Mesiac máj patrí k tým dňom, keď sa kolesá dejín v našich končinách krútili najrýchlejšie. Aj 27. máj 1942 bol pre protektorát Čechy a Morava osudový. Dvaja vojaci, Jozef Gabčík a Miroslav Kubiš sa po stopäťdesiat dňových prípravách konečne odhodlali splniť dobrovoľne daný sľub samozvanému prezidentovi Benešovi v Londýne.
Slovák, Jozef Gabčík z Poluvsia v úlohe veliteľa akcie a Moravák, Jan Kubiš z Dolných Vilémovic, druhý člen atentátnickej dvojice, išli na bicykloch do vojenskej akcie. Úloha bola jasná – zlikvidovať tyranského protektora Reinharda Heydricha a získať dôležité dokumenty uložené v aktovke.
Gabčík mal v úmysle použiť samopal a Kubiš si viezol upravený granát. Asi hodinu čakali za ostrou zákrutou na konečnej zastávke dvoch električiek. Po tejto pravidelnej trase, v kabriolete, vozil osobný šofér Heydricha do kancelárie na Hradčanoch.
Konečne sa auto vynorilo spoza zákruty. Gabčík vstúpil do vozovky s úmyslom protektora zneškodniť. Auto zastavilo, ale samopal nevystrelil. Gabčík zbraň odhodil. Rozhodol sa pre únik. Zabudol na bicykel a v panike utekal. Medzitým, druhý člen skupiny hodil na auto granát. Kus plechu z operadla zranil Heydricha, ktorý síce z auta vystúpil, ale zostal bezmocne sedieť na zemi. Črepina zranila aj útočníka. Kubiš rýchlo nasadol na bicykel, streľbou do vzduchu zo svojej pištole rozohnal cestujúcich z električky a opustil scénu.
Gabčík vbehol do obchodu. Nevedel, že nemá zadný východ. Musel sa vrátiť pred obchod. Aj on mal pištoľ. Do nohy trafil šoféra, ktorý ho prenasledoval a pokračoval v úniku. Akcia skončila. Protektor žil, dokumenty nezískali.
Heydricha odviezli do nemocnice, kde o niekoľko dní na následky otravy krvi zomrel. V Prahe nastalo peklo. Domové prehliadky, výsluchy, popravy nemali konca kraja.
Sedem parašutistov sa dva týždne ukrývalo v krypte kostola. Ich koniec, udaním na gestape, spôsobil tiež parašutista, Karel Čurda.
Nemci popravili 252 osôb spojených priamo s parašutistami, 2 000 osôb na výstrahu, 2 x 5 000 osôb v nadpláne odvliekli do koncentračných táborov, brutálne zavraždili obyvateľov Lidíc a Ležákov, obce zrovnali zo zemou.
Udalosti atentátu sú zdokumentované v rôznych správach, niekedy aj skreslene popísané v knihách, články v novinách sa nedajú ani spočítať. Ja chcem iba poukázať na dve skutočnosti.
Napriek tomu, že Jozef Gabčík bol Slovák, Slovenský štát o ktorom sa donekonečna hovorí, že bol vazalom Nemeckej ríše, dokázal zabrániť akejkoľvek represii na jeho príbuzných či známych. Dokonca ani najbližšej rodine atentátnika sa nič nestalo, pričom v protektoráte bolo meno Kubiš dostatočným dôvodom na represiu a aj na popravu.
Meno tohto “hrdinu” nesie obec na južnom Slovensku, priehrada a vodná elektráreň. Jeho meno nesie elitný pluk ozbrojených sílSlovenskej republiky(5. PŠU), klub vojenských výsadkárov organizujememoriál Jozefa Gabčíka. Je v učebniciach, má pamätné tabule, pomníky na oboch brehoch rieky Moravy. Je oslavovaný, dekorovaný a povyšovaný. Dnes už má hodnosť generálmajor napriek tomu, že nebol nikdy vojakom slovenskej armády, práve naopak bol proti jej existencii. Porovnajme život a zásluhy a prejavovanú úctu ku dvom generálom – Jozefovi Gabčíkovi a Milanovi R. Štefánikovi.
Na tomto príbehu je možné ukázať, ako málo charakterní historici, poplatní politickým silám, dokážu pracovať s faktami. Namiesto objasnenia príčiny pre ktorú musel opustiť Slovensko, a objektívneho prehodnotenia skutkov, doslova vyrobili hrdinu. Alebo nie je pravda že Gabčík bol veliteľ akcie, nezvládol prípravu akcie, bez výstrelu na záujmovú osobu ušiel, nepoužil náhradnú zbraň ktorú mal očividne pri sebe, počas boja nehrdinsky opustil svojho druha, po neúspešnej akcii sa dva týždne skrýval odkázaný na výlučnú opateru obyvateľov Prahy. Pritom bol po celý čas informovaný o dôsledkoch činu, ktorý napriek dôraznému nesúhlasu domáceho odboja vykonal. Necítil zodpovednosť, výčitky, ani nenašiel v sebe odvahu, aby utrpenie obyvateľstva ukončil, alebo aspoň skrátil.
Skutočnými hrdinami sú obyčajní ľudia, ktorí Benešových parašutistov ukrývali, liečili, šatili, obstarávali im dokumenty, živili, a nakoniec za to zaplatili svojimi životmi.
René Pavlík – člen združenia Rastic, Brezová 14. apríla 2020