sobota, 3 decembra, 2022
spot_img
ÚvodCOVID-19Démon súhlasu, strata sebaúcty a ich prekonanie

Démon súhlasu, strata sebaúcty a ich prekonanie

8. 3. 2021 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.

„Ľudí nosiacich masku je teraz priveľa, a tak je ťažko pod maskou nájsť človeka.“

(F. M. Dostojevskij: Dvojník)

Selekcia ľudí ako politikum

Vylúčenie človeka zo spoločnosti pre akékoľvek príčiny je hrozná skutočnosť. V rockovej opere A. Lloyda Webbera Jesus Christ Superstar to bravúrne vystihli v scéne, ako malomocní jedinci v pokročilom štádiu choroby sa schádzajú z horských jaskýň a smerujú k Ježišovi, ktorý okolo nich prechádza údolím. Lepra bola v staroveku neliečiteľná a nákazlivá, a preto aj Mojžišov zákon, hlavne kniha Levitikus, má podrobné a prísne predpisy ohľadom tejto choroby: „Malomocný, ktorý je napadnutý touto vyrážkou, nech chodí s roztrhnutým odevom, vlasy nech má voľne rozpustené, nech si zakryje bradu a nech volá: Nečistý, nečistý!“ (Lv 13,45). Rigoróznosť bola až tak dôsledná, že každý, kto sa úmyselne stýkal s nakazenými, mal byť fyzicky odstránený z pospolitosti (Lv 7,21).

Temné dvadsiate storočie nám ukázalo iný tristný obraz: manickí mocnári rozhodli, kto má byť vylúčený zo spoločnosti pre svoje presvedčenie, pôvod či náboženstvo. Filozof R. Guardini v diele Moc píše, že sa pripravuje katastrofa, ak sa s vecami a osobami zaobchádza, ako sa komu zachce.

Rok od politikmi vyhlásenej „pandémie“ sme sa dostali do situácie, že ak si zachovávame ľudskú česť a nechodíme s maskou na tvári po ulici, tak okoloidúci nás svojimi pohľadmi „prepichujú“ a aj upozorňujú. Davová hypnóza zasiahla väčšinu národa ako rádioaktívne žiarenie. Nie ja, ale oni kričia: „Nečistý, nečistý“. Ľudia sa od seba dištancujú pri rozhovore a početní hypochondri sú v tranze. Ak dnes pohlavári vyžadujú test ako vstupenku do prírody, zajtra nám nasadia masky aj doma či pri bozkávaní. Oficiózne média masírujú zmätené davy pravidelnými údajmi o zomrelých a nakazených. Neraz, ako nedávno v Čechách, unikne aj pravda na svetlo, keď štátne orgány priznali, že do čísel úmrtí v dôsledku onoho mysteriózneho vírusu započítavali aj obete dopravných nehôd. Nemýlil sa britský premiér predminulého storočia B. De Israeli, ktorý podal triádu klamania: „Jestvuje lož, veľká lož a napokon štatistika.“  

Žiaľ, aj vzdelaní ľudia zastávajú oportunistický postoj. Je to len intelektuálna lenivosť? Nechcú alebo nie sú schopní pripustiť, že sme v novom represívnom režime a radšej budú poklonkovať „nahému cisárovi“, šialencovi, ktorý vyžaduje súhlas národa s tým, čo nie je pravda ani dobro. Nie je to prvýkrát, čo vzdelaná vrstva typickým intelektuálnym ľavicovým postojom konformne pritakáva systému lži a ponižovania človeka. Filozof Mikuláš Lobkowicz týchto svojich kolegov pomenoval ako „vajcové hlavy“.

Potupa ako výmena za slobodu

Uplynulé represívne režimy ponúkli svojim občanom akúsi podobu nepísanej spoločenskej zmluvy. Socialistický systém po svojom etablovaní predložil väčšine národa sociálne istoty, „chlieb a hry“, výmenou za pokoru. Teda akoby povedal: budeme vám stavať byty, škôlky, dáme vám zadarmo zdravotníctvo, každý bude mať prácu, ale zato od vás požadujeme bezvýhradnú lojalitu, nebudete poškuľovať po „zahnitom Západe“. Nacizmus s národom uzatvoril zmluvu v tom zmysle: budete mať nový životný priestor, keď zatlačíme Čechov, Slovákov a Poliakov na východ, ale musíte byť totálne až na smrť oddaní vodcovi. Ani pôvodca tejto pobláznenej idey Jean J. Rousseauo by sa nestačil čudovať, kde sme sa posunuli po prekonaní klasických totalít.

Dnešná pružno-mäkká totalita vzišla na troskách neskorého liberalizmu a pokúša sa o niečo podobné, aby zamaskovala svoju represívnu podobu, selekciu občanov na dobrých a zlých, lojálnych a odporcov. „Sloboda je vakcína“. Toto je oficiálna vládna propaganda na chytenie nevedomých más. Podobný nezmysel si môžeme všimnúť na bilboarde SAS, kde je „slobodné“ očkovanie znakom spoločenskej zodpovednosti. Bizarnosť je v tom, že kým socializmus požadoval od národa pokoru výmenou za sociálne istoty, liberálna totalita považuje tiež pokoru, podriadenie sa, ale výmenou za slobodu, počnúc spotrebným správaním a končiac verejnými službami až pobytom v prírode.

Ako môže nejaká vec, dokonca medicínsky a mravne pochybná, zabezpečiť slobodu? Je to contradictio in adjecto: horúci ľad, či guľatá kocka. Táto nehanebná tuposť, nad ktorou sa pozastavuje rozum, je však len kamienkom mozaiky celej vitráže propagandistickej mašinérie zvrátenej ideológie politickej korektnosti, rodovej rovnosti a ohavnosti sodomie, čo poznáme pod eufemickou skratkou LGBT. Ich skazonosný koreň je kultúrny marxizmus, ktorý je rovnako nepriateľský voči slobode a ľudskej dôstojnosti ako klasický revolučný. Bez škrupúľ to priznáva súčasný marxistický filozof Louis Althusser, ktorý tvrdí, že marxizmus je v skutočnosti teoretickým antihumanizmom, ktorý popiera existenciu univerzálnej ľudskej prirodzenosti alebo podstaty. „Vakcína je sloboda“, ozajstný sémantický kolaps. Niekto sa z nás smeje. Znovu máme na scéne staronové reálie: segregácia, diskriminácia i nový apartheid. Nie je tak dávno, čo v USA či JAR boli oddelené školy, autobusy či obchody.

Prvé a druhé SNP

Toto obdobie je v znamení straty zvyškov cti a ľudskej dôstojnosti, keď pod tlakom hrozieb z diskriminácie, človek obetuváva svoje základné práva a skláňa sa pred „testovacími kozmonautmi“. V čom je naša situácia podobná s Protektorátom Čiech a Moravy počas heydrichiády? Podobnosť je v psychologickej povahe násilia a nie je vylúčené, že naberie aj kruté represívne rozmery. Tragické je, že pokiaľ český ľud potupila nemecká moc pod démonickým starogermánskym bohom Wotanom, u nás to robia vlastní potentáti národa. Nerealizujú však len svoju obsesiu, ale aj v korelácii s pokynmi svetovládneho prediktora, ktorý im nechal voľnú ruku experimentu na Slovákoch. Veľkokancelárka obnovenej III. ríše je spokojná.

Pozrime sa teraz na analógiu medzi situáciou u nás za uplynulý rok a tou, ktorá panovala počas Slovenského národného povstania, teda toho prvého. Dominik Tatarka v diele Prvý a druhý úder opisuje situáciu takto: „Dolinu Váhu a Rajeckú dolinu husto obsadili Nemci. Pri hradských a železniciach v každej obci sedela posádka a miestne veliteľstvo. Premávali pešie a motorizované hliadky od dediny k dedine, ta a spiatky ako okolo väznice. Každú dedinu a každú chalupu uzavreli osobitne zákazmi. Zakázali cezpoľný styk, z lesov voziť drevo, rozvážať hnoj ďalej od dediny, keď bola sanica. Zakázali susedské posiedky, mládencom vohľady, lebo večer od mrku do bieleho dňa, zastrelili každého ako banditu. Odobrali rádiové prijímače, zastavili poštu, prerušili, zastavili, zakázali všetko, priklopili nepriepustným príklopom zákazov, hrozieb, strachu, osobitných povolení, priepustiek a stráži.“ Spisovateľ ďalej pokračuje: „Čo sa hýbalo po dedinách, na hradských a železniciach, bolo nemecké, vlaky, vozy, kolóny, ešte i pohyb, život v obsadenej krajine mal byť nemecký. Všetko na dostrel zbraní malo byť nemecké. Človek žil ako vo vreci zviazaný, len ťa hockedy hodiť a utopiť ako šteňa.“

Dejiny sa opakujú a z tejto prizmy môžeme vnímať angažovanie slovenskej armády pri celoplošných testovaniach aj „hujerovské“ angažmán ministra Krajniaka i jeho výrok o druhom SNP. Zrejme sa inšpiroval Leonidom Brežnevom, ktorý zhodnotil akciu vojenského obsadenia ČSSR v auguste 1968, keď svojich straníckych spolupracovníkov poučoval: „Naša akcia je hrdinský, statočný čin. Armáda sa skutočne predviedla. Nahnali sme im strach, ale bez krvipreliatia.“ Dominikovi Tatarkovi by ani vo sne neprišlo, akými prorockými slovami zasiahol národ, keď pokračuje v psychologickom opise vtedajšej situácie nášho ľudu, ktorá je identická s tou dnešnou: „Dávna bieda, dedičná uzavretosť, odrezanosť od sveta, vojna, Nemci, všetko to zavalilo a vysililo človeka, že už len civel, trudno rozmýšľal o ničom, spal, spal, prespával noci bez konca. Už nevravel a rozum mu ostával stáť v ohúrenosti.“  

Rozdrobenosť a atomizácia ľudí v kombinácii s našimi národnými hendikepmi nám nedovoľuje organizovať seriózny účinný odboj voči tejto pružno-mäkkej totalite. Vyhlásenia rôznych stavovských organizácii, petície, ventilovanie bezmocného človeka na sociálnych siatiach len prehlbuje túto mizériu a oni to vedia. Vedia, že národ do protestov dokáže „vyhnať“ organizovaný tretí sektor a zaplatená kolosálna propaganda. Chýba mecenáš „Nadácie antiotvorenej spoločnosti“,  preto s nami pohlavári činia, čo chcú a vedú nás ako ovce na jatky. Sme skutočne nemí ako ovce pred strihačmi. Niet vôli po občianskej neposlušnosti. Prejavuje sa skutočné zrútenie občianskej spoločnosti a právneho štátu aj zodpovedného politického uvedomenia. Národ sa dostal do stavu sociálnej apatie a duševnej trýzne. Je veľmi obmedzená predstava o myšlienkových či praktických alternatívach k vzniknutému životnému štýlu a spoločensko-ekonomickej formácii. Stávame sa societou otrokov.

Väčšina ľudí je ochotná znášať doslova Prokrustovo lôžko oficiálnej ideológie a politickej svojvôle, ktorá nás činí stotožnených s bezprávím a potupovaním. Túto zvrhlú ideológiu „spoločenskej zodpovednosti v čase pandémie“, ktorú s úsmevom na tvári propagujú jej „mudrci“ reprezentuje prof. Krčméry zo známej továrne na vysokoškolské diplomy. Postupne ho doplňujú za peniaze daňových poplatníkov príslušníci elity zábavného priemyslu, módy, ktorí fabrikujú spoločenské konvencie, životný štýl. Herci, ktorých antika mala za pajácov alebo filozof A. Schopenhauer za šialencov, prepožičiavajú znovu svoje tváre pre úchylnú politiku „oslobodzujúcej vakcinácie“. Nič nové pod slnkom, tak totiž funguje propaganda v každej totalite.

Súčasný „démon súhlasu“ vyčíňa ako ten v päťdesiatych rokoch, či normalizácii. Naozaj, nenájde sa žiaden nový Thúeseus, ktorý by tohto dnešného lupiča a podvodníka, čo nám vládne, uviazal na jeho lôžko a usekol mu hlavu?

Duchovná sloboda ako alternatíva

Kde je naša ľudská sebaúcta a čo robiť, aby sme ju našli? Nazdávam sa, že podobne ako v totalite sovietskeho typu, povstali osobnosti, ktoré prešli duchovným a intelektuálnym vývojom od idealistických komunistov až po zástancov ľudských práv. Reprezentuje ich hlavne A. Solženicyn a A. Sacharov a stali sa svedomím národa. Pochopili, že prekonanie totalitarizmu tohto typu nie je mysliteľné bez intelektuálneho sebazdokonaľovania a mravnej očisty.

Okolnosti nás nabádajú, aby sme vstúpili do vnútornej emigrácie, čo však nie útekom pred angažovanosťou, ale našou prípravou znášať dôsledky ostrakizovania a prípadného prenasledovania. Voči tomuto systému je nutné sa vzoprieť primárne duchovnými prostriedkami, lebo táto moc neničí len telo, ale aj ducha a dušu človeka, chcú uvrhnúť do ničoty, ako nás to učí náš Ježiš Kristus (Mt 10,28). Nebojujeme len s vládcami, ktorí porušujú ľudské práva, ale za nimi stojí temné duchovné pozadie (porov. Ef 5, 10 – 12). 

Vzdorovať tomuto systému môžu nie otroci, ľudia strachu, ale slobodní jedinci. Pravá sloboda pramení v prvom rade v oslobodení zo starej hriešnej prirodzenosti, z otroctva hriechu, tak učia Otcovia Cirkvi. Túto slobodu nám daroval Bohočlovek, keď rozpäl ruky na kríži a vydýchol nám Ducha. Pre Berďajeva je duchovná sloboda spätá s Logom, je to sloboda presvetlená, sloboda, cez ktorú víťazí zmysel. Duchovná cesta je východiskom z ríše konečna, je to upriamenie na nekonečno a večnosť, na plnosť. Preto najvyššia miera slobody je v duchovnom živote. Podobne túto realitu slobody reflektuje Lev N. Tolstoj, ktorý sa odvoláva na Kristove slová: „Božie Kráľovstvo je medzi vami.“

To sa dosahuje v každodennom vnútornom uzobraní, ktoré nazývame pozdvihnutie mysle k Bohu. Nájsť si čas na osobnú modlitbu, aspoň štvrťhodinu denne, zatvorený vo svojej komôrke (Mt 6,6) je natoľko blahodárne, že ten, kto si to osvojí, dá za pravdu veľkému cirkevnému otcovi Jánovi Zlatoústemu. Tento Boží muž, ktorý umrel vo vyhnanstve píše: „Nie nič dôležitejšie ako modlitba. Ňou sa nemožné stáva možným, neľahké ľahkým. Nemôže sa dopustiť hriechu ten, kto sa modlí.“ Vo viacerých dielach používa tieto metafory pre modlitbu: „Prístav v búrke, kotva stroskotancov, barla potácajúcich, útočište v nešťastiach, príčina radosti, matka filozofie“. Staroveký kresťanský génius Origenes učí, že v modlitbe dostávame správnu inšpiráciu a keďže sa v nás modlí Duch Svätý, tak on robí v našej duši poriadok a poznávame za čo sa máme skutočne modliť. Napokon populárny ruský svätý XIX. storočia Teofán Zatvornik vysvetľuje, že modlitba obsahuje všetko: vieru, život podľa viery a našu záchranu.  

