štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínKonferencia nevyhnutnosť zmeny - východisko z dnešnej situácie

Konferencia nevyhnutnosť zmeny – východisko z dnešnej situácie

Vážení a milí priatelia, vzácni hostia!

Vítam Vás všetkých, ktorí ste prišli hľadať východiská a navrhovať riešenia zo súčasnej situácie, ktorá je u nás síce dosť obvyklá, ale predsa len nie – každodenná. Je zvláštna tým, že nám – na rozdiel od mnohých iných situácií – poskytuje nádej zmeniť pomery na prospech nášho národa a štátu, ako nám káže „česť a svedomie dobrých, vďačných a verných synov a dcér slovenského národa“.

Táto záverečná časť Devínskej prísahy nám pripomína nielen krásny sviatok úprimného vlastenectva na slávnom mieste našich dejín, ale pripomína nám – mala by nám pripomínať! – že slová, hoci aj slová prísahy – dejinami nepohnú.

- Podporte nás -

Neprišli sme sa preto dnes iba radiť, prišli sme sa dohodnúť na spoločnom aktívnom postupe a konkrétnych skutkoch, ktoré musíme urobiť, aby sme pomohli prekonať súčasnú krízu našej spoločnosti, ktorá hrozí zánikom hodnôt – všetkými generáciami Slovákov spoločne vytvorených hodnôt – tých hodnôt, ktoré z nás urobili národ. Pretože sme ako rovnoprávny subjekt medzinárodného práva – od 1.1.1993 znovu politickým národom, musíme sa podľa toho aj správať – teda, rozhodne a podľa nášho hesla – múdro, svorne a vytrvalo konať!

Úvod

Najskôr príbeh a podobenstvo zároveň… Pacient sa sťažuje lekárovi na svoj zlý zdravotný stav. Lekár sa ho spýta na životosprávu. Pacient hovorí – fajčím, opíjam sa aj prejedám a ležím celé dni aj noci pri televízore… Na rady lekára odpovie, že nemieni zmeniť svoje zlozvyky ani nebude športovať, ani sa inak obmedzovať a starať o svoj zdravotný stav, lebo – na to sú lekári! Poučenie? Kto zanedbáva svoje povinnosti voči zdraviu a čaká zázraky od lekárov, je na tom presne tak, ako ten, kto si neplní svoje povinnosti občana a čaká zázraky od politikov.

Na tejto našej, v poradí už 15. plenárnej konferencii, aj keby sme už nepovedali nič nové – povedali sme všetko. Všetko podstatné pre náš dôstojný a úspešný národný život. Lenže povedať či napísať je málo. Preto sa už veľmi nehrďme prílišným zdôrazňovaním skutočnosti, že „sme národom slova“… Vzhľadom na kritický stav nášho národa by sa oveľa lepšie počúvalo, a aj by znelo, ale najmä – bolo by pre všetkých príslušníkov nášho politického národa oveľa prospešnejšie – môcť o sebe oprávnene povedať, že sme absolvovali tú skutočne potrebnú pozitívnu „transformáciu“ z „národa slova“ na zodpovedný a cieľavedomý „národ činu“!

Nevyhnutnosť zmeny a východiská z krízy

Základným záujmom každého národa je prežiť a zachovať sa ako subjekt, osobnosť a individualita so svojou vlastnou kultúrnou a historickou identitou a nie splynúť – a stratiť sa v iných! Z tejto národnej stratégie prežitia prirodzene vyplýva štátna stratégia, ktorej cieľom už nie je iba „holé prežitie“, ale kvalita života a úspešnosť v konkurencii iných. Tu už ide o rozsah svojho vplyvu a medzinárodnú autoritu. V tomto konkurenčnom prostredí sa bojuje nemilosrdne a úskočne, nezriedka priamo – na život a na smrť. Preto národy ani štáty nemajú priateľov, ale iba svoje záujmy, ktoré – celkom prirodzene – presadzujú na úkor slabších.

Slabým býva spravidla menší, ale nemusí to platiť vždy. Výnimiek potvrdzujúcich pravidlo máme dostatok… Zato platí bez výnimky pravidlo, a týka sa to aj veľmocí,  že – slabý je najmä ten, koho zrádzajú jeho vlastní! Preto sa treba – takýchto „zradcov vlastných záujmov na cudzí prospech“ –  zbaviť ako prvých a čo najskôr! Navyše, keď sa takáto zapredanecká garnitúra dostane na čelo štátu, je zmena, ktorá zabráni jej škodlivému a ničiacemu vplyvu – nevyhnutná!

Už názov našej predchádzajúcej konferencie „Za prahom únosnosti a ako ďalej…“ predpovedal ďalší vývoj a naše Vyhlásenie jasne pomenovalo javy, ale aj naše povinnosti. Citujem: „… novou motiváciou pre celú našu spoločnosť nech sa stane rozhodnutie – zbaviť sa strachu a naučiť sa žiť slobodne ako slobodný národ vo vlastnom štáte“. Záver Vyhlásenia hovorí ešte konkrétnejšie – „Len zodpovedným, aktívnym a rozumným, sebavedomým, vytrvalým a cieľavedomím konaním pri riešení problémov našej spoločnosti  môžeme súčasný stav – za prahom únosnosti, zmeniť na budúci stav – pred prahom nových nádejí!“ Vo Vyhlásení Slovenskej národnej rady pri príležitosti 2. výročia jej činnosti, sme v predvečer 1. mája na Devíne boli ešte konkrétnejší a potvrdili sme, že „zmena súčasných pomerov je životnou otázkou našej ďalšej slobodnej existencie a kvality nášho národného života.“ Jasne a nekompromisne sme označili vinníkov tohto stavu – nás nevynímajúc. Zároveň však – a to je podstatné – označili a oznámili sme aj svoje ciele, navrhli východiská a určili sme tých, ktorí – môžu a mali by! – tento kritický stav zmeniť. Citujem: „Našim cieľom – od ktorého sa nesmieme nechať odradiť nikým, ničím a za žiadnych okolností – musí byť životaschopný, sebestačný a suverénny štát, schopný chrániť svojich občanov tak, ako mu to prikazujú nie cudzie, ale slovenské národnoštátne záujmy! Pretože pre náš súčasný stav, do ktorého sme sa dostali aj vinou našej občianskej pasivity a bezradnosti, neexistujú jednoduché ani krátkodobé riešenia, musíme začať tým, že si každý občan nášho štátu bude zodpovedne plniť svoje povinnosti. Ak si svoje povinnosti slobodných občanov slobodného štátu nebudeme plniť my, nemáme právo to vyžadovať ani od našich predstaviteľov. Tak začnime hneď a začnime každý od seba!“

Za samozrejmé pritom považujeme, že bez morálnych autorít na čele nášho národa sa žiadne zásadné pozitívne zmeny uskutočniť nedajú!

Tým, ktorí vedia, ktorí – najmä ovplyvňovaním verejnej mienky využívaním médií – skutočne vedia vládnuť  (a nemajú s našimi záujmami vôbec nič spoločné!) sa podarilo zneprehľadniť situáciu nielen na slovenskej politickej scéne, ale aj v hierarchii našich tradičných hodnôt. Chaos, zmätok, tmu… ako ideálne prostredie pre pokútne živly, sa im podarilo nastoliť skutočne majstrovsky a my budeme opäť „maturovať pred pánmi profesormi iluzionizmu a manipulácie“, ktorí už dopredu vedia, kde a čím nás môžu nachytať. Dáme sa?

Súčasná kríza je najmä krízou dôvery voči politickým predstaviteľom nášho štátu a zapríčinilo ju  neplnenie ich sľubov a povinností. Táto kríza začala – ako vždy – zlyhaním elít. Aj tých tzv. národne orientovaných… A neistota, ktorá dnes vládne je tiež celkom prirodzeným dôsledkom naprosto nedostatočnej komunikácie medzi národom a jeho najvernejšími, ktorí ho síce nikdy nesklamali ani nezradili, ale – národ už ani nevie či vôbec existujú. V každom boji platí, že: bez spojenia –  niet velenia! Preto sa náš národ nielen cíti, ale aj správa ako stádo bez pastiera, preto je bezradný a preto je aj pasívny…

Voľby sú snáď jedinou príležitosťou, keď – my ako občania, my ako príslušníci národa – rozhodujeme o politikoch a nie oni o nás.  Nevyužiť túto šancu znamená pohŕdať svojim právom, vzdať sa bez boja a umožniť škodcom, aby škodili ďalej.  Takýto postoj by bol nezlučiteľný s konaním elity národa!

Každému vážnemu rozhodnutiu musí predchádzať dôkladná analýza stavu, ktorý chceme zmeniť a zodpovedný projekt novej budúcnosti, ktorú chceme dosiahnuť. Aj analýz, aj projektov sme už vytvorili pre niekoľko generácií. Taktických aj strategických,  domácich aj geopolitických… Kto ich má uskutočniť?

