Kto pozná osud slovenského národa, jeho dejiny, vie, že ťažko niekomu vyčítať postoje, správanie sa – aj strach. Jednako však treba neprestajne a dôrazne pripomínať tým, ktorí prevzali posty a funkcie, že prebrali aj zodpovednosť. Tú najmä!
V súčasnej osudovej dobe, čase prelomov a zmien – a to zmien zásadných – nemožno pasívne trčať v závetrí práce iných ani slávy predchodcov. Všetkých nás treba na pomoc. Na pomoc vlastnému projektu, vlastnej stavbe, vlastnému životu a jeho budúcnosti. Neukazujme krivým prstom jeden na druhého. Pridajme k dielu celú ruku. Aj obe. Možno aj to bude málo, ale treba konať s vedomím, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách. Tie sily, ktoré si dnes mnohí „takticky“ šetria, budú už zajtra slúžiť iným. Vyjdú navnivoč, lebo budú znovu budovať cudzí blahobyt, cudziu slávu. Takí sme my – Slávovia…
Každý, kto sa chce dnes vadiť, nech sa vadí za svoje v krčme, nie v parlamente za naše spoločné. Kto chce politizovať a nemá na politiku, nech to robí doma – za svoje. Všetci tí, ktorí rozbíjajú a rozdeľujú, lebo nedokážu spájať – nech odídu. Rozvrat nimi spôsobený bude osudom aj ich detí či vnukov. Tých, ktorí nechcú odísť dobrovoľne, nech vyprášia voliči ako mole z nášho kožucha. Je najvyšší čas ukázať, že vieme riadiť štát – inak nám ho vezmú! Potom budeme bedákať všetci, aj súčasní zradcovia, lebo ich žold sa skončí a vlastný národ ich prekľaje. Právom, ale neskoro.
Ak si slovenský národ myslí, že má vernú a čestnú, svoju, sebou chovanú inteligenciu – mýli sa. Nemá! Ani cirkev nemá svoju. Aj ona je radšej internacionálna ako slovenská. Ak si myslí, že má Maticu – nech vie, že aj tá sa stará – už dlhšiu dobu – iba sama o seba a jej predstavitelia o svoje prežitie a najmä pohodlný blahobyt. Ak si slovenský národ myslí, že má odbory – nemá. Tie slúžia bohatým. Aj národných politikov – po sprivatizovaní majetku slovenského národa – má čoraz menej.
Sám na seba sa musí spoľahnúť. Tak ako vždy a opäť brániť svoje veci sám. Aj svoju česť, svoju budúcnosť. Taká je smutná pravda.
Netreba siahodlhé analýzy – dobrú vôľu nám treba. Ako soľ, tú – nad zlato. Nečakajme na spasenie zhora – nepríde. My musíme prísť hore a dotknúť sa vlastných výšok. Príkladov máme dosť – a veľkých!
Len zmierenie, dohoda, spolupráca… všetkých národných síl nás zachráni. Nikdy, keď sme boli pasívni, zaliezali do samoty či trucovali – sme sa nepohli z miesta. Naopak, zatlačili nás hlbšie do dolín, ale aj do biedy a poníženia. Iba vtedy, keď sme sa chopili rozumu a odvahy sme uspeli ako národ. Dnes navyše zvrchovaný a žijúci vo vlastnom štáte.
Radi počúvame a aj poslúchame cudzie výzvy. Teraz nás vyzýva vlastný národ. Je ohrozený – ako vždy. Teraz, pre zmenu vlastnou vládou. Jeho výzva o pomoc je morálnym imperatívom najvyššej dôležitosti.
Kto je povinný urobiť akčný plán záchrany, ak nie inteligencia národa? Ak ho neurobí včas, poukáže tým nielen na svoju neschopnosť, poukáže tým na svoju zbytočnosť. Na čo ešte čakáme?
18.7.2000