nedeľa, 3 júla, 2022
spot_img

Vyznanie

Stačí len byľku pohnúť citom a netreba sa mi pýtať – kde patrím a ku komu. Stačí len zľahka brnknúť do strún pamäti – sú napäté do prasknutia. Vo mne i v nás. Aj v bezodných hlbočinách vekov súzvučia. Ťarchou poznania sme skutí – z tých istých právd. Bolia, ale hrejú. Neomylne. Patríme k sebe. Sme svoji. Odnepamäti národa…

         Len preto môžem (smiem) tak bytostne preciťovať zúrivý tlak sily a nenávisti všetkých, čo odjakživa krvilačnia v besnej snahe zaujať náš priestor. Najmä duchovný. Jeho symbolom je biely dvojkríž na krvavom pozadí.

         Bolesť ako výsada života a požehnanie pre tých, ktorí hľadajú jeho zmysel v múdrosti.

- Podporte nás -

         Materinský jazyk – náš  najvernejší sprievodca a naše večné svetlo v cudzích tmách.

         Tatry a Dunaj  – symboly našich pomedzí – presila búrok a stále o päť minút dvanásť… Všetko dokazuje, že nie napriek tomu všetkému sme tu, ale práve preto.

         Môže mať lipa jaseňové korene? Slováci sú dôkazom! Vďaka všetkým, ktorí to prečudesné objatie krásy a sily dokázali oplodniť láskou. Tou najskutočnejšou. Láskou bez výhrad…

         Hoci je dnes naskrze nemoderné „s úprimnou a hlbokou úctou sa skláňať“ pred čímkoľvek (okrem peňazí), pýtam sa: ako sa možno dostatočne vyďakovať človeku, ktorý dal časopisu – a to nielen na vtedajšie časy! – meno s takou odvahou, priamosťou? A nielen meno, celú dušu mu dal! Hoci…

         Akéže už môže mať Slovák – a to Slovák sebavedomý, hrdý a čestný chlap – pohľady, ak nie slovenské?

         Francúz, pokiaľ je Francúzom, má, celkom prirodzene, svoje pohľady na literatúru aj umenie, svoj pohľad na život, na svoju cestu sebou vychodenú, aj na tú tŕnistú a vyhryzenú do skaly. Vziať si to svoje, dobré – zlé, nedá za nič na svete. Preto je Francúzom a nie, povedzme, Talianom alebo Nemcom. Reč je o normálnych, zdravých a sebavedomých jedincoch.

         To, čo urobil Hurban, je – prirodzené, prosté, priezračné, pekné a pravdivé. Pre takých, ktorých nikdy žiadnych „päť p“ nedokázalo vyslobodiť z komplexov menejcennosti, by malo byť navyše aj – pamätihodné.

         Sú na svete aj iné cesty ako vlastné? Veď cesta, to nie je ani žľab, ani rizňa, ani koľaje. Po nich sa vozí – spravidla samospádom a celkom proti vôli – iba smerom, ktorý určili iní, a k cieľom, ktoré už oni dosiahli.

         Nie je zmyslom života práve – hľadanie vlastnej cesty? Vlastných pohľadov, postojov, východísk…?

         Prečo by asi vznikli osobnosti (a boli a sú práve preto aj ako osobnosti uznávané  a uctievané), keby bolo osudom všetkých ľudí aj národov kráčať tým istým smerom a po tej istej vychodenej ceste?

         Vlastná cesta je povinnosť. Nie iba svojvôľa upútať čímsi kohosi pozornosť, lepšie sa predať. Je nevyhnutnosťou. Práve pri jej hľadaní a stavaní v zdanlivo neprehľadnom teréne džungle ľudských  dejín, jej smerovaní a stúpaní či klesaní si  Boh – Život overuje  správnosť daru svojej veľkodušnosti – vdýchnuť dušu prachu. Preto nepresviedčajme Jeho  Neomylnosť, že sa v nás mýlil! Túto urážku ešte nikto neprežil… Skúma nás a skúša práve vlastnou cestou – nie vychodeným žľabom, vyšmýkanou rizňou – tobogánom ani jazdou po vyblýskaných koľajniciach. Iba na vlastnej ceste môžeme dokázať oprávnenosť jeho aj vlastných nárokov, presvedčiť (aj sami seba), že sme hodní a nie iba náhodní a najmä schopní – byť sami sebou, čiže byť Niekým. Je to aj naša vďačnosť za šancu, na ktorú čaká celú večnosť   v strnulom stave ešte mŕtvej hmoty a neskôr v do zbláznenia napätom strehu ONA – Jej Nekonečnosť Túžba žiť.

         Cesta je spôsob, obsah, postoj, zmysel… Je pohyb, borba – tvorba, najpravdivejší symbol života.

         V tejto skúške možno  zostať v hre, byť akceptovaný životom – iba ak zvládneme, obstojíme, vydržíme! Ostatné sa neráta, výhovorky neplatia. Trestá sa kruto, nemilosrdne, definitívne…Vyschnutie v slepej uličke či splesnivenie v blahobyte, zgegnutie v zabudnutí, splynutie so schopnejšími, prepadnutie sa v anonymite a nakoniec –  strata vlastného mena, ba aj samotného bytia… Len nezastať! Priepasť pod nami zíva bezodnosťou hladu. A naša človečina „smrdí“.

         Žiť znamená iba kráčať dopredu.  Po vlastnej ceste. Všetko ostatné je smrť.

         Napriek všetkému mnohí naši dnes znova pozerajú na svet cudzími očami. Odmietajú vlastné – slovenské pohľady… Cítiť však môžu iba vlastnou dušou. Tá sa vymeniť nedá, ani oklamať. Pokus o tento podvod na sebe a voči vlastným bol vždy základom našich národných nešťastí. Hoci – je niečo jednoduchšie ako zostať sám sebou a nestratiť sa v cudzích?

         Nemusíme Hurbanovi  ďakovať ani sa mu ospravedlňovať za to, ako sa dnes správame a konáme.  Stačí ho nasledovať  v činoch.

Bratislava 20. 2. 2000

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň