Dnes by mal slovenský národný buditeľ, politik, spisovateľ, jazykovedec a kodifikátor spisovnej slovenčiny a jeden z najvýznamnejších bojovníkov za nezávislosť slovenského národa, Ľudovít Štúr 209 rokov. Čo by nám asi povedal?
„Hlboko si padol, rod môj, že rozkazy k mukám a k záhube Svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmrštil s nevôľou zvrchovanou. Podhodil si sa nohám šliapateľov Svojich a oni teraz rajtujú s potupou a s výskaním po Tebe. Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa, za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá. Menej troviť, viacej tvoriť.
Ale človek nevychováva sa preto, aby len žil, ale hlavne preto, aby niečo pre svojich, pre obec svoju vykonal, aby sa jej užitočným stal, on sám si je len druhým, lebo to prvé je vyššie a vznešenejšie nad jednotlivca. Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom! Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený. Každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, a lipa kvitne až dub už dávno odkvitol. …Svätá je naša povinnosť všetko nášmu ľudu podávať, na čom sa on povýšiť môže a seba samého viacej vážiť navykne. Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje. Preto nech neprejde jediný deň bez toho, aby ste vy, Slovania a synovia týchto kmeňov nevykonali jediný dobrý skutok pre svoj kmeň, obraňujte jeho právo, vzdelávajte ho a nestaňte sa nikdy služobníkmi jeho cudzích vládcov. …Slovo zachytí, skutok utvrdí človeka.
Od Západu sme sa naučili veľa, veľmi veľa, ale nemôžeme začať tým, čím sa sám privádza k úpadku, ale tým, čím sa stal veľkým a mocným. Aj keby sa zdalo, že ľudstvo upadáva, nemôže sa na dlhý čas samo sebe spreneveriť a vzdať sa svojej podstaty, predovšetkým pri dnešnom neobyčajnom pokroku. Napreduje stále ďalej a nik nemôže povedať dopredu, kam dospeje. No zhoršenie môže byť len dočasné.
Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom! Keď sa len dvaja – traja v našom veku v lone národa upadnutého nájdu, ktorí za lepší stav toho národa, za jeho pravdu zahoria, už je tu národ nie stratený, lebo tí vystavia vec svoju mienke človečenstva.
My chceme slobodu; to je náš cieľ a svätá túžba.
Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí.“
