Jedným z najväčších problémov SR je jeho obraz vo svete. Spôsob vnímania SR a jej politickej reprezentácie bol dlhodobo veľmi pokrivený a nereálny. Príčin tohto stavu bolo hneď niekoľko.
Ak chceme pomenovať a určiť všetky príčiny tohto stavu musíme sa vrátiť do minulosti. SR vznikla 1. 1. 1993. Činnosť istých kruhov, ktorá predchádzala vzniku SR môžme označiť aj ako „vraždu jej dobrého mena“ .Do medzinárodných súvislostí teda SR vstupovala s nepríjemnou stigmou problémovej krajiny. Príčina imidžových problémov SR začala hneď po novembri 1989. Prvá porevolučná garnitúra, predovšetkým v českej časti federácie bola tvorená predovšetkým z predstaviteľov občianskeho disentu. Títo predstavitelia ešte z čias disentu disponovali veľmi dobrými kontaktmi na najsilnejšie svetové mienkotvorné médiá. Hodnotová orientácia tejto politickej elity bola v prevažnej miere kozmopolitne-globalistická. V ekonomickej oblasti presadzovala, tzv. šokovú terapiu, t.j. mechanickú aplikáciu postulátov Chicagskej monetaristickej školy na ekonomiku tranzitívnych krajín. Ich duchovným otcom bol Hayek, hlavnými predstaviteľmi tejto školy boli Milton Fridman a Jeffry Sachs. Je zaujímavé, že teoretické postuláty chicagskej monetaristickej školy v praxi totálne zlyhali. J. Sachs v polovici 80. rokov pôsobil ako ekonomický poradca Peruánskej vlády. Následkom aplikácie jeho reforiem sa Peru dostalo na pokraj ekonomického bankrotu. Radikálny pokles životnej úrovne bol sprevádzaný ťažkou hyperinfláciou. Paradoxom je, že napriek absolútnemu debaklu podobného modelu ekonomickej reformy sa práve šokový model stal vzorom pre Fridmanových žiakov v strednej Európe. Najznámejším reformátorom sa stal poľský minister financií Lesek Balczerovic a Václav Klaus. Tieto politické garnitúry veľmi tvrdo presadzovali reformy, ktoré drastickým spôsobom znížili životnú úroveň absolútnej väčšiny obyvateľstva svojich krajín. Tento proces však bol v súlade so záujmami globálnych ekonomických lobby, ktoré inštitucionálne zastrešuje MMF. Skutočnosť, že MMF našiel v tranzitívnych krajinách politikov ochotných bezvýhradne slúžiť ich záujmom sa prejavilo ich medzinárodnou akceptáciou a silnou medzinárodnou podporou. Naopak, snahy o hľadanie ekonomických či politických špecifík či ciest boli veľmi silno poskrybované.
A tu sa dostávame k prvotným príčinám procesu, ktorý sme si nazvali „vraždou dobrého mena krajiny“. Schopnosť časti slovenskej politickej reprezentácie vytvárať alternatívne politické a ekonomické riešenia bola okamžite mediálne sankcionovaná. Ako som už spomenul, informačné kanály o dianí v celej ČSFR boli v Prahe a v rukách tých, ktorí bezvýhradne slúžili záujmom globalistických ekonomicko-politických skupín. Práve vtedy sa naplno prejavila nepripravenosť slovenskej politickej reprezentácie brániť sa proti podobným atakom. Neexistovala a bohužiaľ dodnes neexistuje ucelená a reálna koncepcia mediálnej stratégie. Malá krajina bez dostatočne silnej medzinárodnej lobby sa bez podobnej stratégie nezaobíde. Absencia a neaplikácia podobného programu stála SR stovky mld. korún. Podobná stratégia by sa mal skladať z dvoch častí domácej a medzinárodnej.
Návrh koncepcie mediálnej stratégie prežitia
Inštitucionálne predpoklady na úspešnú aplikáciu mediálnej koncepcie vlády je v ideálnom prípade zriadenie ministerstva informácií, (v alternatíve s ministerstvom bez kresla) v krízovom vyčlenenie niekoľkých sekcií na ministerstve kultúry, ktoré by podliehali štátnemu tajomníkovi. Tieto inštitúcie by v praxi presadzovali premyslenú koncepciu mediálnej politiky vlády spolu s prípravou legislatívneho prostredia ošetrujúceho túto oblasť.
Prvotným predpokladom úspešnosti prezentácie krajiny je všeobecná akceptácia štátnej doktríny všetkými relevantnými politickými silami a médiami. Predpokladom na jej prijatie je široká diskusia a konsenzus v hlavných bodoch jej podpory a presadzovania.
Vo vyspelých krajinách existuje základný nepísaný konsenzus o tom, ktoré témy sú tabu (napr. v SRN je to spochybňovanie holokaustu, základné tézy zahraničnopolitickej koncepcie a pod ). Práve vďaka tomu bolo možné realizovať také náročne politické procesy ako je napr. zjednotenie Nemecka. Absencia akceptácie národnoštátnych záujmov médiami je zásadnou slabinou pri vytváraní nášho obrazu vo svete.
Príprava zákona o etike žurnalistiky obsahujúca presne definovanie etického a neetického správania sa žurnalistov spolu so sankciami.
Na zvýšenie vymáhateľnosti práva vo veciach médií a na zamedzenie prieťahov v súdnom konaní, zákonom zriadiť špecializované Mediálne senáty, ktoré by sa zaoberali výsostne len ochranou osobnosti, riešili a sankcionovali by prehrešky proti etike žurnalistiky.
Zapojenie nových technológií do riešenia mediálnej prezentácie SR. Predovšetkým využitie internetu, ale aj iných elektronických prostriedkov. Projekty Govnet a pod. podstatne zefektívniť a skvalitniť.
Obsahová analýza zahraničnej tlače píšucej o Slovensku s veľmi interaktívnou reakčnou schopnosťou. Pohotové a kvalifikované dementy – reakcie, vysvetľovacie kampane. Táto činnosť nesmie byť živelná, ale naopak musí byť systematická s jednoznačnými výstupmi a vysokou efektívnosťou .
Systematická práca so zahraničnými médiami. Zriadenie veľmi dobre vybaveného (technicky i priestorovo, ale aj náplňou služieb) klubu zahraničných korešpondentov s veľmi dobre vybaveným servisom pre ich činnosť.
Systematické budovanie silnej medzinárodnej mediálnej lobby. Podstatne silnejšie využitie krajanov, vplyvných kapitálových skupín pôsobiacich a profitujúcich zo Slovenska.
Nová náplň činnosti Mediálnej rady vlády. Jeho transformácia na poradný a koncepčný orgán. Pretvorenie Mediálnej rady vlády na mozgový trust s cieľom vytvorenia čo najefektívnejšej mediálne politiky štátu.
Nový model konštrukcie mediálnych rád, ako aj spôsob kontroly verejnoprávnych médií. Kombinácia francúzskeho a nominačného modelu. Maximálna ochrana pred politickým zneužitím verejnoprávnych médií.
Francúzsky model v hrubých črtách spočíva v tom, že na vysielaním verejnoprávnej televízie dohliada rada asi 50 náhodne vybraných divákov – laikov (Rada divákov). Tým sa zabezpečuje „pozerateľnosť“ programov. Zároveň je to ochrana pred politickými zásahmi do vysielania televízie. Kompetencie tejto rady by mali byť, len rámcové. Vyjadrovali by sa k skladbe programu a sledovali by objektívnosť vysielania. Tento orgán by mal dohľad nad Radou mediálnych odborníkov, ktorá by priamo dozerala na výkon činnosti top manažmentu verejnoprávnych médií. Rada mediálnych odborníkov by bol nominačný orgán tvorený z mediálnych odborníkov. Neboli by však politicky volení parlamentom, ale nominovali by ich reprezentatívne skupiny žurnalistov a odborníkov na média, ako aj predstavitelia umeleckých zväzov. Samozrejme muselo by sa presne definovať reprezentatívnosť týchto skupín a prípadné zmeny v charaktere týchto organizácií by sa potom premietli do ich zastúpenia v rade.
Masívne imidžové a vysvetľovacie kampane by mali za cieľ oboznamovať občanov s najzákladnejšími politickými procesmi. Štát by mal predovšetkým prostredníctvom verejnoprávnych, ale aj súkromných médií viesť dialóg s občanmi o zásadných politických rozhodnutiach (vstup do EU, NATO a pod.). Mal by aj podstatne intenzívnejšie informovať a vysvetľovať dopad zásadných politických rozhodnutí. Ekonomické a daňové reformy, reforma verejnej správy, práva a povinnosti občanov a pod.
Obraz SR vo svete je veľmi skreslený, neobjektívny a zlý. Do značnej miery je však za to zodpovedná práve nečinnosť a nekoncepčnosť predchádzajúcich politických garnitúr v tejto oblasti. Ak chceme, aby Slovensko bolo v budúcnosti objektívne vnímané je nutné, aby vypracovalo a realizovalo premyslenú mediálnu koncepciu. V opačnom prípade sú jeho perspektívy veľmi zlé.
Roman F. Michelko