Sú situácie, keď sa aj príliš úzkostlivá zodpovednosť či preopatrnosť, stávajú výhovorkou ospravedlňujúcou alebo zakrývajúcou zbabelosť, pohodlnosť, neschopnosť… Výhovorkou – prečo nezakladať rodinu, prečo nemať deti, prečo nebojovať proti zlu… Teda nielen „intelektuálny alibizmus“, ale aj iné brzdy dnes pôsobia v slovenskej spoločnosti. Dokonca také, aké sme nepraktizovali ani v oveľa horších podmienkach našej národnej neslobody.  Vedeli sme múdro nájsť optimálny pomer medzi chceným a možným. Vedeli sme to ako pospolitý ľud a nevieme to dnes ako slobodný a rovnoprávny národ?

Chyba nie je v národe! Národ si svoju cestu k rovnoprávnosti a slobode prešiel statočne a absolvoval ju úspešne. Nami prijatá „Listina cti a svedomia“ nám ukladá „V každom neúspechu hľadať najmä svoju vinu“. Ako sme si my, slovenská elita národných síl, splnili svoje predsavzatia? Máme svoju česť a svedomie čisté?!

Národ nemožno vymeniť ani ho zvrtnúť povelom „čelom vzad!“, ako  veľkú loď nemožno otočiť hneď a na mieste, ani príkazom „buď iný!“ či „buď lepší!“ zmeniť jeho vlastnosti a stereotypy. Nakoniec, vzhľadom  na prežité, ale aj súčasné okolnosti, tlaky aj rany – slovenský národ v skúškach života – obstál! A obstál oveľa lepšie a čestnejšie ako všetky jeho elity dohromady. Či už intelektuálne alebo mocensko-politické. A hoci ho mýlili a zrádzali práve tí, ktorí ho mali – a aj vo vlastnom záujme!“ – chrániť a viesť správnym smerom,  on  kráčal s prirodzenou istotou po vlastnej ceste k naplneniu svojho poslania. Tak to robil stáročia – odkázaný iba sám na seba.

Aj 1. 1. 1993 sme v jeho mene iba vyhlásili a uzákonili to, čo – on, národ slovenský – cieľavedome na základe prirodzenej túžby a potreby žiť dôstojne ako slobodný tvorba vlastného osudu, dejín a kultúry – svojimi činmi vytvoril. Poďakujme sa mu! A poďakujme sa mu činmi a obetavosťou na jeho prospech.

Predsavzali sme si – a potvrdili sme to Devínskou prísahou! – rovnakými činmi a bezvýhradnou obetavosťou sa poďakovať aj tým, ktorí tvorili jeho skutočnú elitu a vykonávali jeho vôľu svojimi rozhodnutiami. Pomôcť mu uskutočniť jeho túžby a sny bolo často ich jedinou motiváciou a ešte častejšie – ich jedinou, spravidla až posmrtnou, odmenou… Kde sú dnes takí? A koľko ich je?!

Vieme, že stokrát povedaná lož sa môže stať pravdou. A zdá sa, že sme sa s tým už aj zmierili. Mali by sme však vedieť aj to, že ani tisíckrát povedaná pravda sa nestane skutočnosťou – bez činov! Našou úlohou je zvoniť a zobúdzať, iniciovať a organizovať,  byť príkladom, ktorý nadchýňa ostatných… Údelom inteligencie je aj úloha „národných buditeľov“, ktorí musia zvádzať vždy rovnaký – nerovný zápas chápajúcej, predvídajúcej a odhodlanej menšiny proti ľahostajnosť väčšiny. Často tupej a zaslepenej nevedomosťou, zmanipulovanej falošnými hodnotami či paralyzovanej strachom…

V každom prípade za stav, keď je národ bezradný a apatický, vždy zodpovedá jeho elita. Ak si ona neplní svoje nezastupiteľné povinnosti, vždy dochádza ku kríze. Najskôr stratou dôvery a vzápätí aj stratou autority! A bez autority nemožno viesť úspešne národ,  hoci možno – aj bez nej –   vládnuť.  No úspešne iba pre vládcov…

Byť prirodzenou autoritou je výsada, ale! – ako môže mať autoritu ten, kto iba reční, básni, spieva… o hrdinských činoch, iných nabáda, ale – sám nekoná?

Je pravdou, že poslaním inteligencie ako intelektuálnej elity národa – nie je sekať mečom, ale! – keď to situácia vyžaduje, nesmieme sa vyhýbať ani tejto, ani žiadnej inej povinnosti! A naši predchodcovia sa zapísali do dejín práve tým, že sa nevyhýbali ničomu, čo bolo na prospech národa. Nachádzame sa v takom krízovom stave, z ktorého nás už nevykúpia ani naše múdre rady, ani vyhlásenia. Slovenský národ dnes akútne potrebuje našu pomoc, naše konkrétne činy na jeho záchranu!

My, priamy potomkovia hegemóna stredného Dunaja – Rastislavovej a Svätoplukovej ríše – sme dnes najmenším geopolitickým subjektom v našom životnom priestore a – najmenší medzi väčšími nemáva priateľov! Priateľov má iba ten, kto je silný, kto si „priateľstvo“ dokáže vynútiť aj zabezpečiť, kto cudzie záujmy vykáže do patričných medzí!

My však konáme celkom opačne. My ich priam lákame a ponúkame sa. Aj pri súčasnom „znovupresburgovaní Bratislavy na požoň“ sa potvrdzuje, že niet pre nás väčšieho nepriateľa, ako je naša vlastná neúcta k sebe, nedostatok národného sebavedomia a z nich vyplývajúca naša ústupčivosť a predajnosť! V koncepcii “babylonizácie sveta“ sme určite tými najučenlivešími a najposlušnejšími žiakmi. 

Pritom si uvedomujeme, že každým dňom, každým ústupkom, každou servilnou kolaboráciou s cudzími záujmami prichádzame o hodnoty, ktoré z nás urobili národ! A nielen o hodnoty našej kultúry, ale postupne aj o juh Slovenskej republiky, na ktorom sústavne dochádza k výraznej diskriminácii príslušníkov štátotvorného slovenského národa národnostnou menšinou. Pritom nie vinou menšiny!

Nenápadne sa – formou tzv. prihraničnej spolupráce – ekonomicky polonizuje slovenský sever. Nemcami ohrdnutí a z ich trhov koncepčne vytláčaní naši „zamoravskí bratia“ sa  – ekonomicky aj kultúrne – opäť presúvajú do svojho jediného prirodzeného ústupového priestoru – k nám. A na východe – „pomarančovým náterom“ k EÚ primaľovaná Ukrajina má  takmer 60 miliónov obyvateľov. Čo hovorí samo za seba… Nezabúdajme tiež, že na východe je pripravený zhmotnený sen maďarského mecenáša – miliardára Šoroša –  tzv. euroregión Karpaty,  v ktorom územie východného Slovenska tvorí najmenšiu a nielen ekonomicky najslabšiu časť. Geopolitická prognóza je ešte oveľa hrozivejšia.

Ak je dnes tlak na náš životný priestor – územie Slovenskej republiky – veľký, tak onedlho bude obrovský a bude drvivý. Akoby aj nie, veď oplývame strategickou surovinou číslo jeden – pitnou vodou! V tejto presile cudzích záujmov obstojí iba – po každej stránke – skutočná elita. Odborne aj morálne pripravená, ale aj vnútorne presvedčená o tom – ku ktorému národu patrí a čo je jej povinnosťou voči nemu. Bezvýhradná oddanosť záujmom slovenského národa má v tomto prípade väčšiu hodnotu ako akákoľvek odborná kvalifikácia.

Vzhľadom na prognózu, že o 30 rokov sa počet ľudí na našej planéte zdvojnásobí – čo znamená okolo 13 miliárd ľudí! – pre nás a našich potomkov už –  nami taký vyznávaný a uctievaný pokoj, pohoda, idyla… nikdy nenastane. Ak sa chce niekto zaštítiť známym „Keď nejde o život – nejde o nič“ – tak tentoraz o život skutočne ide! A ide do tuhého priamo na osudovo ostrej hrane bytia či nebytia.

Stav prehustenia ľudskej populácie je – už dávnejšie – aj hlavnou príčinou „dehumanizácie sveta“, hlavne medziľudských, ale aj medzinárodných a medzištátnych vzťahov. Sústavné sa zvyšujúce napätie v zápasoch o životný priestor spolu s filozofiou konzumného pôžitkárstva akútne hrozí zničením všetkého, čo sme pod pojmom „ľudskosť“ doteraz poznali. V oblasti patriacej pod pojem „ľudskosť“ nastane nielen výrazný posun, ale aj deformácie vynútené stupňujúcou sa konfrontačnosťou všetkých vzťahov. Tak ako v každej vyhrotenej kríze, víťaziť budú opäť iba tí – najkrutejší, najlstivejší, najbezohľadnejší… Definitívne však zvíťazia – ako vždy – tí najpripravenejší!  V takýchto pomeroch  je schopný  početne slabšie národy  udržať pri živote – iba silný štát! Čo to znamená silný štát? Jednou vetou povedané: je to presne to, čo nemáme.

Silný štát predstavuje jasnú, zrozumiteľnú, dôveryhodnú a vzájomne výhodnú spoločenskú zmluvu medzi lojálnymi občanmi, zodpovednými politikmi a zákonom. Takýto štát je sebavedomým  medzinárodnoprávnym subjektom schopným presadzovať svoje záujmy na prospech svojich občanov. Predovšetkým nasledovné: slobodné uplatňovanie svojho základného práva na vlastnú cestu, neobmedzený rozvoj vlastnej autentickej kultúry a svojho hospodárstva, efektívnu ochranu svojho trhu a svojich výrobcov, permanentné zabezpečenie potravinovej a energetickej sebestačnosti, účinná obrana svojej územnej celistvosti a nedotknuteľnosti svojich hraníc, faktické uplatňovanie zvrchovanosti svojich zákonov na svojom štátnom území a neobmedzenej suverenity svojho národného štátu a – samozrejme! – aj suverenity svojho štátneho jazyka ako jedného zo základných atribútov národnej identity a suverenity. 

Z uvedených geopolitických trendov bezprostredne vyplýva aj súčasná „arogancia moci“. Ide o veľmi chytľavý jav,  ktorý treba adekvátne – najlepšie preventívne – eliminovať a nie mu nastavovať aj druhé líce. Verejne mediálne prezentované –  vyslovené chrapúnstvo! –  ministra zdravotníctva a jeho smrtonosná reforma, ktorá nadradila ekonomické záujmy nad zdravie a ľudský život, je z toho istého súdka zlomeného vína našej demokratickej súčasnosti, ktorá u náš umožňuje úspešne ministrovať aj ľuďom bez akýchkoľvek morálnych zábran a elementárnych zásad slušnosti.  

WELCOME, TONY! Takto familiárne nedávno vítal čoraz nepopulárnejší premiér vlády SR, čoraz nepopulárnejšieho a na skorý „politický odstrel“ odsúdeného premiéra GB. Nuž, vrana k vrane… Čo je však dôležitejšie, sú slová britského premiéra na adresu Slovenska: „Slovensko prinieslo do EÚ novú vitalitu“. Počuť sa nechal aj nový US ambasádor, ktorý naše opätovné „obetovanie sa na cudzom oltári“ ocenil slovami „Cítim veľký rešpekt, že som prišiel do krajiny, ktorá je ekonomickým zázrakom Európy, majákom demokracie vo svete a silným priateľom Spojených štátov amerických“. Táto nafúkaná bublina absurdnej demagógie určite nepotrebuje žiaden komentár… O zrušení vízovej povinnosti Slovákom, ako „zázraku, majáku a silným priateľom Spojených štátov amerických“ – pragmaticky pomlčal….

Tony nás pochválil aj za to, ako sme zvládli „ťažké reformy“ a zablahoželal s obdivom, že „štátu sa darí“. Aká škoda, že to podstatné nepostrehol! Úspešné reformy a darenie sa štátu sa nie a nie premietnuť do životnej úrovne občanov nášho štátu. Lebo – práve na to, aby uľahčil život národu a občanom, slovenský štát vznikol a to je aj jeho skutočným zmyslom!

Pravidelne a takmer spravidla obetúvame svoju vitalitu na cudzí prospech. Tentoraz na pozdvihnutie ochabujúcej vitality tzv. konzumného sveta, ktorý sa vyžil a uviazol v slepej uličke. Tak preto toľko chvály! Poučenie?

Poučenie je zároveň odporučením pre našich politikov! Keď budú cudzí na nás hromžiť a častovať nás demaršami a komisármi – vieme, že kráčame po vlastnej ceste za svojim cieľom. Ak nás začnú cudzí chváliť – ideme opačne. Kam? Do ďalšej „novej“, starými trikmi rafinovane ponúkanej a zlatom sľubov vykladanej „pasce na popolušku“. A pasce či klietky mali a majú vždy iba jeden cieľ! Kto nás má pred rôznymi nástrahami takýchto pascí či klietok chrániť? Kto skladal sľub na Ústavu SR a kto je za to platený? Kde sú morálne autority na poste štátnikov…?!

My skutočných politikov ako profesionálnych, odborne zdatných a morálne vyprofilovaných ochrancov národnoštátnych záujmov slovenského politického národa – teda štátnikov – nemáme.  Keď sa aj niekto – ako dieťa šťastnej zhody okolností blysol na čele doby, ktorá ho vyniesla do historickej pózy pri štátnickom akte, tak tam hore – na výsostiach skutočne zaslúženej slávy – sa žiaden z nich dlho neudržal. Prirodzenou váhou svojej priemernosti vzápätí skĺzol do limitujúceho rámca straníckych intríg, medzi seberovných v malichernosti aj v sebaláske.

Mali sme a máme „kariérnych diplomatov“ a máme dosť aj „karieristických politikov“, ale štátnické osobnosti – v úlohe autorít  na kaptitánskom mostíku našej štátnej lode – to je naša osudová slabina! Buď  máme štátnikov, ale nemáme štát alebo máme štát, ale chýbajú nám štátnici. A nie je to iba tým, že sme nemali čas a možnosť si ich vychovať. Alebo sa mýlim? Ak áno, tak – kde sú ich strategické koncepcie riadenia štátu či Štátne doktríny koncipované na dlhodobé zabezpečenie budúcnosti nášho národa? Neexistujú, tak ako neexistujú ani štátnici, ktorí ich mali vytvoriť…

Ukázalo sa, že tzv. charizma na túto úlohu nestačí. Charizma je iba vonkajší prejav a oveľa viac je pôsobením ako podstatou. Ak za ňou nie je viac ako osobná ambícia, ide o síce príťažlivú, sympatickú, obdivuhodne vymaľovanú a presvedčivo sa prejavujúcu, moderným imidžom nalakovanú kraslicu, ale – bez životodárnej podstaty vajíčka, z ktorého vznikla – je iba atrapou. Navyše veľmi nebezpečnou atrapou, lebo charizmou vyzbrojený   politik, ak je hochštapler a štricák – a nebolo ich v svetovej politike málo! – dokáže zmanipulovať celé národy a spoľahlivo ich pod heslami raja doviesť až na pekelné dno. Pritom, takto zhypnotizovaní obdivovatelia si pod vplyvom svojho zbožňovaného idolu s nadšením odtlieskajú aj vlastný rozsudok smrti… Kto sú to vlastne príslušníci spoločenskej kasty politikov?   Kto sú – vo svojej stavovskej a mentálnej podstate – politici?

Hlas ľudu, hlas boží a jeho skúsenosť prehovorila aj v múdrosti,  že politika je pánske huncúctvo. Dnes si už sotvakto myslí, že na čele politických subjektov – a teda aj na čele spoločnosti a štátu – je odborný a morálny výkvet – elita národa. Nie je to náhodou a nie je to iba u nás. Bežný politik,  ako ho poznáme z každodennej praxe –  je v spravidla dobrodruh. Prečo? Na výkon svojho remesla – toho, ktoré rozhoduje o všetkom a o každom, teda toho najdôležitejšieho a najvýznamnejšieho v spoločnosti! – nepotrebuje absolútne žiadnu kvalifikáciu a vzhľadom na zákonnú či stranícko-mocenskú imunitu, nemusí mať ani ťažkú hlavu zo svojej zodpovednosti. Preto politik tak rád sľubuje to, čo nielen nemôže, ale často ani nechce splniť a zo všetkého najradšej rozdáva to, čo mu v skutočnosti nepatrí – čo len spravuje. Tragickým príkladom je – tzv. privatizácia nášho spoločne vytvoreného národného majetku…

Navyše – treba sa mať na pozore pred každým, kto je – ako napríklad aj politik – odkázaný na potlesk a popularitu. Lebo taký človek – aj keď je inak úplne neschopný – je pre slávu a výhody schopný – skutočne všetkého! Treba už iba dodať, že výhradne iba na svoj prospech. A je schopný obetovať pritom, hoci aj – južné Slovensko. Prostitúcia každého druhu – aj tá politická spolu s pasáctvom a výpalníctvom či vydieraním a korupciou, sa stali znakom úspešnosti a stali sa nimi aj vinou tolerancie tzv. slušných ľudí. Svoj podiel na takejto politickej praxi má aj náš postoj k ľuďom, ktorí sú voči nám – ako radovým občanom – v nadradenom postavení. Tento náš poddanský stereotyp ich priam núti, aby svoje postavenie zneužívali!  My sa musíme naučiť – byť sebavedomými rovnocennými partnermi. Ako to dosiahnuť?

Len sústavný aktívny, nekompromisný tlak občanov dokáže ako-tak udržať politikov na uzde celospoločenského záujmu. Jedným z prostriedkov  prevýchovy je aj – výchova neúspechom. Z toho poznania vyplývajú ďalšie skúšky našej národnej aj občianskej zrelosti a odhodlanosti zmeniť svet – aspoň ten náš, slovenský – k lepšiemu.  

My ako slobodní občania sa musíme odhodlať a uskutočniť zásadný boj s  politikmi o kvalitu nášho života. Teda s tými, ktorí majú – sú povinní! – zastupovať naše spoločné záujmy. Nie my ich, oni sa musia báť nás, nášho hnevu a nášho súdu! Ak tento boj neabsolvujeme – navždy bude tak, ako bolo dosiaľ – na neprospech nás občanov. A bude vcelku jedno, kto vyhrá voľby!

My ako slobodní občania, musíme zaviesť prax, že – za úspech a spoločné blaho: cukor. Za neúspech, prehru či zradu – bič! Ak nepoužijeme bič my, občania – použijú ho, ako to robia aj dnes – politici na nás! Pri riadení štátu ide o veľa, ba o všetko. Ide o národ, o štát, o našu kultúru a jazyk, o nás všetkých, o našu budúcnosť… Tu treba jasné pravidlá a nekompromisné postoje!

Áno, my ako národ sme v politickom boji neskúsení a sme tolerantní na nesprávnom mieste. Stručne možno povedať, že hlavným vinníkom nežiaducich pomerov v našej spoločnosti je naše „takmer celonárodné“ – nízke sebavedomie, malá náročnosť a slabá ambicióznosť. Preto sú oni – politici – na nás takí tvrdí. Nesmieme ustúpiť, pokiaľ nebude tak, ako to má byť. Ako? Slúžiť – nie vládnuť! – musí ten, kto je platený a musí slúžiť tomu, kto ho platí! Len vtedy bude u nás poriadok a len vtedy bude aj prosperita.

V našom návrhu dokumentu – „Štátna doktrína SR“, z 1. mája 2000 – je napísané „Predstavitelia slovenského štátu sú osobnosťami s príkladným mravným profilom, konajúce v zmysle pozitívneho odkazu slovenských dejín, od ktorých sa vyžaduje bezpodmienečná vernosť, obetavosť a bezchybná reprezentácia pri presadzovaní záujmov slovenského národa a jeho štátu“. Aká je skutočnosť vieme všetci..!

Hnev nie je dobrý radca, aj keď ide o hnev oprávnený. Oveľa lepšími radcami sú – skúsenosť a rozvaha. Pomocou nich možno zachrániť aspoň to, čo sa ešte zachrániť dá. A nie je toho málo! Boli sme už neraz na tom oveľa horšie – a sme tu iba preto, že sme sa nevzdali.

Moje osobné odporučenie znie: musíme byť vždy tam, kde sa o nás rozhoduje a preto musíme ísť voliť všetci, ktorí sme mali tú odvahu nazvať sa elitou svojho národa. Skutočná elita vždy musí – vedieť, vždy musí – nájsť východisko a vždy musí – konať na prospech svojho národa! Za všetky tieto povinnosti má iba jednu výsadu – nesie najväčšiu zodpovednosť za osud národa a celý národ to od nej – právom očakáva.

V tomto súčasnom zložitom rozhodovaní sa nesmieme zmýliť a ani nechať pomýliť. Preto – za žiadnych okolností – nepočúvajme to, čo politici hovoria! Je viac-menej zbytočné aj čítať ich predvolebné programy. Spravidla ich vymažú prvé koaličné dohovory, zmluvy a vládne programy. Dobre sa však pozrime na ich mená, ale najmä do ich tvári a dobre sa rozpomeňme, čo títo ľudia  – uchádzajúci sa o najvyššie prestoly a výhody – pre slovenský národ a jeho štát urobili?!

Macchiavelliho „Vladár“ určite nie je oddychovým ani príjemným čítaním. Zato je čítaním až nemilosrdne pravdivým a užitočným. Citujem: „Ľud si vybojuje len takú vládu, akú si zaslúži. Jeho práva automaticky nezabezpečia ani nebesia, ani vladár.  A nikto dobrovoľne neopúšťa priestor svojich vlastných výhod.“

Ak chceme dôstojný a plnohodnotný život – na výber nemáme! Zaslúžiť si lepšiu vládu, znamená – nie trpezlivejšie čakať či pokojnejšie znášať, ale –  lepšie bojovať! Práve voľby nám dávajú šancu ukázať, že si ju právom zaslúžime. Príliš dlho sme spali „na vavrínoch“ nesprávne chápanej tolerancie a preto – „podobrotky to už nepôjde!“

Kým my chodíme recitovať po cintorínoch našich dejín, namiesto toho, aby sme chodili po námestiach protestovať proti svojvôli politikov, zločinom a ich vlastizrade – a vynútili si  lepší,  spravodlivejší a dôstojnejší život – iní si svoje práva tvrdo vynucujú masovými demonštráciami a preto sú úspešnejší. My sa musíme vzdať našich sluhovských postojov  a musíme neodkladne začať vytvárať slobodné dejiny, inak by naše obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti – nemalo žiaden zmysel.

V súčasnom stave, aj napriek tomu, čo sme prežili a ako poznáme svojich politikov, už nemá zmysel – ani nariekať, ani nadávať. Náš operačný priestor na zmenu je taký, aký sme si ho vytvorili. Minimálny.  Aj napriek všetkému musíme ísť voliť a vypijeme si do dna – a zrejme nie posledný raz! – kalich horkosti, ktorý sme si svojim pasívnym prístupom zavinili sami. Aj keď mnohí pôjdeme voliť so zaťatými zubami – iné východisko nemáme!

Naša voľba je vymedzená dvomi možnosťami: nevoliť – a potvrdiť tým súčasný stav, alebo voliť – a pomôcť ho zmeniť na prospech národa, štátu a našej budúcnosti. Voľbami treba nekompromisne odmietnuť všetky politické subjekty aj konkrétne osoby, ktoré súčasný stav v zdravotníctve, školstve, hospodárstve či v kultúre spôsobili a zároveň – využitím práva preferenčného hlasovania – tzv. krúžkovaním – podporiť tých, ktorí majú odborné a morálne predpoklady vyviesť našu spoločnosť z krízy a zároveň vrátiť NR SR nielen jej pôvodné meno, ale aj prislúchajúcu spoločenskú autoritu.

Akútne ohrozená je predovšetkým slovenská kultúra. A to jednako vplyvom cudzieho tzv. kultúrneho odpadu, braku – a tiež ľahostajnosťou vlastných predstaviteľov štátnej moci, čo sa nezriedka rovná cynickej ignorancii, ba negovaniu toho najvzácnejšieho, čím slovenský národ prispel do pokladnice hodnôt Európy a sveta! Treba si opakovať, až kým sa to nezmení, že: našimi najväčšími nepriateľmi sú – naša neúcta k sebe a k vlastným hodnotám, naše slabé sebavedomie, nízka náročnosť k sebe aj k životu a svetu, ale predovšetkým náš pasívny, respektíve – málo aktívny – prístup často hraničiaci až s apatiou.  Najmä tieto vlastnosti nás priviedli až do stavu, keď si s nami kadekto – a aj naši politici – robia čo chcú bez akéhokoľvek rizika, že budeme primerane a účinne reagovať a že sa im niečo stane.

Ak zásadne nezmeníme tento svoj trpný postoj k svojmu životu, nezmeníme ani súčasné nepriaznivé pomery na náš – osobný aj národný – prospech. A ešte otázky na záver… 

Možno z nečistých častí zložiť – čistý celok? Možno z nespoľahlivých orgánov vytvoriť – spoľahlivý organizmus? Možno zo skompromitovaných osôb urobiť – dôveryhodnú reprezentáciu?

Sú veci, ktoré nezmení ani Boh, lebo sú zákonmi, na ktorých stojí svet. Sú však veci – iba zdanlivo – nemožné,  ktoré dokážu zmeniť aj tí – iba zdanlivo – najslabší, keď sa odhodlajú konať! Hlboko zakorenené zlo, tak ako burina v záhrade, svedčí o zanedbaných povinnostiach hospodára. A vykopávať starý pýr je nepomerne ťažšie ako nedovoliť jeho prvému semenu, aby sa zakorenilo v našej záhrade. To, čomu sme dovolili zakoreniť sa v našom štáte sa už argumentami, stanoviskami, vyhláseniami, petíciami… odstrániť nedá. Ani proti zlu, ktoré nám škodí sa nedá konať tolerantne. Ak chceme zmeniť stav na náš prospech, na obranu svojho práva na dôstojný život – musíme konať neodkladne,  nekompromisne a zásadne! A čo keď neuspejeme…?

Ak dovolíme, aby nad nami vládol strach, budú už nad nami vládnuť všetci! Strach ako prejav slabosti vládol vždy a bude vládnuť dovtedy, kým sa my budeme báť a ukrývať sa do pasivity výhovorkami – „ako sa to nedá“ a „aké  je to neuskutočniteľné“… Pritom dobre vieme, že mnoho režimov, ale aj ríš, už padlo, keď sa tí – zdanlivo bezbranní – odhodlali konať. Zatiaľ každé zlo padlo a padne aj to súčasné. Aj od nás závisí – kedy!

Dejiny tvoria iba činy! To znamená, že zmyslom nášho stretnutia nie je iba vypočuť si a odísť. Zmysel mu dáme len tým,  ak roznesieme našu výzvu – Všetkým  zodpovedným občanom! – po celej našej vlasti, aby sa zmenil stav, ktorý hrozí  našim zánikom.  Ak bude treba – a určite to bude treba! – musíme sa vybrať aj od dverí k dverám a získavať všetkých, ktorí sú nespokojní ako my a ktorým  záleží na  budúcnosti nášho – dnes už znovu slobodného a zvrchovaného – slovenského  politického národa.

31.5.2006

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň