utorok, 19 marca, 2024
spot_img
ÚvodNa zamyslenieVďaka Vám, pán profesor Fauci

Vďaka Vám, pán profesor Fauci

Možno budete mať pochybnosti, ale ak mám byť úprimný, bol to profesor Anthony Fauci M.D., čo ma nasmeroval na cestu odkrývania tajomstiev, ktoré som tušil, ale zatiaľ sa k nim bližšie nedostal. Osud, ak sa to dá tak povedať, ma zavial pred rokmi do jednej obce v rakúskom Burgenlande, ktorá má jednu výnimočnosť − 300 slnečných dní v roku. Darí sa tu vinnej réve, ale i ružiam, ku ktorým som sa dostal cez prezidenta Slovenskej ružiarskej spoločnosti. Žeby tiež náhodou? Skrátka a dobre, ako človek so vzťahom a náklonnosťou k liečivým bylinkám (a opravovaniu štvorventilového motora) som sa začal venovať pestovaniu ruží. Z kardiológa – záhradník. Aj to sa stáva. Bádateľská vášeň, ak sa vás raz zmocní, účinkuje rovnako.

A tak som sa dostal k problému s voškami, ktorý všetci ovocinári, a teda i ružiari, poznajú. Ruža, kráľovná ríše kvetov sa tých beťárov nie a nie zbaviť. Prichádzali pravidelne, akoby v načasovaných periódach. Boli nielen postrachom, ale i nočnou morou. V literatúre i na internete si nájdete nie desiatky, ale stovky „účinných“ metód, ako sa ich zbaviť. Od postrekov pŕhľavovou vodou, cez postreky s roztokmi saponátov, kapsicínu, rozmarínu, vratiča až po škrobový prášok. Vyskúšal som takmer všetko. Opakovane preveril. Pravda je taká, že nezaberalo nič. Vošky sa i naďalej veselo rozmnožovali a cuckali životodarné šťavy z pukov a mladých lístkov ruží. Napriek stovkám neúspechov vytrvalo som hľadal ďalej. Keď som bol už tak povediac skoro v cieli a podarilo sa mi nájsť účinný prostriedok účinkujúci takmer na sto percent, prišiel covid. Bolo by mi treba ešte asi rok dva mravčej práce. Prečo nie dva, alebo tri mesiace? Lebo príroda má svoje zákonitosti a ešte som neprišiel na spôsob, ako skrátiť ročné obdobia. Z toho istého dôvodu sa nedá skrátiť doba pre vývoj serióznej vakcíny. Ja nie som čarodej.

Keď sa na to spätne pozerám, bol to covid a hlavne tie metódy, ktorými sa riešil problém tohto ochorenia, ktoré ma doslova vohnali do štúdia mikro- a paralelne i makrosveta. Bez tohto impulzu by som sa asi k tejto problematike nedostal.

A tak vošky na ružiach ustúpili otázkam, čo je to vlastne ten Sars-Cov-2, ako vyzerá, odkiaľ prišiel, čo o ňom vieme, čo sa o ňom môžeme dozvedieť a ako.

Aj kardiológ má možnosť načrieť do tajov virológie. A postupne aj imunológie, ktorá ma priviedla až k štúdiu živej bunky, toho čarovného mikrosveta a začali sa vynárať ďalšie zvedavé otázky. Akože to s tou bunkou vlastne je? Lebo to, čo sme sa kedysi učili už dávno neplatí.

Každý odbor má svoju terminológiu a pokiaľ si ju neosvojíte, len habkavo sa budete predierať novými poznatkami. Je to presne tak, ako keď prídete do cudzej krajiny a neovládate reč, ktorou sa tam hovorí. Postupne som si začal uvedomovať, že mikrosvet je niečo úplne iné. Bez určitých predstáv sa vám bude ťažko rozmýšľať. Uvediem na ilustráciu malý príklad z makrosveta. Keď vám niekto povie, že naša Zem sa krúti okolo vlastnej osi u nás v Európe rýchlosťou 465 m/s, sotva si to viete názorne predstaviť, ale keď vám poviem, že je to 1674 km/h, je to už ľahšie. A keď poviem, že keď idete autom rýchlosťou 130 alebo 140 km/h, ešte stále idete pomalšie, ako sa naša Zem krúti okolo vlastnej osi. A to isté ma čakalo s mikrosvetom. Kto z vás si vie predstaviť jeden mikrón, alebo jeden nanometer? Ale keď vám poviem, aby ste si predstavili jeden milimeter rozrezaný na 1000 častí, predstava o jednom mikróne je konkrétnejšia. Takých 120 mikrónov môžem vidieť ešte voľným okom. Ak je niečo 70, alebo 80 mikrónov malé, nevidím to. Len na porovnanie − jeden erytrocyt, červená krvinka, meria 7 mikrónov.

Prečo to všetko spomínam? Ako to súvisí s covidom? Najdôležitejšou úlohou školy je naučiť žiakov rozmýšľať. Uvažovať. Klásť si dobré otázky a nie prijímať každú informáciu, akoby bola pravdivá, lebo od toho závisí naše konanie. Keď sa stretnem s fenoménom, o ktorom viem málo, alebo absolútne nič, nech by bol akokoľvek lákavo a pravdivo prezentovaný, nemôžem ho hneď „prehltnúť“, ako pstruh vypaseného hláča. Žiaľ, ak nás to nenaučila škola alebo rodičia, musíme sa k tejto metóde prijímania informácií dopracovať sami. Ak tak neurobíme, potom sa nedivme, čo nás môže postretnúť, lebo nezabúdajme, svet je plný klamstva a my skôr narodení musíme konštatovať, že toto klamstvo je dnes oveľa rafinovanejšie, ako bolo pred štyridsiatimi rokmi, a stále narastá.

A teraz poďme k nanometrom. Keď milimeter rozrežete na milión častí, dostanete jeden nanometer. Sars-Cov-2 má údajne veľkosť 70 až 120 nanometrov. Pozrime sa na vzťah k rúškam. Ak si vírus Sars-Cov-2 zväčšíme do veľkosti futbalovej lopty, medzery medzi najtenšími vláknami aké sa podarilo vyrobiť, ak si ich adekvátne zväčšíme, budú také veľké ako dĺžka futbalového ihriska, dokonca ešte väčšie. Je naozaj umenie trafiť tyčku bránky, aby lopta zostala na ihrisku. Bol to skutočne geniálny nápad zabrániť vírusu prechádzať takouto sieťou. Ale kto si to uvedomí, kým sa neponorí do hlbšieho štúdia? Často počuť argument, že rúško zachytí drobné kvapôčky a vírus sa rozširuje práve kvapôčkovou infekciou. Naozaj ich rúško zachytí? Najmenšie partikuly aerosólu, ktoré boli namerané, majú veľkosť od jedného do sto nanometrov. Tak o čom vlastne diskutujeme? Ale nájdu sa i takí, ktorí to nepochopia.

V štúdiu som sa dostával čoraz ďalej, čoraz hlbšie. Zrazu som sa ocitol vo svete, ktorý reálne existoval i existuje, len o ňom nič nevieme. Ako malý príklad uvediem len také mitochondrie. Sú to takmer v každej bunke malé minitovárničky na energiu. Veľmi názorne vám to vysvetlí napr. jeden lekár vo vzácnej knihe – Malé pokusy o vysvetlenie veľkého diela.

Všetci dýchame. Ale ako vlastne dýchame, to si z nás málokto uvedomuje. Vedeli ste napríklad, že produktom dýchania je voda? Vdychujeme kyslík, ktorý sa práve v mitochondriách spája s vodíkom a je z toho voda. Presne taká, aká nám tečie z vodovodu. Nie kysličník uhličitý, CO2, ktorý vzniká pri inej reakcii a ktorý vydychujeme. Nebyť mitochondrií, zadusili by sme sa. V týchto mitochondriách nielen že si náš organizmus premieňa kyslík na vodu, ale vyrába i energiu. Mitochondrie majú ešte aj vlastnú DNA, inú aká sa dedí v jadre. Keď prenikne pri oplodnení hlavička spermie do ženského vajíčka, odovzdá jadierko, kde je celé bohatstvo DNA od muža, ale všetky mužské mitochondrie dostanú stop. Vrátnici zo ženského vajíčka ich dnu nepustia. Pán doktor doslova píše: „My chlapi sa môžeme nafukovať koľko chceme, bez mitochondrií našich mám by sme sa nenafukovali vôbec.“ A chcete vedieť, koľko má takáto bunka mitochondrií? 500 až 2000! Dobre ste čítali. Nie je to úžasné? A ešte niečo veľmi zaujímavé − tieto drobulinké mitochondrie každý deň vyrobia 60 až 70, u športovcov až 100 kg ATP (adenozíntrifosfátu). Viete si to vôbec predstaviť, aký úžasný mechanizmus je náš organizmus?

V spomínanej knihe sa dočítate aj iné zaujímavosti. Dozviete sa napríklad, že v každom našom organizme sa nachádzajú veľmi interesantné mezenchýmové kmeňové bunky, ktoré sú schopné premeniť sa na bunky toho orgánu, kam sa dostanú. Povedzme do srdcového svalu alebo do chrupavky. Uvedomujete si, čo ich objavenie bude raz pre ľudstvo znamenať? A viete, kto ich objavil? Príslušník jedného národa, na ktorý sa dnes, prepytujem, pľuje. Človek je zvláštny tvor: za určitých okolností začne pľuť na všetko, pomaly aj na svojho otca i mamu, dokonca i na toho, kto ho stvoril. Ale aby som neodbiehal.

Kde sídli pamäť? Sídli skutočne v mozgu? I o tom sa dočítate. Alebo ako je to vlastne s očkovaním? Čo vlastne „vidí“ imunitný systém, ako vlastne rozoznáva nádorové bunky, ktoré sú takmer navlas podobné normálnym bunkám? Ako to, že matka si proti vlastnému plodu nevytvára protilátky, keď len polovica znakov je od nej? Vedeli ste o tom, že v našej krvi, presnejšie v každej molekule krvného farbiva, hemoglobínu, koluje železo z vesmírnych hviezd? Každý z nás sa v škole učil o nezmarovi, ktorého keď rozrežeme, znovu dorastie celý. Ale že existuje aj iný tvor, ktorý je ešte zaujímavejší, o tom sme sa nedozvedeli. Volá sa ploskuľa, lat. planaria. Bolo experimentálne dokázané, že chvost tohto nepatrného živočícha, dokonca kúsok jeho chvosta, si uchováva také isté pamäťové schopnosti ako hlava, dokonca táto pamäť sa dá prenášať i po jeho zjedení na druhého jedinca. Dokonca ešte rýchlejšie, ako keby zregenerovala len samotná hlava. Čo sa s nami deje počas spánku? Uvažoval niekto z vás, ako počítali naši predkovia? Napríklad Svätopluk. Ako spočítal svojich vojakov. Alebo ako počítali sv. Cyril a Metod, keď prišli na naše územie, veď arabské číslice sa dostali k nám až v 13. storočí? Vedeli ste o tom, že očkovanie proti kiahňam poznali už Arabi? Prevzali ich od Indov. Ako to bolo so stavbou úžasných chrámov v 12. a 13. storočí, ktoré sa objavili tak naraz? Neprevzali prví stavitelia gotických chrámov napríklad vo Francúzsku tajomstvá od Arabov?

A čo taký svet termitov? Čo o nich bežný človek vie? A s prepáčením, čo o ňom dnes vedia biológovia? Kam sa v svojom bádateľskom úsilí dostali? Aj do tohto problému budete mať možnosť aspoň trošku nahryznúť. Dočítate sa o neuveriteľných zariadeniach na získavanie vody v horúcej púšti, a teraz sa podržte, zo vzduchu, ktorý obsahuje len 0,01 % vody! Nie dnes, pri ohromnom rozmachu techniky, ale v dobe veľkého Džingischána, ktorý nad tým držal ochrannú ruku. V spomenutej knihe sa dočítate ešte o mnohých neuveriteľných záhadách „veľkého diela“.

Vďaka vám, pán profesor Fauci, sa mi podarilo zoznámiť sa so slovenským lekárom vzácnych kvalít. Nebyť covidu a článkov, ktoré boli uverejňované v jednom časopise, ktorý sa už naučili čítať tisícky Slovákov a ktorý pre prinášanie nepohodlných právd bol vyhodený z predajní ako skazená potravina, lebo v nich sa predávajú len výrobky, ktoré nám absolútne neškodia.

Kto bude mať záujem, možno sa aj dopátra, kto je tento doktor. Som len obyčajný kardiológ, ale priznám sa vám, od prekvapenia mi spadla sánka nad skromnosťou nášho malého slovenského národa. Pýtal som sa mnohých mojich známych, dokonca i priateľov – poznáte ho? Záporne pokrútili hlavou. Tak pre tých neinformovaných – je to lekár, záchranca života v prípadoch skupiny zhubných ochorení, na ktoré sa, keď som bol mladý lekár, ale i pozdejšie, na sto percent zomieralo. Nie je nositeľom Nobelovej ceny, ale dávam na to krk, že keby ho boli nechali niektorí závistlivci ďalej pracovať a umožnili mu to aj finančne, nie možno, ale určite by sme dnes boli mali nositeľa Nobelovej ceny za objav, že takéto vážne ochorenia sa dajú úspešne liečiť.

Ale taký je už náš osud. Osud slovenského národa.

A na záver by som vrele odporúčal všetkým školám na Slovensku, všetkým učiteľom, profesorom, vychovávateľom mládeže, obstarajte si túto knižku. Nájdete v nej kopec inšpirácií, kopec smerovníkov o čom učiť, čím inšpirovať tých, na ktorých nám najviac záleží – našu mládež.

Dovoľujem si touto cestou poprosiť aj pána doktora, aby pokračoval vo svojich malých pokusoch o vysvetlenie veľkého diela (na objasnenie všetkého by istotne nestačilo ani tisíc životov, a to sa nechcem dostať do makročísel) a ďalej nás nechával žasnúť pri objavovaní tohto úžasného dobrodružstva, ktoré nám pripravil náš Stvoriteľ.

Vo Viedni, 5. 3. 2023

autor: MUDr. Martin Jančuška (1942, Ľubietová) pôv. lekár interného odd. Vojenskej nemocnice v Ružomberku, od r. 1979 v exile v Rakúsku. Od r. 1980 až do penzie prednosta odd. intenzívnej starostlivosti v St. Elisabeth Spital vo Viedni (internista – kardiológ).

Externý Autor

Externí prispievatelia.

- Podporte nás -
Externý Autor
Externí prispievatelia.

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň