piatok, 29 marca, 2024
spot_img
ÚvodNa zamyslenieTajná anketa o slovenskej štátnosti v roku 1950

Tajná anketa o slovenskej štátnosti v roku 1950

Prof. Dr. phil. Emília Hrabovec

Vyšlo in: Historický zborník, 26, 2016, Nr. 2, ISSN 1335-8723 61, S. 85-91.

Keď bolo v máji 1945 Slovensko z rozhodnutia víťazných veľmocí opätovne začlenené do obnoveného československého štátu, Bratislava prestala byť hlavným mestom i sídlom vyslanectiev cudzích štátov. Diplomati však mesto celkom neopustili. Veľmoci, vplyvné európske štáty i susedia Československa si uvedomovali, že Slovensko aj po strate vlastnej štátnosti zostáva osobitným priestorom, ktorého politická, kultúrna i duchovno-náboženská situácia bola veľmi odlišná od situácie v českých krajinách. Ministerstvá zahraničných vecí spočiatku tiež očakávali, že Slovensko bude mať v rámci ČSR takú podobu politickej autonómie, vďaka ktorej do istej miery naďalej zostane aj politickým faktorom, ktorého postoje a rozhodnutia budú relevantné aj pre zahraničnú politiku.[1] O vývoj situácie na Slovensku mali preto veľký záujem a aby ju mohli pozorovať čo najpriamejšie, v Bratislave naďalej udržiavali alebo obnovili svoje diplomatické zastupiteľstvá, najčastejšie v podobe generálnych konzulátov. Pre československé politické vedenie, konajúce v intenciách pražského centralizmu a unitarizmu, boli tieto diplomatické zastupiteľstvá, ktoré nepriamo vyjadrovali pretrvávajúcu samostatnú (zahranično)politickú relevanciu Slovenska, tŕňom v oku, a preto vyvíjalo systematický politický nátlak, aby ich degradovalo a postupne úplne odstránilo. Na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov dochádzalo už k rôznym priamym zásahom, zatýkaniu, vykazovaniu zo štátneho územia či perzekúciám občanov, ktorí ako frekventanti knižníc či jazykových kurzov s týmito zastupiteľstvami či ich kultúrnymi inštitútmi nejakým spôsobom prichádzali do styku. Keď po definitívnom upevnení komunistického centralizmu začiatkom päťdesiatych rokov začalo byť evidentné, že Slovensko v dohľadnej dobe nebude hrať žiadnu samostatnejšiu politickú rolu, boli napokon cudzie diplomatické zastupiteľstvá v Bratislave zrušené. V rokoch 1951-1968, teda príznačne do federalizácie Československa a vzniku Slovenskej socialistickej republiky, zostal rakúsky generálny konzulát jediným diplomatickým zastupiteľstvom prítomným na Slovensku.[2]

Aj táto skutočnosť dosvedčuje, že susedné Rakúsko malo o situáciu na Slovensku mimoriadny záujem. Po skončení vojny a obnove rakúskeho štátu v Bratislave otvorilo svoje zastupiteľstvo s komplikovaným názvom Úrad rakúskeho poverenca pre Slovensko (Amt des österreichischen Beauftragten für die Slovakei).[3] Po povýšení Úradu rakúskeho splnomocnenca v Prahe na vyslanectvo bol bratislavský úrad v roku 1947 pretransformovaný na generálny konzulát.[4] Po provizórnych počiatkoch sa jeho prvým sídlom stala jediná miestnosť na Laurinskej ulici 11, neskôr bolo prenesené do väčších priestorov na Gunduličovej ulici 4, kde malo tri kancelárske miestnosti a trojizbový byt pre generálneho konzula a jeho manželku.

