pondelok, 23 mája, 2022
spot_img
ÚvodNárodnostné vzťahySlovenská otázka v medzinárodnopolitických súvislostiach od konca druhej svetovej vojny po založenie...

Slovenská otázka v medzinárodnopolitických súvislostiach od konca druhej svetovej vojny po založenie Svetového kongresu Slovákov

23. 10. 2021, Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec

Predseda Svetového kongresu Slovákov Štefan B. Roman často zdôrazňoval, že Slováci sú najizolovanejší národ v celej Európe, pretože ich od ostatného sveta nedelí iba železná opona, ale aj opona pražská, teda bariéra centralistického československého štátu, a preto jednou z najdôležitejších úloh Kongresu je prekonať túto izoláciu a Slovensko vrátiť na politickú i mentálnu mapu Európy. Nebolo náhodné, že prvý oficiálny dokument formujúceho sa Svetového kongresu Slovákov, Deklarácia, prijatá na prípravnom Generálnom zhromaždení SKS v New Yorku v júni 1970, vyhlásila slovenskú otázku za medzinárodnú.

Najpodstatnejšou príčinou tejto izolácie Slovenska bola skutočnosť, že v roku 1945 bolo v  rozpore s programovými vyjadreniami Spojencov ako Atlantická charta či Charta OSN bez možnosti vyjadriť svoju vôľu opätovne začlenené do obnoveného československého štátu, a tak v medzinárodnom politickom kontexte prestalo existovať.

- Podporte nást -

Európske veľmoci i susedia Slovenska síce aj po roku 1945 ešte nejaký čas vnímali Slovensko ako potenciálne polosamostatnú entitu a udržiavali v Bratislave svoje diplomatické zastupiteľstvá, ktoré mali formálne iba status (generálnych) konzulátov, obstarávali však aj politickú agendu. V rokoch 1949-1951 boli však všetky západné zastupiteľstvá v Bratislave s výnimkou rakúskeho zlikvidované a Bratislavu opustili aj západné kultúrne inštitúty a tlačoví korešpondenti. Bol to dôsledok politicko-ideologického nepriateľstva komunistického režimu voči Západu, ale predovšetkým centralistického tlaku československého štátu, ktorý si neprial, aby malo Slovensko priamy styk s vonkajším svetom, pred ktorým bolo v niektorých fázach doslova uzatvorené, takže ani v Prahe sídliaci diplomati sa tam nedostali. Chargé d’affaires apoštolskej internunciatúry Gennaro Verolino bol počas svojej cesty po Slovensku koncom júna 1949 v rozpore s medzinárodnym právom policajne zadržaný a po návrate do Prahy vykázaný z Československa. V diplomatickej nóte sa mu explicitne vyčítalo, že navštívil Slovensko. V roku 1950 bol v Bratislave na ulici zatknutý a na dlhoročné väzenie odsúdený zamestnanec rakúskeho konzulátu Karl Rajnoch, ktorý obstarával spojenie medzi slovenskými katolíckymi kruhmi a Viedňou resp. Rímom a v spolupráci s jezuitmi a tichým vedomím biskupa Buzalku zorganizoval tajnú anketu podľa Gallupovej metódy o politických postojoch Slovenska, ktorej výsledok potvrdil túžbu všetkých vrstiev slovenského národa po obnove nezávislosti.

Otváranie slovenskej otázky v kontaktoch so západným zahraničím považoval komunistický režim aj vo vzťahu k vlastnému obyvateľstvu za jeden z najťažších zločinov. Za niekoľko lístkov slovenskému vysielaniu Rádia Rím a memorandum, zaslané riadnou poštou západným veľvyslanectvám v Prahe a žiadajúce uznanie Slovenskej národnej rady v zahraničí za predstaviteľku slovenského národa, bol Ivan Štelcer v roku 1955 odsúdený na doživotie a iba o vlas unikol trestu smrti.

V situácii, keď národ bez štátu i politickej slobody pre svet neexistoval, mohlo v jeho mene slobodne hovoriť a dožadovať sa preň politických práv iba slovenské zahraničie: slovenskí starousadlíci v USA a Kanade, opierajúci sa o silné fraternalistické organizácie s istým vnútroamerickým politickým vplyvom, a predovšetkým slovenský politický exil, ktorý sa organizačne a programovo sformoval v rokoch 1945-1948 a ktorý bol síce v dôsledku istých vnútorných najmä taktických rôzností do roku 1960 rozštiepený na dve hlavné organizácie, Slovenský oslobodzovací výbor a Slovenskú národnú radu v zahraničí, programovo však zdieľal spoločný zásadný cieľ: oslobodenie Slovenska spod komunizmu a českej dominancie a vytvorenie nezávislého slovenského štátu postaveného na demokratickom a kresťanskom základe a integrovaného ako rovnoprávneho partnera do zjednocujúcej sa Európy. Kým ostatné národné exily s výnimkou chorvátskeho teda bojovali iba proti komunistickému režimu, musel slovenský exil sledovať dvojitý cieľ a popri zápase proti komunizmu viesť i zápas za znovuzískanie vlastnej štátnosti, ktorý predpokladal nielen pád režimu, ale aj prekreslenie politickej mapy stredovýchodnej Európy, ako sa vytvorila v roku 1945.

Takýto program bol uskutočniteľný iba za predpokladu, že sa preň vytvoria priaznivé medzinárodno-politické podmienky a že si ho osvoja rozhodujúci západní politickí hráči ako program, ktorý vyhovuje ich vlastným záujmom. Tak ako za prvej svetovej vojny, keď Dohodové mocnosti akceptovali vytvorenie nástupníckych štátov nie preto, lebo túžili oslobodiť malé národy, ale preto, lebo v istom momente vojensko-politického vývoja nadobudli presvedčenie, že odstránenie habsburskej monarchie a nové politické usporiadanie európskeho priestoru medzi Nemeckom a Ruskom je v ich národnom politickom a bezpečnostnom záujme. Po druhej svetovej vojne však kľúčové západné štáty napriek zostrujúcej sa medzinárodnej situácii zotrvávali na platforme politického statu quo a ani v najradikálnejšej fáze studenej vojny v päťdesiatych rokoch, charakterizovanej ofenzívnou doktrínou roll back, teda zatlačovania komunistického vplyvu, neprestali rešpektovať ani rozdelenie kontinentu do dvoch blokov, ani existenciu Československa, s ktorým udržiavali diplomatické vzťahy i čulú ekonomickú výmenu, ktorú považovali za užitočnú pre povojnovú rekonštrukciu vlastných ekonomík. Existenciu slovenskej otázky si síce vďaka historickým udalostiam rokov 30tych a 40tych uvedomovali, idea slovenskej štátnosti však pre nich zostala naďalej nesamozrejmá a politická váha Slovenska zanedbateľnú, takže ho vnímali nie ako politický subjekt, ktorý by mal hrať rolu v ich politickom plánovaní, ale spravidla iba ako strategický priestor, zaujímavý nanajvýš z hľadiska logiky studenej vojny a geopolitických záujmov.

Manévrovací priestor slovenskej politiky v zahraničí limitovali aj tlaky a intervencie československého štátu, ktorý považoval slovenský exil za svojho najväčšieho politického i ideologického nepriateľa a internacionalizáciu slovenskej otázky za ohrozenie vlastnej existencie. Praha preto investovala obrovské prostriedky nielen nato, aby prostredníctvom hustej siete agentov sledovala, vnútorne rozkladala a nezriedka aj fyzicky likvidovala slovenskú emigráciu, ale aby s pomocou širokorozvetvenej propagandistickej mašinérie, spriazneného akademického a mediálneho prostredia a dvoch silných západných komunistických strán slovenskú otázku ako takú pred zahraničím politicky a morálne kompromitovala a rezignáciou na jej čo i len nepriamu podporu podmieňovala politické či ekonomické rokovania s Prahou, o ktoré mal Západ záujem. Keď začiatkom šesťdesiatych rokov vznikal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, talianske ministerstvo vnútra, aby sa vyhlo konfliktu s Prahou, mu udelilo štátne schválenie iba pod názvom Ústav sv. Cyrila a Metoda.

Ďalším faktorom, ktorý limitoval manévrovací priestor slovenskej politiky v exile a ovplyvňoval postoje západného prostredia k slovenskej otázke bol český – alebo ako sa sám nazýval „československý” – pofebruárový exil, ktorý svoj hlavný politický cieľ videl v zabezpečení trvalého prežitia unitárneho Československa a v boji proti „slovenskému separatizmu”. Výkonný výbor Rady svobodného Československa to 28. septembra 1952 vyjadril slovami: „Boj proti komunismu a psychologická válka je cílem NCFE [National Committee for free Europe, ktorý Radu financoval, EH], ale Radě je tento boj pouze prostředkem. Cílem Rady je obnova československé státní samostatnosti i proti separatismu.” V tomto duchu RSČ zaplavovala západné ministerstvá a členov parlamentov intervenciami a memorandami, ktoré akékoľvek slovenské snaženia označovali za vo svojej podstate nedemokratické, vetovala slovenské členstvo v medzinárodných organizáciách, v ktorých mala zastúpenie, a v protislovenskom zmysle pôsobila v transnacionálnych neformálnych štruktúrach a túto činnosť mohla vykonávať o to úspešnejšie, že na rozdiel od slovenského exilu, žijúceho iba z práce svojich rúk, disponovala veľkými finančnými prostriedkami.

            Vnímanie slovenskej otázky v medzinárodných súvislostiach ovplyvňoval do istej miery aj faktor svetonázorový. Podobne ako v domácom disente v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď na Slovensku dominoval katolícky odpor, ktorý napriek svojej masovosti nachádzal ďaleko menej rezonancie a podpory v zahraničí než numericky neporovnateľne slabší, ale zahraničím masívne podporovaný liberálno-ľavicový český disent, tak aj v exile na sekularizovanom Západe so silným vplyvom marxizmu sa mohol nosný český exil oprieť o vplyvných názorových súputníkov, kým slovenský exil, vo svojej veľkej väčšine tradične katolícky resp. kresťanský, nachádzal v anglosaskom alebo laicistickom francúzskom svete menej prirodzene názorovo spriaznených kruhov. Keď sa v rokoch 1954-55 sformovala vnútorná opozícia v Slovenskej národnej rade v zahraničí okolo Emanuela Böhma, bolo príznačne jedným z jej cieľom vytvoriť „liberálnejšiu politickú platformu”, s ktorou jej tvorcovia spájali nádej, že nájde viac porozumenia v americkom politickom prostredí.

Slovenská otázka na britskej pôde

Všetky tieto skutočnosti sa prejavovali aj v postojoch dvoch veľkých západoeurópskych politických hráčov – Veľkej Británie a Francúzsku. Hoci Veľká Británia bola od jeho zrodu úzko spätá s Československom, dobre si uvedomovala, že stroskotalo nielen vinou vonkajších zásahov, ale aj v dôsledku vnútorných konštrukčných chýb a pomýlenej vnútornej i zahraničnej politiky. Británia bola prvým neneutrálnym štátom mimo tábora Osi, ktorý už 5. mája 1939 de facto uznal Slovenskú republiku a v Bratislave udržiaval konzulát. Aj po vypuknutí vojny stála na stanovisku, že „z politického hľadiska naďalej uznávame Slovensko de facto ako nezávislý štát” a že aj v budúcom povojnovom politickom usporiadaní strednej Európy bude potrebné riešiť slovenskú otázku oddelene od českej. Zároveň sa však pragmatický Londýn v prospech malého a vzdialeného Slovenska nemienil nijako zvlášť angažovať a keď to vojnový a medzinárodný vývoj a britský záujem vyžadovali, tak systémom postupných krokov uznal Benešovu exilnú vládu (aj keď nikdy nie fikciu právnej kontinuity Československa) a tak ako predtým nie bez obáv, ale predsa ticho akceptoval nemecký vplyv, tak po vojne nie bez obáv, ale bez väčších výhrad ticho akceptoval sovietsky vplyv, pokiaľ zostal limitovaný na stredovýchodnú Európu a neohrozoval britské imperiálne záujmy a fundament britskej zahraničnopolitickej doktríny – princíp rovnováhy síl na kontinente.

Od konca roku 1943 pôsobila na britskej pôde Slovenská národná rada v Londýne (SNRvL), ktorej predseda Peter Prídavok vyvinul čulú politickú a publicistickú činnosť a britskému Foreign Office adresoval viaceré memorandá, ktoré žiadali uchovanie slovenskej štátnej nezávislosti aj po vojne. Väčší manévrovací priestor sa SNRvL otvoril po vojne a po politickom odchode premiéra Winstona Churchilla a ministra zahraničia Anthonyho Edena, spájaných s ústupkami Sovietom a v Edenovom prípade aj s otvorene protikatolíckymi resentimentami, keď Bevinova vláda iniciovala ostrejší protisovietsky a protikomunistický kurz. V britskej verejnej politickej mienke začali opäť silnejšie rezonovať aj tradičné názory, považujúce federatívne usporiadanie priestoru medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom za alternatívu, schopnú garantovať bezpečnosť a stabilitu regiónu, zabrániť prieniku vonkajších mocensko-ideologických vplyvov do tohto priestoru, a tak zaistiť rovnováhu síl v Európe. Prídavok tieto nálady inteligentne využil, aby do nich vniesol slovenský prvok. Nadviazal kontakty s anglickými konzervatívnymi a katolíckymi kruhmi okolo novín The Catholic Herald a spisovateľa a vydavateľa Michaela Anthonyho de la Bédoyère, s mienkotvornými historikmi ako C.A. Macartneym, s Frederickom Augustusom Voigtom, vydavateľom prestížneho časopisu The Nineteenth Century and After, veľmi kritického voči Československu, i s Medzinárodnou federáciou slobodných novinárov. Čulé politické kontakty udržiaval už od vojny aj s poľskou politikou z okruhu bývalých spolupracovníkov predsedu vlády Sikorského a vedno s nimi založil Central European Federal Club, prepojený na iné podobné federatívne organizácie v Európe, najmä rímske Intermarium. V januári 1950 bol Prídavkovou zásluhou Karol Sidor prijatý na britskom Foreign Office.

Napriek tomu, že SNRvL, využívajúc obrovský politický kapitál svojho vzniku počas vojny na spojeneckom území, sa pretransformovaním na Slovenskú národnú radu v zahraničí v roku 1948 stala základom jednej nosnej línie slovenského exilu, Londýn sa nestal miestom pôsobenia slovenskej exilnej politiky. Veľká Británia, vyčerpaná vojnou a vážnymi sociálnymi problémami a mobilizujúca všetky sily, aby zabránila rozkladu svojho koloniálneho impéria, nevidela vo východnej Európe svoj záujmový priestor a považovala za najvýhodnejšie, aby sa s Moskvou ticho aranžovala na báze statu quo. Peter Prídavok v liste Štefanovi Haššíkovi z augusta 1950 na margo týchto tendencií triezvo konštatoval:

Vy viete takisto, ako ja, že západné mocnosti sa nijako neponáhľajú s oslobodením východnej polovice Európy, ktorú v Teheráne a na Jalte zbabele a zradne predali boľševikom. Bohužiaľ, tak zvaným štátnikom Západu ešte i dnes nejde o nič iné, ako presvedčiť nejakým spôsobom Stalina o obapolnej užitočnosti zločinných kontraktov uzavretých počas vojny. Na šťastie, Stalin sa asi nedá presvedčiť, a Západ bude musieť znovu opásať rytiersky meč a postaviť sa do pózy osloboditeľa malých utlačených národov. Západ bude, prirodzene, brániť len svoju kožu, všetko ostatné, čo bude hovoriť, bude len propaganda za účelom získania pomocníkov v nepriateľskom zázemí. Možno, že Západ vyženie boľševikov z Európy – ale nás oslobodzovať nebude. My sa budeme musieť oslobodiť sami.

Hoci britská politika sa držala svojho sacro egoismo a statu quo, bola dostatočne rozhľadená, aby si uvedomovala reálne zmýšľanie národov za železnou oponou. Britský expert na záležitosti Československa James G. Purves v memorande pre Foreign Office už v marci 1951 otvorene priznal, že zo všetkých Čechov a Slovákov v exile sa „len slovenskí separatisti môžu oprávnene odvolávať na silnú podporu vo svojej krajine”, ktorá vyplýva zo „zjavne neskrotnej slovenskej túžby po nezávislosti”. A hoci Londýn nemal záujem o politické, ale iba o propagandistické využitie exulantov a v slovenskej kauze sa nechcel exponovať, keď britský štátny rozhlas BBC zriadil vysielania do východnej Európy, vzniklo na rozdiel od amerických staníc Hlas Ameriky či RFE, ktoré mali iba zmiešané „československé desky”, slovenské vysielanie, v ktorom pôsobil aj Peter Prídavok. Na margo situácie v BBC napísal: „V BBC sa pracuje celkom dobre. Nemôžeme síce hovoriť všetko, čo by sme chceli, ale sme radi, že nemusíme hovoriť, čo nechceme (ako napr. Fríjuropania).”

Postoj Francúzska k slovenskej otázke

Na rozdiel od Veľkej Británie, francúzska vláda koncom štyridsiatych rokov začas zvažovala, že poskytne podporu pre politickú činnosť emigrantov z východnej Európy a koncom roku 1948 bola ochotná poskytnúť novosformovanej Slovenskej národnej rade v zahraničí finančné prostriedky na politickú činnosť, ktorej centrom sa mal stať Paríž. Z francúzskej podpory sa financoval Slovenský sociálny komitét i noviny La Nation Slovaque, ktoré vychádzali v Paríži ako tlačový orgán SNRvZ. Táto skutočnosť je o to prekvapujúcejšia, že vo francúzskom prostredí mal dlhú tradíciu politický a kultúrny čechoslovakizmus, živený blízkym spojenectvom Francúzska k prvej ČSR, silným českým vplyvom vo francúzskom akademickom a mediálnom priestore, ale aj centralistickým charakterom francúzskeho štátu, ktorý cítil afinitu k centralizmu Československa, vnímajúc ho ako záruku pevnosti svojho spojenca. V rokoch 1938-1940 sa však aj vo francúzskom prostredí sformoval odpor voči československej politike a osobne Edvardovi Benešovi, ktorého považovali za zodpovedného za rozklad nielen Československa, ale aj parížskeho mierového usporiadania, a teda aj francúzskeho politického vplyvu v stredovýchodnej Európe. Keď sa Beneš po vypuknutí vojny v jeseni 1939 vrátil do Európy a žiadal uznanie právnej kontinuity Československa a svojho úradu, odmietol ho ministerský predseda Daladier čo i len prijať a francúzska vláda uznala Československý národný výbor v Paríži iba pod podmienkou, že na jeho čele nebude Beneš. Hoci dynamika udalostí po páde Francúzska v júni 1940 napokon viedla k francúzskemu uznaniu Benešovej exilnej vlády, výhrady voči jeho politike a činnosti jeho súputníkov zostali. Keď jeden z Benešových najbližších spolupracovníkov, národný socialista Hubert Ripka, v roku 1949 založil v Paríži Československý ústav zahraniční v exile, propagujúci benešovské idey, dostal sa Ústav do konfliktu s francúzskym štátom, ktorého tajné služby v jeho radoch odhalili agentov československej štátnej bezpečnosti, takže musel opustiť Francúzsko a presťahovať sa do holandského Leidenu. Najzásadnejší vplyv na francúzske rozhodnutie podporiť slovenský exil však mala všeobecná situácia krajiny po vojne, z ktorej bývalá veľmoc vyšla ako štát strednej politickej váhy, zmietaný politickou nestabilitou, ohrozený silným vplyvom komunistickej strany a zúfalo sa usilujúci udržať si svoje rozpadajúce sa koloniálne panstvo. V európsko-atlantickom kontexte sa Francúzsko snažilo uchovať si istú nezávislosť tak voči dominantnému amerického vplyvu ako voči Angloameričanmi proponovanému riešeniu nemeckej otázky a istý vplyv aj v bývalom priestore francúzskych bezpečnostných záujmov v stredovýchodnej Európe. Od roku 1948 však partnerom takýchto aktivít mohol byť iba exil. K výberu SNRvZ a Sidora zrejme prispel aj fakt, že silný vplyv vo vtedajšej vláde malo Mouvement républicaine populaire, teda kresťanskí demokrati Georgea Bidaulta a Roberta Schumana, a Sidor sa v tom čase usiloval profilovať ako kresťansko-demokratický politik a popri SNRvZ ako strešnom orgáne založiť aj slovenskú kresťanskú demokraciu v exile. Z politickej spolupráce však napokon nič nebolo: Sidor odmietol francúzsku podporu, francúzska politika rezignovala na angažovanie sa v stredovýchodnej Európe a neskoršia gaullistická zahraničná politika sa pod heslom Európa od Atlantiku po Ural orientovala skôr na partnerstvo s Moskvou.

Do roku 1951 väčšina slovenských politických osobností opustila Paríž i ostatnú Európu a vysťahovala sa na americký kontinent. Robili tak nielen preto, že vo vojnou zbedačenej Európe nenachádzali existenčné podmienky, ale predovšetkým preto, lebo nadobudli presvedčenie, že ťažisko svetovej politiky sa presunulo do USA, na ktorých pôde bolo potrebné presadzovať aj slovenské záujmy.

Slovenská otázka vo Washingtone

Politická situácia vo Washingtone bola však slovenskej veci málo naklonená. Americká politika mala síce eminentný záujem na porážke komunizmu a počítala s použitím exulantov ako nástroja politickej a psychologickej vojny, stála však na platforme jednotného Československa, v ktorom videla nielen historické dieťa americkej liberálnej demokracie, zrodené s americkou pomocou v roku 1918, ale odhliadnuc od komunistickej vlády aj prijateľnú politickú entitu z pohľadu stability a ekonomickej funkčnosti strednej a východnej Európy a amerických geopolitických záujmov. Washington preto podporoval Radu svobodného Československa, ktorá sa sformovala na americký impulz v roku 1949 a ktorú USA roky financovali ako nástroj psychologickej studenej vojny.

Slovensko-americké organizácie a slovenský exil mohli v tejto situácii legitimovať svoje požiadavky iba poukazom na práva a slobody, garantované v Atlantickej charte a iných vyjadreniach americkej politiky, a v zbližovacích pokusoch smerom k USA kapitalizovať iba svoj antikomunizmus. Nebolo náhodné, že najpozornejšie uši našla táto argumentácia v prvej polovici päťdesiatych rokov, keď vrcholila najostrejšia fáza studenej vojny, ešte žili nádeje na skoré oslobodenie spod komunizmu, ale rástli aj obavy z možného prieniku komunistického vplyvu na Západ a do USA. SNRvZ v spolupráci so Slovenskou ligou v Amerike a jej v januári 1952 zriadenou kanceláriou vo Washingtone vyvinula veľmi agilnú činnosť, aby senzibilizovala americkú politiku pre slovenskú otázku a zoznamovala ju s komunistickou perzekúciou a s pretrvávajúcim protikomunistickým odporom na Slovensku. Mnohí americkí kongresmani a senátori, kritickí voči Rooseveltovej a Trumanovej politike prílišnej zhovievavosti voči Sovietom a komunizmu i voči nekritickej podpore pofebruárových českých resp. československých exulantov, spoluzodpovedných za sovietizáciu Československa, prejavili veľký záujem o správy o Slovensku a v slovenskom národe objavili oveľa pevnejšiu oporu antikomunizmu, než bolo Československo. Americkej vláde vyčítali porušovanie vlastných demokratických zásad a „tragické chyby” vo vzťahu k Slovákom a netajili sa presvedčením, že USA by mali zápas Slovákov proti komunizmu podporiť politicky i morálne, uznať ich právo na samourčenie vrátane vlastného štátu a slovenskú vládu v exile.

Veľmi agilne vystupovali v tomto zmysle kongresmani Ray J. Madden a Alvin M. Bentley, predovšetkým však Charles J. Kersten, ktorý v júli 1951 pred Zahraničným výborom Kongresu žiadal, aby USA vylúčili akékoľvek ďalšie dohody s Československom a aby americkí reprezentanti v OSN žiadali pre slovenský i český národ usporiadanie slobodných volieb pod kontrolou Spojených národov, aby si mohli slobodne zvoliť formu vlády a vytvoriť vlastné štáty. Kersten bol presvedčený a v máji 1952 verejne priznal, že Slovensko nemalo byť pozbavené štátnej samostatnosti, pretože to bolo v rozpore s kresťanskými a demokratickými princípmi a pretože ako nezávislý štát by bolo dokázalo komunistickej expanzii čeliť účinnejšie než Československo.

V júli 1953 sprostredkoval Kersten prijatie delegácie Slovenskej národnej rady v zahraničí na Štátnom Departmente, kde odovzdali memorandum o slovenskej otázke, určené pre štátneho tajomníka Johna Fostera Dullesa. V memorande sa zdôrazňovalo, že slovenský príspevok v studenej vojne proti komunizmu je exemplárny, bol by však ešte väčší, keby boli Slováci presvedčení, ze ich osud po oslobodení spod komunistickej vlády nebude iba „výmenou komunistického otroctva za českú dominanciu”. Memorandum žiadalo, aby bol Slovákom priznaný samostatný hlas v psychologickej vojne proti komunizmu. O týždeň neskôr žiadali Slováci v prípise Dullesovi, aby blížiaca sa Konferencia troch zahraničných ministrov v júli 1953 vo Washingtone zaradila slovenskú otázku a právo slovenského národa na nezávislosť do záverečnej spoločnej deklarácie.

V roku 1954 inicioval Kersten vznik kongresového výboru, ktorý vyšetroval komunistické zločiny vo východnej Európe, vypočul aj početných Slovákov a v záverečnej správe kritizoval demokratickým zásadám odporujúcu reintegráciu Slovenska do ČSR a zdôraznil právo malých európskych národov na samourčenie.

V roku 1956, keď v Maďarsku a Poľsku vrcholilo protikomunistické povstanie a správy o nepokojoch a podzemných hnutiach prichádzali aj zo Slovenska, prijal slovenskú delegáciu aj sám štátny sekretár John Foster Dulles. Predseda Slovenskej ligy v Amerike Filip Hrobák, ktorý bol členom delegácie, zhodnotil svoje dojmy slovami: „Štátny tajomník bol dobre informovaný o podstate slovenského problému už pred našou návštevou. Z jeho poznámok bolo jasné, že vedel, že Slováci nechcú žiť s Čechmi v jednom štáte.”

K zásadnej revízii americkej politiky voči Československu však nedošlo. Hoci Štátny Department vo viacerých oficiálnych vyjadreniach uznal princíp samourčenia pre všetky národy a právo českého i slovenského národa v budúcnosti si za slobodných podmienok zvoliť, či budú chcieť naďalej žiť v spoločnom československom štáte, zároveň odmietal diskusiu o alternatívnej organizácii strednej Európy, ktorá by podľa neho iba odpútavala pozornosť od primárneho cieľa – oslobodenia spod sovietskej dominancie. Washington naďalej považoval jednotné Československo za životaschopný politický koncept a jeho politika „nepredurčovania” („non-predetermination”) síce zodpovedala politickej logike existencie diplomatických vzťahov s Prahou a v zásade nevylučovala možnú reorganizáciu strednej Európy v postkomunistickej budúcnosti podľa vôle národov, ale podceňovala faktor národného útlaku ako integrálnej súčasti komunistickej represie a fakticky podporovala tie politické sily, ktoré videli svoju raison d’être v bezpodmienečnej obrane československej štátnej idey. Toto podcenenie národného aspektu bolo o to bolestnejšie, že sa uplatňovalo selektívne. S cieľom oslabiť Sovietsky zväz sa podporoval „zdravý nacionalizmus” vo vzťahu k neruským národom ZSSR či k Poľsku, kým podpora chorvátskych národných požiadaviek musela ustúpiť pred podporou titoizmu a slovenských pred úsilím nedestabilizovať Československo.

Slovenská otázka v Západnom Nemecku

Relatívne najpriaznivejšia situácia pre slovenskú otázku sa vytvorila v Nemeckej spolkovej republike. Západonemecký štát síce svojim vznikom v roku 1949 nezískal úplnú suverenitu a nemecká otázka zostala v dôsledku absencie mierovej zmluvy s Nemeckom i rozdelenia na dva nemecké štáty v dvoch rôznych mocenskopolitických blokoch naďalej otvorenou, Bonn však získal možnosť viesť vlastnú vnútornú a postupne aj zahraničnú politiku a v dôsledku postoja západných Spojencov, ktorí sa v kontexte studenej vojny rozhodli relatívne rýchlo integrovať Západné Nemecko do euroatlantických štruktúr, aj istý manévrovací priestor. Vďaka geopolitickej pozícii v srdci Európy na rozhraní dvoch blokov, nevyriešenej nemeckej otázke, ktorej súčasťou boli aj milióny vyhnaných Nemcov z východných území a s nimi senzibilita pre volanie po práve na domovinu a národnú identitu, dlhodobým historickým i hospodárskym väzbám so strednou a východnou Európou a napokon aj skutočnosti, že pilierom zahraničnopolitickej doktríny Bonnu zostal návrat k hraniciam z roku 1937, nemohla byť pre Západné Nemecko, na rozdiel od západných štátov v striktnom zmysle slova, stredovýchodná Európa nedôležitá. Pravda, ani nemecká politika nemohla nerešpektovať základné medzinárodnopolitické danosti, vyplývajúce z politického východiska roku 1945, rozdelenia sveta do dvoch blokov, studenej vojny a absencie úplnej suverenity Nemecka. Zahraničná politika kancelára a ministra zahraničia Konrada Adenauera sa za daných okolností nevyhnutne orientovala na Západ a na integráciu do euroatlantických štruktúr, rezignujúc aj na bezprostredné alternatívy zjednotenia Nemecka. Napriek limitovaným možnostiam však aspoň teoretické úvahy a „záložné plány” o možnej budúcej reorganizácii stredovýchodnej Európy v súlade s národnými záujmami Nemecka v politických kruhoch západonemeckého štátu intenzívne rezonovali a pre slovenskú otázku vytvorili manévrovací priestor, ktorý inde nemala.

Kľúčovým protagonistom v kontaktoch slovenskej exilnej politiky k nemeckému prostrediu bol Matúš Černák, bývalý študent Lipskej univerzity a bývalý vyslanec Slovenskej republiky v Berlíne, ktorý počas svojej misie udržiaval široko rozvetvené kontakty v nemeckých hospodárskych, kultúrnych i vedeckých kruhoch a mal styky aj s nemeckou protihitlerovskou opozíciou a s ľuďmi okolo neskoršieho spolkového kancelára Konrada Adenauera. Niektoré pramene naznačujú, že skutočnosť, že Černákov pobyt na vyslanectve v Berlíne skončil niekoľko dní po atentáte z 20. júla, mala aj príčinu politickú a súvisela s jeho spojeniam s kruhmi okolo nemeckej rezistencie a Konrada Adenauera.

V roku 1950 sa Černák stal vedúcim nemeckej odbočky Slovenskej národnej rady v zahraničí a v Nemecku inicioval mimoriadne úspešnú „neformálnu diplomaciu“. Našiel si prístup ku kľúčovým politickým hráčom na úrovni spolkových i krajinských inštitúcií, politických strán, vplyvných záujmových a mienkotvorných zoskupení a kultúrnych a intelektuálnych iniciatív, vybudoval si rozsiahle politické a spoločenské siete a vytváral podmienky pre porozumenie pre slovenskú otázku. Pravidelne navštevoval Zahraničný úrad v Bonne a ďalšie ministerstvá a adresoval im memorandá a analýzy v slovenskej otázke. Z úzadia spolupracoval aj na politických rozhodovacích procesoch a bol tichým spoluautorom viacerých parlamentných interpelácií. Nemecká vláda mu poskytovala pravidelnú finančnú podporu pre vydávanie dvoch periodík a sociálne i politické aktivity a viacerí vysokí nemeckí politickí činitelia sa zúčastňovali na slovenských politických podujatiach. K blízkym Černákovým politickým kontaktom patril celý rad vplyvných nemeckých politikov, medzi nimi kresťanský demokrat Eugen Gerstenmaier, za vojny člen odbojovej organizácie Kreisauer Kreis, po atentáte na Hitlera 20. júla 1944 uväznený, od roku 1949 poslanec a od roku 1954 predseda Spolkového parlamentu. Ďalej poslanci a ministri v Adenauerovej vláde Hans Lukaschek, Waldemar Kraft, Theodor Oberländer, Hans-Joachim von Merkatz, Hans-Christoph Seebohm a spoluzakladateľ bavorskej CSU, otec bavorskej ústavy a predseda bavorského parlamentu Alois Hundhammer. Istý kontakt mal Černák aj s kancelárom Adenauerom a jeho nástupcom Kurtom Kiesingerom.

Slovenská politika v Nemecku si dobre uvedomovala, že mnohomiliónová skupina Nemcov vysídlených z východnej Európy reprezentovala v Spolkovej republike vážny politický faktor, ktorý žiadna politická sila v Nemecku nemohla nerešpektovať. Heimatvertriebene boli aj jediný potenciálny oficiálny nemecký politický partner, s ktorým mohla slovenská exilná reprezentácia nadviazať inštitucionalizované vzťahy a podpísať politickú dohodu, ktorá potom zvyšovala porozumenie pre slovenskú otázku aj v samotnom Bonne. V roku 1951 parafoval Černák so zástupcami karpatských Nemcov tzv. Stuttgartskú dohodu (k oficiálnemu podpisu dohody Sidorom a Antonom Birknerom došlo v roku 1953), ktorá slovenským Nemcom sľubovala právo na návrat a slovenské občianstvo a v ktorej sa Nemci zo Slovenska naopak zaväzovali, že budú podporovať právo Slovákov na samourčenie a nezávislý štát.

V máji 1951 začala v Mníchove pôsobiť rozhlasová stanica Rádio slobodná Európa a  sesterské Rádio sloboda ako súčasť psychologických operácií studenej vojny. V ich rámci však neexistovalo slovenské vysielanie, ale bolo súčasťou tzv. „československého desku”, ktorý bol ako jediný dvojjazyčný a politicky a ideovo poplatný unitaristickému a ľavicovo-socialistickému obrazu Československa. Tento charakter vysielania narážal na kritiku nielen na slovenskej strane, ale aj na strane Nemecka, ktoré ťažko nieslo, že na jeho štátnom území bola rozhlasová stanica, na ktorej obsahy nemalo vplyv a ktorá obhajovala skutočnosti, ktoré Bonn považoval za protinemecké, napríklad násilné vysídlenie Nemcov z Československa. Od tejto súhry politických záujmov si slovenská politika v Nemecku sľubovala podporu pri reforme rádia a zriadení samostatného slovenského vysielania so slovenskými obsahmi. Nádeje na zmenu pomerov v RFE rástli, keď sa postupne rozširoval priestor nemeckej suverenity a vrcholili na jar roku 1955 po tom, čo Sovietsky zväz v januári formálne ukončil vojnový stav s Nemeckom a v máji 1955 nadobudli platnosť Parížske zmluvy, ktoré ukončili okupačný režim v Západnom Nemecku a obnovili čiastočnú suverenitu Nemeckej spolkovej republiky. V tejto situácii sa 10. mája 1955 konala v bavorskom sneme rozprava o pôsobení RFE na nemeckej pôde. Otvorila ju dlhá interpelácia poslanca CSU Franza Gakscha, ktorej tichým spoluautorom bol Matúš Černák a v ktorej sa kritizoval protinemecký duch vo vysielaniach „československého desku” a skutočnosť, že v ňom pôsobili politici, spoluzodpovední za odsun Nemcov a prevzatie moci komunistami. Interpelácia vyvolala živú debatu a široký konsenzus.

Černákove horúčkovité aktivity a  skutočnosť, že nezostávali bez úspechu, neobyčajne kľali oči komunistickemu Československu, ktorého bezpečnostné orgány na príkaz najvyšších straníckych miest bombovým atentátom 5. júla 1955 Matúša Černáka zavraždili.

Slovenská otázka v medzinárodných súvislostiach od polovice päťdesiatych rokov

Polovica päťdesiatych rokov sa zároveň stala zásadným medzníkom v dejinách slovenského exilu i vo vnímaní slovenskej otázky západnou politikou. Kým začiatkom päťdesiatych rokov ešte na Západe vládol istý optimizmus ohľadne zmeny pomerov a napätá medzinárodná atmosféra (kórejská vojna, Berlínska kríza, povstania v DDR, Poľsku a Maďarsku) tieto nádeje živila, porážka maďarského a poľského povstania a tvrdé represálie, ktoré postihli aj Slovensko a prakticky ukončili fázu otvoreného odporu voči komunistickému režimu, priniesli bolestné sklamania. To asi najbolestnejšie spôsobil postoj západných štátov, ktorý ukázal, že západná politika bola síce antikomunistická a sovietsku intervenciu verbálne odsúdila, rešpektovala však sovietsku zónu vplyvu a v zaujatí vlastnými problémami ako Suezská kríza či vojny v Indočíne a v Alžírsku sa správala pasívne. Udalosti jesene 1956 pochovali nádeje na skorý pád komunistického režimu, ukázali, že odbojové aktivity za Železnou oponou mali malé nádeje na úspech a uskutočnenie politických cieľov exilu bolo treba odložiť do vzdialenej budúcnosti.

Tieto skutočnosti, nová sovietska politika mierovej koexistencie a postupný presun politického záujmu do Tretieho sveta signalizovali, že obe strany sa chystali na relatívne dlhodobé spolužitie. Menili sa aj vízie západnej politiky voči východnému bloku a metódy psychologickej studenej vojny, v ktorých prípravy na radikálny stret v duchu doktríny roll back, uplatňovanej čiastočne v Treťom svete, nahradili úsilia o stabilizáciu sovietsko-americkej rivality v „duchu Ženevy”, aj keď šla ponad hlavy národov východnej Európy, a o dlhodobú eróziu východného bloku menej podporou radikálnych antikomunistov a viac prostredníctvom rôznych reformných komunistických prúdov. Peter Prídavok komentoval situáciu slovami:

Privalila sa velikánska vlna appeasementu a na „oslobodenie” pol Európy sa zabudlo. Ak len Boh neurobí zázrak na záchranu západnej civilizácie – a neviem, či Mu na nej tak záleží – zle sa to skončí aj so zbývajúcim slobodným svetom. O tzv. Big Three (či Four?) môžeme iba s Oxenstjernom povedať: Fili mi, parva sapientia regitur mundus. Že vraj štátnici! Štátničitelia. Najhoršie je, že po smrti šialeného Stalina sa komunizmus civilizuje a Západ týmto novopečeným salónnym levom ešte skôr naletí, ako tomu megalomaniackemu Gruzíncovi […] Inak Británia je unavená a chce mať pokoj skoro za každú cenu. Horšie je, že aj Amerikáni sa stávajú „appeasermi”, a táto choroba sa – podľa náznakov – ešte väčšmi rozšíri. A ak sa po Eisenhowerovi (ako mu to meno nesvedčí! – kdeže “Miesiželezo”!) stane prezidentom Stevenson, schöngeist, Amerika pretromfne v ústupkárstve každého. Za týchto podmienok sa menili aj formy práce slovenského exilu, ktorý začal opúšťať radikálnejšie podoby zápasu proti pražskému komunistickému režimu a sústreďovať sa na dlhodobú činnosť, v ktorej čoraz väčšiu váhu nadobúdala práca kultúrna a vedecká, ktorá akademickej a politickej verejnosti historicky a medzinárodnoprávne odôvodňovala právo Slovákov na samourčenie, a tiež intenzívne aktivity náboženské. Slovenský exil zažíval chvíle mimoriadnych úspechov, akým bolo napríklad otvorenie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ale aj istý vnútorný politický útlm, spôsobený vlnou rozkladných aktivít československej ŠtB, ktorá zaplavovala exil agentami a vyvolávala vnútorné rozbroje, a sklamaním z politiky Západu, ktorý v priebehu „kultúrnej revolúcie” šesťdesiatych rokov strácal antikomunistický impetus a čoraz väčšmi sa upínal na uvoľnenie napätia a vyrovnanie s Moskvou aj za cenu zacementovania politického statu quo. Nové impulzy do tejto situácie priniesli až udalosti roku 1968, nová emigračná vlna, politická profilácia Štefana B. Romana a založenie Svetového kongresu Slovákov, ktorý vďaka Romanovmu ľudskému i politickému potenciálu a skutočnosti, že na spoločnej platforme zjednotil drvivú väčšinu Slovákov vo svete, mal lepšie vyhliadky na presadenie slovenských záujmov v medzinárodnom kontexte.

 

Publikované v: Kultúra, roč. XXIV (20.10.2021), č.17, s. 1, 3-5. ISSN 1335-3470.

image_printTlačiť článok
Emília Hrabovec, Prof. Dr. phil.
Emília Hrabovec, Prof. Dr. phil.
Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec (* 23. júl 1964, Bratislava) je slovenská historička, vatikanistka, autorka dvoch stoviek vedeckých publikácií v šiestich jazykoch a členka Pápežského výboru pre historické vedy, ktorá vo vatikánskych archívoch systematicky výskumne pracuje už dve desiatky rokov. Je profesorkou cirkevných dejín, vedúcou Katedry cirkevných dejín, do roku 2017 bola prodekankou pre vedeckú činnosť, medzinárodné vzťahy a rozvoj fakulty Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako jediná Slovenka je členkou Pápežského výboru pre historické vedy.Jej výskum sa sústreďuje na dva hlavné a najbohatšie vatikánske archívy: Historický archív Druhej sekcie Štátneho sekretariátu Svätej stolice (zjednodušene povedané „zahraničnopolitický archív“ Vatikánu) a na Vatikánsky apoštolský archív, ktorý uchováva okrem iného všeobecnú dokumentáciu Štátneho sekretariátu, archívy apoštolských nunciatúr, viacerých kongregácií a archívne pozostalosti rôznych cirkevných osobností. Cieľom jej práce je porozumieť, ako reagovala najvyššia autorita Katolíckej cirkvi na výzvy čias, na nové medzinárodné usporiadanie po prvej svetovej vojne, na postupný sklz moderny do totality, nástup Cirkvi nepriateľských konkurenčných politických systémov a ideológií, sekularizáciu a postupný rozpad kompaktného katolíckeho prostredia, ale aj na pozitívne emancipačné procesy národné, politické či sociálne, ktoré nové usporiadanie európskeho poriadku po vojne prinieslo, v čom videl pápež príčiny kríz a aké východiská a vízie do budúcnosti ponúkal Cirkvi a ľudstvu. Prvé ťažisko svojho výskumu sústredila prof. Hrabovec na otázky vzťahov medzi Slovenskom a Svätou stolicou v štvoruholníku medzi Vatikánom, miestnou Cirkvou, československým štátom a slovenskými aktérmi. Osvetľuje konfliktné vzťahy medzi Vatikánom a Prahou, postoj najvyššej cirkevnej autority ku charakteru a vnútorným problémom štátu a spoločnosti, k politickým elitám, k priebehu zložitej emancipácie Slovenska z Uhorska, k zápasom o autonómiu Slovenska a k miestnej Cirkvi a duchovnej a náboženskej situácii na Slovensku. Charitatívnej činnosti je venovaná ďalšia oblasť výskumu, ktorý je sústredený na roky druhej svetovej vojny. Tento výskum čerpá najmä z bohatého fondu „Ufficio Informazioni Vaticano“ (Vatikánsky informačný úrad), ktorý je uložený vo Vatikánskom apoštolskom archíve. Hoci pochádza z obdobia dosiaľ pre výskum uzavretého pontifikátu Pia XII., bol v roku 2004 z rozhodnutia Jána Pavla II. sprístupnený bádateľom. Fond uchováva dokumentáciu o činnosti inštitúcie, ktorú zriadil Pius XII. hneď v prvé dni po vypuknutí vojny a ktorá pod vedením Giovanni Battistu Montiniho, neskoršieho Pavla VI. a ruského katolíckeho arcibiskupa a polyglota Mons. Evreinova narástla z maličkého oddelenia pri Štátnom sekretariáte na obrovskú inštitúciu umiestnenú v Paláci sv. Karola a zamestnávajúcu tisícku spolupracovníkov. Za osem rokov svojho pôsobenia spracovala vyše dvadsať miliónov žiadostí o pomoc pri hľadaní nezvestných a sprostredkovaní správ, materiálnej pomoci a duchovnej útechy vojnovým zajatcom, internovaným civilom a rasovo či inak prenasledovaným zo všetkých končín sveta. Profesorka Hrabovec je členkou rôznych medzinárodných výskumných a akademických sietí, venujúcich sa výskumu pontifikátov dvadsiateho storočia a výsledky svojej práce prezentovala ako prednášateľka alebo hosťujúca profesorka na vedeckých a akademických inštitúciách po celej Európe. Na zahraničnej pôde sa podieľala na organizovaní viacerých vedeckých konferencií a samostatnú sekciu na svetovom kongrese historikov v Amsterdame v lete 2010. Vo Vydavateľstve Univerzity Komenského vyšla v decembri 2012 jej monografia a zbierka prameňov Slovensko a Svätá stolica očami vatikánskych prameňov, ktorá bola prezentovaná ako na pôde RKCMBF UK, tak i na pôde Veľvyslanectva Slovenskej republiky pri Svätej stolici v priestoroch veľvyslanectva v Ríme. V decembri 2015 prezentovala knihu o Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme v rokoch 1963-2013. V júni 2016 bola vydaná vo Vydavateľstve Univerzity Komenského jej ďalšia monografia Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962 - 1989). Údaje sú použité z https://sk.wikipedia.org/wiki/Em%C3%ADlia_Hrabovec
SÚVISIACE ČLÁNKY

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)