nedeľa, 21 apríla, 2024
spot_img

Slovenská republika – vtedy a dnes

(Malé zamyslenie k 85. výročiu 14. marca)

Je to tomu 85 rokov, čo zákonití predstavitelia slovenského národa rozhodli o tom, že dvadsaťročné manželstvo s Čechmi sa nevydarilo a musíme sa rozísť. A začali budovať vlastný štát. Nespáchali tým žiaden zločin, nikomu neukrivdili – ani svetovému mieru, ani susedným národom či menšinám. Len si vzali to, na čo mali prirodzené právo. Toto právo je legitímne v 19. aj 20. storočí, pred vojnou, po vojne, včera či dnes. Je pozoruhodné, že sa problematizuje iba v prípade Slovákov.

Hlavné črty prvej SR

S odstupom času sa dnes možno pýtať? Aký to bol štát? Čím sa líšil od toho dnešného?

Na čele prvej SR boli autority, politické aj morálne, ľudia so životným príbehom, v ktorom dokázali, že sa za svoje ideály vedia obetovať. Napospol hlboko veriaci ľudia. Keďže mysleli viac na národ ako na seba, boli pre ľudí dôveryhodnými. Aj ich politickí protivníci museli priznať, že prezident Tiso mal podporu veľkej časti obyvateľstva. Tak napr. Gustáv Husák ju odhadoval na 80 %. Historik SAV Anton Špiesz to vo svojich Dejinách Slovenska z roku 1992 napísal ešte prozaickejšie: „V každom prípade bol Tiso v tom čase na Slovensku takou autoritou, že mu ani komunisti, ani na Londýn orientovaní ľudia, a tým menej vojenskí sprisahanci v Banskej Bystrici nesiahali ani po členky.“

Napriek tomu, že SR vznikla v nepriaznivých medzinárodných pomeroch, okyptená o vyše 20 % svojich najúrodnejších a priemyselne vyspelých oblastí, s presekanými dopravnými spojeniami, navyše vystavená vojenskému útoku Maďarska, úspešne prežila. Nenaplnil sa tak odkaz, ktorý adresoval Horthy Tisovi, že „ešte nás prídete kolenačky prosiť, aby sme vás prijali do Maďarska“.

Malý štát vedel so skromnými ekonomickými zdrojmi hospodáriť tak, že mal vyrovnaný rozpočet, žiadne dlhy, ba u svojej tútorskej veľmoci, Nemecka, niekoľkomiliardové pohľadávky. Jeho mena patrila medzi najvyhľadávanejšie v Európe a Slovensko bolo dokonca nákupnou destináciou – pre Nemcov či Rakúšanov…

Čo je však ešte dôležitejšie než materiálna stránka – bol to štát, ktorý vedel dať národu aj duchovnú náplň, víziu a tiež sebavedomie. Štát, ktorý odbúral sluhovskú poníženosť, pozdvihol stáročiami ubité národné a ľudské povedomie Slovákov. Im samotným aj svetu dokázal, že nie sú o nič menej schopnými ako ktorýkoľvek ich susedia, prípadne niektoré nedotknuteľné menšiny. Prebudené povedomie našlo obrovský odraz v kultúre, umení, literatúre, školstve či ekonomike. Nastal rozlet slovenského ducha.

Bol to štát, ktorého garnitúra si bola vedomá svojich pevných historických koreňov, no zároveň pozerala dopredu, na ďalšie generácie. Neuvažovala v štvorročných volebných horizontoch, ako dnešné demokratické vlády, pri ktorých sme svedkami tragického javu vytyčovania a následne spochybňovania či búrania cieľov tej predošlej garnitúry, čím posúvajú spoločnosť do úpadku a marazmu – v duchu hesla „krok vpred, dva kroky vzad“.

Nadčasové uvažovanie predstaviteľov SR vystihujú slová prezidenta Tisa, ktoré boli aj akýmsi jeho mottom: „Čo národ robí, nerobí pre jednu generáciu. Keď investujete v obci, nech vás nemrzí, že však ja som už starý, čo z toho budem mať. Úžitok z výsledku našej práce  robenej pre národ budú mať naši potomkovia.

Slovenská republika ako „koniec doplácania“

Keď sa v 19. storočí objavili prvé snahy Slovákov o vyčlenenie svojho národného územia a následne samosprávu v Uhorsku, zo strany vládnucich maďarských kruhov boli tieto snahy tvrdo zarazené, odmietnuté ako separatistické. Používal sa aj argument, že Slováci by bez Maďarov neprežili. Keď sa stali Slováci súčasťou ČSR, 20 rokov z Prahy počúvali, že české krajiny na Slovensko doplácajú. Na počudovanie, ani oni nemali záujem „stratových“ Slovákov prenechať svojmu osudu. Prezident Tiso to veľmi vtipne glosoval: „Každý sa zaujíma o nás Slovákov, každý nás chce mať. Prečo? Hádam preto, aby na nás doplácal? Viem, prečo nás každý chce. Vedia, že Slovensko je bohatou krajinou, že Slovák je statočným, charakter,  biologickou jednotkou, ktorú keď sa zapriahne do práce, tá vie vytvoriť hodnoty – preto nás chcú

Spoliehanie sa na vlastné sily a spoliehanie sa na cudzinu

V čom spočíva najdôležitejší moment odlišnosti medzi prvou SR a tou dnešnou?

Keď študujeme dobové pramene, predovšetkým prejavy politických činiteľov prvej SR, vidíme tu jasný trend – spoliehanie sa na vlastné, domáce sily. Prezident Tiso si samozrejme realisticky uvedomoval mocenský (ne)pomer stomiliónovej Nemeckej ríše a trojmiliónového Slovenska a z toho vyplývajúce skromné manévrovacie možnosti. Avšak občanov smeroval k tomu, že sa nemajú spoliehať na žiadne zázraky zhora, ani na Nemcov, len na vlastné sily – a vieru v Boha. Tak napr. pri elektrifikácii obcí pri Bánovciach v júli 1944 povedal: „Budujeme si svoj slovenský štát sami… My si blahobyt budujeme tak, že si siahame ku koreňom stromu – k slovenskému drobnému ľudu a tento ľud od koreňov dvíhame.

Predstavitelia dnešnej SR – minimálne od politického prevratu v roku 1998 – sa naopak už nespoliehajú na vlastný štátotvorný národ, nezdôrazňujú jeho historické korene, ale na vonkajšie faktory, na vonkajšiu pomoc – iným slovom, na cudzinu. Tento trend sa každým rokom stupňuje až dosahuje rozmery alarmizmu, hystérie.

Národu sa za štvrťstoročie vtlačil pocit, ba presvedčenie, že na existenciu mu vlastný štát – SR – nestačí. Vlastní politici zničili ekonomickú sebestačnosť, národnú menu, obranyschopnosť, ochranu hraníc, deštruovali školstvo, no predovšetkým národnoštátne povedomie. Tým sa otvorila cesta k deštrukcii a pozvoľnému roztápaniu SR v rámci globalistických štruktúr. Z EÚ a NATO, z týchto dvoch inštitúcií svetového globalizmu, sa stali povestné zlaté teľatá. Svorne sa im klaňajú politici koalície i opozície, predbiehajú sa v uisteniach, aká nevyhnutná je EÚ pre Slovensko. Laická verejnosť je presvedčená, že Slovensko sa drží len vďaka „zahraničným investíciám“ a fondom EÚ. Ak by tu neboli, nemali by sme zrejme čo jesť, čím svietiť a kúriť a azda ani stromy by už nerástli. Bez zbraní NATO by nás zase „zhltlo“ Rusko. Budovanie obrazu nepriateľa sa stalo – ako už mnohokrát v dejinách – veľmi účinnou zbraňou na manipuláciu národa. Vypestoval sa stav ako u drogovo závislých; siaha sa po novej a novej (finančnej) dávke, ktorá nás má pozdvihnúť, no v skutočnosti nás len viac a viac potápa. Za kľúčový politický cieľ sa vyhlásilo „čerpanie fondov“, čo je samo osebe úbohé a bezduché.

Prvá SR ako objekt záujmu

Ako sa ukázalo v prípade prvej SR, stav, keď bolo Slovensko subjektom medzinárodného práva, jej susedom ani mocnostiam, nevyhovoval. Mali totiž so Slovenskom vlastné plány. Pre Stalinov ZSSR bolo zboľševizované Slovensko, resp. ČSR, zaujímavým predmostím na prienik do západnej Európy;  to bol i dôvod, prečo si anektoval Podkarpatskú Rus, vrátane niektorých slovenských obcí. Nechýbalo mnoho, aby sa sovietska hranica neposunula až po Poprad… Americkú politiku právo malých národov na samourčenie zaujímalo len vtedy, ak bolo v ich úzkom mocenskom záujme – čo nebol prípad Slovákov. Pre Čechov bolo Slovensko v duchu masarykovsko-benešovskej politiky len „nedílnou součástí společného státu“ – ktorý chápali ako český… Pre južných susedov, Maďarov, Slováci ako národ ani neexistovali; neuznávali ich právo na samourčenie, vnímali ho výlučne ako „Felvidék“, teda Hornú zem, „dočasne odtrhnuté“ územie. Povinnosťou každého Maďara malo byť pracovať na revízii hraníc a konečnom cieli – obnove „Veľkého Maďarska“. Toto zmýšľanie sa pestuje od roku 1918, a je jedno, či v Budapešti fungovala vláda s červeným, hnedým alebo modrým náterom; je jedno, či maďarskú menšinu zastupuje Esterházy, Duray alebo Gyimesi.

Naostatok, svoje imperiálne záujmy mal aj severný sused, Poľsko. Nešlo len o ambíciu pripojiť si pohraničné regióny – Kysuce, Oravu či severný Spiš pod hlavičkou fiktívnej goralskej národnosti. Strategický cieľ Poliakov – spoločná štátna hranica so spriateleným Maďarskom by pre Slovensko značilo smrteľné zovretie.

Aj toto sú historické aspekty veľmi komplikovaného postavenia Slovenska a Slovákov v mocensky exponovanej strednej Európe. Žiaľ, väčšina ľudí odchovaná na dezinformáciách Denníka N, Markízy, treťosektorových agitátorov či výstavných panelov múzeí holokaustu o nich nemá poňatia. Prestali čítať knihy, rezignovali na kritické myslenie, uvažovanie nad historickými faktami.

Slovenské nádeje a sklamania po roku 1989

Keďže existencia Slovenského štátu nevyhovovala susedom ani víťazným veľmociam, musel zmiznúť z mapy Európy. Jeho vodcovia boli popravení, ich pamiatka zadupaná pod zem. Dr. Tiso, katolícky kňaz a slovenský národovec, ktorý nedovolil vykonať ani jeden trest smrti, bol jedinou hlavou štátu popravenou po druhej svetovej vojne.

Po roku 1989, keď sa sovietsky mocenský systém rozsypal, sa načas zdalo, že vývoj bude Slovákom prajný. Spolu s komunizmom odišlo na smetisko dejín aj Československo – ktoré tu malo byť tiež „navždy“. Obnovila sa slovenská štátnosť, teda stav, keď Slovensko je subjektom medzinárodného práva. Po desaťročiach povinnej previazanosti s Čechmi a kriminalizácie idey štátnosti to mnohí pamätníci, najmä exulanti, pokladali za zázrak.

Okrem samostatnosti náš malý štát dosiahol aj druhý zázrak – suverenitu, hoci len na pár rokov. Približne na päť rokov – teda na podobný čas, koľko trvala prvá SR – tu bol stav, keď si štát nechoval cudzie, okupačné vojská, neodvádzal výpalné do bruselsko-americkej kasy, nezapájal sa do vojnových konfliktov, podporoval domáci sektor a robil suverénnu politiku voči Východu i Západu. Podobne ako v roku 1945 suverénna politika a pokoj malého národa a jeho štátu nevyhovovali mocným tohto sveta. Mali s ním iné plány. Po voľbách v roku 1998, do ktorých bohato zainvestovali, docielili politicko-ekonomický prevrat. Odvtedy sme svedkami odbúravania zvyškov suverenity, ponárania sa do čoraz väčšej kolonizácie – ekonomickej, no najmä ideologickej.

Výsledkom je, že sme jediným národom a štátom, ktorý nesmie oslavovať vznik vlastného národného štátu; ba sme jediným, ktorého predstavitelia sami zriadili policajno-represívny aparát na potieranie národnoštátnych ideí a veľkých osobností histórie – pod hlavičkou boja s extrémizmom…

Ako najľahšie spraviť z človeka otroka, vazala? Vezmite mu pamäť… A ONI to dobre vedia…

Aká je cesta von? Návrat k myšlienkam a hodnotám, ktoré sú overené vekmi a ktoré reprezentovala idea 14. marca a vtedajšej slovenskej politiky. Teda veriť, pracovať, nekradnúť, zveľaďovať svoje.

Hlinkovo heslo „Cudzie nechceme, svoje si nedáme“ je tak dnes aktuálnejšie viac než v roku 1938…

- Podporte nas -
Predchádzajúci článok
Ďalší článok
SÚVISIACE ČLÁNKY

1 KOMENTÁR

  1. Verím, že pravda prežije bezpečnejšie v ilegalite než tá vymlátená slama na priestranstve. Vytryskne aj z podzemia vždy v čas príhodný. Vždy sa nám narodí taký Martin, René,Emília…Toľko história.

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)