Rakúske ministerstvo zahraničia vo Viedni prikladalo v prvých povojnových rokoch pôsobeniu svojho zastupiteľstva v Bratislave veľký význam a poverovalo ho úlohami, ktoré ďaleko presahovali bežnú konzulárnu agendu. Úrad – neskôr generálny konzulát pôsobil prakticky nezávisle od vyslanectva v Prahe, s viedenským ministerstvom komunikoval priamou cestou a jeho pravidelné politické správy sa stali informačným základom ministerstva vo vzťahu k Slovensku a sčasti i k celému Československu. Generálny konzul Karl Nedwed cestoval každý týždeň alebo najmenej raz za 14 dní do Viedne, kde ho vždy prijal samotný minister, čo bolo v prípade konzulov mimoriadnou výnimkou.

Generálny konzul Karl Nedwed prišiel na svoje bratislavské pôsobisko po jeho povýšení na generálny konzulát v jeseni roku 1947 v rámci bežnej diplomatickej rotácie, sám však nevedel po slovensky ani nemal nijakú bližšiu znalosť slovenských pomerov. Pri nadväzovaní kontaktov so slovenským prostredím, získavaní informácií a písaní politických správ ministerstvu preto do veľkej miery využíval najmä schopnosti a možnosti svojho spolupracovníka Karla Rajnocha, pracujúceho pre zastupiteľtsvo od jeho počiatkov v roku 1945. Rajnoch bol síce pôvodom a občianstvom Rakúšan, kultúrne a spoločensky však do veľkej miery slovakizovaný. Ako syn rakúskeho zamestnanca bratislavského sídla firmy Siemens vyrástol a všetky školy absolvoval v Bratislave, kde žilo aj jeho blízke príbuzenstvo z matkinej strany, u ktorého neskôr aj býval. V Bratislave resp. v Nitre sa socializoval aj ako katolík, prijal základné sviatosti a včlenil sa do miestneho katolíckeho prostredia. Rajnoch bol skutočným autorom veľkej väčšiny – podľa vlastného svedectva asi deväťdesiatich percent – politických správ generálneho konzulátu a všetkých správ s cirkevnou tématikou, kým generálny konzul Nedwed ich podľa všetkého iba kontroloval a po vyhotovení čistopisu podpisoval.[5]

O správy cirkevného charakteru a relevancie malo veľký záujem nielen viedenské ministerstvo zahraničia, ale aj cirkevné kruhy, viedenský arcibiskup kardinál Theodor Innitzer,[6] ale najmä samotná Svätá stolica, pretože práve v čase, keď sa v Československu rozbiehali najtvrdšie proticirkevné opatrenia (pokus o vytvorenie schizmatickej cirkvi v podobe Katolíckej akcie, cirkevné zákony z jesene 1949, zásahy proti reholiam, kňazským seminárom, ustanovenie cirkevných „zmocnencov“ na biskupských úradoch, zatýkania kňazov a biskupov atď.) už pražská internunciatúra nemohla riadne fungovať, chargé d’affaires Gennaro Verolino bol policajne sledovaný, pri ceste na Slovensko dokonca na krátko zadržaný[7] a v marci 1949 vykázaný z Československa a sekretárovi nunciatúry Ottaviovi De Livovi, neustále pozorovanému a obmedzovanému v elementárnej slobode pohybu, Praha nepriznala diplomatický status a v marci 1950 napokon aj jeho vykázala z krajiny.[8] Tajní kuriéri a predovšetkým diplomatická batožina západných zastupiteľstiev sa vtedy stali pre Svätú stolicu jedným z najdôležitejších komunikačných kanálov, cez ktoré získavala správy o situácii na Slovensku a udržiavala kontakt s miestnou cirkvou. Významnú úlohu v tejto komunikácii zohral práve rakúsky generálny konzulát v Bratislave a predovšetkým jeden jeho zamestnanec, v roku 1950 31-ročný Karl Rajnoch.

Rajnoch získaval početné a dôležité správy najmä od jezuitu pátra Valéra Aurela Zavarského SJ, bývalého riaditeľa jezuitského gymnázia v Bratislave a neskoršieho spolupracovníka Ústrednej katolíckej kancelárie, ktorý v tom čase býval v jezuitskom kláštore v Bratislave a viedol vtedy už oficiálne zakázanú, ale v tajnosti sa naďalej schádzajúcu mariánsku kongregáciu vysokoškolákov. Zavarský poskytoval Rajnochovi dôležité informácie, ktoré tento spracúval do politických správ pre viedenské ministerstvo zahraničia, ale aj do správ pre Svätú stolicu, ktorej boli doručované buď diplomatickou cestou prostredníctvom rakúskeho vyslanectva pri Svätej stolici alebo priamo cez apoštolskú internunciatúru vo Viedni, ktorej Rajnoch odovzdával správy osobne alebo neskôr z bezpečnostných dôvodov prostredníctvom provinciála kapucínov vo Viedni.[9] Rajnoch viackrát sprostredkoval aj odoslanie zalepených obálok s dôvernými správami pre generálneho predstaveného jezuitov P. Jeana-Baptista Janssensa SJ v Ríme a naopak správy od neho pre slovenského provinciála Spoločnosti Ježišovej P. Jána Srnu SJ. Niektorí nitrianski kňazi boli zase Rajnochovými spojkami v kontakte s biskupom Eduardom Nécseyom v jeho komunikácii s viedenskou internunciatúrou a s Rímom.[10] Pre vtedajšiu atmosféru v slovenskom cirkevnom prostredí bolo symptomatické, že s biskupom Ambrózom Lazíkom, od roku 1947 apoštolským administrátorom Trnavskej apoštolskej administratúry, známym pre svoje pročeskoslovenské sympatie a istú blízkosť k režimu,[11] Rajnoch žiadne kontakty neudržiaval. V rozhovore s autorkou to okomentoval slovami: „Veľmi sme mu nedôverovali.“[12] Najvýznamnejším priamym Rajnochovým cirkevným partnerom na Slovensku bol bezpochyby biskup Michal Buzalka, s ktorým sa osobne zblížil po zádušnej svätej omši za zosnulého prvého povojnového šéfa rakúskeho zastupiteľstva na Slovensku Friedricha Lenhardta, Nedwedovho predchodcu v úrade, ktorá sa konala v decembri 1948 v Dóme sv. Martina. Odvtedy Rajnoch Buzalku často navštevoval v jeho byte na Kapitulskej ulici a keď osobné návštevy prestali byť možné, pretože vchod do biskupovho domu strážila štátna bezpečnosť, odovzdávala vzájomné správy sekretárka rakúskeho generálneho konzulátu Anna Maria Bär, neter jezuitu P. Matthiasa Bära SJ, ktorá bývala v Buzalkovom bezprostrednom susedstve a bola hlboko veriaca katolíčka, denne navštevujúca sväté omše v jezuitskom kostole.[13]

V novembri roku 1950 Rajnocha, ktorý nebol držiteľom diplomatického, ale iba službného pasu, na ulici bez riadneho zatykača zatkla československá štátna bezpečnosť. Bol postavený pred súd a v súvislosti s procesom proti trom slovenským biskupom, ktorý sa konal v januári 1951, odsúdený za špionáž a iné trestné činy. Vo väzení sa na krátky čas v spoločnej cele stretol s biskupmi Michalom Buzalkom, Jánom Vojtaššákom a Pavlom Gojdičom. Po prepustení z väzenia odcestoval na prelome apríla a mája 1957 na pozvanie Svätej stolice na dva týždne do Vatikánu, kde bol hosťom Štátneho sekretariátu a vypracoval podrobnú správu o situácii Katolíckej cirkvi na Slovensku.[14]

Správy, ktoré rakúsky generálny konzulát posielal svojmu ministerstvu zahraničných vecí a sprostredkovane aj Svätej stolici mali veľmi rôznorodý charakter a siahali od politických tém v priamom zmysle slova až po problematiku tlačovú, kultúrnu a nábožensko-duchovnú. Jedinečný charakter zaujíma medzi nimi správa z 22. marca 1950, ktorá informuje Viedeň a sprostredkovane i Vatikán o prieskume, ktorý vo februári 1950 uskutočnila skupina bratislavských vysokoškolákov a ktorého cieľom bolo zistiť politické zmýšľanie slovenského národa, predovšetkým jeho postoj k vládnucemu komunistickému režimu a jeho politické predstavy do budúcnosti, teda či si očakával v dohľadnej dobe zmenu politickej situácie a či si želal obnovu vlastného slovenského štátu alebo iba autonómiu v rámci Československej republiky.[15] Tento slovenskej odbornej i širšej verejnosti dosiaľ neznámy prieskum[16] samozrejme nebol a za daných okolností ani nemohol byť nejakým verejným politickým plebiscitom. Bol však vykonaný podľa spoľahlivého, dodnes uznávaného tzv. Gallupovho systému,[17] teda na základe vyhodnotenia reprezentatívnej vzorky opýtaných, ktorá svojím sociálnym a kvalifikačným zložením, spoločenským pôvodom, postavením, vekom, vzdelaním i rozvrstvením medzi mestom a vidiekom adekvátne odzrkadľovala štruktúru celej vtedajšej slovenskej spoločnosti. Jedným z iniciátorov prieskumu bol Karl Rajnoch,[18] uskutočnili ho mladí slovenskí vysokoškoláci pochádzajúci z rozličných končín Slovenska v spolupráci s cirkevnými kruhmi, medzi inými aj s P. Zavarským a minimálne nepriamo aj za podpory biskupa Buzalku. Jeho výsledky boli určené pre spoľahlivú informáciu rakúskeho ministerstva zahraničia, ale aj pre najvyššiu cirkevnú autoritu, z čoho pre uskutočňovateľov vyplýval vážny morálny záväzok k pravdivosti. Všetky tieto okolnosti dávajú výsledkom prieskumu vysokú mieru dôveryhodnosti. Rakúske ministerstvo zahraničia ich považovalo nielen za spoľahlivé, ale tiež za natoľko významné, že ich rozposlalo všetkým ostatným rakúskym diplomatickým zastupiteľstvám v krajinách sovietskeho bloku.[19] O výsledkoch prieskumu informoval aj vo Viedni vychádzajúci vplyvný rakúsky politický denník Die Presse.[20]

Z prieskumu vyplýva, že veľká väčšina slovenského národa vtedy zaujímala ku komunistickému režimu jednoznačne negatívny postoj. Najvyššia miera odmietnunia bola u kléru (95%), roľníctva (92%), úradníkov (90%) a vysokoškolského študentstva (88%), teda u tých skupín obyvateľstva, ktoré boli vďaka svojmu zakoreneniu v tradičných kresťanských hodnotách či vďaka svojmu vzdelaniu, intelektuálnemu potenciálu a spätosti so Slovenskou republikou prirodzenými odporcami komunizmu a v období tvrdých politických čistiek, proticirkevných perzekúcií a rozbiehajúcej sa kolektivizácie sa ním cítili aj najviac ohrození. V tejto perspektíve naopak neprekvapuje, že najväčšie sympatie k režimu prechovávali robotníci (55%) a mládež vo veku 16-18 rokov, teda učni resp. mladí robotníci alebo mladiství, navštevujúci komunistické československé školy (40%). Na otázku, či si v dohľadnej dobe očakávajú nejakú zásadnú zmenu politických pomerov, odpovedala negatívne väčšina kléru, roľníkov, robotníkov, úradníkov i samostatne činných živnostníkov, kým najmä vysokoškoláci – zrejme skôr z túžby po lepších vyhliadkach do budúcnosti než z realistickej úvahy – prejavili najväčší optimizmus (70% verilo či intenzívne dúfalo v zmenu).

Najzaujímavejšia bola tretia otázka ankety, ktorá sa týkala postoja k myšlienke samostatnej  slovenskej štátnosti. Opoveď na ňu bola jednoznačná: Vo všetkých kategóriách s výnimkou najvýraznejšie prokomunisticky zmýšľajúceho robotníctva získala samostatná slovenská štátnosť väčšinu. Najvýraznejšie po obnove vlastnej štátnosti túžili roľníci (92%), ktorí v tom čase tvorili najpočetnejšiu a najnosnejšiu vrstvu slovenského národa, ale aj úradníci (90%), vysokoškoláci (88%) a klérus (86%), teda skupiny obyvateľstva s najvyšším vzdelaním, a tiež samostatní živnostníci (85%). Signifikantný je aj veľmi nízky počet zástancov autonómie (0% roľníkov a vysokoškolákov, po 5% samostatne činných osôb a mládeže vo veku 16-18 rokov). Je teda zrejmé, že postoj vtedy najpočetnejšej vrstvy slovenského národa – roľníctva ako aj vzdelaných mladých ľudí bol v otázke vlastnej štátnosti celkom vyhranený a nepripúšťal žiadne „polovičné“ riešenia v podobe autonómie. Na názoroch vysokoškolákov sa zaiste prejavilo aj to, že ich formovali školy a skúsenosť prvej Slovenskej republiky. Signifikantné je aj relatívne vysoké percento opýtaných v kategórii robotníkov (62%) a mladistvých vo veku 16-18 rokov (40%), ktorí na túto otázku nechceli odpovedať či z iných dôvodov neodpovedali. Je možné, že u prvej skupiny hrali istú rolu sympatie ku komunizmu a obava, či by obnovená slovenská štátnosť, odpútaná od silno prokomunistickej resp. ľavicovej českej spoločnosti, uchovala komunistický režim, a u mladistvých vo veku, v ktorom si už nepamätali na obdobie vlastnej štátnosti, zase buď neistota a dezorientácia po rokoch politicko-ideologického vplyvu československej komunistickej školy alebo obava pred možnými následkami vyjadrenia názoru, ktorý režim považoval za trestný čin.

Z uvedeného prieskumu, pokiaľ možno jeho výsledky považovať za relevantné, jednoznačne vyplýva, že slovenský národ sa v roku 1945 vlastnej štátnosti nevzdal dobrovoľne a ani po jej strate, piatich rokoch agresívneho politického ovplyvňovania v československom zmysle a v atmosfére strachu, nastolenej komunistickým režimom, po nej vo svojej veľkej väčšine neprestal túžiť.

Dokument:

ÖSTERREICHISCHES GENERALKONSULAT                        Bratislava 22. marca 1950
RAKÚSKY GENERÁLNY KONZULÁT                                    Gunduličova 4

                                                                                                          Telefón 255-92

Prot. Zahl/číslo   11/Pol/50

Verejná mienka.

                                                           Vážený pán minister !

            V mesiaci február uskutočnila jedna tajná organizácia, založená vysokoškolskou mládežou, ale podporovaná aj duchovenstvom a roľníckymi kruhmi, podľa Gallupovho systému prieskum. Zúčastnil sa ho veľký počet osôb zo všetkých spoločenských vrstiev, ktoré sa vyjadrili k nasledujúcim bodom:

            1./ Postoj k dnešnému režimu,

            2./ Dá sa v dohľadnej dobe očakávať nejaká zmena ?

            3./ Akú formu štátnosti by si želali v budúcnosti, a síce

                        a./ Samostatný slovenský štát ?

                        b./ Autonómiu v rámci ČSR ?

                        Tento prieskum verejnej mienky bol uskutočnený nanajvýš opatrne a keďže priame otázky bolo možné položiť iba málokedy, častokrát prebiehal pomocou nenútených rozhovorov, z ktorých bolo možné spoľahlivo vyvodiť odpovede.

2. strana:

Výsledky majú byť nasledovné:  

Opýtané osoby: 1./ Duchovní, 2./ Roľníci, 3./ Robotníci, 4./ Remeselníci, 5./ Úradníci, 6./ Samostatne činné osoby, 7./ Vysokoškoláci, 8./ Mládež vo veku 16 – 18 rokov.

Postoj k                                  Dá sa čoskoro                         Akú formu štátnosti by si
dnešnému režimu                   očakávať nejaká zmena?        želali do budúcna ?

pozit.   negat.  nerozh.            áno      nie       bez názoru      Slov.    auton.  bez odpov.

1./        0          95%     5%                  12%     62%     26%                86%     2%       12%

2./        8%       92%     0                      20%     80%     —                     92%     —         8%

3./        55%     35%     10%                30%     70%     —                     28%     10%     62%

4./        25%     60%     15%                30%     25%     45%                50%     20%     30%

5./        5%       90%     5%                  20%     60%     20%                90%     10%     —

6./        15%     65%     20%                5%       75%     20%                85%     5%       10%

7./        12%     88%     —                     70%     15%     15%                90%     —         10%

8./        40%     20%     40%                5%       35%     60%                55%     5%       40%

                        Nakoľko je tejto celej veci hodno prikladať vážnosť nedokážem posúdiť, avšak predsa len je pozoruhodné, že sa takéto pokusy vôbec podnikajú.

                        V rovnakom znení, s rovnakým číslom a dátumom podávam správu aj pánovi rakúskemu vyslancovi v Prahe.

                        Dovoľte mi, pán minister, prejaviť Vám svoju najvynikajúcejšiu úctu a úplnú oddanosť.

                                                                                                          Generálny konzul:

                                                                                                                      Nedwed


[1] Príznačná pre tento zásadný postoj voči Slovensku napríklad bolo, že rakúske Ministerstvo zahraničných vecí vo Viedni minimálne do roku 1947 viedlo v spisovom protokole Slovensko medzi ostatnými štátmi ako samostatnú entitu.

[2] Österreichisches Staatsarchiv Wien, Archiv der Republik (ÖStA, AdR), AA, II-pol 1949, Karton 95, 32/Pol/49, generálny konzul v Bratislave Karl Nedwed ministrovi Karlovi Gruberovi, 27.10.1949; II-pol 1950, Karton 130, 1/Pol/50, Nedwed Gruberovi, 31.1.1950; tamže, 16/Pol/50, Nedwed Gruberovi, 7.4.1950; tamže, 19/Pol/50, Nedwed Gruberovi, 4.5.1950; tamže, 185, 6/Pol/51, Jilek Gruberovi, 6.8.1951; tamže, 23/Pol/51, Jilek Gruberovi, 24.8.1951.

[3] ÖStA, AdR, AA, GZ 641-pol/45, Ing. Fiedrich Lenhardt, Bestellung zum Exponenten in Pressburg, 30.9.1945.

[4] David Schriffl: Tote Grenze oder lebendige Nachbarschaft? Österreichisch-slowakische Beziehungen 1945-1968, Wien : Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, 2012, s. 82.

[5] Rozhovor autorky s Univ. Doz. Dr. Karlom Rajnochom v jeho byte vo Viedni 17.2.2006. Pozri tiež nepublikované spomienky Karla Rajnocha, napísané na základe osobného denníka, ktorý si Rajnoch viedol v rokoch 1945-1950: Karl Rajnoch: Die Erfahrungen eines österreichischen Zeitzeugen in der ČSR in den Jahren 1945 bis 1957 (Der Polizei und Justizterror in der stalinistischen und poststalinistischen Ära), Wien 2000, s. 18-20, manuskript vo vlastníctve autorky.

[6] Svoje osobné kontakty s kardinálom Innitzerom opísal Rajnoch aj v nepublikovaných spomienkach Rajnoch: Die Erfahrungen eines österreichischen Zeitzeugen in der ČSR in den Jahren 1945 bis 1957, s. 31, 34-35, 67.

[7] ÖStA, AdR, AA, 19-Pol/49, rakúsky vyslanec v Prahe Rudolf Seemann ministrovi zahraničia Gruberovi, 1.7.1949.

[8] Emília Hrabovec: Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky (1962 – 1989), Bratislava : Vydavateľstvo UK, 2016, s. 11; Emilia Hrabovec: Die Tschechoslowakei und der Heilige Stuhl 1945-1948. In: Wolfgang Müller, Michael Portmann (eds.): Osteuropa vom Weltkrieg zur Wende, Wien : Österreichische Akademie der Wissenschaften, 2007, s. 129-130.

[9] Rajnoch: Die Erfahrungen eines österreichischen Zeitzeugen in der ČSR in den Jahren 1945 bis 1957, s. 36-37, 51, 57, 66-67

[10] Rajnoch: Die Erfahrungen eines österreichischen Zeitzeugen in der ČSR in den Jahren 1945 bis 1957, s. 77, 79-80. Karl Rajnoch to potvrdil aj v osobnom rozhovore s autorkou v jeho byte vo Viedni 17.2.2006.

[11] Príznačné je hodnotenie Lazíka z pera československého diplomata pri Svätej stolici Franza Schwarzenberga. Schwarzenbergische Archive Murau, Nachlass Franz Schwarzenberg, Karton Vatikan, 39. politická správa Ministerstvu zahraničných vecí v Prahe o pobyte biskupa Lazíka vo Vatikáne 25.-31.7.1947.

[12] Rozhovor autorky s Univ. Doz. Dr. Karlom Rajnochom v jeho byte vo Viedni 17.2.2006.

[13] Rozhovor autorky s Univ. Doz. Dr. Karlom Rajnochom v jeho byte vo Viedni 17.2.2006. Pozri tiež Rajnochove nepublikované spomienky Die Erfahrungen eines österreichischen Zeitzeugen in der ČSR in den Jahren 1945 bis 1957.

[14] Rozhovor autorky s Univ. Doz. Dr. Karlom Rajnochom v jeho byte vo Viedni 17.2.2006.

[15] Dokument je uložený v Rakúskom štátnom archíve vo Viedni: ÖStA, AdR, II-pol 1950, Karton 130, Tschechoslowakei, GZ 11/Pol/50, generálny konzul Nedwed ministrovi Gruberovi. Originál je v nemeckom jazyku, preložila Emília Hrabovec.

[16] Autorka objavila dokument v archíve rakúskeho Ministerstva zahraničných vecí ešte v roku 2005 v súvislosti s prípravou konferencie „Rakúsko-Slovensko: moderné križovatky historického susedstva“, ktorú v spolupráci s Viedenskou unverzitou organizovala v máji 2005 v Trnave, a po prvýkrát ho citovala v stati Emília Hrabovec: Niekoľko úvah na margo slovenských dejín 20. storočia. In: Ivan Čarnogurský (ed.): Slovenská historická identita v 20. storočí, Bratislava 2009, s. 18. Vo svojej dizertácii jeho existenciu spomína aj Schriffl: Tote Grenze oder lebendige Nachbarschaft? s. 230-231.

[17] Podľa amerického profesora žurnalistiky a reklamy a neskôr vynálezcu modernej štatistickej a prieskumnej metódy Georgea Gallupa (1901-1984), zakladateľa Medzinárodného Gallupovho združenia.

[18] Rajnoch: Die Erfahrungen eines österreichischen Zeitzeugen in der ČSR in den Jahren 1945 bis 1957, manuskript, s. 50-51.

[19] ÖStA, AdR, AA, II-pol, 1950, Tschechoslowakei, GZ 120.655-pol/50, inštrukcia zo 4.4.1950.

[20] Článok vyšiel v denníku Die Presse dňa 1.4.1950 pod titulom „Wie denkt man in der Slowakei?“ (Ako myslia na Slovensku?)

- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň