Dňa 2. novembra si pripomíname 86. výročie Viedenskej arbitráže (2. 11. 1938), ktoré znamenalo začiatok šesťročného obdobia brutality a bezprecedentného popierania základných ľudských práv Slovákov zo strany hortyovského Maďarska. Je potrebné si pripomenúť tieto tragické udalosti v našej spoločnosti, aby sa už nikdy viac neopakovali.
Už v Mníchove v septembri 1938, počas rokovania vtedajších štyroch európskych veľmocí, sa téma územných požiadaviek Maďarska dostala do rokovacej miestnosti s odporúčaním, aby sa o nich dohodli zainteresované štáty (Maďarsko a Česko-Slovensko). K bilaterálnym rokovaniam síce v októbri 1938 došlo, ale maďarské požiadavky boli také ďalekosiahle, že nijaká dohoda nebola možná. Nakoniec rozhodli veľmoci. Stalo sa tak 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedere, kde ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli pričleniť časť južného Slovenska (20 % z jeho územia) ako aj časť Podkarpatskej Rusi (asi 12 %) k Maďarsku.
Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov (len do konca roka 1938 ich bolo 50 tisíc) a tiež malého počtu Čechov a začala sa pre nich doslova kalvária.
Aby sme správne pochopili udalosti v rokoch bezprávia voči Slovákom v rokoch 1938 – 1945, ktorých sa dopustili maďarské štátne orgány ako aj časť zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, môžeme zhrnúť hlavné porušenia zákonnosti nasledovne:
- prípady vrážd a znásilňovania slovenského obyvateľstva
- časté prípady väznenia a krutého mučenia zadržaných Slovákov, nie raz s trvalými následkami
- živelné hromadné rabovanie a vyháňanie Slovákov spojené s bitím a so stratou ich majetku
- použitie nátlaku a ozbrojenej sily pri nezákonnom vysťahovaní
- zhromažďovanie Slovákov v maďarských koncentračných táboroch, napr. Štúrovo, Tomášikovo, Veľká Kaniža (maď. Nagykanizsa), Čanádpalota, Kistarcsa a i.
- opakované nekončiace domové prehliadky rodín Slovákov, hocikedy aj v noci, s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia
- hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení k odchodu (železničiari, učitelia, štátna správa, atď…)
- rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie
- pálenie slovenských kníh a celých slovenských knižníc
- vyhnanie slovenských rehoľníkov a rehoľníčok aj kňazov z rasových dôvodov
- prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južnejších maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom a aby sa pomaďarčili
- rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými
- zákaz slovenskej tlače a spolkov, atď…
Vzdajme dnes úctu ľudskej dôstojnosti a utrpeniu našich predkov, ktoré museli znášať len preto, že sú Slováci. Aj vďaka ich hrdinstvu a nezlomnej vôli máme dnes svôj štát – Slovenskú republiku.
Svedecké výpovede viažuce sa k tomuto obdobiu sú dostupné tu:
https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/2023/03/Krvacajuca_hranica_Dokumenty.pdf
Použitá fotografia: Vyhnaní Slováci, Autor: Jozef Cincík: Útokom k víťazstvu, Bratislava, 1940.
