Všetci to vieme a mnohí – práve z našej generácie – sa o tom aj osobne presvedčili, akí dokážeme byť úspešní a čo všetko sme schopní dosiahnuť, keď spojíme svoje úsilie za spoločnú vec národa, pre spoločný cieľ. Získanie vlastného štátu je veľkým cieľom. V určitej etape národného vývoja dokonca najväčším, rozhodujúcim o ďalšom napredovaní, stagnácii či úpadku. Obnovenie našej štátnej samostatnosti nedosiahol jednotlivec, dosiahli sme ho spoločne. Takýto výkon, ako výraz spoločnej vôle národa, sú ochotné akceptovať dokonca aj dejiny.
No ešte viac ako zápis do análov dejín, je odtlačok pečate spoločných činov do vedomia ľudí a ich spoločenstiev. Možno nie je vždy taký trvácny, no pre národ ako živý organizmus – je určite významnejší a potrebnejší ako popísané listy papiera.
Čin – ako dôkaz schopnosti premeniť myšlienku na skutočnosť života – tróni nad všetkými ľudskými aktivitami odnepamäti. No v každej veľkosti – aj veľkosti činu – je prirodzene zakódovaný aj jej protipól – malosť, aby sa vyvažoval rozmach sily a kotvila jej ambícia v realite okolností. Medzi týmito pólmi sa odnepamäti odohrávajú ľudské dejiny a kedykoľvek príde k extrému, vždy sa narobí viac škôd ako osohu.
To, čo kedy a do akej miery charakterizuje ľudský čin, jeho veľkosť či malosť, však závisí už nielen od vôle a sily, hoci práve týmito fenoménmi je akýkoľvek čin priamo a nevyhnutne podmienený, ale od správnosti (užitočnosti) či nesprávnosti (škodlivosti) pochopenia zmyslu ľudského smerovania. Zdá sa, že celý vývoj prirodzene smeruje k dokonalosti, alebo aspoň k zdokonaľovaniu sa. Toto smerovanie je však vlastné iba zdravým a vitálnym subjektom – tým, ktorí chcú žiť. Úpadok a smrť si môžu priať či akceptovať ich iba chorí jedinci alebo spoločenstvá, ktoré nedokážu nájsť pozitívne východiská z labyrintu problémov a smerovať svoj vývoj a rast k vyššej kvalite a úrovni vlastného bytia.
Kým sila a vôľa dokážu robiť iba to, čo je očividne možné, na odhalenie a poznanie skrytej podstaty javov a vecí, často takmer dokonale maskovaných v kategórii „nemožného“, je treba použiť tie najvyššie duševné schopnosti a vlastnosti, ktoré sme v priebehu vývoja dosiahli. Práve v kategórii „nemožného“, je ukryté aj najväčšie tajomstvo nášho sveta – mystérium stvorenia života a riadenia jeho zákonitostí – a to na tom najnedostupnejšom mieste. Teda nie v dosahovaní možného (to dokážu aj iné tvory), ale v odhaľovaní zdanlivo nemožného je podstata zmyslu ľudského hľadania a života vôbec.
Premena bielych miest v našom vedomí na sivé centrá nabité skúsenosťami, toto odklínanie vákua túžbou byť dokonalejší, spolu s kombinačnými schopnosťami ľudskej tvorivosti je základom povýšenia hmoty na – mysliaci zázrak vedomia.
Vedomie je najkomplexnejším centrom nášho JA, v ktorom sa zo života celého univerza obklopujúceho našu telesnú zanedbateľnosť ukladá bezozbytku všetko, aj to, čo si neuvedomujeme. Tento univerzálny prijímač a trezor v nás, nabíjaný každý okamih nepredstaviteľným množstvom signálov a informácií nám dáva jedinú šancu na prežitie – správne sa v nich zorientovať.
Správne sa zorientovať znamená, pochopiť svoje prirodzené určenie. To síce nemôžeme zmeniť, ale môžeme ho zdokonaliť! Prirodzené reťazce vzťahov a mechanizmy nadväzností, zabezpečujúce kolobeh a schopnosť života ako celku uspieť proti smrti, sa vyvíjali do dnešnej podoby s prísnou zodpovednosťou. Zodpovednosťou bezvýhradne podriadenou pudu sebazáchovy a kruto trestajúcou každý náznak omylu, ktorý by mohol ohroziť alebo znefunkčniť celok a dovolil presadiť sebeckú svojvôľu ktorejkoľvek z jeho – prísne logicky a funkčne zostavených súčastí. Práve tento fenomén bezpodmienečnej ochrany celku, je najpresnejšou a najprísnejšou hranicou slobody jeho jednotlivých častí. A to do dôsledku platí aj vo vnútri jednotlivých súčastí – teda aj pre človeka v národe a aj pre národy v ľudstve. Reč je o celkoch, ktoré sú, alebo chcú byť úspešné a povýšili chaos na poriadok.
Ak by prestali fungovať určené hranice ľubovôle jednotlivých častí celku iba v zvieracej ríši – kto by nechcel byť levom? Už len predstava prírody zloženej, povedzme, iba zo samých levov – je absurdná. Človek, na rozdiel od ostatných tvorov, má však okrem vedomia aj rozum. To je ten skutočný „mysliaci zázrak vedomia“, ktorý náš ľudí, so všetkými výhodami a nevýhodami, odlišuje od ostatného tvorstva.
To, čo skutočne „hory prenáša“ nie je iba (dobrá či zlá) vôľa, ako prvý vedomý prejav sily a hnací moment každého (užitočného aj škodlivého) pohybu, je to rozum ako prejav inteligencie – všeobecného nadania a schopnosti – robiť možné aj zo zdanlivo (pre silu a vôľu) nemožného. Tým sa z pohybu stáva vývoj.
Len inteligentná bytosť dokáže riešiť aj tie najzložitejšie krížovky života a podľa rozlúštených tajničiek hľadať východiská z bludísk zmätku a chaosu, ktorý v určitých etapách a časových intervaloch zákonite vzniká ako impulz obnovy vitálnych a intelektuálnych síl a ich previerka pred ďalšími a ďalšími úlohami.
Človek dokázal strhnúť masku nedotknuteľnosti z mnohých záhad a tajomstiev už nespočetne krát. Po každej z takto úspešne zvládnutých skúšok rastie a blíži sa k ideálu, ktorý si vytýčil. Či sa zároveň blíži k ideálu, ktorý mu bol vytýčený – zostáva však naďalej nejasné.
Jedno je však isté a potvrdzuje to prax života. Len ten človek alebo národ sa stal úspešným, ktorý pochopil svoje prirodzené poslanie, naučil sa zdokonaľovať a podľa prežitej skúsenosti riešiť problémy života. Jednou zo skúseností, ktoré nám život neomylne a nekompromisne potvrdil je užitočnosť a výhodnosť spájania síl na ceste za spoločným cieľom a prospechom. Vždy sme sa presvedčili – často na vlastnej škode, že snaha osamelých jednotlivcov pomôcť národu, či štátu, čo ako čestná a aj geniálna, nebýva a ani nemôže byť úspešná. Zvlášť, keď proti našim záujmom nielen stoja, ale idú, bežia, letia rýchlosťou svetla… dobre naprogramované, zorganizované, disciplinované, cieľavedomé a žiadnou zbytočnou ideológiou – okrem vlastného prospechu a napredovania – nezaťažené silné a bezohľadné skupiny.
Aj napriek tomuto overenému poznaniu je našou súčasnou „doktrínou prežitia“ opäť, toľkoráz neúspešná a márna snaha desiatok, ba stoviek osamelých spasiteľov, ktorí chcú (?) zachrániť Slovákov a Slovensko ako jediní, mať jedinú pravdu, poznať jediné východisko… Teda opäť – nie vzájomné pochopenie všetkých súčastí nášho národného celku, ich priateľská koncepčná a disciplinovaná tvorivá spolupráca, prajnosť a vzájomná pomoc všetkých, ktorí sa snažia o spoločný cieľ – posilnenie, skvalitnenie celku! Opäť nie – vzájomná úcta k práci všetkých, ktorí pomáhajú nášmu celku, opäť nie zharmonizovanie a zosúladenie sa pod taktovkou najschopnejších a zároveň uvedomenia si spolupatričnosti k spoločnému osudu…
Návrat k starým – veľmi neúspešným! – stereotypom neznášanlivosti, k zarytému individualizmu, k bezhlavej kritike neponúkajúcej riešenia, k akcentovaniu nepodstatností, k urážaniu sa… je, možno cestou k osobnému uspokojeniu vlastnej samoľúbosti „samospasiteľov“, ale celkom určite je cestou ku kolektívnej národnej samovražde!
Kde sú, nami toľko proklamované, zásady kresťanskej lásky, nezištnej pomoci, odpúšťania si…? Kde je – už konečne?! – poučenie sa z vlastných – na poučenia prebohatých! – dejín?! Kde je náš – toľkoráz nás chrániaci – zdravý sedliacky rozum?!
Ak si dokážeme – a mnohí! – závidieť ešte aj slučku na hrdle – „vďaka“ ktorej sa, možno, dostanú niektorí do dejín, tak vedzme, že sme schopní si závidieť ešte aj vlastnú biedu. A vedzme tiež, že tento „spôsob života“ je cestou bez návratu. Národ na takejto ceste už nemá dejiny a ani ich nepotrebuje. Veď na čo sú dejiny, ak nemajú byť zdrojom poučení – zlému sa vyhni, dobré si chráň! Alebo majú byť iba súčtom a zoradením porážok a pádov na dno vlastnej neschopnosti poučiť sa? To nie sú dejiny, to je výkaz strát!
Čo ešte chceme stratiť? Mlčky odovzdávame suverenitu vlastného štátu cudzím, vediac, že štát bez suverenity nie je schopný plniť svoju základnú funkciu: chrániť národ, ktorý si ho vytvoril. Národ bez štátu je národom bez dôstojnosti a bez budúcnosti. Je na posmech a na pospas. Kadekomu!
Že to všetci veľmi dobre vieme, že to dôverne, na vlastnej koži poznáme, že to máme vypálené na…?! Tak sa teda pozrime do zrkadla svojich činov a rozhodnime sa, či sa nám páči taká „ozdoba“.
Lebo zatiaľ presviedčame celý svet, že vlastný štát nechceme a nepotrebujeme, sloboda nám zavadzia, svojprávnosť považujeme za zbytočnú a vlastnú budúcnosť vidíme v obetavom budovaní cudzieho blahobytu. Po „úspešnom“ otročení v Uhorsku či Sojuze tentoraz na prospech pánov v EÚ. Pritom nikdy nešlo o idey, ktorým sme vždy tak ochotne verili, ako sme ochotne slúžili záujmom ich autorov.
Nemýľme sa, už nejde ani o národy a ani o ich prospech. Ide o pár rodín, ktoré si delia svet. Aj ten náš – slovenský! A delia si ho preto, lebo my mlčíme. Mlčíme preto, lebo sme slabí a slabí sme preto, že nedokážeme spojiť všetky svoje sily a konať konečne už ako národ.
Bratislava 6. 1. 2001