Inak povedané, v modlitbe nastáva oslobodenie od tlaku sveta, od jeho absurdity. Uskutočňuje sa to, čo píše apoštol Pavol: „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: Abba Otče!“ (Rim 8,15).

Modlitba je dôležitá kontra sila tlaku sveta, ktorý je viacnásobnej povahy duševnej, duchovnej, politicko-sociálnej. Preto je vhodné sa zmieniť na základe duchovných majstrov kresťanského staroveku i stredoveku (Origenes, Ignác z Loyoly), že za záclonou povrchu sveta sa odohráva boj medzi dobrými a zlými duchmi, ktorý sa prenáša do nášho vnútra (úzkosť, nepokoj, ataky na zmysel života, apatia), čo v čase „pandemickej“ kolektívnej halucinácie netreba obzvlášť dokazovať. Ide o to, aby sme pochopili vnútorný zmysel tohto boja a nadobudli schopnosť rozlišovať duchov.

Objavenie zmyslu a krásy

Psychiater a filozof Viktor E. Frankl prežil ničotu vyhladzovacích táborov, stratil v nich manželku, rodičov a brata, aj celú vedeckú tvorbu, veľmi zdôrazňuje potrebu nájdenia zmyslu v akejkoľvek životnej situácii, osobnom rozpoložení i v akomkoľvek politickom režime. I v dnešnej absurdite sa môžeme učiť od jeho životného svedectva, ktoré zhrňuje kniha Napriek všetkému povedať životu áno, vydaná v štyridsiatich jazykoch.

Frankl vdýchol absurdite a prázdnote postmoderného človeka, ktorý rečou Berďajeva žije ideálom zvierat, novú životnú energiu. Podobne to možno povedať aj o diele Alexandra Solženicyna. Súčasní ruskí dejepisci (A. Zubov) píšu, že jeho novely, ktoré začali vychádzať v poststalinskej epoche, podávajú trpkú skúsenosť autora z Gulagu. Priniesli očistenie ľudskej duše od strachu, narovnávali chrbtice bývalým Stalinovým otrokom a učili Rusov znovu hľadieť priamo do očí. V závere poviedky Jeden deň Ivana Denisoviča nám autor v postave politického väzňa Šuchova dáva doslova návod, ako v zdanlivo nezmyselnej situácií a životnom položení možno zmysluplne žiť: „Šuchov usínal úplne spokojný. Toľko vecí sa mu dnes pošťastilo: nezatvorili ho do korekcie, partiu mu nevyhnali za Socmestečko, na poludnie si ulial kašu navyše, parťák dobre vyplnil výkaz, murovalo sa mu jedná radosť, pílku mu pri prehliadke nenašli, navečer si privyrobil u Cézara a kúpil si tabak. A nenachladol, zahnal nemoc. Minul deň, ničím nezakalený, skoro šťastný.“

Solženicyn svojimi postavami nás učí umeniu nájdenia zmyslu a radosti v drobných okamžikoch navonok nudného dňa. Koľkokrát nás väzeň Šuchov napomenie? Večer pri bilancovaní dňa sa pýtam: čo dnes bolo pekné a čo dobré som vykonal? Dostojevského hrdina – knieža Myškin zvolal: „Krása spasí svet!“ Objavujme ju v sebe, v blížnom, v prírode. Najjednoduchšou formou prirodzenej kontemplácie je práve zážitok krásy, a tento zážitok, mieni sv. Bazil Veľký, je spojený so spomienkou na Tvorcu a naplní našu dušu vďačnosťou a láskou. Toto je alternatíva voči otupenej mysli súčasníka, ktorý sa v prázdnote srdca a mysle hrnie za čoraz drsnejšími citovými zážitkami, extrémnymi aktivitami i bezhraničným cestovateľským ošiaľom.

Berďajev však doplňuje Dostojevského, keď tvrdí, že „tvorba spasí svet“. Vyzýva hlavne intelektuálov, aby neostali v zajatí myšlienok, ale ich vteľovali. Takto realizujeme Kristov výrok: „Môj Otec pracuje doteraz, i ja pracujem.“ Skutočnou tvorbou: intelektuálnou, ale aj službou človeku, umeleckou a remeselnou aktivitou, ba i prácou v záhrade, môžeme dať svojmu životu radosť a vyšší zmysel, ktorý svet otupený temnou energiou pasivity, apatie a ducha smrti bohoboreckej pandémie strachu a klamstva, nepozná.

Mediálna askéza

Inšpiruje nás tu Berďajevom prednesená zásada: „Bude potrebné prejsť k jednoduchšej a prostejšej materiálnej kultúre a naopak k bohatšej duchovnej kultúre“ (Nový stredovek). Potrebujeme sa zbaviť všadeprítomnej ilúzie o tom, že jednoduchší materiálny život nás robí menejcennými, neúspešnejšími alebo zaostalými. V rámci toho je nutná mediálna askéza: nielen sekcia obsahov a čas strávený pred informačnými zdrojmi, ale neraz aj úplné odstrihnutie sa od zdrojov. Už tretí rok nepozerám televízne správy a výrazne som obmedzil internet. O nič dôležité som neprišiel, naopak získal som potrebnú duševnú rovnováhu a čas. Kedysi som študentov žurnalistiky učil, že „informačný všehomír“ (B. McNair) nás zasahuje aj vtedy, keď sa mediálnemu nátlaku aktívne vyhýbame, je ako vzduch, ktorý dýchame. Teraz nás v televízii denne kontaminujú fabulovanými správami a obrazmi konštruovanej reality podľa zásad Frankfurtskej neomarxistickej školy, preto je dôsledná eliminácia otázkou duševného zdravia. Média v službe politiky a zábavy sú schopné nás preinformovať a uzábavať až na smrť (N. Postmann). Aspoň raz v týždni si doprajem oslobodzujúci „sabat“ od notebooku.

Ak sa vydáme na náročnú cestu duchovnej slobody a mravnej očisty, naša duša precitne, srdce z kameňa sa bude denne premieňať na srdce z mäsa, začneme sa chovať k sebe s pozornou úctou a naša snaha hľadať vo svete vlastnú cestu bude naplnená. Takto pripravíme dispozíciu, aby sa do kolektívneho povedomia znovu začala vlievať životná sila, schopná vdýchnuť našej situácii a dejinám jasný zmysel, naznačiť únikovú cestu zo slepej uličky, do ktorej nás zaviedli a ďalej nás vodia ideológie ateistického humanizmu pod taktovkou slobodomurárstva.

„Pokiaľ sa budeme báť, tak si nesmieme sťažovať, že nám niekto nedovoľuje voľne dýchať – vinu na tom nesieme sami! Pokiaľ sa ohneme ešte viac, tak naši priatelia biológovia prispejú k tomu, ako čítať naše myšlienky a ovplyvňovať naše gény. A pokiaľ sa budeme aj potom báť, sme beznádejne stratení a zaslúžime si tohto Puškinovho opovrhnutia: „Načo je stádom dar slobody? Ich dedičom z rodu na rod je iba jarmo a bič.“ (Z prehlásenia Nežiť v lži od Alexandra Solženicyna z 12. februára 1974, publikované po jeho zatknutí.)  

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

1 KOMENTÁR

  1. Pekne a inteligentne napísaný článok, všetka česť. Zemitejšie to vyjadril v niektorých výrokoch majster propagandy v minulom storočí, napr. : „Nemá zmysel usilovať sa o obrátenie intelektuálov. Intelektuáli by totiž nikdy neboli obrátení a vždy by sa poddali tým silnejším, a vždy to bude „človek na ulici“. Argumenty musia byť preto hrubé, jasné a násilné a musia sa odvolávať na emócie a inštinkty, nie na intelekt. Pravda je nepodstatná a úplne podriadená taktike a psychológii.“

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň