa tak legálne, podľa našej vlastnej legislatívy a náš majetok sa – iba za niečo vyše jedno desaťročie! – dostal takmer do výhradného vlastníctva cudzincov a na ich vlastnícke listy.

         Prehrali sme vojnu, keď sa ku nám správajú ako k dobytej krajine? Áno, prehrali. A nielen tú „studenú“, ale aj vojnu o zdravý rozum a racionálne správanie sa k vlastnému životu.

         Sami a vlastnými silami sa už späť k tomuto majetku ani k našim bývalým – ešte nedávnym – pozíciám vo vlastnom štáte nedostaneme. Dokonca ani ostatné slovanské národy a osve – každý sám – k dôstojnému a úspešnému životu nedostanú. Aké je riešenie?

         Každý kto poslúcha cudziu koncepciu a nechá si vnútiť cudziu hru – musí prehrať! Jediné riešenie reálne vedúce k reálnemu úspechu je iba jedno. Treba spojiť svoje sily a vzájomne si – v dobrom aj zlom – pomáhať. Nič nám nehovorí Commonwealth? A o čom inom ako o spoločnom postupe pri presadzovaní spoločných záujmov je NATO či EÚ?

         Že sa nám budú posmievať? Vyhradzovať to do 19. storočia, zhadzovať a ignorovať, ohovárať či nenávistne nás preklínať?! Čím viac to budú robiť – tým viac si buďme istí, že táto cesta je správna!

         Ak však nemáme dosť odhodlania a odvahy, dosť schopností, vytrvalosti a síl, tak nám nezostáva nič iné ako byť pokusnými tvormi na experiment tých, ktorí si pomocou nás zabezpečia vlastný blahobyt a nadvládu nad nami.

         Vytvorenie „… konečne už vlastnej perspektívnej koncepcie národno-štátneho života a napĺňanie idey národného zmierenia, porozumenia a spolupráce“ sú našimi základnými predsavzatiami od počiatku vzniku našich združení. V týchto intenciách a v tomto duchu  vznikol aj návrh „Magny charty slovanských národov“. Kiež by sa stal svetlom v súčasnej tme a chaose, do ktorého sme sa dostali sami a najmä preto, že radšej príjmame cudzie projekty namiesto toho, aby sme si vytvorili projekty vlastné.

         V našom prípade neide o žiaden historický panslavizmus ani o žiadne iné zoskupenie pod vodcovstvom jedného z nás. Ide o bratstvo a suručenstvo rovných v právach i povinnostiach pri zabezpečovaní svojej budúcnosti. Lebo dnes sme si skutočne rovní, žiaľ, rovní v tom – že ani jeden slovanský štát dnes nedokáže sám presadiť svoje záujmy voči konkurencii iných. Často ani tie základné životné záujmy… Načo teda čakáme? Bojíme sa snáď?! Ak by sme sa báli vlastných povinností, tak sme sem – na miesto najväčšej slávy národných dejín – prišli zbytočne a sme nehodnými potomkami našich predkov, ktorí neokolkovali ani sa nevyhovárali – ale konali – a konali tak, že vytvorili najsilnejšiu ríšu na strednom Dunaji a hegemóna celej Karpatskej kotliny a Panónie. Ak si chceme uctiť ich pamiatku máme iba jednu cestu – musíme si ich uctiť rovnako smelými a rovnako významnými činmi.

    Áno aj modliť sa treba v nádeji, že existuje niekto múdrejší a spravodlivejší ako sme my, ľudia… že existuje – na rozdiel od nás, ľudí – niekto dokonalý v činoch a neomylný v prozreteľnosti.

         Áno aj slávnostné slová treba prednášať – nie však častejšie ako je nevyhnutné, lebo slovo nikdy nenahradí skutok a čin.

Vážené slávnostné zhromaždenie! Excelencie, Slováci a Slovania, milí priatelia!

         Tu na posvätnej pôde devínskeho hradu, svedka najslávnejších dejov našej histórie, v tento sviatočný deň Slovákov a všetkých Slovanov, ale aj celej kultúrnej Európy – vítam všetkých, ktorí prichádzajú s dobrým a čestným úmyslom –  v mieri a úcte osláviť spolu s nami 1142. výročie príchodu solúnskych bratov – a dnes aj spolupatrónov Európy sv. Cyrila a sv. Metoda na územie ríše našich predkov –  dnes výsostné územie nášho štátu – Slovenskej republiky.

         Tento významný osudový míľnik a zároveň žiarivý maják na ceste k slobodnej národnej súčasnosti Slovákov nám však pripomína nielen našu slávnu minulosť. Rovnako, ba ešte naliehavejšie nám pripomína – mal by pripomínať! –  a predovšetkým elite slovenského národa, aj to, čo všetko sme dlžní nielen slávnemu odkazu našich dejín, ale najmä – čo sme dlžní našej prítomnosti, aby aj ona bola  – svojou silou, rozmachom aj kultúrou – taká impozantná, úspešná a významná ako bol náš vstup na javisko európskych dejín!

         Prišli sme sa dnes však nielen klaňať a modliť, v úcte spomínať na deje, ktoré vykonali iní. Prišli sme aj konkrétnym návrhom oživiť myšlienku slovanskej vzájomnosti ako overenú – i keď, na škodu všetkých slovanských národov veľmi zriedka používanú – cestu naplnenia myšlienky vzájomného zmierenia, porozumenia a spolupráce slovanských národov na báze rovnoprávneho partnerstva, vzájomnej výhodnosti a spoločného prospechu. Tak nám kážu stanovy našich združení slovenskej inteligencie, v ktorých sa, hneď za našim základným heslom: MÚDROSŤ SVORNOSŤ, VYTRVALOSŤ! píše “…vlastným príkladom tvorivej spolupráce slovenskej inteligencie presadzovať ideu národného zmierenia, porozumenia a spolupráce všetkých, ktorí chcú svojimi vedomosťami a schopnosťami pomôcť pri vytvorení – konečne už vlastnej – koncepcie nášho národného a štátneho života“. Tak nám kážu stanovy, tak nás nabáda cit a rozum, tak nám radí naša historická aj súčasná skúsenosť. Verím, že dnešným stretnutím vyšleme jasný a zreteľný signál pre skutočne nové vzťahy medzi slovanskými bratmi a vytýčime nový smer ich cesty k dôstojnému a úspešnému životu a k naplneniu svojho dejinného poslania. Nech Stvoriteľ žehná naše kroky!

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň