štvrtok, 30 júna, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínMládež a história

Mládež a história

Asi nikoho neprekvapí konštatovanie, že záujem mladých ľudí o históriu je veľmi slabý. Samozrejme, sú aj výnimky, ale je ich málo (aspoň tak to ja, tiež mladý človek, vnímam) a aj v tom mále sú takí, ktorí sa dejinami zaoberajú len povrchne bez toho, aby sa z nich dokázali poučiť.

Práve ponaučenie sa je to, čo nám má štúdium histórie priniesť. Vďaka nej môžeme zistiť, čo sa osvedčilo a v čom pokračovať alebo čo sa neosvedčilo a čo odmietnuť. Dajú sa v nej nájsť veľké osobnosti, ktoré sú (nielen) pre mladých ľudí skvelými vzormi viery a odvahy. Formuje národnú identitu a spolupatričnosť. Poskytuje nám všestrannú inšpiráciu a podnety do vlastnej činnosti. V neposlednom rade, tým, že demokratický režim prenáša politickú zodpovednosť na všetkých ľudí, ktorým udelil volebné právo, bolo by vhodné poznať minulosť aspoň vlastného národa, aby sme mali predpoklady správne rozhodovať o jeho budúcnosti.

Napriek tomu dávajú mladí ľudia prednosť plytkej zábave. Miesto náučného programu si pozrú seriál plný zvráteností typických pre dnešnú dobu. Miesto čítania trávia čas pri alkohole alebo ešte iných, horších, omamných látkach. Miesto prirodzenej medziľudskej komunikácie sledujú na sociálnych sieťach ľudí, ktorí sú slávni, aj keď vo väčšine prípadov svojmu národu a vôbec spoločnosti nijako nepomohli, práve naopak. Miesto návštev vzdelávacích inštitúcií sa nechávajú ovplyvňovať anonymnými ľuďmi z internetu a takto by sa dalo ešte dlho pokračovať. Česť výnimkám.

- Podporte nás -

Znalosti o dejinách sa dnes k mládeži dostávajú väčšinou len na hodinách dejepisu, kde aj tak po písomke zabudnú, čo sa týždeň pred tým naučili alebo z médií, ktoré dnes majú rozhodujúci vplyv. Tam sa síce histórii venujú, to áno, ale prevládajú len určité, stále tie isté, témy. Nič by na tom nebolo, keby dali priestor aj iným názorom alebo aspoň neútočili na tých, ktorí ich názor nezdieľajú. To sa, žiaľ, nedeje a určite to neprispieva k historickému rozhľadu.

Neostáva teda iné, ako hľadať cestu von z tohto bezútešného kruhu, kým nebude neskoro. Tu len zopakujem už raz povedaný recept, pretože je stále veľmi aktuálny, jednoduchý, účinný a každý ho môže uskutočňovať: „Založte si knižnicu s našimi klenotmi. (…) Knihy vystavte na knižnici tak, aby vám boli na očiach. Aby vám ich deti, vnúčatá videli. Aby sa vás vypytovali, dedko, mamka, otec, čo to máš? Prečo to tu máš? Čo to znamená? A neuveriteľne zapôsobíte na ich myslenie a na ich zvedavosť a tým ich privediete k tomu, že sa začnú zaoberat našou krásnou, bohatou-prebohatou, minulosťou a začína sa v nich prebúdzat to národné povedomie, ktoré v nás sa tieto dlhé desaťročia ubíjalo.“

Slová predniesol 14. marca 1994 Ing. Vojtech Vítkovský, ktorý bol prenasledovaný komunistickým režimom, no nevzdal sa svojho presvedčenia, ani keď popravili jeho brata Otakara kvôli činnosti za samostatné Slovensko. Odkazujú na dôležitosť rodinnej výchovy pri formovaní vzťahu mladej generácie k svojim predkom, k dejinám, k národu. Ja, ako príslušník tejto generácie, môžem slová pána Vítkovského len potvrdiť. V začiatku môjho záujmu o históriu bola práve kniha z prababkinej poličky…

Jozef Tóth (18 r.)

image_printTlačiť článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň