V civilizovanom a kultúrnom svete patrí dátum vzniku vlastného štátu, nezávislosti, medzi najčestnejšie sviatky. Iba Slováci nemajú oslavovať ale sa majú ospravedlňovať. „Prepáčte, že sme si dovolili vytvoriť štát“ – asi tak by mohol znieť text verejného ospravedlnenia pre cudzinu, médiá, menšiny i mladšie generácie Slovákov. Zahrňoval by ako prvú, tak aj druhú, teda dnešnú SR, existencia ktorej stále leží mnohým v žalúdku…
Politickí väzni po roku 1945
Kde vlastne ležia korene odmietania SR, ba nenávisti k samotnej idey SR? V roku 1945. Je to zásadnejší zlom než rok 1948. Návratom Edvarda Beneša z londýnskeho exilu a rozhodnutím víťazných veľmocí obnoviť ČSR bol spečatený aj osud Slovákov. Mali naveky ostať súčasťou ČSR. V Londýne u Beneša vznikla aj myšlienka retribúcie, teda trestnoprávneho vyrovnania sa s politickými protivníkmi so spätnou platnosťou. Už tento princíp odporuje zásadám práva, keďže vás trestá za niečo, čo v čase vykonania nie je trestné. A na základe takýchto zákonov boli súdení prezident Tiso, poslanci i ostatní predstavitelia SR. Nie za tzv. riešenie židovskej otázky. Najzávažnejším obvinením retribučného súdnictva boli paragrafy o tzv. rozbíjaní ČSR.
Beneš však chcel, aby vec vyznela tak, že Slovákov si potrestajú slovenské orgány, čo sa mu sčasti aj podarilo. SNR v máji 1945 schválila tzv. retribučné nariadenia, na základe ktorých vznikol Národný súd (NS), okresné i mieste ľudové súdy súdiace ľudí zo SR, no tiež Nemcov a Maďarov.
Zaujímavé svedectvo nám zanechal príslušník SNB Ján Taraba, ktorý bol ako politicky spoľahlivý, t. j. evanjelik s odbojárskou knižkou, zaradený k NS. Videl do životov väzňov, ale i za oponu diania, do manipulácií, ktoré robili Rašla a spol. Vyslovil sa: „Postupne som nadobúdal dojem, že Tiso, ale aj tí druhí, vlastne nič zlé neurobili, nezbohatli, pracovali ako včely, vybudovali štát na zelenej lúke a teraz majú byť za to súdení.“
Muži 14. marca
Za mužov 14. marca možno pokladať v prvom rade 57 poslancov, zvolených v r. 1938, ktorí 14. marca 1939 o 12. hod. a 7. minúte jednohlasne odhlasovali vznik Slovenského štátu.
Aspoň pár zaujímavostí o ich osudoch.
Ako prvý zomrel najstarší poslanec Dr. Jozef Buday z Trenčína, ešte v jeseni 1939. Ďalší, MUDr. Gejza Rehák z Bratislavy umrel v r. 1940. Dvoch zavraždili partizáni v lete 1944 – Antona Šaláta na Sliači a Františka Slameňa v Brezne, ďalší traja umreli trochu záhadne krátko po vojne (Polyák, Boleček, Šrobár).
Poslanci snemu boli pokladaní za kolektívne vinných; teda všetci svojim hlasovaním, ba už prijatím funkcie, spáchali politický zločin. Išlo len o to, akú poľahčujúcu okolnosť im Národný súd prizná. Najlepšie obišli tí, čo sa pridali k povstaniu, k čsl. odboju, a potom aj tí, čo boli pasívni.
Jednotka na kandidátke do snemu Dr. Jozef Tiso – trest smrti (ako jediná hlava štátu na svete po druhej svetovej vojne); dvojka, Karol Sidor – ktorý, ako je známe, sa bránil svojvoľnému vyhláseniu štátu na nátlak Nemcov – 30 rokov a strata majetku; štvorka na kandidátke, predseda snemu Martin Sokol, päť rokov a časť majetku; osmička na kandidátke prof. Ferdinand Ďurčanský – trest smrti v neprítomnosti; desiatka, Alexander Mach, jeden z najväčších mužov 14. marca – 30 rokov a celý majetok; ďalšia tvár 14. marca, známy spisovateľ Tido Jozef Gašpar – 30 rokov a majetok; učiteľ, rodák z Lábu Gejza Horák, ktorý v sneme začal spievať „Hej Slováci“ dostal ako odmenu 20 rokov a stratu celého majetku.
Väčšia časť poslancov ostala doma, asi 13 sa rozhodli odísť do exilu.
Pádu komunizmu a obnovy štátnosti sa dožili len dvaja – Pavol Čarnogurský, ktorý umrel na sklonku roka 1992 a dp. Ferdinand Mondok. Tento rodák z Dolného Lopašova, býv. farár v Senici, umrel ako posledný, v roku 1994 vo veku 91 rokov v Montreale v Kanade.
(Z ministrov SR pád režimu nedožil nik. Ako prvý umrel Vojtech Tuka, popravený v r. 1946, ako posledný na jar 1989 minister hospodárstva Gejza Medrický).
Osudy poslancov nie sú podnes uspokojivo spracované. U niektorých nevieme ani to, kedy a kde umreli a kde sú pochovaní. O ich hroby sa totiž 70 rokov nik nezaujímal. Teda ľudia, ktorí zakladali štát, ostávajú bez mena. Zase smutné slovenské špecifikum. Myslím, ak by boli poslancami v iných štátoch, mali by dnes svoje ulice, tabule a sochy. U nás nemajú ani riadne hroby.
To je slovenská história – ale žiaľ aj súčasnosť…
