Ani z tých najkrajších fráz o humanite a demokracii sa ešte nikto nikdy nenajedol ani nevyzdravel. Pokiaľ zostanú frázami a nestanú sa skutkami…
Zo súčasných tzv. demokratických – v skutočnosti až totalitne jednostranných – médií sa denne dozvedáme stovky a stovky nepodstatností. Najmä o tom, ktorá s ktorým, čo a kedy. Prípadne aj koľko razy. Máme teda takmer policajný prehľad o tom, bez čoho sa môžeme – aj my, aj každá normálna, zdravá a slušná spoločnosť – zaobísť. Absolútna väčšina súčasných médií si dáva obzvlášť záležať na tom, aby našu spoločnosť udržovala v neotrasiteľnom vedomí, že ani človek, ani ľudstvo od svojich počiatkov – v džungli a v jaskyni – kultúrne nepokročilo ani o piaď. Treba uznať, že sa im to vcelku darí… Rovnako ako sa im darí mlčať o tom, že – napriek všetkým negatívam – žijeme aj v humánnom a sociálne solidárnom spoločenstve ľudských tvorov. O tom sa mlčí priam zaryto, akoby programovo. Len za nič na svete nezverejňovať to, že sme predovšetkým – ľudia. Teda, že medzi nami žijú aj ľudia slušní a statoční, charakterní, obetaví a zodpovední, hlboko ľudskí, úprimne a nezištne priateľskí…
Večerné správy – písané akoby ohňom a krvou – sa čoraz častejšie stávajú výhradne súhrnom prírodných katastrof, dopravných nešťastí a výpočtom kriminálnych deliktov až zvrhlostí, ktoré už – pomaly aj tie naše „štyri steny v byte“ – účinne presviedčajú a utvrdzujú vo vedomí, že život vlastne nemá žiadne kladné stránky, človek človeku je výhradne „vlkom“ a – „už zastaraný a vývojom prekonaný“ humanizmus je prirodzene nahrádzaný „moderným“ hyenizmom ako prejavom totálneho egocentrizmu a cynickej bezohľadnosti.
Tak ako všetko v živote, aj táto monotónna jednostrannosť má svoj rub a svoje líce. Má svoje dve rozdielne strany toho istého problému. A tí, ktorí sa z pozície svojej dnešnej mediálnej prevahy dopúšťajú násilia na „tých druhých“ – čo svoj názor a slovo do diskusie (ako súčasť demokratického dialógu) nikdy neuvidia na stránkach „ich“ novín – si zrejme v návale slávy neuvedomujú, že zuby „mediálnej hyeny“ sú schopné hrýzť každého a všetko na všetky strany. Pričom nikto spoľahlivo nevie, kedy sa takáto – z reťaze odtrhnutá beštia – na koho vyrúti a čo s ním urobí. Potom ostávajú nielen rany, ale aj jazvy a obete.
Obete mediálneho hyenizmu sú často nielen celkom nevinné, ale mnohé sú priam – obdivuhodné. Ako napríklad lekár, ktorý bol za svoj obetavý, riskantný a úspešný operačný zásah pri záchrane života „najvyššieho úradníka štátu“ – doráňaný a napokon aj uštvaný práve beštiou „mediálneho hyenizmu“. Tento raz spriahnutou vo svorke s hyenizmom mocenským a s mimoriadne agresívnym a samoľúbym egocentrizmom zachráneného…
Pritom práve na zodpovednom a obetavom plnení si – najmä tých našich ľudských – povinností stojí náš, čoraz menej ľudský a čoraz viac rôznymi hochštaplermi preplnený svet. To sa však akosi nenosí a nepropaguje na titulných stránkach. Že by to bolo menej zaujímavé ako povrchné, „lepkavo – šteklivé“ bulvárne pikošky?! Som presvedčený, že – ako pre koho! Žijú predsa medzi nami aj slušní a kultúrni ľudia. A podľa mňa je ich väčšina. Žiaľ, mlčiaca. Alebo iba mediálne umlčaná? Treba si uvedomiť, že – vo vlastnom záujme – každá spoločnosť prejavy pozitívnej ľudskosti bytostne a nevyhnutne potrebuje.
Nielen tí – na zmätku a chaose tzv. transformácie či tzv. privatizácie – rýchlozbohatlícki „majstri sveta“ či iní, ktorí „od dobroty“ nevedia čo majú so sebou robiť a vrhajú sa z nudy do priepasti gemblerstva či drogových závislostí, ale tiež my všetci by sme mali – aj prostredníctvom médií – občas nazrieť na traumatológiu, geriatriu či onkológiu – najmä tú detskú… A každý – ak nie je z kameňa – okamžite pocíti potrebu prirodzenej ľudskosti a pochopí, koľko ľudí a koľko námahy aj prostriedkov treba na ochranu ľudského života, zdravia a dôstojnosti. A naopak ako „málo“ ľuďom v núdzi stačí na to, aby boli šťastní. Často „iba“ pozornosť, slušnosť či milé slovo…
Náš – konzumom pikošiek, zvrhlostí a banalít – presýtený svet, by sa mal dozvedieť aj o tom, že už vyše 5 rokov leží v kóme – bez jedinej preležaniny (dekubitu) – vždy vzorne ošetrený aj upravený, obklopený starostlivosťou svojich kolegov bývalý primár chirurgického oddelenia nemocnice MV SR na ulici Fraňa Kráľa v Bratislave – MUDr. František Fabián. Vynikajúci priekopník laparoskopickej chirurgie, výkonný a spoľahlivý chirurg, priateľskú a úprimnú ľudskosť vyžarujúci človek. Vždy ochotný pomôcť tým, ktorí jeho pomoc potrebovali. Udržiavanie ho pri živote v jeho plnej odkázanosti, tento – za daných podmienok – takmer medicínsky zázrak, sa darí nielen vďaka odbornému dohľadu a autorite riaditeľa nemocnice a zároveň primára interného oddelenia doc. MUDr. Ivana Hantáka, CSc. a vysoko profesionálnej práce kolektívu jeho kolegov lekárov. Obrovskú zásluhu majú aj spoľahlivo, obetavo a vysoko kvalifikovane pracujúce zdravotné sestry starajúce sa o bezvládne telo doktora Fabiána nepretržite doslova 24 hodín denne. Čo je hlavným motívom ich neobyčajného a obdivuhodného konania?
Kto pozná pomery v našom zdravotníctve určite vie, že peniaze tým motivačným zdrojom určite nie sú. Ani fľašky, kávy, bonboniéry… Veď kto by ich nosil? Po nešťastí, ktoré postihlo doktora Fabiána ostali na tomto nemilosrdnom svete z jeho rodiny už iba dve deti, dievčatá – siroty, lebo mamička im zomrela ešte predtým, ako ich – uštvaný a nespravodlivo verejne ponížený – otec stratil vedomie. A najviac mu k tomuto stavu – urážkami, osočovaním a obviňovaním – „pomohol“ ten, ktorý mu za jeho odvážny zákrok a obetavú pomoc mal byť vďačný najviac. Na jeho „iba do seba zahľadené správanie sa“ doplatil nielen doktor Fabián. Vláčením po médiách bolo zhanobené aj dobré meno celého slovenského zdravotníctva…
Sú však aj iní – a žijú medzi nami! – ktorí sa nesnažia žiariť ako „mediálne hviezdy“ – raz z Amazonie, inokedy z Arktídy – a o tých treba podať svedectvo. Svedectvo skutočne hodné verejného záujmu!
Stačí si prečítať Hippokratovu prísahu a pochopíme, kde je hlavný zdroj motivácie starostlivého a obetavého kolektívu ošetrujúceho doktora Fabiána. Nie iba v súcite, hoci aj v ňom. Nie iba v spolupatričnosti či solidarite s človekom v núdzi, hoci isto aj v tom. Ich motivácia tkvie v zdanlivo tom najobyčajnejšom a najprostejšom – ako každá skutočná veľkosť. V poctivom a zodpovednom plnení si ľudských aj profesionálnych povinností. Bez ohľadu na odmenu, ktorou je najčastejšie iba ťažko zaslúžený pocit dobre vykonanej práce a radosť z vráteného zdravia tým, ktorí už často ani nedúfali, že vôbec prežijú.
V takom výsostne humánnom povolaní a zároveň poslaní, akým je starostlivosť o ľudské zdravie, sa – ľudské a profesionálne – oddeliť nedá. Respektíve dá, ale porušením prísahy. A to sa predsa nesmie! Navyše, nad Hippokratovou prísahou stojí ešte jeden vyšší príkaz. Je to príkaz a Zákon nášho určenia. Čo je našim určením?
Našim určením určite nie je „byť vlkmi či hyenami“! Môžeme mať akékoľvek nutkania, akékoľvek pokušenia… Veď sme aj „nádoby krehké“. Sme však predovšetkým ľuďmi. Ľuďmi voči ľuďom, ľuďmi voči prírode, svetu a aj voči životu. Túto povinnosť „byť ľuďmi vždy, všade a za každých okolností“ z nás nikto nesníme. A ani to nechcime! Je to totiž to jediné, na čo môžeme byť oprávnene hrdí. Prirodzene iba vtedy, ak odoláme pokušeniu zneužiť svoje postavenie a zahrať sa na vlkov či hyeny. Iba vtedy, ak svoje čestné, krásne a aj hrdé postavenie „koruny tvorstva“ dokážeme aj skutkami na tej najvznešenejšej úrovni tak, ako to každodenne, neprestajne, dlhoročne… dokazujú všetci tí, ktorí sa – ľudsky aj profesionálne – vzorne, s obdivuhodnou zodpovednosťou a obetavosťou starajú o doktora Fabiána – človeka v núdzi. Už zajtra sa môže stať, že takým – na obetavosť, zodpovednosť a ľudskosť iných – odkázaným „človekom v núdzi“ sa môže stať každý z nás… Preto neupadajme na duchu a nezatracujme náš svet. Je iba taký – akým ho robíme my ľudia. Preto, kým je čas, my všetci – najmä však vy, páni novinári – zvestujte svetu, že aj napriek „vlkom a hyenám“ – dobrý človek ešte žije! A nie je sám. Aj dobrí ľudia ešte žijú a sú ich celé kolektívy. Napríklad aj v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Tak sa im aspoň verejne poďakujme za to, že sú to predovšetkým oni, kto dáva nášmu svetu ešte stále ľudskú tvár…
31.5.2008