Interiér Vatikánskej knižnice
zdroj: flickr.com
Vzťah slovenského národa a katolíckej Cirkvi patrí ku kľúčovým otázkam našich dejín, ktoré boli od svojho začiatku úzko spojené s kresťanstvom. Osvetlenie všetkých súvislostí tohto nie vždy harmonického a jednoznačného vzťahu patrí k základným úlohám slovenskej historiografie.
Osobou, ktorá venovala tejto úlohe takmer celú svoju vedeckú kariéru, a ktorá dosiahla v danej téme úspechy presahujúce lokálny národný rozmer, je nepochybne Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec, ktorá bola taká láskavá a poskytla portálu Christianitas rozhovor.
Pani profesorka, patríte k najväčším autoritám slovenskej historickej vedy v oblasti cirkevných dejín a ste ako jediná Slovenka členkou Pápežského výboru pre historické vedy. Mohli by ste našim čitateľom priblížiť, čo Vás motivovalo k zameraniu sa práve na dejiny katolíckej Cirkvi v 20. storočí?
Ostatného poldruha desaťročia sa naozaj sústreďujem predovšetkým na cirkevné dejiny, svojou formáciou a dielom som však všeobecná historička, ktorá sa venuje aj iným oblastiam, najmä politickým dejinám 20. storočia. Táto symbióza je zrejmá aj z môjho ťažiskového výskumu – dejín diplomacie Svätej stolice a jej vzťahov so Slovenskom a národmi a štátmi strednej a východnej Európy. Istú symbiózu svetských a cirkevných dejín však považujem aj odhliadnuc od mojej špecializácie za zásadnú. Európske i slovenské dejiny vyrástli z kresťanstva, ktoré im dalo obsah i tvárnosť. Skúmať slovenské či európske dejiny bez zohľadnenia ich kresťanskej duchovnej dimenzie a zástoja kresťanstva a Cirkvi v nich je nemožné – vygumujte zo slovenských dejín kresťanstvo a zostane hŕbka popola alebo ideologický paškvil nehodný mena dejiny.
Žiaľ, dnešný nosný prúd profánnej historiografie ide presne týmto smerom ideologickej sekularizácie. Príznačné je, že ani také prestížne mnohozväzkové dielo k dejinám studenej vojny ako je Cambridge History of Cold War, ktoré má mnohotisíc strán a je považované za „výkladnú skriňu“ výskumu studenej vojny, nemá ani jedinú kapitolku, ktorá by bola venovaná Svätej stolici. Aj mnohí cirkevní historici sa však sami vylučujú z medzinárodného vedeckého diskurzu, keď sa zaoberajú detailnými a niekedy staticky poňatými otázkami a nevšímajú si širší historický kontext a vývoj a svetskú historiografiu, ktorá si zase nevšíma ich. Myslím, že je veľmi potrebné – metaforicky vyjadrené – opäť vrátiť Cirkev do dejín a dejiny do Cirkvi.
Zdrojom pre Vašu výskumnú prácu sú dva hlavné vatikánske archívy: Historický archív Druhej sekcie Štátneho sekretariátu Svätej stolice, zjednodušene povedané „zahraničnopolitický archív“ Vatikánu, Vatikánsky apoštolský archív, ktorý uchováva okrem iného všeobecnú dokumentáciu Štátneho sekretariátu, archívy apoštolských nunciatúr, viacerých kongregácií a archívne pozostalosti rôznych cirkevných osobností. Do akej miery môžu byť pre katolíkov zdrojom prekvapení a nových interpretácií cirkevných dejín 20. storočia?
Tieto dva archívy sú dôležitým, ale zďaleka nie jediným zdrojom môjho výskumu – žiadny historik si nemôže vystačiť s jedným či dvoma hoci veľkými archívmi, ale musí ich dokumentáciu konfrontovať s inými prameňmi, v mojom prípade predovšetkým s archívmi rôznych ministerstiev zahraničných vecí, diecéznymi archívmi, pozostalosťami významných cirkevných a svetských osobností a pod. Dva hlavné vatikánske archívy však nepochybne tvoria nosný pilier mojich výskumov a opäť sa dostali do popredia najmä po otvorení archívnych fondov z pontifikátu Pia XII. (1939 – 1958) pre historický výskum v roku 2020. Hoci výskum zabrzdili obmedzenia, vyplývajúce z Covidu, dlhé uzávery a následne prísna redukcia a kontingentácia miest v bádateľniach, prvé výsledky už máme na stole. Osobitne dôležité sú pre povojnové obdobie, keďže doterajší výskum pontifikátu Pia XII. sa v drvivej väčšine prípadov venoval najmä vojnovým rokom a tragickým udalostiam, ktoré ich sprevádzali.
Tieto prvé rezultáty ukazujú, že nejaké zásadné prekvapenia, ktoré by prevrátili naše doterajšie poznanie, asi očakávať netreba – napokon, principiálne postoje Pia XII. boli od počiatku známe, aj keď nová dokumentácia nepochybne umožní, aby sme doterajšie poznanie lepšie konkretizovali a precizovali. Zároveň sa však tiež ukazuje, že práve pre slovenské dejiny budú mať novosprístupnené archívne dokumenty mimoriadny význam.
Kým iné národy mohli aj v predchádzajúcich obdobiach slobodne bádať o svojich dejinách a aj v čase neprístupnosti vatikánskych archívov využívať alternatívne zdroje poznania, pre poznanie slovenských dejín, ktoré boli po desaťročia postihnuté dôsledkami straty vlastného štátu a ideologickej podriadenosti cudzím, manipuláciami, tabuizáciami a stratou historickej pamäte národa, sa tu otvárajú nové horizonty. Mojimi rukami v oboch archívoch medzičasom prešli tisícky dokumentov, ktoré svedčia o tom, že ani po strate slovenského štátu sa pápež a jeho diplomati neprestali zaujímať o slovenský národ, ale naopak, venovali slovenskej otázke obrovskú pozornosť. Rozsah pápežovho angažovania sa a jasnosť jeho postojov, ktorá nikdy nespochybnila samostatnú existenciu slovenského národa a jeho prirodzené práva, je naozaj prekvapujúci.
Vaša pozornosť pri práci s archívmi sa sústreďuje na otázky vzťahov medzi Slovenskom, resp. strednou Európou a Svätou stolicou, najmä po II. svetovej vojne. Mali podľa Vás vtedajšie geopolitické zmeny dopad predovšetkým na aktuálnu politiku Vatikánu, alebo do značnej miery formovali aj určité zmeny doktrinálne, najmä v otázke príklonu Svätej stolice k demokratickému systému, k tolerovaniu sekularizácie a príklonu k ekumenizmu?
Pápež Pius XII. si veľmi dobre uvedomoval, že kresťanská Európa, alebo to málo, čo z nej ešte zostalo, stála v roku 1945 na jednej z najvážnejších križovatiek svojich dejín, v rozhodujúcom zápase „medzi pravdou a omylom, vierou v Boha alebo popretím Boha, supremáciou ducha alebo nadvládou matérie“ a že z tohto zápasu buď vyjde ako kresťanská, alebo v ňom zanikne, padnúc za obeť čisto materialistickej kultúre, ktorá namiesto Boha povýši na oltár ľudskú svojvôľu. Už od vypuknutia vojny pápež zdôrazňoval, že najhlbší koreň zla v modernej spoločnosti, a teda aj najhlbšia príčina vojny, spočívala v odvrátení sa ľudstva od Boha a v odmietnutí jeho univerzálnych morálnych noriem, ktoré viedlo aj k strate úcty k dôstojnosti ľudskej osoby. Aj totalitarizmy 20. storočia považoval v konečnom dôsledku za deti materialistického liberalizmu, ktorý „redukuje človeka na koliesko v politickej hre, na číslo v ekonomickom výpočte“.
Pius XII. bol presvedčený, že východiskom zo situácie bezprecedentného násilia, nejednoty a neistoty, ktoré priniesla vojna a povojnový vývoj, môže byť iba návrat ku kresťanstvu. Bol to posledný pápež, pre ktorého bol koncept kresťanskej civilizácie uholným kameňom jeho sociálneho myslenia – jeho nástupcovia už pod dojmom hlbokej sekularizácie na ideál európskej kresťanskej civilizácie rezignovali. Charakteristickými črtami „novej“, znovupokresťančenej Európy, po akej Pius XII. túžil, mala byť úcta k Božiemu a prirodzenému právu, k nescudziteľnej dôstojnosti ľudskej osoby, univerzálna rovnosť práv na nezávislý život vo vlastnej identite a tradíciách pre všetky národy vrátane malých a porazených, sloboda v jej etickej a spoločenskej dimenzii, solidarita a emancipácia právnych systémov od rigidnosti právneho pozitivizmu, povyšujúceho ľudskú svojvôľu na zákon, a ich ukotvenie v prirodzenom práve.
Povojnový vývoj priniesol Piovi XII. hlboké sklamania. Namiesto uskutočnenia jeho ideálu „novej Európy“ priniesol nové rozdelenia, porušovanie prirodzených práv jednotlivcov i národov, dominanciu materialistického ducha. S osobitnou bolesťou sledoval pápež zrod Železnej opony, ktorá rozdelila svet na dva politicko-ideologické bloky: západný, dominovaný liberálnou laickou kultúrou, v ktorom sa Katolícka cirkev tešila formálnej slobode, bola však konfrontovaná s postupujúcou hlodavou sekularizáciou, stratou identity a „mäkkou“ expanziou marxistického myslenia, a východný, v ktorom sa etabloval komunistický systém a rozpútala otvorená perzekúcia širokých vrstiev obyvateľstva, osobitne Katolíckej cirkvi. V duchu svojej „eschatologickej“ interpretácie dejín považoval Pius XII. expanziu komunizmu a marxizmu vo všetkých podobách vrátane „mäkkej“ podoby akademického a kultúrneho neomarxizmu za smrteľné nebezpečenstvo kresťanskej civilizácie a zápas proti nemu za apokalyptickú konfrontáciu so Zlom, ktoré bolo „intrinsecamente perverso“, teda vo svojej podstate zvrátené, a s ktorým preto nebol možný nijaký dialóg.
Je pravdou, že Pius XII. sa v nových podmienkach otvoril mnohým novým politickým myšlienkam a predstavám, dával im však úplne iné obsahy, než sú tie, ktoré sa im dnes podsúvajú. Pius XII. bol prvý pápež v dejinách, ktorý sa otvorene prihlásil k demokratickému usporiadaniu štátneho zriadenia, zároveň však zdôraznil, že demokracia je systém veľmi krehký, ktorý môže fungovať iba vtedy, keď budú ako conditio sine qua non splnené niektoré zásadné podmienky najmä morálneho charakteru. Demokracia pozbavená mravnosti a úcty k prirodzenému právu a zredukovaná na mechanickú hru aritmetickej väčšiny nebude participáciou povedomých a slobodných ľudských osôb na výkone moci, ale najhoršou totalitou bezprecedentných rozmerov, ktorá bude pod rúškom demokracie manipulovať zaslepené a zotročené masy a presadzovať politickú a ideologickú svojvôľu mocných.
Pius XII. bol aj presvedčeným prívržencom myšlienky európskeho zjednotenia, nevnímal ju však ako rozpustenie prirodzených identít a historických kultúr v beztvarej, centrálne riadenej mase, ale ako hlboko kresťanský koncept, ktorý má vytvoriť harmonické spoločenstvo národov ukotvených v spoločnej kresťanskej identite, teda syntézu národno-vlasteneckého myslenia a univerzálnej solidarity. Konečným cieľom tejto vízie bola praktická implementácia katolíckej sociálnej náuky ako realistickej alternatívy k politickým usporiadaniam bez Boha alebo proti Bohu.
V publikácii s názvom Umlčaná cirkev a pápežská diplomacia 1945 – 1965, ktorá vyšla v roku 2018 ste autorkou príspevku s názvom Svätá stolica a Československo 1945 – 1965. Ako by sa podľa Vás dal v skratke charakterizovať vzťah Svätej stolice voči Slovensku po zániku jeho štátnosti a v čase definitívneho ovládnutia stredoeurópskeho regiónu komunistickou ideológiou?
Tejto problematike som odvtedy venovala oveľa viac publikácií, ktoré v ostatných mesiacoch vychádzajú v rôznych jazykoch po celom svete a čerpajú z medzičasom sprístupnených vatikánskych archívov z obdobia pontifikátu Pia XII. Jednu z nich sme v novembri tohto roku prezentovali vo Vatikáne. Hoci výskum naďalej prebieha, už teraz možno jasne povedať, že po vojne bol pápež Pius XII. prvou a nadlho jedinou autoritou, ktorá ani po zániku slovenského štátu neprestala hovoriť striktne o „Slovákoch“, nie o „Čechoslovákoch“, ktorá sa ujala slovenských utečencov, pre ktorých vymenovala osobitného slovenského národného delegáta s mimoriadnymi právomocami vrátane fakúlt, normálne rezervovaných biskupom, ustanovila osobitného slovenského zástupcu v Pápežskej pomocnej komisii, trvala na samostatnom slovenskom vysielaní Vatikánskeho rozhlasu, pozorne sledovala vývoj na Slovensku a intervenovala v mnohých kľúčových kauzách od kauzy Jozef Tiso po kauzu Ján Vojtaššák, prijímala na audiencie a čítala memorandá bývalého slovenského vyslanca Karola Sidora, ktorému až do emigrácie do Kanady v roku 1950 poskytla azyl vo Vatikáne, a viedla osobný i korešpondenčný styk so slovenskými cirkevnými predstaviteľmi v slovenskej Amerike a v slovenskom exile.
Samozrejme, pápež konal vždy tak, aby neporušil zásadu svojej politickej nestrannosti, zároveň však vždy s úctou k pravde a spravodlivosti. Ak slovenská otázka po roku 1945 napriek dvojnásobnému oddeleniu Slovenska od zvyšku sveta bariérou sovietskeho bloku a Československa, v dôsledku ktorého sa stalo najizolovanejšou krajinou Európy, neprestala pre svet existovať, bola to v nemalej miere zásluha Svätej stolice a osobitne Pia XII.
Zdroj: portál Christianitas:
pani Hrabovec nie je historička. jej publikácie sú politické, preto je potrebné ju označiť za politickú aktivistku. mnohé tvrdenia pani Hrabovec nie sú historicky pravdivé, už viackrát som narazil na to, že prispôsobuje dejiny svojmu ideologickému pohľadu a politickému záujmu.
Pani Hrabovcová je historička par excellence. Tým, že skúma, komentuje a hovorí pravdivo, nevyhovuje nevzdelanej, bezbožnej a zlo proklamujúcej časti populácie.
Pani prof. Hrabovec dokonale vyjadruje historické skutočnosti. Preto s ňou majú problém zbabelí pseudohistorici, aj pseudopolitici či pseudointelektuáli – pretože majú problém s Pravdou a samotnou podstatou veci. Bohu vďaka za jej odvahu a erudovanosť.
Určite je to elegantná , výnimočne vzdelaná a odborne fundovaná pani profesorka,teší ma jej slovenský pôvod a rád si vypočujem jej názory a informácie ,ale vyrušuje ma to jej skomolené priezvisko, ak sa tak má volať v Rakúsku, nech, ale na Slovensku bude vždy Hrabovcová,alebo ,keď tam musí byť ten gemánsky základ slovenského mena, tak Hrabovecová.