štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieLiberálny „teológ“ vs. teológovia bez úvodzoviek

Liberálny „teológ“ vs. teológovia bez úvodzoviek

25. marca 2020    František Vnuk

Havrany, havrany, krákajú zlostne…

(S. Hurban Vajanský: Pltník)

Dňa 18. marca 2020 bol na stránkach denníka SME uverejnený príspevok Michala Havrana s názvom „Tiso je padlý a podlý kňaz“, s podtitulom: Cirkev má povinnosť menovite odsúdiť Tisa.

- Podporte nás -

(https://komentare.sme.sk/c/22361817/tiso-je-padly-a-podly-knaz-pise-michal-havran.html). Autorovi sa tu podarilo dosiahnuť závideniahodný rekord. Do krátkeho článku dokázal nahromadiť viac lží a poloprávd, viac zloby a nevraživosti než ktorýkoľvek iný protivník a nežičlivec Jozefa Tisu a štátu, ktorému bol Tiso prezidentom. A to už uplynulo 73 rokov od Tisovej potupnej smrti!

Článok nie je namierený len na Jozefa Tisu, ale aj na každého Slováka, ktorý nemá rovnaký názor na slovenskú minulosť a ktorý nechce vidieť Jozefa Tisu v takom svetle, v akom ho vykreslil Michal Havran. Je útokom aj na Katolícku cirkev, ktorá je vyzvaná („má povinnosť“) odsúdiť Dr. Tisu. 

Polemizovať s názormi „teológa a spisovateľa“ (ako redakcia uvádza autora príspevku v SME), vyvracať jeho lživé a urážlivé tvrdenia by bolo márnením času. Ale na jednu skutočnosť treba poukázať. Michal Havran sa tu stavia do pózy rozhorčeného sudcu s teologickými kvalifikáciami a z tejto pozície pontifikuje, vyčíta, karhá, nariaďuje…

Nie je prvým sudcom, ktorý vyhodnocuje Tisove činy z hľadiska teológa a spisovateľa. Urobili to dávno pred ním kompetentnejší teológovia a múdrejší kritici. Tí však boli v svojich súdoch neporovnateľne zhovievavejší a miernejší. Ich závery vyznievajú celkom inak než príkre odsúdenie Michala Havrana, lebo žili v tom istom období ako Dr. Tiso, bezprostredne poznali okolnosti, za akých musel tento prvý slovenský prezident konať a rozhodovať, a mali ľudský zmysel pre pravdu a spravodlivosť.

Nuž konfrontujme pohľady týchto skutočných teológov s obrazom, ktorý vykreslil Michal Havran. V chronologickom poradí tu predkladám na porovnanie štyri príklady:

I.

         Dňa 8. januára 1946 slovenskí biskupi poslali list Predsedníctvu Slovenskej národnej rady. List podpísali všetci slovenskí biskupi (okrem spišského biskupa Jána Vojtaššáka a trnavského pomocného biskupa Michala Buzalku, ktorí boli v tom čase väzňami ľudovodemokratického režimu). V liste slovenskí biskupi poukazujú na to, že: 1. konanie Dr. Jozefa Tisu treba posudzovať podľa toho, čo za daných okolností mohol, smel a musel konať, a 2. že zlý je ten, kto úmyselne koná zlo, ale nie ten, kto zlu nemôže zabrániť. Originál listu sa nachádza v Slovenskom národnom archíve, vo fonde s názvom Ústredný akčný výbor Národného frontu, kartón č. 1. Text listu znie:

       Katolícky biskupský zbor Slovenska v posledných dňoch častejšie sa obracal na príslušné vládne miesta v záujme tých, čo trpeli, boli väznení alebo prenasledovaní, a to bez ohľadu na to, či išlo o katolíkov alebo o inovercov. Príklad Božského Samaritána a jeho pozitívny príkaz nás pobádal a povzbudzoval k tomu, aby sme pozdvihli svoj ochranný hlas v záujme ľudí trpiacich z politických  a rasových príčin, a to i vtedy, keď sme mohli očakávať za to pre seba rozličné príkorie.

