Hrdinstvo slovenskej inteligencie, najmä slovenských intelektuálov, je tak rafinovane, často až geniálne ukryté do húštia čo najnezrozumiteľnejších slov, že ho nedokáže od zbabelosti rozoznať ani vlastný národ.
No naši nepriatelia vedia presne o čo ide. Vedia presne čo je schopnosť a čo neschopnosť. Preto si voči nám dovoľujú čoraz viac a neprestanú, kým sa nenaučíme, že v čase nebezpečia (čo je pre nás vlastne vždy) – nie je úlohou inteligencie národa posedávať na Olympoch, pri poháriku a učene tárať o tom, čo treba vykonať. Len keby to mal kto…
Keď sa bojuje mečmi, pero je prislabá zbraň. Že na to inteligencia vždy doplatila keď sa chopila meča? Áno, ale stala sa aspoň symbolom odvahy. Načo sú komu symboly zbabelosti, kto si ich ctí, kto im stavia pomníky!?
Už teda vieme, ako by sa inteligencia správať nemala, keď je jej národ ohrozený. Ako by sa správať mala? Takúto otázku inteligencia nepotrebuje. Ak je inteligenciou…
P.S. Na počiatku všetkého bola myšlienka. Aj na počiatku slova. Inteligencia je nositeľom, tvorcom myšlienok. Myšlienka spolu s vôľou dokážu zázraky. Myšlienka bez vôle nedokáže nič…
19. 2. 2000
