pondelok, 30 januára, 2023
spot_img
ÚvodOsobnostiŽiadosť o zhotovenie a osadenie pamätnej tabule rodákovi zo Sučian gen. Jozefovi Turancovi

Žiadosť o zhotovenie a osadenie pamätnej tabule rodákovi zo Sučian gen. Jozefovi Turancovi

Jozef Turanec sa narodil dňa 7. marca 1892 v Sučanoch. Jeho otec bol kotlár a matka pochádzala z horárskej rodiny. Mal 5 súrodencov – dvoch bratov a tri sestry. On bol najstarší. Rodina bola vychovávaná v katolíckom a národnom duchu. Tieto hodnoty nestratil ani v maďarských školách.

Ľudovú školu Jozef navštevoval v Sučanoch, odkiaľ prešiel na ružomberské gymnázium, kde študoval v rokoch 1903 – 1911. 8 semestrov Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave si doplnil po I. svetovej vojne. Po ukončení školy pracoval krátko ako praktikant na železnici vo Vrútockých dielňach a 9. apríla 1913 narukoval k pešiemu pluku 71 (tzv. drotársky) do Trenčína. V ďalšej vojenskej kariére pokračoval na škole pre záložných dôstojníkov, ktorú navštevoval v rokoch 1913 – 1914 v Bratislave a Ostrihome.

Jozef Turanec narukoval do rakúsko-uhorskej armády hneď na začiatku I. sv. vojny. Bojoval na východnom fronte proti Rusku, neskôr v Taliansku. Ukázal sa ako  mimoriadne schopný veliteľ guľometnej roty. Už v októbri 1914 bol povýšený na podporučíka a nasledovali ďalšie povýšenia – 18. augusta 1915 na poručíka a 1. júla 1917 na nadporučíka. Ako vojak pochodil viaceré fronty, na ktorých rakúsko-uhorská armáda bojovala a počínal si na nich úspešne, o čom svedčia jeho vyznamenania: 2x záslužný kríž III. triedy, strieborná a bronzová signum laudis, medaila za zranenie a Karolov kríž.

Po skončení prvej sv. vojny, koncom mája 1919, odišiel s guľometnou rotou na Gemer brániť krajinu pred inváziou maďarských boľševikov. Za to bol ocenený Československým válečným krížom a v roku 1921 povýšený na kapitána. Hodnotený bol slovami: „Výborný dôstojník. V boji udatný a spoľahlivý, veľmi dobrý veliteľ, vie udržať prísnu kázeň.“ Napriek vojnovej skúsenosti, i výbornej kvalifikácii z vojenských kurzov, nedostal v armáde významnejšiu pozíciu a za 20 rokov ČSR postúpil len o tri hodnosti.

Po skončení československo-maďarskej vojny v r. 1919 zostal už Turanec v armáde. Od 31. júla 1930 bol zaradený ku delostreleckému pluku 9 do Žiliny. Tu pôsobil prevažne ako veliteľ batérie, kde bol v roku 1937 povýšený na majora.

V jednej z jeho kvalifikačných listín ho jeho český nadriadený považuje za zvlášť spôsobilého pre osvetovú výchovu slovenského mužstva a jeho zmýšľanie je ohodnotené ako „bezvadné“. Jeho tichý príklon k autonomizmu (slovenskej samospráve) bol spôsobený aj nespravodlivou národnostnou politikou, ktorá bola praktikovaná v medzivojnovej československej (čs.) armáde, kde mali Slováci minimálne zastúpenie v dôstojníckom zbore – v r. 1938 to bolo len 3,4 %. Aj preto Turanec ako major patril v októbri 1938 medzi najvyšších slovenských dôstojníkov.

Napätá zahraničnopolitická situácia v stredoeurópskom priestore v marci 1939 smerovala ku vzniku samostatného Slovenského štátu. V júni 1939 nastúpil ako veliteľ delostrelectva, ktoré vybudoval. V máji 1939 bol menovaný za podplukovníka a v januári 1940 za plukovníka. Od augusta do novembra 1941 velil elitnej Rýchlej divízii. Dosiahol s ňou veľké úspechy za pomerne malých strát, za čo mu veliteľ 1. tankovej armády Ewald von Kleist udelil v novembri 1941 vojnové vyznamenanie Železný kríž II. triedy a o tri mesiace neskôr mu Wilhelm Keitel udelil Železný kríž I. triedy. V januári 1942 získal hodnosť generála II. triedy. 13. augusta ho generál Kirchner, veliteľ LVII. tankového zboru, dekoroval za príkladné velenie vysokým nemeckým vyznamenaním – Rytierskym krížom Železného kríža (o stupeň vyššie vyznamenanie ako Železný kríž).

Ako veliteľ držal prísnu disciplínu a neznášal protekciu. Podriadených často navštevoval, staral sa o nich, mal ich v úcte a nedal na nich dopustiť.

1. januára 1943 bol Jozef Turanec vymenovaný za šéfa Vojenskej správy a od 1. januára 1944 bol veliteľom pozemného vojska so sídlom v Banskej Bystrici. Za náčelníka štábu si presadil, proti vôli Ministerstva národnej obrany i Nemcov, pplk. Jána Goliana.

V júli a auguste 1944 boli na územie Slovenska vysadené jednotky partizánov zo Sovietskeho zväzu. Ich činnosť sa stala pre slovenskú vládu neriešiteľným problémom. Turancovi bolo od začiatku jasné, že ak sa bude partizánska aktivita neúnosne stupňovať, Nemci Slovensko obsadia.

Partizánska aktivita vyvrcholila v posledných augustových dňoch. V noci z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch a problémy spôsobovali prakticky na celom strednom Slovensku. Ich činnosť bola taká rozsiahla, že sa na nich sťažovali aj starostovia miest Banskej Bystrice a Brezna s tým, že partizáni ohrozujú verejný život a nič sa s nimi nerobí. Pre Nemcov bola situácia alarmujúca, ich intervencia bola na spadnutie. V tejto chvíli, 25. augusta 1944, slovenská vláda vymenovala na nemecký nátlak Turanca za hlavného veliteľa slovenskej armády, pričom dostal rozsiahle právomoci. Sám sa zdráhal toto menovanie prijať a prosil Čatloša, aby sa od toho upustilo. Podvolil sa až vtedy, keď mu Čatloš povedal, že to nariadil prezident Dr. Tiso. Aj Golian ho prehováral, aby šiel do Bratislavy zobrať túto funkciu, lebo vraj „len on je na mieste“. Na Turancovu žiadosť následne nemecké vojská upustili od príchodu na Slovensko. No len dočasne.

Po obsadení Ružomberka, zajatí a postrieľaní vojakov a civilov pplk. Otta v Martine a zavraždení poslanca Františka Slameňa partizánmi v Brezne, dal však prezident Dr. Tiso 28. augusta 1944 pod nemeckým nátlakom súhlas na vstup nemeckých jednotiek na územie Slovenskej republiky.

29. augusta ráno sa Turanec rozhodol letieť do Banskej Bystrice. Po prílete na letisko Tri duby, kde sa chcel presvedčiť o situácii a rozvinúť opatrenia na ochranu štátu, bol na Golianov príkaz zatknutý. Tento deň bol začiatkom rozpadu slovenskej armády. Jej menšia časť sa zapojila do odboja, no väčšina to odmietla a bola Nemcami odzbrojená.

Jozef Turanec bol spolu s gen. Čatlošom v noci z 13. na 14. septembra 1944, ako vôbec prví Slováci, odvlečení do ZSSR. Postupne bolo do ZSSR (gulagy) odvlečených viac ako 20 tisíc slov. občanov. Z moskovského väzenia bol Turanec do Československa vydaný 10. januára 1947 spolu s Čatlošom, Dr. Martinom Sokolom a Dr. Jánom Spišiakom.

Národným súdom, ktorý bol známy bezprávnymi a vykonštruovanými politickými procesmi, kde sa slovami jedného z vtedajších obžalobcov Antona Rašlu nehľadala objektívna pravda, ale „vinník sa musel nájsť hoci aj v telefónnom zozname“ bol Turanec obžalovaný a odsúdený na trest smrti. Neskôr mu bol trest znížený na 30 rokov väzenia.

Nástup trestu začal Jozef Turanec v decembri 1947 vo väznici v Leopoldove. Spočiatku bol zaradený na práce, ale zakrátko sa začali dostavovať zdravotné problémy a v roku 1953 bol označený väzenskými lekármi za neschopného práce. Viackrát podal žiadosť o odpustenie zvyšku trestu, ale jeho žiadosti boli zamietnuté. Jozef Turanec zomrel dňa 9. marca 1957, dva dni po svojich 65-tych narodeninách, vo väzenskej cele v Leopoldove. V lete 1968 jeho ostatky previezli na cintorín v Trenčíne. Na jeho hrobe sa podnes čnie nápis, aký má len sotvakto: „BOH VIE – PREČO“. V období komunizmu bol považovaný za nepriateľský element a jeho meno sa takmer nespomínalo.

…..

Manželkou Jozefa Turanca sa stala 30. septembra 1920 Johana Linhartová, evanjelička zo Sedmohradska. Ich manželstvo však ostalo bezdetné, rodine nebolo dopriate sa rozrásť. Osobný život Jozefa Turanca sa žiaľ kvôli jeho nespravodlivému odsúdeniu, väzneniu totalitným režimom a úmrtiu vo väzení nestihol naplniť. Vzťah k rodine a rodnej obci Sučany snáď vyjadrí aspoň nasledujúcich pár spomienok z jeho pamätí:

…Otvorene hovorím, bolo to moje najsprávnejšie rozhodnutie v živote, moja najsprávnejšia voľba, akú som kedy učinil. Pán Boh ma obdaril ženou vzornou, pracovitou, šetrnou, vernou, peknou a milou, ktorá žije len pre mňa a ktorá stráda a pracuje na svoje staré dni len a len pre mňa. Áno, pre mňa! Ona bola tá, ktorá ma nechcela mať ako aktívneho vojaka! A keby som nebol ním, bol by som dnes šťastný spolu s tou, ktorú nadovšetko milujem!! Ale osud človeka je už taký, na jednej strane dáva a na druhej berie, berie však kruto, bezohľadne. To je môj prípad. Dal mi vzornú ženu, vzal mi však všetky možnosti odplatiť sa jej teraz, keď to najviac potrebuje, za všetko dobro, čo mi poskytla. Dohnal ma bez mojej viny do náručia smrti a čakám len na to, kedy sa zovrú jej kostnaté ruky…

…Kto s úprimnou láskou a vernosťou nosí takýto talizman (manželskú obrúčku), tomu ho nedovolí Pán Boh odobrať! Keď som sa naň pozrel, videl som tie jej uplakané oči v nešťastí, naše slovenské kostoly, mojich a jej rodičov, mojich kamarátov, moju milú vlasť, príbuzných, bratov, sestry, naše milé hory, rieky, polia, lúky a doliny, moju rodnú obec a všetko, čo mi prirástlo k srdcu od útleho detského veku. Lesk prsteňa bol slzavým úsmevom a tik-tak hodiniek – údery jej verného srdca. Áno drahá, ty si mi zachránila môj život…

…Utvorili sme v Sučanoch divadelnú spoločnosť ochotnícku a vzdelávali a zabávali sme náš ľud, dlhou svetovou vojnou znechutený a vyčerpaný. Lajko Ruman, Matušík Viktor, Chilo Palko, Olga Turčán a mnohí iní usilovne chodievali večierkami na skúšky do hostinca Rosenfeld, alebo do katolíckej školy. Režisérom bol starý Janík…

…15. novembra 1918 som prekročil s konečnou platnosťou naše milé slovenské hranice pri Lučenci, aby som šiel ta, kde ma srdce tiahne, domov, do Sučian, do mojej mne tak milej turčianskej záhradky… Napíšem otvorene, nikdy som nechcel byť aktívnym dôstojníkom a len nebohý ministerský predseda Milan Hodža bol ten, ktorý ma k tomu zviedol, dokazujúc mi, že i v armáde potrebujeme dobrých Slovákov…

…Ja som nechal mladú moju žienku doma, ale moje city boli už tak otupené stálymi nepokojmi už od roku 1914, že ja som na seba nemyslel, ale len na úbohú ženu, ktorá zas ostala sama doma. Veru drahá, ostala si sama, ako mnohokrát ešte potom a konečne i 29. augusta 1944 navždy opustená a na seba odkázaná. Tento osud si si naozaj nezaslúžila, uspokoj sa však, dnes asi len neskromné a výstredné ženy požívajú blahobyt a šťastie rodinné…

…Keď nás roztrieďovali k plukom, ako hotových delostrelcov, bol som z tridsiatich troch deviaty v poradí a mal som si právo voliť posádku. Volil som si delostrelecký pluk 9 v Žiline. To preto, že som chcel byť bližšie k rodičovskému domu, bližšie k bratovi Emkovi, aby som mohol s ním spoločne poľovať na našej milej Bukovine, vo Farskom, na Svoločníku, v Jarolíme, v Starej Schloge a na závažských lúkach za našimi milými Hrabinami. Čo by všetko vedela rozprávať tá jedľa alebo svrčina pred loveckými búdami, na ktorých na háku viselo toľko srncov, ktoré dral brat Emko, alebo náš verný kamarát Jožko Matula…

Záverom vyznanie Jozefa Turanca:

„Moja vernosť ostáva, nech je to ktorákoľvek moc, ktorá riadi osud Slovákov, až potiaľ, kým táto moc sama nepadne a ja ostávam bez pána. Som vojak, a nie politik! Komu som prisahal ako Slovák v záujme – keď i snáď omylom – slovenskom, u toho vytrvám do konca. Som si istý a na to môže vziať každý jed, že keby dnes mi bolo dovolené vykonávať svoje služby ako vojakovi môjho terajšieho československého štátu, konal by som ako vojak verne, čestne a svedomito. A keby som bol mal tú česť, že by ma boli v roku 1944 zasvätili do tajností Povstania, nebol by som sklamal, prisahám.“

Zdroje:

Mgr. Peter Jašek, PhD.: Generál Jozef Turanec  (štúdia Ústavu pamäti národa)

PhDr. M. Lacko, PhD.: JOZEF TURANEC (1892 – 1957) Najslávnejší slovenský generál (publikácia o. z. Múzeum ozbrojených zložiek 1939 – 1945)

Doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc.: Pamäti generála Jozefa Turanca – Pramene obrany (múzeum SNP)

Literárny archív SNK v Martine, fond. F. Čatloš, č. 129 B20


V nadväznosti na túto žiadosť bola celá vec prerokovávaná v zasadnutí Kultúrnej komisie obce Sučany, ktorej som sa zúčastnil. No aj vzhľadom na vysvetlenie o časových a celosvetových geopolitických súvislostiach s inými udalosťami, ktoré dnes nemôžeme ignorovať, bola komisia proti osadeniu pamätnej tabule. Hlavným argumentom proti osadeniu bola skutočnosť, že gen. Turanec bojoval v 2. sv. vojne na strane Slovenskej republiky spolu Nemeckom. Ďalším hlavným protiargumentom bola skutočnosť, že dostal vyznamenanie Rytiersky kríž Železného kríža, ktorý mu udelil Hitler 7. augusta 1942, na ktorý bol Turanec hrdý. No ignorovali sa možnosti, ktoré v čase 2. sv. vojny mala Slovenská republika a čo v tomto čase mohli predstavitelia SR robiť inak, bez následkov väčších obetí. Ignorovala sa skutočnosť, že Turanec nebol politikom. Odignorovala sa skutočnosť, že v čase udelenia spomínaného vyznamenania nemohol gen. Turanec tušiť, čo sa deje v koncentračných táboroch (nemohol ani tušiť, že existujú vyhladzovacie tábory) a čo bude mať v ďalšom období Hitler na svedomí.


Dňa 13. 12. 2022 sa konalo obecné zastupiteľstvo obce Sučany, ktorého som sa zúčastnil a pred hlasovaním poslancov o osadení pamätnej tabule som podal informácie, ktoré by nemali ignorovať. V priestore pre verejnosť som uviedol:

Sučianskeho rodáka, generála Jozefa Turanca, si obec nepripomína žiadnym spôsobom, akoby sa naňho zabudlo. Ústav pamäti národa vydal v roku 2008 o Jozefovi Turancovi štúdiu Generál Jozef Turanec, Múzeum SNP v Banskej Bystrici vydalo v roku 2012 v knižnej publikácii jeho spomienky (Pamäti generála Jozefa Turanca – pramene obrany), v ktorej s obdivom a láskou viackrát spomína na svoju rodnú obec Sučany a zážitky s ňou spojené. V publikácii Slovenskí generáli 1939 – 1945 z roku 2012 slovenskí historici takisto opisujú jeho pôsobenie a podľa ich výsledkov vedeckého výskumu konštatujú, že to bol, po vojenskej stránke, najúspešnejší slovenský generál.

     Priami potomkovia Jozefa Turanca nežijú, keďže bol bezdetný, no stále žije neter Jozefa Turanca, ktorá pri rozhovore so mnou potvrdila, že je rozčarovaná a smutná z toho, že sa na jej strýka úplne zabudlo…

V prvom rade chcem poďakovať pánovi starostovi a členom kultúrnej komisie obce, že ma na základe žiadosti prizvali na prejednávanie tejto záležitosti, ktorá sa viedla na naozaj kultivovanej úrovni. Vymenili sme si informácie a argumenty.

Rozprávali sme aj o Monografii obce Sučany z roku 2017, ktorá súvisí s našou žiadosťou o zhotovenie a osadenie pamätnej tabule. V monografii sú pre obdobie rokov 2. sv. vojny použité len zdroje textov vyprodukovaných v totalitnom režime, no žiadny zdroj z obdobia po páde komunizmu. Práve pre obdobie 2. sv. vojny je gen. Turanec kontroverznou osobnosťou – hlavne pre komunistov – ktorí ho väznili a ktorým vo väznici aj umrel. Pripomínam, že v súčasnosti je komunistický režim považovaný za zločinecký.

V našej monografii, ktorá bola vydaná 28 rokov od pádu totalitného režimu sú použité texty od autorov:

Pavol Beláčik – člen KSČ od 1. 5. 1943 (v ilegalite) a neskôr od r. 1948 sa stal dlhoročným funkcionárom KSS!!!

Vojtech Hruška – predtým farár, neskôr okresný funkcionár KSS.

V zahraničnej tlači (SŠA – v demokratickom štáte) je o Vojtechovi Hruškovi v roku 1954 zverejnený text od prezidenta slovenskej ligy v Amerike a redaktora časopisu Jednota (pozn. preložené z angličtiny) citujem: Jozef a Andrej Kočalka zo Sučian, otec a syn, boli ubití na smrť Hruškom-Terényim a jeho mužmi. Otec Jozef strávil mnoho rokov v Amerike. Komunistický luteránsky kňaz Vojtech Hruška-Terényi a Jeršov, ruský profesor, zavraždili 147 Slovákov a pochovali ich v hromadnom hrobe v Sklabini. Hruška-Terényi bol sudcom, porotcom aj katom. Tí, ktorých odsúdil na smrť, sa museli vyzliecť do spodnej bielizne a pochodovať do lesa v Sklabini. Tam každá obeť dostala rýľ a musela si vykopať vlastný hrob. Niektorí odsúdení sa zlomili pod obrovským tlakom a boli okamžite popravení; zvyšok sa snažil kopať pomaly, až kým Jeršov nezapískal a samopaly ich neskosili do plytkých hrobov. Telá úbohých obetí boli zahádzané vetvami a trochou hliny. Hromadný hrob v Sklabini bol odkrytý v novembri 1944. Mnoho z obetí malo dieru po guľke v zátylku. Kto bude chcieť vedieť viac, zdroj poskytnem.

Pozn. Z jedného takéhoto masového hrobu sa po partizánskej streľbe v Sklabini s veľkým šťastím vyhrabal, keďže nebol strelený smrteľne, Karol Nemčok. Jeho syn Jozef Nemčok – mám na neho kontakt – ešte žije a napísal o tejto neuveriteľnej udalosti knihu. Mám ju tu.

V kronike Sklabine (ktorá bola dopisovaná až po 2. sv. vojne Jánom Kevešom a text kontrolovaný Miestnym národným výborom) na strane 193 je vražda Andreja Kočalku popísaná bezcitne – citujem: Doteraz štatariálny súd v Sklabini účtoval so zradcami a nepriateľmi nášho národa… Dňa 11. septembra s Andrejom Kočalkom zo Sučian. (pozn. – v čase vraždy mal 26 rokov)

Pozn. Ján Keveš – ktorý popísal v sklabinskej kronike smrť Andreja Kočalku, bol ďalším autorom publikácie, z ktorej sa čerpalo do Monografie Sučian pre obdobie rokov 1939 – 1945… jeho texty do kroniky boli kontrolované funkcionármi KSS.

Posledný zdroj informácií je uvedený od Michala Giača – publikácia Turčianske obce v odboji 1938 – 1945 ktorá vyšla v roku 1989. To je zo zdrojov všetko.

Týmto príkladom som chcel priamo ukázať, že ak čerpáme informácie len z dokumentov, ktoré písali autori totalitného zriadenia, ani ma neprekvapuje úroveň poznatkov verejnosti. Tým nechcem viniť verejnosť. Zodpovednosť je na pleciach tých, ktorí dnes vedome informácie cenzurujú a snažia sa dejiny prepisovať.

Ak sa vrátime k osobe Jozefa Turanca, tak v štúdii Ústavu pamäti národa od Mgr. Petra Jašeka – Generál Jozef Turanec zverejnenú v časopise Pamäť národa 1/2008 je uvedené:

Formálne bol „uznaný vinným za niekoľko v úvodzovkách „zločinov“, ktoré s odstupom času za zločiny považovať nemožno.“ (pozn.: s odstupom času sa myslí, že zločinmi boli v čase totalitného režimu, no v demokracii ich za zločiny považovať nemožno)

Ostáva mi len dúfať, že v budúcnosti budú ľudia ochotní prijímať aj novšie informácie – nielen tie z pred roku 1989 vyprodukované komunistickým režimom – tak ako to je v Monografii Sučian pre roky 1939 – 1945.

Národ navyše nemôže byť naveky traumatizovaný minulosťou a kolektívnou vinou. My sme povinní nájsť zmierenie aj kvôli ďalším generáciám. Ľudia si musia odpúšťať a nie podporovať polarizáciu a nenávisť. Bolo by vhodné ísť príkladom aj iným obciam a mestám a opustiť malicherné stanoviská. Dnes, v čase veľmi ťažkých rozhodnutí bude treba v občanoch evokovať spolupatričnosť a vlastenectvo – tak ako to robil gen. Turanec. Inak si Slovensko pri dnešnej rozdrobenosti môže rozobrať nepriateľ.


Následné hlasovanie poslancov dopadlo tak, že jeden poslanec za zdržal hlasovania, ostatní boli všetci proti osadeniu pamätnej tabule…


Zamyslenie na záver.

Za úvahu by možno stálo porovnať Turancove vyznamenanie od toho, o kom v tom čase takmer nikto nevedel, čo bude mať na svedomí a udelenie Ceny za demokraciu pre Zuzanu Čaputovú od Madeline Albrightovej, o ktorej je známe, že presadila v roku 1999 útok NATO proti Juhoslávii bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN s následkom tisícov civilných obetí. Počas útokov bola použitá aj medzinárodnými konvenciami zakázaná munícia. Odvtedy mala Albrightová vo svete nelichotivú prezývku “balkánska mäsiarka”.

V roku 1996, v čase, keď Madeleine Albrightová ešte pôsobila na poste veľvyslankyne USA pri OSN, jej v televíznom interview moderátorka pripomenula, že vo vojne v Iraku, ktorú viedol Washington, zomrelo pol milióna detí, čo je viac ako v Hirošime. “Stálo to za to?” opýtala sa moderátorka. “Bola to ťažká voľba, ale stálo to za to,” odpovedala Albrightová….

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -
Predchádzajúci článok
Ďalší článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň