Štát je tak dôležité vlastníctvo každého občana, že sa oplatí, ba priam žiada, aby bolo chránené aj životom. Na štát sa prisahá, za štát sa bojuje, za štát sa obetuje aj zomiera. V minulosti, o ktorej dnes hovoríme ako o štátnom praveku, sa zdraví chlapci každú jeseň lúčili s rodinou, odchádzali na povinnú vojenskú službu. Učili sa štát brániť zbraňou. Po dvoch rokoch sa vracali muži, vedomí si svojej sily, hodnoty aj zodpovednosti voči štátu. To sa potom celkom prirodzene premietlo aj do každodenného života. Premietlo sa to do vzťahu k rodičom, priateľke, manželke, deťom, ale aj do výkonu povolania. Možno aj preto nebolo toľko rozvrátených rodín a budovalo sa to, z čoho mnohí dodnes bohatnú.
Štát bez suverenity je zbytočný a je občanom skôr na príťaž ako na osoh. Suverenita štátu sa nemôže ľahkomyseľne delegovať. Ak je predsa len nutné niečoho sa vzdať, musí sa to robiť nanajvýš uvážene a rozhodne nie bez vedomia a vyjadrenia vôle majiteľov štátu – občanov. Aj tá najmenšia strata suverenity vedie v danej oblasti k závislosti od toho, komu bola odovzdaná. Práve preto je súhlas vlastníka, občana, nevyhnutný. Bez referenda ide o čin trestuhodný a osoby na ňom podpísané sú evidentní zradcovia vlasti.
S povedaného je jasné, že mať štát je výsada na počiatku ktorej musí byť jednota názoru národa. Musí byť vyjadrená jeho vôľa žiť vo vlastnom, suverénnom štáte. Prvým a základným predpokladom uznania národa je verejné vyhlásenie zvrchovanosti. Náš národ žil takmer po celý čas svojej existencie v područí niekoho. Iba občas zasvietil, ale aj to, s pohľadu dejín, iba na krátky čas. Pomery v ktorých sa teraz nachádzame nemajú však v celej histórii obdobu. Na čele štátu sa striedajú ľudia, ktorí v nejednom prípade predchádzajúce štátne útvary dehonestujú a zatracujú, odvážlivcov ktorí sa nebáli prejaviť vôľu národa zatracujú a odstraňujú z učebníc.
Svojim konaním dokazujú, že ani ten súčasný štát si nevážia. Nijako sa oň nepričinili, nič nemuseli obetovať, ničoho sa nemuseli vzdať. Práve naopak. Všetko čo získali majú práve vďaka vlastnému štátu. Aj to postavenie, ktoré zastávajú získali iba vďaka sľubom, často nesplneným, daným občanom – voličom. Teraz štát považujú za niečo nemenné a samozrejmé. Dokonca sa niektorým hnusí jeho názov a preto používajú proxi názov – táto krajina. Za tridsať rokov vlády dokázali oslabiť suverenitu štátu na úroveň takmer psej búdy. Nedokážeme si vyrobiť potraviny, dobudovať infraštruktúru, zdevastovali vyspelý školský systém aj zdravotníctvo. Najnovšie, sme stratili aj energetickú istotu. Namiesto bezpečnosti štátu v neutralite garantovanej veľmocami nás vláda proti vôli občanov stále viacej vťahuje do vojnového konfliktu.
Vzťah predstaviteľov vlády k štátu na čele ktorého stoja, sa v týchto dňoch v plnej nahote ukázal pri významnom výročí jeho existencie. Ignorujú, že prvý, ten najdôležitejší krok urobili 17. júla poslanci reprezentujúci vlastný národ v spoločnom parlamente Čechov a Slovákov pred tridsiatimi rokmi, keď zreteľne a nahlas vyjadrili jeho zvrchovanosť. Peripetie s tým spojené viedli k vytvoreniu dvoch národných, republík. To, že to bol krok správnym smerom ocenili občania na oboch stranách hranice. Aj ten najväčší neprajník musí uznať, že vzájomné vzťahy oboch národov sú najlepšie aké naša minulosť pozná. Skončilo večné upodozrievanie, hašterenie, závisť, podozrievanie aj zneužívanie. Pripomínam, na samom začiatku bolo zákonné vyhlásenie zvrchovanosti.
Očakával som, a nebol som sám, že tí, ktorí získali dôveru národa a dobre žijú z jeho peňazí, si to uvedomia. Že prejavia vďačnosť. Zorganizujú dôstojnú oslavu udalosti bez ktorej by možno dnes riadili skládku, predávali liehoviny, alebo šmelili. Očakával som pripomenutie atmosféry tej doby, okolností, rozhovory s aktérmi, štátne ocenenie poslancov, ktorí odvážne hlasovali vo Federálnom parlamente, dialógy s tými, čo boli proti zvrchovanosti, prípadne sa zdržali, lebo boli aj takí, aby svoj postoj vysvetlili. Výročie si rozhodne zaslúžilo vystúpenie umelcov, hudobných telies, … . Aj v štátom platených médiách bolo ticho. Nič. Aspoň tých viacej ako tisíc nasledujúcich nasledovníkov sediacich v poslaneckých laviciach sa malo prejaviť. Veď aj po odchode z paláca ktorý sme im postavili na Hradnom kopci získali postavenie o ktorom sa im ani nesnívalo. Tíško čušia. Vďačnosť, neznámy pojem. Iba jedna politická strana sa prejavila a podľa svojich síl a možností suplovala „štát“. Niekoho pozvala, na niekoho zabudla. Nebolo to po prvý raz ani v priamom prenose. Už v minulosti tak robila. Bola to ich akcia. Štát sa nepodieľal. Možno sa to zmení pri nejakom výročí „Tejto krajiny“ keď už nepôjde o politiku. Oslávime. Ak ešte bude čo oslavovať. Dovtedy si budeme aspoň pamätať.
Brezová, 18. júla
