pondelok, 23 mája, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieKONTINUÁLNY VÝSMECH PRAVDY A SPRAVODLIVOSTI

KONTINUÁLNY VÝSMECH PRAVDY A SPRAVODLIVOSTI

Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD. , 28.6.2021

Úvod

Každý človek sa v priebehu svojho života realizuje cez dynamizmus bytia, ideí a akcie. Medzi týmito činnosťami je večné napätie. Jedná sa o napätie medzi: ideálnym a reálnym, možným a konkrétnym, ako aj medzi nekonečnými túžbami a osobnými ľudskými limitmi.

- Podporte nás -

Prostredníctvom rozumu a poznania sa ľudia dopracovávajú k pravde ako k hodnote, ktorá je vlastnosťou ľudského vzťahu myslenia a skutočnej reality. Je to spôsob vyjavovania vecí takých, aké sú v sebe. Avšak, aby sme mohli dospieť k pravde, je dôležité častejšie sa zastaviť a zahľadieť späť kvôli zhodnoteniu prejdenej cesty.

Na prvý pohľad sa možno nezdá, ale pravda takmer vždy pripomína človeku  spravodlivosť. S ich vzájomným prepojením sa stretávame tak v biblickom kontexte, ako aj v dielach antických filozofov (Sokrates, Platón, Aristoteles, Cicero, Seneca). Hľadanie pravdy tak prispelo k tomu, že spravodlivosť bola v obidvoch kontextoch považovaná za cnosť a charakterizovaná ako „niečo priamočiare a jednoduché“. V cnosti spravodlivosti je zahrnutá bezúhonnosť, milosrdenstvo, šľachetnosť aj veľkodušnosť. Miera spravodlivosti je v cnostnej ekonómii rovnaká pre všetkých. To znamená, že neexistujú dve miery: jedna pre bohatých a druhá pre chudobných. Ak je naopak takáto dvojakosť funkčná, je to preto, že existujú ľudia, ktorí dokážu otvorene klamať, podvádzať a tolerovať nespravodlivosť.   

Podľa biblického dynamizmu zjavenej morálky možno potvrdiť, že pravda a spravodlivosť korešpondovali s progresívnym zjemňovaním morálneho svedomia, ktorému predchádzala múdrosť. Cnosť a múdrosť boli v biblickej morálke identické. Múdry človek, ktorý sa usiloval o cnosť, chcel byť spravodlivým a verným voči večnému Božíemu zákonu (Torah), aby tak dosiahol prisľúbenú blaženosť. Cnosti v biblickom ponímaní sa delili na cnosti prirodzené (alebohumánne) a nadprirodzené (božské) a boli pochopené ako výsostne ľudská vlastnosť, ktorej úlohou je zjednocovať božské s ľudským.

Analogicky aj v dielach antických filozofov sa cnosť identifikovala s poznaním a múdrosťou. Cnosť (grécky areté, latinský virtus) mala za cieľ „skúmať prostriedky“ a následne si osvojovať „pozitívny obsah“ transcendentálnych hodnôt (pravda, dobro, krása, láska) a aplikovať „sapienciálny étos“ do praxe. Vo  filozoficko-etickom kontexte už od čias Platóna (427 – 347) a predovšetkým Aristotela (384 – 322 pred Kr.) sa cnosti delili na dianoetické (špekulatívne): múdrosť, veda, umenie, a na etické: rozumnosť, spravodlivosť, miernosť a sila podľa rozlíšenia aktivít duše (nakoľko podľa nich vyššia časť duše bola zviazaná s racionálnosťou a nižšia so zmyslami – s chuťou a chtivosťou). V celých kultúrnych dejinách boli cnosti prezentované ako „pokladnica ľudskosti“. Aristoteles pochopil, že: „Cnosť robí dobrým toho, kto ju vlastní, podobne ako skutok robí cnostným toho, kto cnosť napĺňa.“(1)

Ľudia preto, že nie sú čisto duchovnej povahy, ale povahy duchovno-telesnej, potrebujú vedieť, čo je dôležité v ich živote a čo majú v sebe rozvíjať. Múdrosť, pravda a spravodlivosť sú dnes vysmievané najmä tými, ktorí by mali „byť príkladom“ pre ostatných. Pravdou však je, že tak nerobia. Ich pretvárka a falošnosť však budú jedného dňa odhalené v plnej nahote.    

1. Aké hodnoty, také svedomie

Logika nepustí… Stojí „nad vecami“, a to aj vtedy, keď „vyvolení a nadradení“ sú slepo presvedčení len o ich relatívnej pravde a subjektívnej spravodlivosti, ktoré im umožňujú neustále sa odvolávať na povinnosť neporušiť „vznešené koaličné dohody“. Koaličné spolky kvôli tzv. dobru ich nadštandardných platov jednoznačne potierajú hodnotu svedomia, ktoré im pripomína pravdu, ale tento problém ich netrápi. Predstavitelia vlády a ani poslanci, očarení mocou a inými výhodami, sa neponáhľajú s vyvodením zodpovednosti, hoci sú k tomu neustále ľuďmi vyzývaní.

Dnes vidíme, že ľuďmi moci nič a nikto nepohne. Nestačia ani fakty o preukázateľnom rodinkárstve, ani o spoluúčasti na rozkrádaní štátneho majetku, ani správy o zneužití mladistvých zo strany poslanca vládnej koaličnej strany, ktorý sa namiesto „okamžitého vyvodenia zodpovednosti“ odvoláva na dokončenie rozbehnutých projektov. Pred rokmi bolo takéto zneužitie trestané vzatím do väzby, aby delikventi neovplyvňovali svedkov. V súčasnosti sa poslanec Národnej rady Slovenskej republiky tvári ako by sa nič nestalo. V akom stave je teda svedomie našich volených zástupcov? Zdá sa, že sú to iba ľudia opantaní mocou a slávou z výnimočnosti, no nedokážu si spomenúť na to, že vnútorná radosť je závislá od hodnôt, lebo ako hovorieval sv. Augustín (354 – 430): „(…) nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť.“(2)

S pochybným hodnotovým rebríčkom vládnych predstaviteľov a poslancov v parlamente sa potykáme každý deň a väčšina súdnych ľudí je z toho vrcholne znechutená. „Služobníci neprávosti“ sú dnes navyše veľmi dobre organizovaní a vzájomne sa podporujú. Na životoch jednoduchých ľudí, ktorí žijú „z ruky do úst“ im absolútne nezáleží. Podstatné je, že teraz sú oni pri moci. Praktickou ukážkou politickej moci sú aj čistky, vďaka ktorým si vraj plnia predvolebné sľuby. Skoro každý týždeň sme my jednoduchí občania ohurovaní prepadmi NAKA s akčným „vykopávaním dverí“ a braním ďalších ľudí do väzby zväčša iba na základe výpovedí kajúcnikov, ktorí by sami mali byť vo väzení. Všetci tí, ktorí sa teraz tešia, ako plnia sľuby zatýkaním (bárs by však plnili aj iné sľuby, ktoré by boli užitočné pre všetkých), , akosi zabúdajú, že často sa stáva, že: „Kto inému jamu kope, sám do nej padne“.

Pravda a spravodlivosť raz dobehnú všetkých. Čestných ľudí v zmysle pozitívnej blaženosti, nečestných v zmysle negatívnom, lebo aj bohatí a dočasne vládnuci zomrú. Niet takej moci a ani peňazí, za ktoré by si mohli kúpiť nesmrteľnosť.     

2. Aké svedomie, také správanie

Ľudská rozumnosť pomáha kultivovať vlastnú prirodzenosť a ľudské správanie odzrkadľuje kvalitu a citlivosť svedomia, preto by človek nemal byť dvojaký vo svojom konaní. Správanie odráža navonok interiórny hlas. Staroveký M. T. Cicero (106 – 43 pred Kr.) mal pravdu, keď napísal, že „(…) dobrá povesť sa má uprednostniť spomedzi všetkých vecí pre ňu samu.(3) A na inom mieste podčiarkol, že: „Všetko, čo je dobré, je aj počestné a chvályhodné, ale to, čo je hanebné, je aj zlé.“(4)

Z povedaného vyplýva,  že dobro a zlo nie je také na základe ľudskej mienky, ale na základe pokriveného charakteru. Prirodzený rozum a svedomie nám hovoria, čo máme robiť a čo nie. Ľudia prirodzene túžia po dobre a vďaka svedomiu cítia v sebe prítomnosť istej štruktúry, ktorá ich kvalifikuje v ľudskosti. Normatívna požiadavka sa ozýva v svedomí ľudí ako istá forma vedomia a vedenia, na základe ktorých si všetci uvedomujeme, že svedomie je hodnota, zákon, aj imperatív.

Ak sa nejaký človek dostane do „krážov zla“ pre nejaký osobne zištný cieľ, postupne si prestáva uvedomovať dosah zla a aj to, čo zlo s ním urobí. Takto stretávame v našom živote ľudí, ktorým už svedomie nič nevyčíta, lebo buď nebolo kultivované, alebo ak aj bolo, ľahko skĺzlo k nečestnostiam. Z tohto dôvodu je dôležité pamätať na tri veci:

a) že život v pravde je povinnosťou všetkých;

b) že pravda otvára ľudský rozum aj srdce;

c) že človek je slobodný vo svojej voľbe.

3. Aké správanie, také svedectvo 

Človek vďaka svojej duchovnej dimenzii chápe, že je síce ponorený v historickom čase, ale zároveň si uvedomuje, že prekráča minulosť aj prítomnosť a je projektovaný k budúcnosti. Prečo je to tak? Preto, lebo v štruktúre konania je ukrytá ľudská dôstojnosť, sloboda, aj „cieľ stvorenia“, ktorého je on sám súčasťou. Z tejto štruktúry konania vyplýva, že človek má poznať sám seba, svoje možnosti, ale aj limity. Od tohto poznania sa odvíja vonkajšie správanie, ktoré vyjavuje jeho súlad alebo aj nesúlad smerom k druhým.

            Správanie vždy svedčí o tom kým sme. Dobré správanie oslovuje druhých, ale je aj odmenou pre seba samého prostredníctvom dobrého pocitu. Konaním dobra si človek pripravuje šťastie vo všetkých veciach. Dokonca „ani ťažkosti nemôžu vziať človeku radosť z dobra“ tvrdil sv. Gregor Naziánsky (330 – 390) vo svojich Oratio (Rečiach), kde vypracoval normatívnu stupnicu morálneho pozdvihnutia, podľa ktorého má človek:

a) inklinovať k dobru pre dobro samo, nezávisle od prospechu, ktoré sa mu ponúka;

b) praktizovať dobro kvôli budúcej odmene;

c) a tiež preto, aby sa vyhol trestom.(5)

            Normy a hodnoty usmerňujú ľudí k slobodnému výberu medzi opozitnými kategóriami (pravdou a lžou, dobrom a zlom, spravodlivosťou a nespravodlivosťou, čestnosťou a nečestnosťou).

Hlavným cieľom ľudí, ktorí sa dobrovoľne rozhodli zviditeľniť a realizovať v politike, má byť ochrana chudobných. Aj preto treba vládcom neustále pripomínať dve podstatné veci:

a) ich možné morálne pochybenie;

b) povinnosť správať sa kultúrne, lebo kultúra „vnáša svetlo do života“ tým, že interpretuje pravdivé.

Svedectvo správania – podľa sv. Tomáša Akvinského (1225 – 1274) – totiž predpokladá cnosť, ktorá je operatívnou dispozíciou, schopnosťou  a hodnotou ľudskej bytosti. Je to spôsob bytia, sila  typická pre rozumný život, ktorá pozitívne modifikuje ľudskú povahu.

            Ľudia v súčasnom liberálnom svete však – oproti spomenutým klasikom – nemajú ani potuchy o cnosti, hoci je nevyhnutná „k úspešnosti života ako celku“. Aj preto je správanie politikov skôr iba prejavom svojvôle a nadradenej pýchy. Keby mali čo i len minimálne znalosti  z oblasti morálky, vedeli by, že nestačí len „sľubovať dobro“, ale treba ho aj „konať s vytrvalosťou“ a „neustále viesť dialóg s pravdou“. V takomto dialógu bude potom jasné, že spravodlivosť predchádza právo, ak sa stala životným štýlom, ktorý aj vládcom pripomína, že iní sú vedľa nich a ich vláda sa pomíňa.

Poniektorí súčasní politici, bohužiaľ, poznajú maximálne tak florentského filozofa, právnika a politológa N. Machiavelliho (1469 – 1527) a jeho dielo Vladár, no v ich správaní sa odrážajú len vybrané útržky z menovaného diela. Cnosti (múdrosť, rozvážnosť, odvaha, sila) sú jednoznačne prehliadané, rovnako tiež povinnosť „kreovať dobré a spravodlivé zákony“, ako aj snaha „o jednotu v rôznosti“. Súčasným neoliberálnym politikom je skôr vlastná len prešibanosť Machiavelliho líšky, ktorá im umožňuje zmiasť a zastrieť mnohé veci a tiež aj predstieraná humánnosť, čestnosť. a taktizovanie za účelom dosiahnuť úspech pre seba za každú cenu, a to aj napriek hrubému porušovaniu morálnych princípov.

Pre neoliberálnu spoločnosť, ovocie ktorej naplno zakúšame v našich časoch, už nie je podstatná pravda, podľa ktorej „niet v prírode užitočnejšej veci ako sám človek“, ako to akcentovali starovekí klasici. Naopak, dnes treba viac chrániť medveďov a psov, ktorým má byť umožnený voľný výbeh bez reťazí a je jedno či ich obeťou bude človek. Ideálom aktuálneho neoliberalizmu je nadradenosť všetkého ostatného nad ľudský život. Bezdomovci žijú na periférii záujmu politikov, ale útulky pre psov a mačky sa javia ako nevyhnutné. Podobne abort, atakujúci život nenarodených detí je beztrestný, ale týranie zvierat je trestné. 24. júna bola plénom Európskeho parlamentu prijatá dlhšie diskutovaná „správa Matič“ (378 hlasmi za, 255 proti a 42 sa zdržalo hlasovania), ktorá umožnila, aby ideológia opäť raz triumfovala nad ľudskými právami: nad právom na život, nad slobodou svedomia zdravotníckeho personálu a aj nad suverenitou členských štátov.

Záver

Niekedy sa zdá, že žijeme v absurdnom svete. Z inteligentných ľudí sa stavajú pasívni  jedinci (kvázi otroci pokorne nosiaci masky, stojaci v radoch na povinné testovanie a zatiaľ ešte na dobrovoľné vakcinovanie) žijúci preto, aby pracovali kvôli dostatku jedla, kvôli bývaniu v panelákovom byte, alebo vysnívanej letnej dovolenke v Chorvátsku. Vrcholom neoliberálnej slobody je dnes banálna radosť z možnosti stihnúť v krátkodobých bez-lockdavnových letných pauzách „kávu na terase reštaurácie s priateľmi“. Slobodu prezentujú už len nezáväzné „partnerské vzťahy a nezáväzný sex, ktorým však chýba niečo podstatné – vyšší cieľ. Ďalším znakom neoliberálnej slobody sú aj veľké možnosti finančných podvodov vyvolených sprevádzané zastieraním pravdy, práva a spravodlivosti, tiež dominancia menšín nad väčšinou, pochody LGBTI komunít protežované vládnymi predstaviteľmi, ktoré sa stali doslova „kultúrnou udalosťou roka“. Rodiny, žijúce v manželskom zväzku, ktoré čestne vychovávajú svoje deti a usilujú sa ponúknuť im morálne hodnoty, sú však podceňované a dokonca vysmievané.

Kam asi môže dôjsť takáto spoločnosť? Jednou z možností je aj „padnúť na samé dno priepasti“. Ľudia sa však nechcú zmeniť, akosi po tom ani netúžia. Vyššie ciele sú im cudzie a navyše nezaujímavé, a to pravdepodobne preto, že ešte neokúsili skutočnú silu zla naplno.  


1. ARISTOTELES: 2 Etica Nicomachea, cap. 6, lect. 6. Milano: Biblioteca Universale, Ed. Rizzolli, 1991.

2. Porov. AUGUSTÍN, sv.: Boží štát. Bratislava: Lúč, 2005, 1. kniha, kap. 10.

3. CICERO, M. T.: De finibus bonorum et malorum, III., 16, 53.

4. Tamže, III., 8, 27.

5. GREGOR NAZIÁNSKY: Porov. Or. 4, 60 (Orientalia Roma). In: Enchiridion Patristicum, coll. M. J. ROUET de Journel.

image_printTlačiť článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň