sobota, 3 decembra, 2022
spot_img
ÚvodCiele, priority, zásady, koncepcieSmeruje Slovensko k poznatkovo orientovanej spoločnosti ?

Smeruje Slovensko k poznatkovo orientovanej spoločnosti ?

Žijeme v čase Tofflerovskej revolúcie tretej vlny, teda v čase kedy spoločnosť druhej vlny

(založená na priemysle a masovej výrobe) strieda spoločnosť tretej vlny (založená na poznatkoch a informáciách). Žijeme v čase, kedy o úspechu či neúspechu nerozhoduje schopnosť niečo vyrobiť, ale frekvencia a kvalita inovácií, logistika  výrobných procesov, marketing a služby,  infraštruktúra a pridaná hodnota. Slovensko stojí na križovatke, ktorá rozhodne či sa zaradí medzi úspešné spoločnosti tretej vlny, alebo beznádejne uviazne v štádiu priemyselnej revolúcie, kedy sa dočasne premení na veľkú montážnu halu vyspelých krajín, ktoré svoje ekologicky  náročné a pracné výroby aj tak po niekoľkých rokoch

( maximálne 10 až 15) posunú ďalej na východ ( Ukrajina, Rusko, Kazachstan, alebo Čína).

Slovensko skutočne stojí na križovatke a o tom, kde bude smerovať môže v najväčšej miere rozhodnúť vláda akcentom na svoje priority. Na Slovensku dnes bohužiaľ nemáme informatickú spoločnosť, máme len osamelé ostrovčeky informatickej spoločnosti. Treba si uvedomiť, že poznatky sú práve to čo robí úspešné spoločnosti úspešnými a spoločnosti, ktoré na túto vlnu nenaskočia  skončia v beznádejnom zaostávaní, bez perspektívy zaradiť sa  do skupiny víťazov.

 Skúsme si teda rozobrať základné príčiny, ktoré spôsobujú, že Slovensko je stále na vedľajšej koľaji  a čo treba urobiť, aby tam neuviazlo naveky.

 Priority štátneho rozpočtu a jeho štruktúra sú jednostranne orientované len na znižovanie deficitu verejných financií, bez ohľadu na definovanie priorít. Minimálny štát sa stal  ideologickým fetišom. Bohužiaľ následky takejto politiky môžu byť nedozerne.  Takouto politikou sa nielen vážnym spôsobom  ohrozuje sociálny zmier, zdravotnícka  starostlivosť sa stáva čoraz viac nedostupná pre celé skupiny obyvateľstva, predovšetkým však absenciou budovania poznatkovo orientovanej spoločnosti sa Slovensko dostáva do zaostávania, z ktorého sa nedostaneme  minimálne v strednodobom horizonte. 

Nevyhnutným predpokladom pre úspešný rozvoj poznatkovo orientovanej spoločnosti  sú :

  • dobudovaná infraštruktúra (veľká – diaľnice i malá – IT technológie predovšetkým internet)
  • dostupnosť rizikového kapitálu
  • ucelená štátna koncepcia e gouvermentu
  • riešenie kapitálovej zadlženosti podnikov a zvýšenie ich  ziskovosti
  • systémové kroky na prekonanie jazykovej bariéry
  • vysoká úroveň univerzít s posilnením priorít na prírodovedné odbory
  • stratégia na udržanie najlepších mozgov
  • podpora vysokých technológii a tvorby nových generácií výrobkov
  • podstatne väčšia podpora základného a aplikovaného výskumu
  • daňová a odpisová politika, zvýhodňujúca nové technológie a inovatívnosť
  • licenčná politika štátu
  • podpora budovania technologických parkov, vedeckých clusterov a informačných bazénov
  • stanovenie výskumných priorít do oblastí, kde Slovensko má dobrú tradíciu a  je to vo finančných možnostiach nie veľmi bohatej spoločnosti (biotechnológie, inteligentné materiály, úspora energií, , ekológia, alternatívne zdroje energií)

Je jasné, že o našej budúcnosti rozhodne schopnosť politikov definovať  a presadzovať priority vedúce k poznatkovo orientovanej spoločnosti. Niet takmer pochýb o tom, že sama osebe nám nevznikne. Základom všetkého je konštrukcia a priority štátneho rozpočtu. Teda podpora vedy a výskumu (aspoň na úrovni Lisabonskej stratégie teda na úrovni 1 % HDP) ďalej podpora školstva predovšetkým vysokého (aspoň na úrovni, okolitých krajín teda 1.37 % HDP oproti  dnešným  hanebným 0,69 %). Systém zdanenie nijako nepodporuje zavádzanie informačnej či poznatkovo orientovanej spoločnosti. Malo by sa to robiť daňovou a odpisová politika zvýhodňujúca vysoké technológie nulovou, alebo nízkou sadzbou dane, 100 % odpisovou politika pri vede a výskume a tvorbe nových inovatívnych technológii. Okrem už fungujúcej podpory priemyselných parkov, podobnú či ešte väčšiu podporu, pri tvorbe vedecko-technologických parkov pri univerzitách či priemyselných centrách. Zdá sa, že Miklošov mentálny horizont nie je schopný prekonať úzke rozpočtové videnie a nie je schopný  pochopiť Princíp rastúcej návratnosti.   My dnes naopak preferujeme princíp klesajúcej návratnosti. Neoklasická ekonomika predpokladá, že trh samotný riadi celú ekonomickú sféru, teda, že riadi  aj technologickú sféru, takže kde je nedostatok tam sa koncentrujú investície a kde je ich nadbytok tam sa tratia . Teda , akoby sa ekonomika riadila sama. To však dnes nie je postačujúce. Tam kde je potrebné vyvinúť nové generácie výrobkov je častokrát nutné usmerniť základný výskum v úplne novom smere. Výskum si totiž niekedy vyžaduje 3 – 5 i viac rokov, dokiaľ sa stane ziskovým. Za ten čas mu niekto musí požičiavať prostriedky čím sa krátkodobo zvýši úroveň zadĺženia. V prípade, že sa však  investuje správna návratnosť  investícii je veľmi vysoká  vo forme nových generácií výrobkov, teda to je princíp rastúcej návratnosti. Dnes si síce požičiavame, ale zajtra čerpáme podstatne vyššie benefity. Vo svete je spôsob financovania takýchto projektov rôzny. Dokonca ani v ekonomicky ultraliberálnych  a neokonzervatívnych Spojených štátoch  štát nerezignuje na podporu vedeckého a technologického pokroku. Obrovské čiastky idú na vesmírny program (či už je to medzinárodná kozmická stanica ISS, alebo nedávno ohlásený projekt cesty na Mars, i keď za cenu utlmenia projektu  HST  – Hubble space telescop – Hubblovho vesmírneho teleskopu ). K veľkým investíciám do výskumu nových energetických zdrojov, konkrétne do výskumu vodíkového paliva podnietila vládu USA (z federálnych zdrojov išlo na tento výskum  1. mld. USD) kvôli jej obrovskej energetickej závislosti na rope. V USA financuje prevážnu časť aplikovaného, ale aj základného výskumu obrovský kapitálový trh, kde je rizikový kapitál, ktorý v podstate umožnil vznik, nových  odvetví a mega techologických centier , ako napr. Silicon Valley. Ani v USA to však nie je jediný spôsob investícií do nových technológií.  Obrovskú úlohu v tomto procese má súkromný sektor. Je známe, že najväčší softwarový gigant Microsoft poukázal na podporu vedy a vzdelania jednu miliardu dolárov, podobne obrovské čiastky na rovnaké účely poskytujú Rockefellerová či Fordova nadácia. To však pri našom maličkom a nerozvinutom kapitalovom trhu nebude pre nás schodná cesta.  Naším vzorom by skôr mala byť Írsko , Fínsko či Izrael , kde úlohu rizikového kapitálu na seba a na čas prebral štát. Ak nechceme dlhodobo zaostávať je tento princíp skutočne nevyhnutný. Ďalšou nezastupiteľnou úlohou štátu je prioritné budovanie infraštruktúry. O tom, že tam kde nevedie diaľnica nie je a nebude rozvoj dnes nepochybuje nikto. Napriek tomu sa diaľničný program po roku 1998 výrazne zbrzdil, čo v konečnom dôsledku viedlo k predraženiu celého projektu a obrovským nepriamym stratám v strate potenciálnych investorov, neskoršieho naštartovaniu rastu a podobne. Sumárne výsledky tohto koncepčného zlyhania budeme pociťovať mnoho rokov. Minimálne rovnako , ak nie ešte dôležitejšia je však telekomunikačná infraštruktúra. A tu je ďalšie fatálne zlyhanie. Aj na Slovensku sme mali šancu vybudovať informatickú spoločnosť. V čase keď sa privatizovali Slovenské Telekomunikácie, keď rozhodovala cena za privatizáciu, sme mohli obetovať smiešne 2-3 mld. Sk tento výpadok sme mohli kompenzovať klauzulou, že na obdobie 5 či 10 rokov by pripojenie na internet mohlo byť za cenovo prijateľných podmienok.  Bohužiaľ u nás sa išlo úplne opačným smerom. Určujúcim kritériom sa stala  najvyššia cena, pre vykrytie akútnych dier v štátnom rozpočte. Navyše celý proces predaja bol krajne netransparentný, dodnes nie sú zverejnené  podmienky kúpnej zmluvy, ako aj záväzok vlády, že neurobí nič čo by poškodilo ekonomické záujmy, privatizéra. Preto sa dlhodobo odďaľuje liberalizácia telekomunikačného trhu. Slovenské Telekomunikácie maximálne sťažujú príchod alternatívnych operátorov, regulačný úrad má veľmi oklieštené právomoci a ani tie nevyužíva. Naopak lacným pripojením na internet, by sme zásadným spôsobom podporili vznik informatickej spoločnosti, školstva, či elektronického biznisu. Ako príklad by nám mali slúžiť Pobaltské krajiny, kde dôsledne liberalizovali telekomunikačný trh, definovali si to ako zásadnú prioritu a dnes majú najlacnejší internet v Európe, čoho dôsledkom  je najvyšší ekonomický rast zo skupiny tranzitívnych krajín. Naša situácia je paradoxne horšia než pred privatizáciou. Nový investor dokonca brzdí technologický rozvoj, keď bráni nástupu nových technológií. Najmarkantnejšie sa top napr. prejavilo, pri brzdení zavádzania technológie ADSL.  V čase, keď napríklad Južná Kórea mala cez 70 % počítačov pripojených touto technológiou, sa v Slovak Telecome  viedli siahodlhé diskusie či ju vôbec zaviesť. Slovak Telecom  nastavil totiž cenu  ISDN veľmi vysoko,  čo malo za následok nízku penetráciu.  Z toho potom logicky vyplývalo, že tento v tom čase už zastaralý technologický produkt umelo brzdil, nástup nových technológií, keďže tie staré vďaka zlej finančnej politike, nemali návratnosť. A tak sa stalo, že Slovensko nezachytilo internetový boom a je celkom možné, že ak aj ďalej pôjdeme touto cestou, informačná revolúcia nás jednoducho obíde.

Ďalším veľmi dôležitým krokom na zastavenie nášho zaostávania, je úroveň školstva , predovšetkým vysokého.  Populačná krivka jednoznačne signalizuje, že  počet detí je stále menší. To znamená, že do školského systému každoročne prichádza stále menej detí. Je to teda veľká výzva pri rovnakých financiách skvalitniť výuku a to na všetkých typoch škôl. Dá sa to dosiahnuť napríklad tým, že sa o niečo zníži dostupnosť. Rodičia by mali dostať na výber, buď v každej malej dedinke škola s nie veľmi dobrou úrovňou, alebo radšej dochádza 5 či 10 kilometrov, ale mať školu podstatne kvalitnejšiu s množstvom počítačov pripojených na sieť, kvalitnou výukou jazykov a ďalších fakultatívnych vzdelávacích programov. Verím, že ak budú rodičia riešiť dilemu , či dať svojím deťom nekvalitnú školu priamo vo svojej dedine, alebo kvalitnú o niečo ďalej,  v absolútnej väčšine sa priklonia k vyššej kvalite i za cenu, že to bude menej pohodlné, ako pre nich, tak pre ich deti. Veľkým problémom je aj úroveň vysokého školstva. Kým, ešte nedávno sme mali veľmi vysokú úroveň v prírodovedných disciplínách  za posledných 15 rokov  išla úroveň výuky v týchto odboroch rapídne dole. Má to samozrejme viacero príčin. Jednak sa tu otvoril veľký priestor v oblasti spoločenských vied, ktoré boli z rôznych príčin študijne atraktívnejšie, jednak tieto odbory boli viac náročné na nákladné vybavenie, laboratórií a podobne, čo spôsobilo, technologické zaostávanie. Liek na túto situáciu však rozhodne nevidím, v spoplatnení vysokého školstva. Práve naopak, tento krok sám osebe vysokému školstvu neprospeje, ale naopak vylúči relatívne veľkú časť populácie s možnosti vzdelávať sa. Reforma vysokého školstva, je však nevyhnutná a jej prvým krokom, by malo byť zvýšenie dotácie  zo štátneho rozpočtu z hanebných 0,69 % HDP na minimálne 1.39 %HDP. Obrovské a dosiaľ nevyužité možnosti majú univerzity pri získavaní zdrojov z komerčnej sféry. Participácia špičkových ( zväčša) výskumných univerzít na najvýznamnejších výskumných projektov (či už z komerčnej sféry či pri štátom podporovaných grantov) je až 55 % svojich rozpočtov. Príjmy našich univerzít z podobných zdrojov u nás je marginálny.  Rozvoju vysokého školstva by veľmi prospelo budovanie vedecko-technologických parkov, priama spolupráca s aplikovaným a základným výskumom, väčšia akademická mobilita, zapojenie sa do nadnárodných predovšetkým celoeurópskych výskumných projektov a nakoniec vznik reálnej konkurencie, medzi univerzitami, ako aj vznik špičkových výskumných univerzít, ktoré by sa stali liahňou nových technológií, či nových vedeckých postupov a riešení. Ďalším, veľkým problémom, ktorý treba systémovo vyriešiť, je jazyková bariéra. Zásadný dôraz treba klásť na osvojenie si znalosti angličtiny minimálne na komunikačnej úrovni. Všetky úspešné spoločnosti, ktoré sú nám vzorom, tento problém nemali (Írsko) , alebo ho zvládli (Fínsko). Z tejto komparatívnej výhody v poslednom čase veľmi úspešne ťaží napríklad India, ktorá využíva neexistenciu jazykovej bariéry a stáva sa jedným z globálnych softwarových gigantov. Najväčším problémom  vo výuke jazykov na Slovensku je diskontinuita v jazyku pri prechode na rôzne typy škôl. Ak 30 až 40 % žiakov pri prechode zo základnej na strednú školu nepokračuje  v štúdiu zvoleného jazyka, sú to nepredstaviteľné straty. Navyše kvalita výučby jazyka, predovšetkým na Základných školách a na vidieku, je zúfalo nízka. Príčina je jednoznačná, školstvo dnes nedokáže jazykovo kvalitne vybaveným ľuďom ponúknuť adekvátne podmienky. Ostávajú teda, zväčša len menej kvalitný následky sú však veľmi neblahé. Ďalšou prekážkou pri budovaní poznatkovo orientovanej spoločnosti , je únik najlepších  mozgov. Chýba akákoľvek koncepcia na ich udržanie. Tá nespočíva ani tak v ich kvalitnom ohodnotení, ale väzí už  v samotnej neschopnosti ponúknuť im priestor na realizáciu. O tom, že aj z ohľadom na našu populačnú štruktúru, by sme mali sami mať stratégiu na získavanie mozgov z menej rozvinutých krajín, ani nehovoriac. Pritom, Nemecko, ale aj susedné Česko s takýmto programom začali a je relatívne úspešný. A nakoniec je nutné jasne určiť výskumné priority, teda oblasti, kde aj na Slovensku máme šancu  uspieť, teda v oblastiach, kde máme dobrú tradíciu a silné vedecké školy, teda oblasti, kde napriek zúfalým podmienkam v akých sa Slovenská veda nachádza v posledných rokoch sme stále blízko čela pelotónu a nie kdesi na konci, ktoré nie je veľmi nákladovo náročné a kde môžeme získať zdroje aj z nadnárodných prameňov. Takýmito oblasťami sú biotechnológie, materiálové inžinierstvo predovšetkým oblasť inteligentných materiálov a nanotechnológií,  ekológia, úspora energií a alternatívne zdroje energií. Je však jasné, že ak máme byť v tomto úspešný nie je možné aby podpora vedy tvorila 0,27 % HDP, ako je to dnes. Lisabonská stratégia ktorej cieľom je dosiahnuť, aby EÚ mala do roku 2010 najvýkonnejšiu a najinovatívnejšiu ekonomiku predpokladá, že členské krajiny budú investovať najmenej 1% HDP do rozvoja vedy. Treba pritom, zdôrazniť, že priemer EÚ je dnes na úrovni 2% HDP s výhľadom do roku 2010 zvýšiť úroveň na 3 % . To by však naši politici museli pochopiť Princíp rastúcej návratnosti a definované priority začali reálne napĺňať.

Prvým krokom by mohlo byť špecifické daňové a odpisov zvýhodnenie investícií pri podpore vysokých technológií a inovatívnych riešení s vysokou pridanou hodnotou. Je najvyšší čas popri zákone o priemyselných parkoch prijať aj zákon o podpore vedecko – technologických parkov a dať im minimálne rovnaké, ak nie vyššie zvýhodnenia.  Prínos týchto projektov je pre spoločnosť a jej perspektívu mnohonásobne vyššia než podpora produktov priemyselnej vlny v podobe priemyselných parkov. Ak chceme byť úspešný musíme si brať príklad z porovnateľne veľkých a bohatých krajín.  Írsko, Fínsko a Izrael sú krajiny, ktoré sú porovnateľne veľké a pred 25 – 30 rokmi, než zvolili premyslenú stratégiu budovania poznatkovo orientovanej spoločnosti, patrili podielom HDP na hlavu medi dolnú tretinu krajín vtedajšieho vyspelého sveta. Ich úspech možno jednoznačne pripísať na vrub štátnej koncepcii, či doktríne, ktorá celkom jednoznačne definovala priority a bola akceptovaná a svojím spôsobom aj záväzná pre viacero garnitúr, ktoré sa postupne vystriedali. Írsky zázrak možno pripísať, štyrom okolnostiam.

Veľmi dobre nastavenej daňovej a odpisovej politike vlády,( všetky reálne investované zdroje mohol investor odpísať v roku v ktorom ich investoval, dnes ma podobnú legislatívu Estónsko, aj preto sa  v makro ekonomických číslach dostalo na čelo pelotónu tranzitívnych krajín, ktorá špeciálne zvýhodňovala  investície do nových technológií z vysokou pridanou hodnotou,

neexistencia jazykovej bariéry,

obrovský dôraz na vzdelanosť ( Írsko dosiahlo najvyšší podiel vysokoškolsky vzdelanej populácie v Európe)

 a nakoniec rozsiahle vedecko – priemyselné parky v bezcolných zónach, ktoré boli veľmi výhodné predovšetkým, pre  amerických rizikových investorov ( rizikové investičné fondy).  Treba jednoznačne zdôrazniť, že veľký hospodársky boom v Írsku sa nenaštartoval z vlastných zdrojov, stačilo, že krajina bola mentálne a koncepčne, infraštruktúrou a mentálne pripravená a úspech sa potom logicky dostavil.

 V jazykovej bariére a v bezcolných zónach Írsku konkurovať nemôžme ( EÚ bezcolne zóny na svojej pôde nepripúšťa), ale ostatné kroky sú hodné inšpirácie.

 Podobným spôsobom išlo aj Fínsko, keď pochopili, že tradičný drevársky priemysel, a lodiarstvo nie sú perspektívne, preto ako vládna priorita sa definovala podpora vzdelanosti a vznik elitných výskumných univerzít. Vďaka tomu práve vo Fínsku vznikol , jeden z najvýznamnejších koncernov v oblasti mobilnej elektroniky NOKIA. Aj keď dnes je už jeho akcionárska štruktúra nadnárodná, jej úspech pramení vo vhodnom zadefinovaní  a napĺňaní priorít.  Práve na tomto podniku , môžeme krásne definovať postupný prerod zo spoločnosti produkujúcej výrobky druhej (priemyselnej) vlny na oblasť najvyšších technológií. Vývoj v spoločnosti  Nokia zároveň priam zrkadlovým obrazom kopíruje myslenie a stratégiu fínskej spoločnosti. Spočiatku sa Nokia orientovala na spracovanie dreva, v 70.rokoch vyrábala televízory a keď videla , že konkurencia v tomto segmente je príliš veľká a šanca presadiť sa na svetovom trhu je veľmi malá, svetový trh  bol už dávno rozdelený medzi globálnych hráčov, ktorým nebolo možné marketingovímy a technologickými možnosťami konkurovať. Pred Nokiou stála otázka, pokúsiť sa nejako prežiť na domácom trhu, znižovať svoju ziskovú maržu a postupne sa stať pobočkou nejakej  silnej nadnárodnej skupiny, alebo zariskovať, využiť princíp rastúcej návratnosti a investovať do najnovšej technológie mobilnej  komunikácie, využiť rizikový kapitál plus, štátnu pomoc a stať sa  globálnym technologickým lídrom na trhu. Ako sa ukázalo, tento prístup bol jediný správny a výhodný. Odrážal nielen mentalitu podniku, ale aj mentalitu celej spoločnosti.

 Nokia sa totiž mohla oprieť o špičkové odborné zázemie, ktoré produkovali výskumné univerzity v Oulu , Tampere, Turku a pod. Vďaka tomu, sa dal získať rizikový kapitál, a štátna pomoc. Výsledok, Fínsko na rozdiel od Slovenska sa nemusí obávať budúcnosti.

Podstatný je totiž fakt, že Nokia nie je nejakou svetlou výnimkou, ale typickým príkladom uvažovania a štátnej stratégie vo Fínsku. Veľmi inšpiratívny pre nás môže byť aj Izraelský príklad. Izrealská vláda si uvedomila, že nedisponuje žiadnym nerastným bohatstvom, a preto jediná šanca na prosperitu, je v orientácii na vysoké technológie . Podpora vývoja a výskumu sa deje cez centrálny Úrad hlavného vedca (Office off the Chief Scientist) ktorého rozpočet

(v prepočte) tvorí asi 10 mld. Sk. Jeho hlavným cieľom je podnecovať spoluprácu medzi komerčným sektorom s akademickou a vedeckou komunitou. Okrem podpory vedeckých a technologických inkubátorov (ďalej o tom podrobnejšie), vytvára rôzne konzorciá na tvorbu nových technológií pre nové generácie výrobkov. Komerční partneri pritom môžu dostávať až 66% nákladov na projekt a akademická či vedecká obec až 80 %. Okrem toho nezastupiteľnou úlohou tohto úradu je podpora vedecko – technologických inkubátorov. Vysoké know – how, originálne myšlienky ani ochota riskovať k úspešnému podnikaniu nestačia. Ďalším nevyhnutným predpokladom je dostupnosť rizikového kapitálu. Naštartovanie podnikania je najrizikovejším štádiom života firmy. Preto riziká, ktoré odrádzajú podnikateľov na seba preberá štát. Začínajúci podnikateľ môže na svoj projekt získať až 85 % prostriedkov zo štátnych zdrojov.  Okrem financií poskytuje štát  v rámci inkubátora  priestory, odbornú pomoc a administratívnu podporu. Počas dvojročného pobytu v inkubátore sa zvyčajne dostavia výsledky, ktoré ďalej umožnia financovať projekt z rizikových  predovšetkým amerických fondov, prípadne na získanie strategického partnera.

Treba pritom zdôzarniť, že Izrael investuje až 4,5 % HDP  do vedy a výskumu, len vďaka tomu a premyslenej koncepcii je jeho HDP na hlavu asi  tri krát vyššie ako na Slovensku navyše si treba uvedomiť, že krajiny je de facto stále vo vojnovom stave.

 Parafrázujúc začiatok svojej eseje, Slovensko dnes stojí na križovatke. Práve dnes sa rozhoduje, či naskočíme na odchádzajúci vlak, flexibilnej, inovatívnej, informatickej a poznatkovo orientovanej spoločnosti, alebo beznádejne uviazneme v štádiu priemyselnej revolúcie, ako dočasná montážna dielňa Európy. Bude to závisieť od toho či v dohľadnom čase budeme mať garnitúru, ktorej horizont myslenia bude presahovať jedno legislatívne obdobie a ktorí budú schopní vytvárať a presadzovať dlhodobejší vízie a koncepcie rozvoja spoločnosti . Bohužiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by tá dnešná k tomu čo len náhodou smerovala.

 Roman F. Michelko

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -
Predchádzajúci článok
Ďalší článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň