Priatelia Slováci!
Dnes si pripomíname – nie vznik, ale iba jednostranné vyhlásenie – bývalého Č a S štátu českými politickými predstaviteľmi v Prahe. O čom sa Slovenská politická reprezentácia dozvedela až o dva dni – 30. októbra 1918. Štátu, ktorý mal byť „republikou dvoch bratských národov“. Rusíni sa „akosi“ stratili… Tak sa stratila aj česká „bratrskost“ a Slováci si ju museli draho zaplatiť a nakoniec aj vybojovať.
Čo bolo, to bolo, teraz(ky) sme každý sám sebou a naše vzťahy sú rovnoprávne a teda konečne aj skutočne bratské. Mám z toho úprimnú bratskú radosť!
Nezabúdajme však, že bratia Česi (voni jsou už takoví) si doteraz neodpustia a využijú akúkoľvek príležitosť „kopnout si“ do „těch na východ od Moravy“. Hoci aj tá – dnes česká – najmä južná Morava bola a je slovenská a žijú na nej moravskí Slováci.
Jedným z príkladov typicky českého postoja k Slovákom ako k tzv. mladšímu – v skutočnosti oveľa starobylejšiemu – bratrovi sú aj Švandrlíkovi Černí baroni, kde je „slovenský živel“ zosobnený karikatúrou skutočného majora Halušku (východniara) – posmešne prezývaného pétépákmi ako „major Terazky“.
Teraz takúto karikatúru máme doma. Na najvyššom poste výkonnej moci Slovenskej republiky. Za to však už naši – dnes už skutoční bratia a rovnoprávni partneri Česi – nemôžu. My však za to nesieme plnú zodpovednosť! A s ňou aj následky. Podľa mňa – zaslúžené ako trest za totálne zlyhanie – dnes už dlhšiu dobu iba takzvaných – národných síl slovenskej spoločnosti.
P.S Nadpis možno čítať a aj chápať ako „terazky som magorom! Je to vlastne to isté…
„Čo bolo, to bolo, terazky som majorom!“ Toto čitateľom Čiernych barónov známe smutno–slávne vyjadrenie karikatúry ľudskej obmedzenosti a zneužívania moci na zastrašovanie podriadených v podobe „majora Terazkyho“ znova ožíva. Tento raz v iných, hoci tiež hrozivo čiernych súvislostiach a s oveľa väčšou mocou súčasného „Terazkyho“ nad jemu zvereným – podľa neho zrejme – stádom. Zvereným však na jeho svojvôľu a jeho osobné megalomanské vrtochy? Pôvodný nie je ani v tom…
Aj jeho „štátničenie“ má svoje minulé predobrazy. Napríklad starorímske, keď – viac diktátor než cisár – Caligula vymenoval svojho koňa za senátora. A senát mu to schválil. Aj súčasný „Igor Terazky“ si teraz(ky) menuje ministrov obdobnej kvality a najmä kvalifikácie a súčasný slovenský senát mu ich teraz(ky) aj obdobne schvaľuje…Podobnosť čisto náhodná? Aj vtedy sa civilizácia rútila do zániku…
Kým také a podobné dávne historické karikatúry vládcov nad ríšami či humorné literárne postavičky už môžu v súčasnosti byť leda na posmech, človek s takýmito vlastnosťami a správaním sa v reálnom živote a v politickej praxi – zvlášť na čele exekutívy štátu – by na posmech byť nemal. Určite by byť nemal. Nesmie byť! A nielen v svojom osobnom záujme…
Nemal by ani používať slovník podnapitého, rozumu a kultúrnych zábran zbaveného štamgasta poslednej cenovej skupiny zapadákovskej krčmy či prístavnej putiky za polárnym kruhom. Nemal by ani robiť hanbu sebe, úradu, ktorý mu bol zverený a už vôbec nie štátu, ktorý by mal reprezentovať! Nemal by ani počúvať tzv. čarovné, o to však falošnejšie a krivšie zrkadielko, čo mu servilne verklíkuje „Ty si terazky ten najkrajší a najmúdrejší na svete!“ Nemal by riadiť národ a štát, keď kultúrne a zodpovedne nevie riadiť ani sám seba a najmä – nemal by robiť čokoľvek svojvoľne a svoj názor považovať za najvyššiu z možných priorít a za jediný možný národnoštátny záujem. A nemal by robiť ešte mnoho a mnoho iného. Okrem toho, čo mu jasne a zreteľne prikazuje Ústava SR a k čomu ho zaväzuje ním prijatá funkcia v službe štátu, ktorý ho za ňu platí! A čo by robiť mal?
Predovšetkým by si mal dobre uvedomiť, že už nežije v totalitnej diktatúre, kde sa autorita vynucuje hrozbami a sankciami z pozície sily, ale žije v demokratickom spoločenskom zriadení. Mal by vždy dôsledne rešpektovať, že pluralita patrí k základným znakom a zároveň samozrejmým povinnostiam demokratického systému vlády. Mal by si – ak na to má intelektuálne predpoklady – dôkladne premyslieť, čo povie na verejnosti, lebo od svojho dobrovoľného prevzatia funkcie je stále verejným činiteľom. Nielen predovšetkým, ale výhradne a to 24 hodín denne! Mal by si vyberať poradcov spomedzi výhradne životom a dlhoročnou praxou preverených odborných a morálnych autorít. Tie klamať ani mu lichotiť nepotrebujú, zato však vedia vždy múdro a pre spoločnosť a štát aj užitočne poradiť. Určite by mal z koho, keby chcel. Mal by považovať svoju dočasnú funkciu za vernú službu spoločnosti a nie vládu nad ňou, ktorú si autokraticky vynucuje hlava–nehlava, hoci aj vyhlásením núdzového stavu! Nech to stojí, čo to stojí – za každú cenu! Ale… Chceme snáď apelovať na svedomie a zodpovednosť? Chceme „hrach na stenu hádzať“? Neprilepí sa! Vieme predsa s kým a s akou „jeho garnitúrou“ máme do činenia, tak nestrácajme zbytočne čas radami a argumentovaním. Poznáme ich – po mene aj skutkoch – už roky. Ako slovenský národ vraví – od teľaťa…
Kadejakí už sedeli na prestoloch moci a kadejako im to išlo–neišlo. Kadejakí a nie raz už tvrdili, že vládnu a vládli za nich iní. Často celkom cudzí. Napríklad z cudzích ambasád. Kadejakí pobehaji a dobrodruhovia či priamo zločinci už napáchali kadečo a s kadekým. Veľké dlhy a večné škody. Aj na ľudských životoch. Najradšej to páchali pod osvedčenou maskou „pokroku a humanity“, ktorá skryje aj tú najpodlejšiu špinu. Najmä morálnu. A zásadne to predávali dôverčivým a neskúseným ako „jedinú správnu cestu“. Vždy to však malo jedno spoločné. Vždy to bolo a je aj dnes – na úkor nášho národa…
Oni – tí kadejakí – kadejako aj vykapali, národ však žije. Je tu a oprávnene sa domáha svojich vybojovaných a vlastnou krvou a potom draho zaplatených práv. Predovšetkým práva na ľudsky dôstojný život a slobodné – nie hrozbami vnucované – rozhodovanie o vlastnom osude. Kadejakých diktátov si užil dosť!
Prehliadol všetky zákernosti, podlosti, zlomyseľnosti a prekonal aj príkoria. Sebou, na sebe a za svoje. Nikomu nie je nič dlžný a má čistý štít tvorcu a nie ničiteľa, To má iba málokto. Dokázal sebe aj svetu, že výsadu slobodného života získal nie cudzou, ale vlastnou zásluhou! A tí kadejakí?
Aj súčasný „Igor Terazky“ má svoje konkrétne meno, podobu, vlastnosti… A že aj on je dôkazom – či už smiešnym, hlúpym alebo tragickým – tej najpravdivejšej charakteristiky nášho národa? Akej?
Nuž, prosto a jednoznačne tej, ktorá nielen tvrdí, ale aj dokazuje, že slovenský národ – chválabohu! – bol vždy múdrejší ako jeho predstavitelia. Najmä politickí. Bol a je aj dnes. Veď práve vďaka tomu žije. A náš súčasný dočasný „Terazky“?
Načo by – hoci aj to, čo sa bezprostredne a osudovo týka života celého národa – mal vedieť národ či napríklad prezidentka jeho štátu? Hlavné je, že to vie on a nemecká kancelárka! Načo komu odborne – a napríklad aj demokraticky – vysvetľovať, načo zdôvodňovať, načo sa ospravedlňovať či dokonca – podávať demisiu?! On na to odpoveď má. Dávno inými pripravenú.
Čo bolo, to bolo, terazky som Igorom!
28. október 2020 Viliam Hornáček
P.S.
Ospravedlňujem sa všetkým zodpovedným a múdrym, čestným a statočným Igorom, ktorých sa to netýka, ale sa ich to možno dotkne. Zato zrejme najmenej sa to dotkne práve toho Igora, ktorého sa to týka najviac.
