Dňa 8. apríla 2024 sa dožíva 98 rokov František Vnuk – najvýznamnejší historik exilu a jeden z našich najväčších historikov vôbec; autor takmer 40 kníh a približne troch tisíc článkov – v slovenčine i v svetových jazykoch. Človek, ktorý svoj život obetoval historickej pravde a zápasu o naplnenie práva Slovákov na vlastnú štátnosť; spolutvorca druhej Slovenskej republiky. „František Vnuk je osobnosťou, ktorá pozdvihuje slovenský národ vo vlastných očiach i v očiach sveta“, napísali Katolícke noviny v roku 2011. Sedliak a kamenár Štefan Wolf z Novej Bane mu zas k jubileu vytesal pamätnú tabuľku s textom: „František Vnuk sa zaslúžil o slovenský národ“…
Odchod do exilu
F. Vnuk pochádza z obce Červený Hrádok (Verešvár), kde sa narodil 8. apríla 1926. Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach (1946) nastúpil na Vysokú školu banícku v Ostrave. Vidiac čistky na fakulte a celkovú situáciu v ČSR po „víťaznom februári“ sa v r. 1949 rozhodol emigrovať. Najprv sa prebíjal v Rakúsku a Nemecku. Keďže USA azyl politickým utečencom neposkytovali, bol nútený usadiť sa až v ďalekej Austrálii. Po tvrdých robotníckych začiatkoch absolvoval na univerzite v Adelaide štúdium metalurgie; potom tu pokračoval ako asistent, získal docentúru a nakoniec prednášal až do odchodu na dôchodok (1985). Okrem metalurgie vyštudoval v Adelaide aj históriu a politické vedy (1955 – 1960). V ďalších desaťročiach svoj výskum upriamil na slovenské dejiny 20. storočia, osobitne na roky 1938 – 1945, ktoré skúmal v širšom medzinárodnom kontexte.
V Austrálii si našiel druhý domov. S manželkou Annou, ktorá bola írskeho pôvodu, vychovali osem detí, z ktorých jeden sa stal kňazom. Krátky či dlhší čas žil takmer na všetkých kontinentoch; ovláda viacero svetových jazykov. Svojou usilovnosťou a fundovanosťou sa vypracoval na čelného historika no i publicistu slovenského exilu. Bol jednou z hlavných opôr, stĺpov exilu. Meno „František Vnuk“ bolo pojmom už od 60. rokov. Západný svet informoval, že v strede Európy jestvuje malý, no starý kresťanský národ. Svet o Slovákoch totiž nič nevedel; Československo bolo na Západe vnímané len ako český národný štát, „Čeko“. Ako sa s odstupom ukázalo, na Západe mohol pre historickú pravdu a rodnú vlasť spraviť viac, ako keby drel v čsl. baniach alebo spieval podľa červeného notového zošita tunajších ideológov…
No hoci bol tisíce kilometrov ďaleko, ŠtB a režimisti jeho práce pozorne sledovali – báli sa ich. Znepríjemňovali im život, kalili jednofarebný, radostný obraz ČSR, SNP či partizánov. A keďže vinník bol ďaleko, aspoň ho pošpinili očierňovaním a strpčovali život jeho rodine doma. Už v roku 1965, teda len rok po vyjdení knihy Neuveriteľné sprisahanie, ho ŠtB označila za „čelného predstaviteľa slovenskej separatistickej katolíckej emigrácie“. Medzi jej najväčšie hriechy vraj patrilo, že jej predstavitelia „nevidia Československo, len slovenský národ“. Apropo, len málokto si dnes už uvedomuje, že hlavnou úlohou ŠtB nebolo strážiť mocenský monopol KSČ, ale štátnu jednotu Československa. Jej najväčším nepriateľom nebol „prehnitý Západ“ či nejaké protikomunistické letáky, ale tzv. slovenský separatizmus a jeho nositelia. KSČ, hoci mala v rukách všetku politickú moc, súdy, prokuratúru i políciu, bála sa knižiek, doslova brožúrok, ktoré vychádzali na opačnom konci zemegule. Vtedajší ideológovia si boli totiž dobre vedomí, že ich zasahujú na tom najcitlivejšom mieste, v základoch. Ku knižkám F. Vnuka sa preto bežný čitateľ nedostal, len vybraní režimistickí pracovníci…
Po roku 1989
Ako sám Vnuk priznal, do r. 1989 bol presvedčený, že v Austrálii aj umrie. Pád komunizmu nepredvídali ani americké spravodajské služby; on sám ho pokladal za zázrak, za „prst Boží“. Jeho radosť z návratu domov, stretnutie s blízkymi po vyše 40 rokoch, bolo preto dvojnásobne radostné.
Vnuk patril medzi prvých známych exulantov, ktorí po novembri 1989 opustili rodinu a vracali sa do starej vlasti, aby podal pomocnú ruku svojmu národu pri spoznávaní pravdy, pri duchovnej a mravnej obrode. Najväčšie pochopenie a prijatie našiel u generácie, ktorá si prvú SR pamätala; inak tomu bolo v politických štruktúrach a v médiách. S pádom komunizmu a Československa totiž nezmizli ich ideové štruktúry, dogmy, ani stúpenci. Dlhý život mala predovšetkým partizánska legenda, „SNP“, mýty o „československej jednote“ či o „sovietskom oslobodení“ roku 1945. Rôzne rezíduá naviazané na zahraničné centrály – Prahu, Budapešť, Moskvu, Washington či Izrael – účinne pôsobili aj po obnove štátnosti v roku 1993. Spochybňovali, vysmievali ba špinili na to, čo bolo spojené s exilom a slovenskou štátnosťou. Znova to pocítil aj František Vnuk…
Staré štruktúry nemohli byť nadšené z jeho štúdií, ako bola napr. stať „Katynské lesy a lesíky na Slovensku“, kde ukázal, že nie Nemci ale partizáni začali v krajine pod Tatrami s masovým vraždením. No a keďže týmto faktom sa oponovať nijako nedalo, reakciou bolo buď mlčanie, ignorácie, prípadne útoky a očierňovanie autorovej osoby…
Od roku 1990 žil Vnuk striedavo na Slovensku a v Austrálii. Do rodnej vlasti prichádzal v apríli a odchádzal v septembri; podobne ako lastovičky. Je priam neuveriteľné, čo za tieto dva kvartály stihol zakaždým vykonať. Okrem vedeckého výskumu v archívoch, vydávania kníh, pôsobil aj pedagogicky (na Teologickej fakulte v Bratislave, kde obhájil docentúru), potom v Matici slovenskej. Posudzoval rukopisy a práce iných, recenzoval, radil, konzultoval, pozorne sledoval dianie, reagoval na aktuálne podnety a rozvinul aj bohatú publicistickú a prednáškovú činnosť. Jeho priateľ a kolega prof. Milan Stanislav Ďurica spomínal, že F. Vnuk na jar 1990, len počas jediného mesiaca, vykonal vyše sto prednášok a besied po všetkých kútoch Slovenska, čo pre vyše 60-ročného penzistu hraničilo už s fyzickým vyčerpaním. Na katedre cirkevných dejín RKCMBF mal semestre s 12 až 14 prednáškami týždenne. Ktosi sa raz spýtal, koľko hodín má deň profesora Vnuka?
Ak by sme Vnuka porovnali s dnešnými historikmi a vedeckými pracovníkmi, týchto prerástol nielen produktivitou, osobným zápalom, aj morálne. Nežil totiž zo štátnej podpory, rôznych nadácií a grantov, ale svoje študijné pobyty či výskumné cesty po európskych archívoch (Nemecko, V. Británia) si financoval z vlastných zdrojov. Zo svojich vydaných diel nezískaval žiadne honoráre, ba neraz sám prispel na ich vydanie. Koľko slovenských historikov – z akademických inštitúcií a z HÚ SAV – by to dokázalo dnes?
Kto poznal Vnuka osobne vie, že jeho určujúcimi vlastnosťami boli vždy pracovitosť a skromnosť. Nikdy neodmietol pomoc iným – čo išlo samozrejme na úkor jeho vlastného času – ktorý mu však Pán Boh akoby vynahradil dlhým životom a jasnou mysľou.
Vnuk je známy ako historik. No zabúda sa na jeho vklad do národno-emancipačného procesu Slovákov po roku 1989. Hoci nebol politikom, jeho postoje v rozhodujúcom období výrazne spoluformovali povedomie národa. Jeho diela totiž presvedčivo, na základe historických faktov a skúsenosti ukázali, že Slováci nemusia byť nevyhnutne súčasťou Československa – ako to vtĺkali do hláv troch generácií – ale majú na to, aby si vytvorili a sami riadili svoj národný štát.
Potreba historickej pravdy a sebaúcty
V roku 1991 na požiadanie kanadských Slovákov – napísal popularizačnú knižku s titulom Dedičstvo otcov. Práve ona mala pre ustráchaný a dovtedy ospalý národ osobitný význam. Prichádzala totiž v čase, keď sa „lámal chlieb“. Vnuk tu pútavým, esejistickým spôsobom ukázal nielen dlhoročný útlak Slovákov v Československu, ale prinášal najmä tabuizované fakty o prvej SR, jej význam pre Slovákov, čím vlieval stáročia ponižovanému národu sebavedomie a nádej. O. i. tu napísal: „Napriek útlaku a indoktrinácii priemerný slovenský človek sa svojou prirodzenou inteligenciou vyrovná príslušníkovi ktoréhokoľvek národa na svete. Zbavuje sa pocitu menejcennosti a domáha sa plnej politickej i národnej emancipácie. Odmieta prijímať lži a ohováračky o svojej minulosti, ktoré vymýšľajú cudzinci a servírujú jeho vlastné zhavranelé deti.“
Ruka v ruke s národným povedomím ide aj postoj k štátnosti – či už minulej alebo súčasnej. Sebavedomý občan, tobôž politik, nemôže pľuť na historické obdobie, keď jeho národ mal vlastný štát a tento sa úspešne rozvíjal. Vnuk preto napísal: „Slováci sa hrdo hlásia k Slovenskému štátu nie preto, aký bol, ale pre to, čo bol a čo predstavoval. Ako každé dielo ľudských rúk mal svoje chyby a nedokonalosti, ale bol náš, zakreslil nás na mapu Európy a začlenil nás do svetového spoločenstva suverénnych štátov.“
O jeho medzinárodnom kontexte, ktorým sa jednostaj útočilo na Slovákov, napísal tieto vážne slová: „Slovenský štát bol taký, aká bola Európa, v ktorej jestvoval. Keby sa bol utvoril v roku 1918, bolo by to bývalo zásluhou Francúzska a bol by sa rozvíjal pod francúzskym vplyvom. Keby sa bol udržal po roku 1945, bolo by to so súhlasom Sovietskeho zväzu a bol by pod sovietskym vplyvom. Hitlerova úloha pri vzniku slovenského štátu nie je o nič lepšia či horšia, menšia alebo väčšia, ako bola Stalinova rola pri obnovení ČSR. Toto sú nepríjemné ale neuniknuteľné aspekty historického fenoménu známeho v politológii pod menom Realpolitik. Napriek vzletným demokratickým princípom a rozličným teóriám o rovnosti suverénnych národov a štátov, malé a stredné národy majú len taký priestor slobody a voľného rozletu, koľko im veľmoci dovolia.“
Treba k týmto slovám dodať čosi dnes, keď svet stojí znova na prahu svetovej vojny?
Osnovnú ideu o potrebe národného a historického povedomia zvýraznil aj v poslednom rozhovore pre časopis Pamäť národa v septembri 2012, keď povedal: „Úcta začína sebaúctou. Nesmieme dovoliť, aby nám cudzí určovali a predpisovali, koho si máme uctiť, koho odsúdiť, čo máme čítať, ako si máme vlastnú históriu interpretovať. To nezodpovedá postaveniu sebavedomého, dospelého, kultúrneho národa.“
Vnuk nepatril medzi ľudí, ktorí mali hlavu ponorenú len v minulosti, v dokumentoch, ale bol vždy aj bystrým pozorovateľom aktuálneho diania. Tu treba zdôrazniť, že hoci žil na Západe, tento si nikdy neidealizoval. Už v článkoch z 90. rokov vystríha pred úpadkovými tendenciami, materializmom, hedonizmom, potláčaním duchovných hodnôt, ba pred vyslovene temnými silami na Západe, ktoré hrozia aj Slovensku; Sorošove doláre napr. označil za trójskeho koňa na rozvrat Slovenska. Žiaľ, naši politici tieto výstrahy bagatelizovali; dnes ich tu preto máme v plnej sile.
F. Vnuk svojimi článkami v 90. rokoch zasahoval široké masy; vtedy mohol prispievať nielen do rôznych národných periodík, ale i do Katolíckych novín či známeho, a novinársky mimoriadne kvalitného denníka Slovenská republika, ktorý vychádzal v stotisícovom náklade.
Je pochopiteľné, že pravda, ktorú vyskúmal či myšlienky, ktoré hlásal boli v príkrom rozpore nielen so záujmami starých eštebácko-komunistických štruktúr, ale azda ešte viac so zámermi novodobých (amerických) globalistických kruhov. Mocní tohto sveta totiž dobre vedia, že národy sa najúčinnejšie ovládnu tým, ak sa im vtlačí trvalý pocit viny. V prípade Nemcov sa im to po roku 1945 podarilo priam ukážkovo; v prípade Slovákov na tom intenzívne pracujú už tri desaťročia. A to napokon vysvetľuje aj postoj dnešných politikov či médií k osobnostiam Vnukovho formátu…
Z opačnej strany treba spomenúť, že tvrdý antikomunista Vnuk vedel uznať aj viaceré pozitívne veci, ktoré sa v jeho rodnej vlasti počas tzv. reálneho socializmu vybudovali. Tak napr. spomínal, že po návrate v r. 1990 bol milo prekvapený úrovňou dedín, vybudovaným zdravotníckym a sociálnym systémom v starej vlasti, takže po zhliadnutí týchto faktov musel niektoré svoje staršie tézy korigovať…
Nedocenený velikán
S milovaným Slovenskom sa František Vnuk definitívne rozlúčil v septembri 2012. Dnes znie priam neuveriteľne, že posledný, priam životný rozhovor s ním uverejnil časopis ÚPN Pamäť národa ako aj Katolícke noviny, tlačový orgán RKC.
Najmenej ocenenia a vďaky sa mu dostalo od SR, o ktorej vznik sa 40-ročným zápasom na Západe výrazne zaslúžil. Predstavitelia dnešnej SR si pravdepodobne neuvedomujú, že bez vzniku tohto štátu by nemali ani svoje kreslá, svoje pozície. A je už priam tragické, že najvyššie štátne vyznamenania u nás dostane skôr partizán, ktorý prisahal vernosť Československu, protislovenský aktivista či dokonca prokurátor, ktorý posielal stúpencov slovenskej štátnosti na smrť, než človek, ktorý svoj život posvätil boju za historickú pravdu a za právo národa na svoj štát. Ba v posledných rokoch boli prijaté zákony a vybudovaný policajno-prokurátorský aparát zameraný na prenasledovanie Slovákov, ktorí si vlastnú štátnosť a jej predstaviteľov uctievajú. To je už úplná svetová rarita, nad ktorou krútia hlavou aj u protinožcov…
Osud F. Vnuka potvrdzuje, že v krajine pod Tatrami je láska k vlasti a obeta človeku skôr na príťaž. Ba dnes je prekážkou aj čo len nepatrného ocenenia zo strany štátu a jeho inštitúcií. Len malý príklad. Keď pri výročí 17. novembra v roku 2013 komisia ÚPN udelila F. Vnukovi cenu za historický výskum, šéf ÚPN Ondrej Krajňák mu poslal do Austrálie nadšený telegram. Vzápätí, po „upozornení“ tzv. demokratických médií a istých nátlakových skupín však v priebehu jedinej noci zmenil svoj názor o 180°, médiám sa ospravedlnil, ocenenie stiahol a svoj hnev si vylial na členoch komisie, ktorú predtým sám menoval. Niet divu, že mnohí zamestnanci ÚPN si už vtedy kládli otázku, kto v skutočnosti túto štátnu pamäťovú inštitúciu ovláda? Komu vlastne slúži, keď nesmie oceniť špičkového vedeckého pracovníka, exulanta a striktného antikomunistu?
Je príznačné, že najvyššie ocenenie získal F. Vnuk za hranicami starej vlasti, od pápeža Jána Pavla II. – Rytier Rádu svätého Gregora Veľkého (1996), za jeho výskum a dielo v prospech Katolíckej cirkvi.
Aj po návrate do adoptívnej vlasti, Austrálie, pred vyše 11 rokmi, udržoval a udržuje čulý kontakt so Slovenskom. Keď v roku 2017 veľvyslanec štátu Izrael v SR prekročil diplomatické konvencie a škandalóznym spôsobom zaútočil na organizátorov i účastníkov vedeckej konferencie o Dr. Jozefovi Tisovi, ktorú organizovalo Nitrianske biskupstvo, jediným, kto sa voči tomu ohradil bol František Vnuk – z Austrálie…
Bol jedným z hlavných, ak nie tým hlavným, dopisovateľom posledného národno-katolíckeho časopisu Kultúra, a to až do jeho zániku v roku 2022. Na Slovensku ostal prítomný nielen cez publicistiku, ale aj cez svoje knižné a vedecké diela; o vydanie väčšiny z nich sa zaslúžil jeho spolupracovník Dr. Jozef Rydlo. Tu treba vyzdvihnúť monumentálnu monografiu Slovensko v rokoch 1945 – 1948, ktorá je tak dnes, našťastie, záujemcom k dispozícii.
Úzko spolupracoval aj s býv. politickými väzňami a ZPKO. Mimoriadne veľa spravil aj pre cirkev. Podobne ako v RTVS by ste však jeho meno dnes v tzv. katolíckych médiách ako Katolícke noviny, Lux či Lumen hľadali márne. Je tam totiž na indexe – podobne ako v ÚPN…
Jedno zo slovenských prísloví znie: „Do vysokých stromov hromy bijú“. Profesor Vnuk si tých pľuvancov a úderov vystál dosť. Najsmutnejšie je, že často od vlastných.
Dnes má 98 rokov; je stále činný; tak napr. minulý rok pripravil ďalšiu knihu s názvom Noc pred popravou s prezidentom Tisom, kde osvetlil posledné hodiny života tohto štátnika a martýra; neprestajne sa zaujíma aj o politické dianie v jeho rodnej vlasti. Vo vlasti, ktorú napriek mnohým trpkým skúsenostiam nikdy neprestal milovať.
Bude sa SR zaujímať aspoň o jeho bohatý, celoživotný archív a knižnicu?
Článok je rozšírenou verziou state v mesačníku Svedectvo, apríl 2024
Poprosím info – ako sa bude možné dostať k pripravovanej knihe p. Vnuka,
ktorého som osobne poznal ?
Ak možno takto, prosím o registráciu – objednávku. Vďaka M. Č.