Tento najšľachetnejší vzor všetkých dejín a jeho príkaz vyjadrený v Evanjeliu máme na mysli aj teraz, keď si dovoľujeme úctivo odporúčať do Vašej blahosklonnosti osud bývalého prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Činíme tak nielen preto, že ide o katolíckeho kňaza, ale i preto, lebo riešenie jeho osobnej otázky bude mať ďalekosiahly vplyv na zmýšľanie a správanie sa slovenského národa voči obnovenej Č-SR a jej predstaviteľom.

Pobáda nás k tomuto kroku aj tá všeobecná známosť a každým objektívnym pozorovateľom  pripúšťaná skutočnosť, že Dr. Jozef Tiso bol vždy kňaz horlivý, bezúhonného života. V svojej rozsiahlej aktivite usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval.

Vysluhovať spravodlivosť patrí medzi najťažšie úlohy štátnej moci. Skúsenosť dokazuje, že táto chúlostivá úloha sa priťažuje, keď ide o odsúdenie politických previnení. Dejiny učia, koľko osudných omylov sa stalo práve pri politických procesoch, čo vyplýva z chúlostivej úlohy nestranne posudzovať činnosť politického odporcu. Preto nie je zriedkavosťou, že po vynesení prísnych rozsudkov v politických procesoch sa skôr-neskôr volalo po ich revízii.

Pri posudzovaní činnosti najmä politického činiteľa majú byť smerodajné i jeho úmysly. Väčšina slovenského národa je s nami  presvedčená, že úmysly Dr. Jozefa Tisu pri verejnej činnosti boli tie najlepšie.

Zaiste vyskytli sa aj chyby a katolícki biskupi Slovenska neopomenuli ani vtedy upozorniť na ne. No žiada sa tuná uviesť všeobecne známu skúsenosť, že i tí najobratnejší verejní politickí činitelia urobili často veľmi závažné chyby. No napriek tomu nezaujatý pozorovateľ – či súčasník, či historik – vie vyviesť celkový úsudok len vtedy, keď zhodnotí i to, čo pozitívneho a dobrého vykonali. A tento klad často vyváži chyby, do ktorých v svojej slabosti upadli.

Nebude od veci posvietiť aj z iného hľadiska na tie chyby, ktoré sa pripisujú Dr. Jozefovi Tisovi. Úctivo poukazujeme aspoň na niektoré okolnosti:

Po najnovších vyhláseniach terajších činiteľov, keď už žilinské udalosti z októbra 1938 stavajú sa do iného svetla, než ako to jednostranná propaganda chce verejnosti nahovoriť; ba i v tlači bolo poukázané na to, že v týchto politických zmenách mali účasť takmer všetky slovenské politické strany.

Žiada sa tu pripomenúť i ten závažný dokument, ktorý bol práve teraz zverejnený pri známom Norimberskom procese; ide o list bývalého maďarského ríšskeho správcu, ktorý poslal do Londýna 13. marca 1939. Táto závažná okolnosť zase celkom iný význam dáva rozhodnutiu Dr. Jozefa Tisu a ostatných vtedajších činiteľov dňa 14. marca 1939. Prichodí sa zamyslieť nad tým, čo by sa stalo so slovenským národom, keby plán Horthyho bol zvíťazil. [Biskupi tu poukazujú na ďakovný list, ktorý poslal admirál Horthy Hitlerovi. V liste ďakuje Führerovi, že mu dovolil obsadiť Podkarpatskú Rus a dal do vyhliadky možnosť obsadenia Slovenska. Obsadeniu Slovenska sa však predišlo vyhlásením slovenskej samostatnosti – FV.]

Máme tiež vedomosť o tom, že po vynesení protižidovských nariadení Dr. Jozef Tiso bol ochotný zriecť sa prezidentstva. Ak tak neurobil, stalo sa preto, že sa snažil jednak hatiť a mierniť účinky týchto opatrení, jednak zabrániť väčšiemu zlu. [Toto tvrdenie konkrétne vyjadril arcibiskup Kmeťko pred Národným súdom, kde vystupoval 6. januára 1947 ako svedok v procese s Dr. J. Tisom a spol.: „Židia aj mne povedali, že je to potrebné, aby Tiso ostal naďalej prezidentom, lebo že ak on tam nebude, všetci židia zahynú do posledného.“ In: Katolícke noviny,č. 8/1947– FV].

Hodno uvážiť, že čo nevedel prekaziť vo väčšom a nezávislejšom Maďarsku ríšsky správca – to nebol v stave prekaziť ani Dr. Jozef Tiso.

Po uvážení týchto okolností pri časovom odstupe aj iné pranierované chyby – ako vojna na východe, udalosti okolo 29. augusta 1944 – budú možno ináč posudzované, ako to jednostranná propaganda robí.

Celá slovenská verejnosť sleduje výsledok udalostí a vo väčšine zaujíma záporný postoj voči tým snahám, ktoré chcú vyvolať nenávisť voči jeho osobe. Týmto sa len zväčšuje neblahé trieštenie národa, ktorý najmä teraz by sa mal zjednotiť a vypäť všetky sily pre budovateľskú prácu. Bude patriť štátnej prezieravosti a veľmi poslúži pokoju národa, keď prípad Dr. Jozefa Tisu vyrieši sa spôsobom šetrným a nie bezohľadnou tvrdosťou. Tieto vyššie zretele nás tiež pobádajú k tomu, aby sme úctivo predložili na láskavé uváženie a prajné vybavenie našu prosbu. S výrazom hlbokej úcty:

Dr. Karol Kmeťko, arcibiskup, biskup nitriansky

Jozef Čársky, biskup, apoštolský administrátor

Dr. Andrej Škrábik, biskup banskobystrický

Dr. Jozef Tomanóczy (generálny vikár Spišskej diecézy)         

Dr. Pavol Jantausch (biskup, apoštolský administrátor trnavský)

Dr. Eduard Nécsey, svätiaci biskup

Bratislava, dňa 8. januára 1946.

II.

Autorom ďalšieho svedectva je evanjelický teológ Dr. Fedor Ruppeldt, biskup Západného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania a spoluzakladateľ Svetovej rady cirkví. Na porovnanie sa tu predkladá záznam rozhovoru biskupa Ruppeldta s britským generálnym konzulom v Bratislave Johnom A. Grantom. Stretnutie sa konalo dva mesiace po poprave Dr. Jozefa Tisu. John A. Grant podal o rozhovore správu britskému veľvyslancovi v Prahe Phillipovi Nicholsovi. Dokument sa nachádza v britskom Národnom archíve (National Archives, predtým Public Record Office)  v Londýne pod signatúrou: Foreign Office Files, Czechoslovakia, FO 371/65808/N2652. Uvádzam ho tu v preklade:

British Consulate

SECRET, No 25 S/7-44

Bratislava, 18. júna 1947  

Pane,

včera som mal rozhovor s evanjelickým biskupom Ruppeldtom o následkoch Tisovej popravy. Ako iste viete, Ruppeldt je mužom pevného slovenského cítenia a vyhranených názorov. Je to človek dobre oboznámený s miestnymi pomermi a jeho hlas má veľkú váhu. Preto si myslím, že Vás bude zaujímať, čo mi povedal.

2. Ruppeldt pokladá popravu Dr. Tisu za politickú chybu najvyššieho stupňa (a political blunder of the first order). Keby to bolo záviselo od neho, bol by vykázal Tisu do niektorého kláštora alebo umiestnil do nejaké slušného žalára, kde by zneužitie jeho mena bolo omnoho menšie, ako je terajšie riziko, že sa z neho stane martýr. Tisova poprava prehĺbila priepasť nielen medzi katolíkmi a evanjelikmi na Slovensku, ale aj medzi Čechmi a Slovákmi v Republike. Tribunál, ktorý ho odsúdil, bol z konfesionálnej stránky prevažne evanjelický a z politickej prevažne komunistický, takže evanjelici a komunisti sú dnes predmetom ľudového opovrhovania. Ruppeldt sa tiež domnieva, že Tisovou popravou komunisti stratili medzi voličstvom veľa pôdy.

3. Tisov testament (posledný odkaz), ktorý som citoval v svojej depeši č. 24, je podľa všetkého autentický. Biskupovi Ruppeldtovi ho tiež niekto poslal. Katolícky farár v biskupovom susedstve povedal, že Tisov spovedník osobne prevzal tento odkaz od Tisa krátko pred jeho popravou. Onen kňaz má túto informáciu priamo od Tisovho spovedníka, ktorý prepašoval odkaz z väznice. Je vari zaujímavé, že vicekonzul Sington má kópiu Tisovho odkazu, ktorá je datovaná o 1.30 hod., zatiaľ čo moja kópia má dátum 3.00 hod. Predpokladám, že odkaz koluje vo viacerých verziách (pokiaľ ide o hodinu), ale inak texty sú totožné.

4. Podľa mňa odkaz predstavuje jednoznačný nárok na mučeníctvo. Poukázal som biskupovi, že stanovisko Vatikánu, ako ho ja chápem, nepodporuje takéto tendencie a že sa teda nazdávam, že vatikánska hierarchia sa bude pridržiavať svojej prísnej línie aj v tomto prípade. Biskup mi odpovedal, že aj keď vatikánska politika sleduje mnou naznačenú líniu, L´Osservatore Romano v svojom komentári vyjadrilo odlišný názor. A okrem toho – ako to dosvedčujú mnohé kanonizačné procesy z minulosti –  zmýšľanie ľudu často prekonáva aj oficiálne stanoviská Ríma. Biskupa by neprekvapilo, keby v priebehu niekoľkých desaťročí Tiso bol vyhlásený za mučeníka (to see Tiso admitted to martyrdom within a matter of decades).

5. Doteraz som si myslel, že Tisova obľuba v národe pramenila hlavne z toho, že bol kňazom a vykonal cenné služby svojim krajanom. Biskup mi však uviedol aj iný zaujímavý dôvod, ktorý hodno zaznamenať: Pod maďarskou korunou monarchia bola zahalená do hlbokej mystickej dôležitosti a  jednoduchý sedliacky ľud hľadel na ňu priam s poverčivou bázňou. Keď vznikla Slovenská republika, táto úcta sa preniesla na prezidenta novovzniknutého slovenského štátu, ktorému sa dostalo diplomatického uznania od mnohých cudzích krajín. Tieto pocity boli také silné, že Slováci dokonca namietali proti tomu, aby sa  predsedovia bánk a podobných spoločností nazývali „prezidenti“. Toto pomenovanie bolo vyhradené jedine hlave štátu, ktorá potom akoby stála nad zákonom a nemohla sa dopustiť nijakej chyby. Tiso bol teda nositeľom týchto mystických vlastností v očiach svojich – už však nie zaostalých – krajanov. A práve preto jeho súd, odsúdenie a poprava boli takým drsným otrasom. Biskup Ruppeldt mi hovoril, že celé dve hodiny sa pokúšal vysvetliť tieto veci Dr. Benešovi pred Tisovou popravou a že jeho kolega, biskup z Liptovského Sv. Mikuláša, sa usiloval o to isté. Ale Dr. Beneš to nevedel alebo nechcel pochopiť.

6. Nakoniec som sa pýtal biskupa, aký je jeho reálny názor na Tisu. Odpovedal mi, že Tisova obhajoba bola podobná obhajobe francúzskeho maršala Pétaina, a to celkom oprávnene. Niet pochýb o tom, že len vyhlásenie Slovenského štátu zachránilo slovenský národ pred rozdelením medzi Nemecko, Maďarsko a Poľsko; a že Slovensko – či už ho biľagujú ako bábkový štát alebo nie – až do vypuknutia slovenského povstania bolo oázou pokoja a hojnosti uprostred rozbúrenej Európy (Slovakia was indeed an oasis of rest and plenty in a troubled Europe). Tisovi zazlievajú, že sa nepridal k povstaniu. Ale keby to bol urobil, Nemci by boli určite spustošili celú krajinu, zmasakrovali obyvateľstvo a zničili Slovensko. Stalo sa však, že povstanie bolo rýchlo potlačené a Tisov politický kurz aj naďalej udržiaval Slovensko nedotknuté pustošením. Za svoju súčasnú prosperitu je Slovensko zaviazané predovšetkým Tisovi. Biskup ma upozornil aj na to, že za Tisovho režimu nebol vykonaný ani jeden jediný rozsudok smrti.

7. Podávam tieto názory pre ich subjektívnu hodnotu. O Ruppeldtovi sa tu hovorí ako o slovenskom Niemӧllerovi a ako určite viete, bol za Slovenského štátu väznený. Jeho postoje by iste mohli byť omnoho tvrdšie, a práve preto som naklonený brať jeho slová vážne.

Ostávam, pane, Vaším najposlušnejším služobníkom.

                                                                                                   J. A. Grant, konzul

III.

Osvedčenie očitého svedka msgr. Andreja Patku, ktorý bol prítomný pri intervencii židovských rabínov u arcibiskupa Dr. K. Kmeťku. Rabíni žiadali arcibiskupa, aby svojím vplyvom naliehal na Dr. Tisu, aby sa nezriekol prezidentskej funkcie. (Originál dokumentu sa nachádza v archíve Nitrianskeho biskupstva pod číslom 488/1992):

Dosvedčujem, že vo funkcii notára Biskupského úradu v Nitre bol som prítomný pri rozhovore pána arcibiskupa Dr. Karola Kmeťku v Nitre na Hrade s dvomi židovskými rabínmi, keď prosili o dve veci:

– aby sa pán arcibiskup ujal židov, hlavne aby dostávali výnimky od p. prezidenta Dr. Jozefa Tisu, a

– aby slovenskí biskupi vplývali na p. prezidenta Dr. Jozefa Tisu, aby sa nezriekol svojej funkcie, lebo kým je on prezidentom, vedia, že budú chránení.

Pán arcibiskup povedal, že urobí všetko, čo bude v jeho moci… Pritom pán arcibiskup povedal rabínom do očí: My urobíme všetko, čo budeme môcť, hoci vieme, že keď prídete k moci, budete prví, čo nás budete prenasledovať [alebo podobný výraz].

Nitra 11. 3. 1992

Msgr. Andrej Patka, v. r.

(okrúhla pečiatka „Biskupský úrad Nitra – Notarius“)

Pred nami: Dr. Jozef Šimončič, v. r., svedok

  + Fr. Rábek, v. r., svedok

IV.

A napokon svedectvo teológa a spisovateľa, profesora Ladislava Hanusa. Prof. Hanus je jednou z najznámejších a najvýraznejších osobností slovenskej Katolíckej cirkvi v 20. storočí. Jeho svedectvo je výpoveďou kňaza trpiteľa, ktorý bol 11 rokov väzňom komunistického režimu a prešiel smutno známymi väznicami a pracovnými tábormi, ako Ruzyně, Jáchymov, Mírov, Valdice/Kartouzy, Leopoldov. Prof. Hanus prežíval svoje najtvorivejšie roky v Slovenskej republike a Dr. J. Tisu osobne poznal. Vo vydavateľstve LÚČ vyšlo v roku 2006 jeho autobiografické dielo Pamäti svedka storočia, kde spomína osobnosti, ktoré riadili osudy národa v kritických rokoch 1939 – 1945. Podľa jeho slov boli to naši ľudia, ktorí za daných okolností konali čestne a nezištne. Osobitnú pozornosť venuje prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi, ktorý bol „optimus medzi všetkými. Charakterom, pevnosťou, čestnosťou aj intelektom. To bol štátnik, spolu kňaz a teológ. Teda ideový človek ako teológ. Aj ako prezident riadil Slovenský štát podľa teologických zásad… Bol vážnosť sama. A naozaj požíval úctu.“ (s. 275).

Násilnú likvidáciu slovenskej štátnosti v roku 1945 pokladá prof. Hanus za národné nešťastie a v krutom povojnovom retribučnom súdnictve vidí akt politickej pomsty (s. 363 – 367). Tisov proces a jeho popravu chápe ako „hrozný zločin vtedajšieho režimu proti slovenskému národu. Poprava prezidenta, predstaviteľa Slovenského štátu, bolo prelomové vyvrcholenie nášho života a našich dejín. Tak sa hľadelo a hľadí na neho ako na mučeníka, ktorý dal život za svoje presvedčenie a za celý náš ideový program.“ (s. 366 – 367).

Oproti týmto svedectvám skutočných teológov stojí paškvil Michala Havrana v celej svojej úbohosti a intelektuálnej plytkosti.

image_printTlačiť článok

1 KOMENTÁR

  1. je to paradox ked sa s vačšinovludi rozpravaš všetci maju kladny vstah k TISOVI no na verejnosti sa každy boji povedat čo si mysli takyto strach širi aj pan Havran

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň