štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínSpomienka na M.R.Štefánika (80. výročie tragickej smrti)

Spomienka na M.R.Štefánika (80. výročie tragickej smrti)

Ako výnimočný prejav priazne osudu a vzácny dar samotnej prozreteľnosti sa občas – veľmi zriedka – objavia v dejinách národov také osobnosti, ktoré ovplyvnia ich život natrvalo.

         Táto danosť nie je iba vrodenou vlastnosťou či šťastnou a zväčša múdrou súhrou náhod. Je najmä a predovšetkým prejavom silnej vôle, jasného a pevného presvedčenia, nezlomného odhodlania, nezničiteľnej oddanosti a neobyčajnej schopnosti venovať všetky svoje sily na oltár vlastného národa, zasvätiť mu celý svoj život a  obetovať pre tento cieľ hoci aj to najvzácnejšie – vlastný život.

         Slovenský národ bol takouto priazňou – a práve v časoch prelomových –  požehnaný neraz. Požehnaný a zároveň zachránený v „hodine dvanástej“.

- Podporte nás -

         Milan Rastislav Štefánik je jedným z dôkazov takejto osudovej priazne a zároveň symbolom záchrany.

         Pretože najprísnejší sudca dejín – čas – už dávno nielen preveril, ale aj potvrdil veľkosť jeho života a odkazu jeho diela, zamyslime sa nad tým – ako tento odkaz zveľaďovať a čím môžu prispieť k jeho naplneniu dnes žijúce generácie Slovákov.

         Politické a štátnicke ciele Milana Rastislava Štefánika sa v rámci vtedajších možností čiastočne uskutočnili už za jeho života. Každá po ňom nasledujúca generácia urobila ďalší krok ku skutočnej národnej slobode – vrátane našej generácie, ktorej sa dostalo tej cti, že mohla zavŕšiť stáročný zápas Slovákov za rovnoprávnosť so všetkými slobodnými národmi sveta 1. januára 1993 vyhlásením vlastného samostatného demokratického štátu – súčasnej Slovenskej republiky.

         No ako sa k tejto hodnote správame? Ako ju chránime a zveľaďujeme? Vieme si predstaviť, ako by sa k tejto vrcholnej hodnote nášho národného snaženia správal Štefánik, ktorý bol odhodlaný už len za vidinu slobody a rovnoprávnosti nášho národa obetovať aj to najvzácnejšie?

         Poučme sa a zmúdrejme na príklade jeho života – veď jeho osud je zároveň symbolom národného osudu Slovákov! – a pri takom bytostnom stotožnení sa s vlastným národom to ani nemôže byť inak.

         Je typické,  že pokiaľ slúžili jeho aktivity cudzím záujmom – všetky dvere boli dokorán. No keď začal hovoriť o právach, požiadavkách a záujmoch vlastného národa a dožadoval sa jeho rovnoprávnosti a naplnenia sľubov mocných – stal sa pre tých istých „potľapkávačov a pochlebovačov“ – čudákom a nevyspytateľným „podivínom“, ba pre svojho najbližšieho spolupracovníka, neskôr tiež nazývaného „tatíček“ – iba „úbohým slovenským dráteníčkem“ a jeho národ iba „větví národa českého“…

         Aké poučenie z tohto a množstva navlas podobných postojov voči našej – ústretovosti a obetavosti v službách cudzích záujmov – vyplýva?

         Samozrejme to, že v zápase o životný priestor a blahobyt nemožno veriť nikomu, ale aj to, že keď sme si vytvorili vlastný samostatný štát – vydali sme sa správnou cestou! – a to cestou spoliehania sa výlučne iba na seba, svoje sily, schopnosti a vlastné ľudské i materiálne zdroje.

         Aby nám už nikto nikdy nemohol pripomínať – „kto na koho dopláci“.

         Je to nielen cesta správna, ale aj čestná a dôstojná takého starobylého kultúrneho národa akým Slováci bezpochyby sú – a zároveň jediná možná pre národ, ktorý chce žiť slobodne.

         Je to predovšetkým cesta zodpovednosti. Z tejto cesty sa už nemožno vrátiť bez straty cti a samozrejme slobody. A ani sa o to nepokúšajme!

         Bol by to nielen prejav odsúdeniahodného pohŕdania úsilím miliónov čestných a obetavých Slovákov, ktorí – tak ako M. R. Štefánik – vložili do zápasu o lepší, krajší a najmä dôstojnejší život svojho národa – skutočne všetko, – ale znamenalo by to aj neklamný dôkaz o našom národnom zlyhaní, ktorý by spustil zničujúcu a pochovávajúcu lavínu nemilosrdného pohŕdania od tých národov, ktoré takúto rozhodujúcu skúšku národnej zrelosti, akú my prežívame teraz – majú už za sebou.

         Život bez slobody a rovnoprávnosti už Slováci nikdy nesmú prijať ako náhradu či výmenu za akékoľvek iné, čo ako lákavé hodnoty.

         Vyšších hodnôt niet! –  a život bez slobody a rovnoprávnosti by bol pre nás, ktorí sme už pocítili a prijali ich povznášajúcu nenahraditeľnosť – iba biologickým pretrvávaním.

         O takýto život by Štefánik nikdy nestál!

         Podobajme sa mu aj v tomto, ale zároveň si uvedomme, že také vysoké hodnoty ani neprichádzajú samy,  ani zadarmo. Musíme sa pre ne obetovať celí.

         Áno, práve a najmä v sebaobetovaní tkvie podstata veľkosti, zmysel a význam takých ľudí akým bol Milan Rastislav Štefánik. Preto je pre nás živých cesta jeho príkladu rovnako obdivuhodná ako ťažká.

Vydáme sa cestou príkladu tohto – jedného z najväčších synov slovenského národa – a to do dôsledku! – čo by bola ako strmá a tŕnistá? Alebo sa znovu necháme zlákať a podviesť lepkavým medom pestrofarebných sľubov a podľahneme vlastnej zbabelosti, pohodlnosti a nepoučiteľnosti – povýšiac zlatú klietku nad čisté nebo slobody?

         Poučme sa na vlastnej skúsenosti a nájdime už konečne cestu k sebe! Zahoďme staré spory, ktoré stáročia nahrávajú iba našim neprajníkom a zjednoťme sa. Veď máme toľko krásnych a spoločných cieľov. Zjednoťme sa, aby sme mohli konečne slobodne cítiť a užívať životodarné slnko svietiaceho znovu už aj nad nami. Zjednoťme sa, hoci za – znovu čisté a mierové nebo nad Slovenskom, ktoré nám tak ľahkovážne, lacno a bez nášho súhlasu predali súčasní predstavitelia nášho štátu. A obetujme pre to nielen svoje pohodlie a čas, ale skutočne všetko. Každý z nás celého seba – tak ako to pre svoj národ urobil Štefánik.

         Ako sa rozhodneme? Ako sa zachováme?!

         Tu pri nohách nášho velikána sa spýtajme svojej cti a svojho svedomia a prisahajme na budúcnosť našich detí, že sa zachováme tak ako sa v podobných osudových chvíľach zachoval a ako by sa zachoval aj dnes – Milan Rastislav Štefánik.

         Zdvihnime hlavy hore Slováci! – hrdo a sebavedome. Je pred nami budúcnosť o akej naši najväčší mohli iba snívať – a je  po prvý raz v našich rukách.  Čaká – ako sa zachováme.

         Dosť bolo váhania – treba konať! Konajme teda a konajme múdro a rozhodne! – lebo,  povedané slovami Štefánika: „Kto kráča energicky a vedomý si cieľa, ovláda svoj osud takmer úplne“.

2.6.1999

image_printTlačiť článok
Predchádzajúci článokODKAZ
Ďalší článokOdkaz 19. septembra 1848 súčasníkom

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň