Význam slova RECIPROCITA je pre niekoho samozrejmý a nepotrebuje sa o ňom vôbec baviť a naopak, iný človek si môže myslieť že jeho archaizmus. Dobre, povedzme, že je to prípad od prípadu. Nemuseli by sme sa tým vôbec zaoberať, keby … Keby rodičia od svojich detí žiadali protislužbu, keby učitelia vysvetľovali svojim žiakom dôležitosť tohto výrazu a keby si zamestnávateľ uvedomoval hodnotu svojich zamestnancov atď. Reciprocita je mimoriadne dôležitý pojem a mal by patriť do každodenného života ako samozrejmosť.
Máme okolo seba rôzne skupiny zamerané na porušovanie tejto zásady . Napríklad: majitelia psov sa nie raz stretli s právom poľovníkov zastreliť ich psa, ak sa vzdiali viacej ako 200 m na ktorom trvajú, ale povinnosť zložiť nebezpečné zviera ak sa priblíži na 200 m k poslednému obydliu už nemajú. Zver chráni zákon a hlásne trúby ochranárskych spolkov. Bezpečnosť občan a nedotknuteľnosť jeho majetku je vedľajšia.
Reciprocita v rodinnom vzťahu sa prejavuje vo forme úcty detí voči rodičom, v manželstve voči partnerovi, v osobnom kontexte tvorí základ priateľských vzťahov. Jednoducho, reciprocita patrí do základnej výbavy slušného človeka, a rozhodne patrí aj do slušných vzťahov na medzinárodnom poli.
Slovník cudzích slov, ktorý vydalo Slovenské pedagogické nakladateľstvo v roku 1979 hovorí, že reciprocita je vzájomnosť, ale tiež obrátená pomernosť a dodáva – v medzinárodnom práve zásada vzájomnosti dodržiavaná štátmi. Oproti tomu novší Slovník cudzích slov v mojom počítači odráža dnešný stav keď hovorí, že „Reciprocita je vzájomnosť, vzájomné poskytovanie výhod, najmä v zahraničnom obchode“. Podľa toho aj spoločnosť vyzerá. Už nie povinnosť vrátenia služby, už nie zásada rovnosti a rovnoprávnosti, ale biznis.
Ak niekto za svoju službu získa právo na reciprocitu a povie, že za to nič nechce, že nič neočakáva, že sa vrátenia služby vzdáva môže to byť prejav veľkorysosti, dobroprajnosti, v očiach kresťana aj dobrý skutok. Takýto človek si zaslúži uznanie. Ak sa však takéto konanie dostane do medzinárodných vzťahov, štát bez trvania na reciprocite poškodí svojich občanov a v očiach iných štátov stojí na úrovni nerešpektovaného hlupáka a nezaslúži si úctu. Ba čo viac, jeden ústupok porodí ďalšie ústupky až je z toho katastrofa. Možno takéto počínanie máme v našej podstate. Správanie našich vlastných politikov, majiteľov firiem, ale aj samotných občanov nás na toľko preslávilo, že sme od najbližších susedov získali rovnaké, urážlivé, ale v ich jazyku asi charakteristické meno. Starší ho poznajú, mladší sa môžu opýtať skôr, než do tejto kategórie zaradia aj ich. Už je to aj na Gúgli.
Systém ústupkov, benevolencia pri zmluvných termínoch, netrvanie na reciprocite je žiaľ, príznačný stav aj nášho zahraničia. Prosbopismi počnúc, cez úctivé Žiadosti, československým parlamentom 20 rokov prehliadanými argumentáciami našich politikov končiac. Nebyť poučených Slovákov v zahraničí, asi by sme prosili, žiadali a argumentovali dodnes. Nepoučili sme sa. Veď ani v obnovenom spoločnom štáte to nebolo iné. Iba mimochodom – opäť nevznikol na základe referenda, ale iba na tajných, polo tajných aj otvorených diskusiách a z falošných sľubov. Opäť sa našli dôverčiví a bezzásadoví politici, opäť sme uverili, opäť sme sa sklamali a opäť sme neuspeli. Štát sa rozpadol. Zmena síce v roku 1993 nastala, ale dodnes nie je jasné, kto ju privodil. Od vtedy sa iba málo zmenilo. Vidí sa mi, že samostatnosť a zvrchovanosti iba deklarujeme. Všetko je iba naoko. Aj zvrchovanosť, aj samostatnosť.
Dva príklady. Prvý – kvôli benevolencii, nerozhodnosti a nedôslednosti našich politikov, dodnes nie je naplnená medzinárodná zmluva o vodnom diele v Gabčíkove, napriek rozhodnutiu Európskeho súdu. Tým je viacnásobne poškodené hospodárstvo štátu aj ekológia krajiny. Druhý – kvôli maďarskej babičke poslanca Ferka Mikloška sme nežiadali reciprocitu pre našich rodákov a tým sme na smrť odsúdili našu komunitu v Maďarsku. Sofistikované životné podmienky v tejto krajine spôsobili, že sa naši rodáci vzdávajú svojich koreňov. Dopustili sme to napriek tisícročným skúsenostiami.
A nie len to. Finančne aj personálne dehonestujeme najstaršiu organizáciu, ktorú naši predkovia založili práve kvôli tomu, aby chránila náš národ, jeho pamäť, bohatstvo aj jeho tradície. Podobných príkladov by sa našlo určite viacej.
Ignorovanie reciprocity sa netýka iba Slovenska. Vážne dôsledky vidíme v nekritickom zachraňovaní sporných cestovateľov. Netrváme na reciprocite, netrváme na povinnosti bezpodmienečne rešpektovať zákony, zvyklosti a obyčaje príslušného štátu. Prehliadame a ospravedlňujeme ich neprispôsobilosť a agresiu. Ani na elementárnej podmienke znalosti jazyka štátu, v ktorom žije a zaradenie sa do pracovného vzťahu nie je podmienkou azylu. Naopak. Bez nároku na reciprocitu skoro každý z nich je začlenený do sociálnej dobročinnosti. Odmenou za to sú oblasti, v ktorých prestáva platiť právo a nastupuje teror voči domácemu obyvateľstvu. To si naozaj žiadajú občania štátu od svojej vlády, ktorá spravuje jeho majetok a ručí za ich bezpečnosť? Dôsledná reciprocita by mohla otvoriť dvere každému, kto by ju dodržiaval a naopak. Nepotrebovali by sme diktáty, vyhrážky ani vydieranie.
Nedbať na reciprocitu sa skôr či neskôr obráti proti tomu, kto na nej netrvá, ale aj proti tomu, kto ju zneužíva. Ak by sme túto zásadu dodržiavali, mohli sme sa vyhnúť mnohým nepríjemnostiam a škodám. Je pravda, že medzinárodné vzťahy u našich susedov na západe aj na juhu máme výborné, ale nie iba preto, že nežiadame, na čo máme právo? Právo zákonom a druhou stranou potvrdené. Napríklad nepoužívanie vlajky a ostatných symbolov neexistujúceho štátu. Dožijeme sa zmeny? Ak nás zo sladkého spánku neprebrali ani požiadavky jednej politickej skupiny predložené nášmu premiérovi, tak asi nie. Kam takáto politika smeruje si domyslí každý, kto aspoň zbežne pozná našu starú, staršiu, ale aj súčasnú históriu.
Brezová 11. júna 2020
R. Pavlík, člen združenia Rastic
