Kde hľadať príčinu fóbie = odpor, nenávisť voči Slovanom? Čomu sa dalo po roku 1848 v Európe veriť? Čo sa dalo vyznávať? Veď Pan-Európa existovala vtedy ešte iba v pruskom zámotku. Nielen K. Marx, ale najmä F. Engels vypovedali svätú revolučnú vojnu všetkému slovanskému.
Celá nemecká publicistika, ba aj filozofia sa rýchlo menila z nemeckej na veľkonemeckú a táto veľkonemecká si považovala za povinnosť zadupať Slovanov do zeme. Akási neurotická zloba ovládla Európu, ktorá hľadala cestu k nerevolučnej identite – našla ju v novej nacionalistickej neznášanlivosti, ktorá rástla pod ochranou pruských kráľov. Málokto vie, že Fridrich Engels (1820-1895) vo svojich statiach veľmi energicky zabojoval proti Slovanom.
Citujem: … „ukazuje sa, že tieto zločiny Nemcov a Maďarov na Slovanoch patria k najlepším a najspravodlivejším činom, akými sa náš i maďarský národ môžu v dejinách pochváliť …. Na sentimentálne frázy o bratstve, ktoré sa nám predkladajú v mene kontrarevolučných národov Európy, odpovedáme: nenávisť k Rusom bola a zostáva prvou revolučnou vášňou Nemcov, od revolúcie sa k nej pripojila nenávisť k Čechom a Chorvátom; spolu s Poliakmi a Maďarmi môžeme zabezpečiť revolúcie len najrozhodnejším terorom proti týmto slovanským národom.
Teraz vieme, kde sú sústredení nepriatelia revolúcie: v Rusku a v slovanských krajinách Rakúska, a žiadne frázy, nijaké odkazovanie na neurčitú demokratickú budúcnosť týchto krajín nám nebráni, aby sme so svojimi nepriateľmi zaobchádzali tak ako s nepriateľmi. “1/ Vlna nemeckého nacionalizmu v 19. storočí hrozila úplným ponemčením aj Lužických Srbov. (Lužickí Srbi sú zvyškom kedysi mnohomiliónového národa Polabských Slovanov, ktorý obýval celé územie súčasného východného Nemecka od Drážďan až po Hamburg.) No práve v tom období sa zdvihlo i Lužicko-srbské národné obrodenie. Nadviazalo na myšlienky slovanskej vzájomnosti, ktoré sa šírili v celej slovanskej Európe. Vyslovene mu pomáhali Slováci Ján Kollár, Ľudovít Štúr a mnohí iní, ktorí študovali v tej dobe na univerzitách v Halle a Jene, čiže na miestach osídlených ešte donedávna Slovanmi.
Osudy Polabských Slovanov a Lužických Srbov sú pre ostatných Slovanov obrovským mementom a poučením. Názorne ukazujú dôsledky nemeckého „Drang nach Osten“ všade tam, kde sa mohol naplno prejaviť. Zároveň dokazujú životodarnú silu a nevyhnutnosť myšlienky slovanskej vzájomnosti, ktorá Lužickým Srbom doslova zachránila život. Lenže aj dnes (podobne ako v minulosti) sa vždy nájde niekto, kto povie svoje nezmieriteľné ceturum autem – Kartágo treba zničiť. To nie je cesta na riešenie sporov a konfliktov medzi štátmi – to je koniec cesty nad roztvoreným pažerákom priepasti, v ktorej môže ľudstvo skončiť svoju životnú púť. Ešte šťastie, že je na našej Zemi veľa dostredivej sily, ktorá generuje túžbu po živote.
Položme si otázku. Ako je možné, že aj v ére postindustriálnej civilizácie, v čase otvorených hraníc, hustých komunikácií, internetu a mobilných telefónov, spory, nedorozumenie a konflikty pretrvávajú? Koľko tzv. odborníkov na medzinárodné vzťahy, vrátane tých, čo odporúčali bombardovať Srbsko, aspoň držalo v rukách knihu od nositeľa Nobelovej ceny Iva Andriča (1892-1975) Most na Drine?
Kto z nich pozná dôkladne problematiku Kosova? „Veď približne v dobe našej Veľkomoravskej ríše sa rodil aj prvý srbský štát práve na území dnešného Kosova. Jeho hlavným mestom bola Prizreň v dnešnom Kosove, neďaleko hraníc s Macedónskom. V meste Peč v Kosove bolo sídlo patriarchu srbskej pravoslávnej cirkvi. V bitke na Kosovom poli (1389) Srbi bránili mohamedánskym Turkom v ďalšom postupe do Európy.
Na území Kosova postavili v stredoveku najviac srbských kresťanských stavieb. Kosovo sa tak stalo pilierom srbskej národnej, náboženskej a kultúrnej identity. Až v ďalších storočiach sa pod tlakom Osmanskej ríše posunulo ťažisko srbského politického života ďalej na sever a centrom sa stal Belehrad. Pred 2. svetovou vojnou približne polovicu obyvateľstva Kosova tvorili Srbi a polovicu Albánci.
Počas okupácie Juhoslávie Taliansko pripojilo väčšiu časť Kosova k Albánsku. Zvyšnú časť Kosova okupovalo Nemecko, ale vytvorilo tam albánsku autonómnu oblasť. Z oboch častí Kosova museli Srbi utekať. Po skončení 2. svetovej vojny si Tito nechcel komplikovať pomery v štáte a nedovolil Srbom vytlačeným z Kosova počas vojny návrat do ich domovov “2/ Dôvod pre vznik neskoršieho konfliktu nechtiac vytvoril J.B. Tito poskytnutím širokej kultúrnej a politickej autonómie pre Albáncov na území Srbska odôvodňujúc to záujmami mierového spolužitia juhoslovanských národov.
Albánska samospráva v Kosove postupne získavala kompetencie približujúce sa kompetenciám samostatného štátu. Postupne si, okrem vlastnej Prištinskej univerzity, vytvorila paralelné mocenské štruktúry. Situáciu v prospech Albáncov rýchlo menil aj ich populačný rast. Ich počet sa v roku 1991 oproti 19. storočiu takmer zdesaťnásobil. Srbský národ v Kosove sa postupne stal utláčanou menšinou vo vlastnom štáte. V 70. a 80. rokoch minulého storočia sa začala masová migrácia Srbov z Kosova, pretože teror, akému v podobe znásilnení a ničenia domov či kostolov Srbi čelili, bol neúnosný.
Krvavé vyhrotenie vzťahov však malo základy aj v túžbach po veľkom Albánsku, čo viedlo k začatiu teroristických útokov separatistov a od roku 1993 aj členov Kosovskej oslobodzovacej armády v Srbsku (UCK), ktorú USA vtedy zaradili na zoznam teroristických organizácií. V tomto období boli už mnohé mestá v Kosove bez jediného Srba. Albánci zakladali jednu albánsku dedinu za druhou, stavali mešity, Kosovo sa čoraz viac stávalo albánskym teritóriom a osud Srbov bol už spečatený.
Na oživenie našej pamäti treba spomenúť, ako na to upozorňuje Nora Krausová, napríklad „kosovský vojnový prepad a bombardovanie Srbska a najmä to, ako ho medializovali vojnoví (aj nevojnoví) korešpondenti. Vojnoví spravodajcovia, referujúci a komentujúci tzv. kosovskú vojnu sa stali až natoľko nesvojprávni a prevychovaní, že sa sami zdegradovali na pisárikov, keď každodenne natlačení na brífingoch hovorcu NATO J. Shea takmer do písmenka preberali jeho lži, ktoré mali informačne pokrývať nie kosovskú vojnovú realitu, ale virtuálnu skutočnosť, ktorá nemala nič spoločné s realitou.
Reportéri sa tak dopracovali k nulovej úrovni vlastného remesla, k strate akejkoľvek morálky a hanebnému zániku tejto profesie. Pravda, našli sa aj tu čestné výnimky, ale tie, napriek tomu, že išlo o osobnosti a že ich hodnotenie kosovskej situácie vysielali prestížne televízne stanice (napríklad Arte, ARD, ZDF), nevyhnutne museli zaniknúť v záplave takmer dvojročných lží.
Ak by sme nevedeli, ako vládnym predstaviteľom štátov, ktoré sa zúčastnili priamo vojensky alebo poskytnutím priestoru – jedno či na zemi alebo vo vzduchu – na tejto protiprávnej vojne nesmierne záleží, aby všetko ďalej zatajovali, mohli by sme sa domnievať, že v tejto ničím neospravedlnenej taktike nastal zlom. Bola ním niekoľkohodinová relácia Začalo sa to klamstvom, 8. februára 2001 na televíznej stanici Arte.
V tejto relácii sa mohli dozvedieť všetci tí, čo tomu doteraz neverili, že všetky dôvody tejto tzv. humánnej vojny boli v podstate nehumánne lži: neexistoval nijaký Račak; nejestvovala nijaká Juhoslovanská vojenská operácia Podkova proti susedným štátom ešte pred Kosovom, ktorú bolo potrebné vojensky predbehnúť a zneškodniť (ako o tom svedčia archívy nemeckého ministerstva obrany a ministerstva zahraničia, Podkovu si vymyslela nemecká vojenská propaganda, tajná služba a sám Scharping – vraj spoločne s bulharskou tajnou službou); neboli nijaké koncentračné tábory; neboli nijaké státisíce internovaných Albáncov na futbalových ihriskách v Prištine a iných mestečkách a predovšetkým v Kosove pred bombardovaním NATO; nebola nijaká genocída Albáncov; nijaké státisíce zmasakrovaných civilných obyvateľov, ktorých počet sa menil z mesiaca na mesiac, zo dňa na deň od 800 000 po 6 000. A toto bolo to najväčšie klamstvo, ktorým sa kosovská hrôza začala.
V Kosove bolo zabitých 39 (tridsaťdeväť) príslušníkov albánskej kosovskej oslobodeneckej armády (UCK), ktorí padli v boji proti regulárnej srbskej armáde. Najotrasnejšia bola výpoveď toho najpovolanejšieho, Heinza Luquaia, generála v.v., ktorý priznal, že zodpovední za tzv. humánnu vojnu od začiatku klamali a pritom si uvedomovali, že ich neospravedlňujú nijaké dôvody. Na adresu hovorcu NATO a jeho zmalicherňovania každodenných klamstiev ako legálnej podstaty informačnej vojny statočný generál povedal: „Lož a propaganda sa tiež môžu stať zbraňou. V prípade Kosova zbraňou smrtiacou.“ 3/
V kontexte na uvedené fakty sa odhalila v plnej nahote politika USA a jej spojencov, ktorá má plné ústa ľudských práv a slobôd, a ktorá je nielen podvod na občanoch, ale aj najorganizovanejšia forma zločinu, akým je masové vraždenie civilného obyvateľstva. Týka sa to aj bombardovania Srbska. Letecké útoky NATO (marec 1999) otvorili cestu pre neskoršie vyhlásenie samostatnosti Kosova v roku 2008, pričom jeho nezávislosť garantuje práve prudko zmenený postoj USA (veď ešte v roku 1987 albánsku UCK označili USA za teroristickú organizáciu), ktoré dovtedajších teroristov začali akceptovať ako svojich spojencov a demokratických štátnikov.
Zdá sa to neuveriteľné, ale je to fakt, že západné mocnosti priveľmi rýchlo zabudli, ako sa skončil Hitlerov pokus o eurointegráciu a zotročenie Slovanov. Zbigniew Brzezinski, americký politológ poľského pôvodu, ktorý po desaťročia sa podieľa na tvorbe zahraničnej politiky všeobecnej dominancie vo svete, svoju fóbiu voči Rusku vyjadril slovami: „Ukrajina je pevnosťou Západu.
Nový svetový poriadok pri hegemónii USA sa vytvára proti Rusku, na účet Ruska a na rozvalinách Ruska. Moc Ruska môže byť podlomená iba oddelením Ukrajiny od neho. Je nevyhnutné nielen odtrhnúť Ukrajinu od Ruska, ale ju aj postaviť proti Rusku, znepriateliť dve časti jedného celku a pozorovať ako bude brat zapíjať brata. Pre tento cieľ je nutné nájsť a vypestovať zradcov v radoch národnej elity a s ich pomocou zmeniť sebavnímanie jednej časti veľkého národa do takej miery, že on bude nenávidieť všetko ruské, nenávidieť svoj rod, neuvedomujúc si to. Všetko ostatné je vec času.“ 4/
Literatúra: 1/ Engels, F.: Demokraktický panslavizmus. In: K dějinám Československa a československého dělníckeho hnutí, díl 2, Praha 1963. 2/ Čarnogurský, J.: Problém Kosovo. Literárny dvojtýždenník č. 1-2/2006. 3/ Krausová,N.: Začalo sa to klamstvom. Letokruhy Literárneho týždenníka. Vydavateľstvo CCW, Bratislava 2007. 4/ Mohorita,V.: Agresor kričí: Chyťte agresora, 3.3.2014.
Jozef Mravík 14.4.2014
