nedeľa, 4 decembra, 2022
spot_img
ÚvodNezaradenéO spoločnom základe pre socializmus a liberalizmus

O spoločnom základe pre socializmus a liberalizmus

10. 10. 2021, PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.

Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho a kto ho stratí, získa ho.“ (Lk 17,33)

Politické ideológie sme doteraz zvykli deliť do dvoch táborov: pravicu a ľavicu. Obidva vychádzajú z odlišného ponímania postavenia človeka v spoločnosti a preferujú odlišné atribúty časných záležitostí. W. G. Summer, americký prívrženec pozitivistu Herberta Spencera, v eseji The Challenge of Fact napísal: „Pokiaľ pozdvihneme nejakého človeka, musíme mať oporu, akýsi bod spätného účinku. V spoločnosti to znamená toľko, že pokiaľ jedného človeka pozdvihneme, zároveň iného zrazíme dole.“ Veril, že v spoločnosti sú možné dve alternatívy: sloboda, nerovnosť a prežitie najschopnejších alebo nesloboda, rovnosť a prežitie najneschopnejších. Prvý variant poháňa spoločnosť dopredu a podporuje jej najlepších členov, zatiaľ čo druhý vedie spoločnosť k úpadku a podporuje jej najhorších členov. Vlajkovou loďou egalitárstva je socializmus, vyjadrený kolektivizmom a dominantným zástupcom variantu slobody je liberalizmus, vyjadrený individualizmom.

Zdanlivá protikladnosť ideológií

Sú naozaj také nezmieriteľné ideológie, za aké ich vydávajú učebnice politológie a diela dominantnej politickej filozofie? Ideologická os: pravica – stred – ľavica nevypovedá o rozdielnosti ich podstaty, ale len o niektorých akcidentoch, o reálnom rozložení geopolitických síl a politických okolnostiach v danom období. Zaiste, krajiny pod práporom revolučného socializmu (komunizmu) boli v protiklade ku krajinám, v ktorých bol etablovaný liberalizmus a kapitalizmus a istý čas stáli na opačných brehoch politického spektra, napríklad v čase tzv. studenej vojny. Po rozpade svetovej socialistickej sústavy v globalizovanom svete bez ohľadu na to, či vládne pravica alebo ľavica, dopláca na to volič, ktorý žije v ilúzii, že voľbami tvorí politickú moc. Robert Higgs v Politickej teórii strachu tvrdí, že v pluralitnom politickom systéme „vládne tlupa usadených lúpežníkov zameraných na rozkrádanie verejných financií“. Ideologickú os tiež spochybňujú 30. a 40. roky XX. storočia. Liberalizmus napr. mníchovskou dohodou kooperoval s nacizmom. V druhej svetovej vojne zase revolučný socializmus reprezentovaný Sovietskym zväzom viedol vojnu s iným národným socializmom Tretej ríše po boku liberálnej Británie a USA. Aby to nespôsobovalo nejasnosti a kompromitáciu idey komunizmu, že dva socializmy sa bijú, tak Josif Stalin flexibilne premenoval národný socializmus – nacizmus na fašizmus. Dodnes to spôsobuje pojmové nejasnosti.

Zmätok vyvoláva komunistická Čína, ktorá kruto potláča opozíciu, ale ekonomicky je liberálnejšia ako bruselský diktát noriem, tabuliek a kvót. Posledným klincom do pomyselnej rakvy diverzity ideologickej osi je nástup nového svetového poriadku. Ten pozostáva v difúzii toho najhoršieho z troch ideológii: komunizmu, liberalizmu a nacizmu. Za tridsať rokov od globálneho prevratu, ktorého súčasťou bola tzv. nežná revolúcia, pozorujeme do akej harmónie sa dostali tieto smery. Napríklad: z komunizmu sa preniesli tézy do kultúrnej oblasti: revolučný ľud sú sexuálne menšiny. Proletariát, ktorý má povstať k svetlým zajtrajškom, nahradili lúpežné nájazdy migrantov. Suverenitu štátov nahrádza európska komisia. Z liberalizmu tu máme pokrivený pojem slobody – svojvôľa, vnútorná prázdnota človeka a veľký zmätok v základných princípoch a strach, ktorý určuje život. Liberalizmus zákerne oklamal človeka, že to ide aj bez viery v Boha. Z nacizmu tu máme prísne organizovanie života. Organické a ontologické základy ľudského života nahradila totalitná organizácia každého detailu človeka a pribudlo monitorovanie súkromia. Plánovaním a vyhlásením pandémie na jar roku 2020, brutálnym nastolením hygienickej, pružno-mäkkej totality vytvorili nový hybrid: neonacisticko-liberálny režim.

Delenie ideológií môžeme vnímať nielen ako ďalšiu konfúziu, ale aj klamlivý projekt z dielne osvieteneckej mysle. Veľmi skoro to pochopili Edmund Burke (Úvahy o francúzskej revolúcii) či Alfred de Musset. Ten po navrátení nedele a gregoriánskeho kalendára po spúšti „veľkej“ francúzskej revolúcie napísal: „Keď kedysi utláčateľ hovoril: «Mne patrí zem!», utláčaný mu odpovedal: «Mne patrí nebo!». Ale čo odpovie teraz? Utláčaný dodal: «Dajte mi zem, pretože nebo je prázdne! Mne a všetkým, pretože všetci sme si rovní!» A utláčaný? Musel začať veriť v nebo na zemi, pokiaľ neexistuje raj. Musel veriť vo svoj národ a vo svoju vlasť a triedu. Pokiaľ stratila cirkev svoju duchovnú silu, musel veriť vo svojich Vodcov, polobohov a prorokov sociálnej rovnosti, pokiaľ boli svätí iba drevenými figúrkami bez zázračnej moci. Potreboval milovať idey, pokiaľ bol Boh mŕtvy a potreboval nenávidieť triedneho nepriateľa, pokiaľ bol diabol mŕtvy“ (Spoveď dieťaťa svojho veku).

Triáda filozofov kresťanského personalizmu: N. Berďajev, J. Maritain a E. Mounier popísali túto neschopnosť novovekého človeka udržať si elementárne individuálne a spoločenské atribúty slobody. Ak chceme pochopiť, prečo v dnešnej dobe súmraku civilizácie musíme znášať jarmo ideológie a technokracie zjednoteného socializmu (komunizmu a nacizmu) s prázdnotou a zákernosťou liberalizmu, potrebujeme pomoc religióznej filozofie, ktorá odhalila podstatu problému.

Sebapotvrdzovanie subjektu

Z hľadiska antropologicko-gnozeologického východiska sú socializmus a liberalizmus vybudované na rovnakom základe, a to predovšetkým na materialistickom subjektivizme. Vladimír Solovjov v Kríze západnej filozofie píše, že pochádzajú z jednej a tej istej dielne filozofa Georga W. F. Hegla: v pozdvihnutí ľudského poznávajúceho „ja“ na post bezpodmienečného princípu.

Predchádzajúce nábožensko-politické základy boli na Západe rozmetané náboženskými a politickými prevratmi posledných tristo rokov. Starý náboženský pohľad na svet u väčšiny vzdelaných ľudí stratil zmysel. Nebol už najvyšším princípom určujúcim životné normy spoločnosti. „Ľudové masy už ho považujú za akúsi neživú poveru, držiacu sa pri živote jedine vďaka zvyku a určitému spôsobu života,“dodáva ruský mysliteľ. Keďže bol odmietnutý náboženský princíp, ľudia sa obracajú k filozofii, ktorá formuje nové princípy, politiku a životný štýl. Hegel ju dotiahol na vrchol logických abstrakcií. Avšak namiesto objektívnych podstát starej metafyziky je za jediné skutočné súcno považovaný poznávajúci subjekt! Najväčší význam už nemá logická idea, ale subjekt, ktorý ju poznáva a ktorému patrí. Vlastnou podstatou subjektu je jeho sebapotvrdzovanie a teda vôľa.Z tohto pohľadu, ako brilantne ukazuje Solovjov, si najväčší význam uzurpuje človek – jeho subjektívne a relatívne bytie. Tento prechod všeobecného a veľkého významu urobil Heglov žiak L. Feuerbach. „Ľudská bytosť“ hovorí, je „najvyššia bytosť. Hoci náboženstvo za najvyššiu bytosť považuje Boha a pozerá na neho ako na konkrétnu bytosť, v skutočnosti je to len ľudská bytosť.“ Z toho vyplýva nutnosť celosvetového historického prevratu, ktorý spočíva v tom, že odo dnes už nebude pre ľudí Bohom Boh, ale človek.

Feuerbachovo krédo Boha iba ako obrazu ľudskej projekcie transformuje na božstvo všeobecného ľudstva premietnutého na onen svet: „Namiesto viery nastúpi nevera, namiesto biblie rozum, namiesto náboženstva a cirkvi politika, namiesto neba zem, namiesto modlitby práca, namiesto pekla materiálna bieda, namiesto kresťana človek.“ Ak za základ všetkého je považované ľudské sebapotvrdzovanie, tak najvyššou normou a princípom konania človeka je šťastie. To je najvyšší zákon. Na základe ľudskej podstaty tento nárok patrí všetkým. Tu narážame na neprekonateľnú prekážku, že dané usporiadanie spoločnosti na zemi to neumožňuje pre všetkých – jedni majú viac než druhí, menšina žije na úkor väčšiny atď. Menšina dosahuje svoje šťastie na úkor trpiacej väčšiny. Aby bolo možné dosiahnuť tento najvyšší cieľ – ľudské šťastie – je potrebné zlikvidovať daný spoločenský poriadok a nahradiť ho novým, aby sa nárok na šťastie mohol realizovať všeobecne. Nastolenie celkového blahobytu – to je úloha socializmu. Ale pokiaľ je najvyšším ľudským princípom sebapotvrdenie subjektu, tak v skutočnosti – pre každého jednotlivého človeka – je to jeho vlastná sebarealizácia. Najdôležitejšie je len jeho vlastné šťastie. Čo je v podstate egoizmus. Avšak ten je popretím socializmu. Jemu predsa ide o ukojenie blaha u všetkých. Tak socializmus je vnútorne konfúzny. Rečou Evanjelia: „Ak je kráľovstvo vnútorne rozdelené, rozpadne sa“ (Mk 3, 24 – 25).

Egoizmus a individualizmus

Pripusťme, že egoizmus môže burcovať zbedačenú väčšinu, aby povstala a zmenila svoje postavenie a spoločenské zriadenie, ale vôbec nie s cieľom ustanoviť všeobecnú rovnosť a blahobyt – toto predsa egoistu nezaujíma. Naopak, egoizmom každý využije túto spoločenskú zmenu – napr. revolúciu – na zlepšenie svojho vlastného života. A tak namiesto usilovania o všeobecné blaho bude každý sledovať svoj vlastný cieľ na úkor druhých: človek človeku sa stane vlkom – argumentuje Solovjov. Socializmus nutne prechádza do individualizmu. Jeho najlepším teoretikom je Max Stirner:„Žijem pre seba a všetko robím pre seba!“ Feuerbachovu tézu, že najvyšší je človek, Stirner v diele Der Einzige und sein Eigentum radikalizuje a hovorí, že najvyššie je ľudské „ja“. Nečudo, že Nietzschev dieleTak hovoril Zarathustra prichádza s pôsobivým hlásaním nadčloveka, ktorý je zmyslom zeme a v Radostnej vede ohlásil smrť Boha.

Alexis de Tocqueville pozoroval tento antropologický obrat k subjektu a skôr ako Solovjov upozornil, že sebectvo, individualizmus v spojení s úsilím o blahobyt a šťastie, nesú v sebe sebadeštrukčné prvky. V diele Demokracia v Amerike uvádza, že je tu „obava, aby človek nakoniec nestratil schopnosť užívať svoje ušľachtilejšie schopnosti a túžbou zlepšovať všetko okolo seba nakoniec sám seba nedegeneroval“. Preto Berďajev vo Filozofii nerovnosti tvrdí, že spotrebná mentalita meštiaka, liberála je rovnaká ako Marxovho proletára. Jeho rezultát je aktuálny: „Váš životný ideál je ideálom zvierat!“ Ak by populácia nežila v spotrebnom otrockom statuse, ale v statuse bytia, teda slobody, tak tí, ktorí v súčasnosti beztrestne zasahujú do ľudskej integrity a pritom sa z toho smejú, by si to nemohli dovoliť.

Socializmus, pretože je založený na egoizme a individualizme a tie sú vybudované na sebapotvrdzovanom subjekte, je totožný s liberalizmom, ktorý ma tie isté východiská. Rozdiel je „len“ v aplikovaní a prevádzaní sociálneho inžinierstva liberalizmom a socializmom a ich spoločensko-dejinnými mutáciami v štátnych režimoch a formách vlády. Hegel, ktorý z filozofie urobil mágiu, a z ktorého dialektikou nastupuje vo filozofii vek nepoctivosti, sa podľa K. Poppera (Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia) stáva spájajúcim článkom medzi Platónom a moderným totalitarizmom, plodí Marxa, ktorý jeho intelektuálne inžinierstvo prepracoval do systému sociálneho inžinierstva s nevypočítateľnými dôsledkami pre XX. storočie. Škoda, že Popper svoju víziu otvorenej spoločnosti postavil tiež len na tých istých princípoch, ktoré kritizuje. Politickí filozofi liberalizmu abstrahujú od zla prítomného v človeku a vidia len slobodu, ktorá je mechanická v tom zmysle, že človek sa môže rozhodovať bez ohľadu na mravné dôsledky a finalitu. No zlo neprestalo byť prítomné ani v človeku, ani v spoločnosti a liberalizmus ho vyriešil v duchu Popperovského hesla: „Rob, čo chceš, ale nesiahni na slobodu druhého“.

Berďajev nadviazal na Solovjove tézy a konštatuje, že oba smery vyrastajú z rovnakej pôdy. „Hrôza z vlastnej osamotenosti, proces vykorenenia človeka z transcendentného základu – započatého v humanizme a ponechanie človeka na seba samého, najhlbšie rozdelenie ľudí sa odzrkadľuje v liberálnom individualizme. A tak socializmus reaguje na tento najhlbší rozpad ľudského spoločenstva tým, že podsúva mase myšlienku násilného riešenia tejto situácie. Stáva sa tak odvrátenou stranou liberálneho individualizmu“ (Zmysel histórie).

Človekobožstvo a jeho niektoré dôsledky

Keď antropologizmus zavrhol objektívnu reálnosť v teórii, zavrhuje v praxi všetky objektívne mravné princípy. Jediným životným princípom sa stáva – podľa brilantnej argumentácie Solovjova – bezpodmienečný, výlučný individualizmus: žijem pre seba – som boh. Socializmus a liberalizmus sú takto ideologické dvojčatá – každé realizuje svoj vlastný príbeh na svetovom javisku, v ktorých „koluje krv“ absolutizovaného ľudského subjektu. Trvá na absurdite západnej civilizácie – kultúry, pretože „prerušila explicitný vzťah k Absolútnu, a prehliada súvislosť, že tento vzťah je vnášaný do všetkých oblastí od tej chvíle, kedy sa toto Absolútno zjavilo v histórii a vtelilo v Ježišovi Kristovi.“ Vo svojom diele O múdrosti ide dokonca až tak ďaleko, že jedincov v takejto civilizácii nazýva bytosťami nenormálnymi a nestvorami!

Besnenie zbožstveného sebapotvrdzujúceho Heglovho subjektu v západnej civilizácii dosiahlo apokalyptickej podoby v 20. storočí: dvomi svetovými vojnami v priebehu jednej generácie a exportom socializmu z Nemecka do Ruska. Hedonizmus a materializmus vytvorili rečou Jána Pavla II., „kultúru smrti“. Súčasná euroatlantická civilizácia prevádzkuje autogenocídu, ktorá na rozdiel od priemyselného likvidovania človeka v druhej svetovej vojne sa deje latentne „v rukavičkách“ pod ideologickou strechou falošných téz humanizmu. Ľudské práva hrozivo presahujú prirodzenosť človeka a stávajú sa svojvôľou politickej moci. Arthur Schopenhauer Heglov koncept stotožnenia bytia s ničotou výstižne ohodnotil ako „bľabotanie bláznivých slov bez rozumu“. M. Stirner symptomaticky završuje: „Všetko právo a všetko opodstatnenie vyvodzujem sám zo seba: mám právo na všetko, čo je v mojej moci.“

Nacistický a boľševický režim moc indivídua výrazne redukuje a reguluje v prospech „vyššej rasy, morálky, či triedneho vedomia“. Liberálny režimy najprv hranice moci jedinca stále posúval do absurdných rozmerov a dnes sa už legalizuje marihuana, zajtra kokaín, dnes usmrtíme starčeka v rámci eutanázie a zajtra duševne chorého nesvojprávneho na psychiatrii atď. Dosiahol zrovnanie homosexuality s heterosexualitou a dnes pracuje na dekriminalizácii pedofílie. Zajtra sa môže stať, že muža, ktorý sa správa ako muž, a ženu, ktorá sa správa ako žena, niekto pod hrozbou sankcie upozorní, že on je príliš mužský a ona príliš ženská.

Tzv. covidovou pandémiou samovôľa liberalizmu dosiahla svoj vrchol a tým sa transformoval do novej podoby nacizmu a komunizmu. Rýchlo sa zrútila tzv. občianska spoločnosť, za ktorú „Popperovci“, teda Sorošové mimovládky nie tak dávno bojovali. Razom degradovalo vzdelanie, služby, domáce firmy a cirkev odovzdala svoju slobodu tyranskému štátu. Vždy sú to len dejinno-spoločenské metamorfózy absurdity Heglovho „sebapotvrdzujúceho ja“, čo je v podstate ľudská pýcha. Často pertraktovaný výrok, že „západný svet vyznáva hodnoty života“ je klišé rovnako, ako keby sme to tvrdili o islame. Filozofia personalizmu celý proces ateistického humanizmu žaluje, že je v jeho podstate proti človeku. Pojem „človekobožstvo“ je preto proces kolektívnej a individuálnej dehumanizácie, usudzuje Berďajev.

Nemýlil sa Solovjov, keď v demaskovaní západnej civilizácie už v roku 1874 poznamenal: „Jediný spôsob, ako zachrániť svoje sebapotvrdzovanie, demonštrovať svoju nezávislosť pred prírodnými silami, je samovražda.“ Sebadeštrukčné správanie jedincov postmodernej éry: vzostup samovrážd a rôznych závislostí podľa V. E. Frankla znamená nástup skutočnej epidémie tzv. noogénnej neurózy, t. j. z nedostatku zmyslu. Kňazov a spoveď nahrádzajú osobní psychológovia a psychiatri. Tí však problém zmyslu nedokážu riešiť. Každá individualita si musí priznať, že jej moc je limitovaná a v tom je sebapopretie celého individualizmu. Téza, že pre seba som bohom, sa mení v nepeknú iróniu, ktorú pre našu dobu anticipoval J. W. Goethe vo Faustovi: „Veľký boh je ukrytý v mojej hrudi, moju dušu uvádza v úžas a chvenie, v mojom vnútri vládne bez zbytku, ale vo vonkajšom svete nič nemôže.“

Paradox Evanjelia – cesta k životu

Ak egoizmus a individualizmus odmietame vo filozofickom aj v spoločenskom prevedení, čo navrhujeme? Liberalizmus a socializmus tým, že vychádzajú z neohraničeného egoizmu a individualizmu, nemôžu priniesť človeku opravdivú slobodu. Skutočná ľudská spoločnosť sa môže skladať iba zo slobodných osôb. Ak má byť ľudská bytosť dotiahnutá do plnosti, potrebuje skutočnú slobodu, tá však nemôže byť mimo Boha, ona náleží jedine Bohočloveku, vysvetľuje Solovjov (Duchovné základy života). Potom, keď ľudstvo navštívil Bohočlovek, spása – záchrana zasiahla hmotu i ducha, zasiahla človeka v jeho celistvosti a v súvislostiach sa dotýka myslenia, činnosti, poznania, osobných a spoločenských túžob každého človeka i celého ľudstva. Aby sa obrodilo celé ľudstvo, musí kresťanstvo preniknúť nielen jeho osobné, ale aj spoločenské zložky. Bohoľudské spojenie sa týka individuálnej aj kolektívnej obnovy.

Kresťanská antropológia učí, že človek potrebuje Božie vedenie. Tak Otec „s nami zaobchádza ako so synmi“ (Hebr 12, 7). Syn sa zjavuje ako Dobrý pastier a ovce „poznajú jeho hlas“ (Ján 10 kap.), bez ktorého nemôžu „nič urobiť“ (Jn 15, 5). Duch Svätý prichádza na pomoc našej slabosti (Rim 8, 26). Osvietenci však vyhlásili človeka za dospelého a autonómneho, čím túto božiu pedagogiku obrátili naruby. Človek je podľa nich schopný sám riadiť svoj osud a byť si normotvorcom.

Naša odpoveď je v otočení humanistických princípov naruby. Ježiš predsa učí: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25). Nenávidieť znamená poprieť svoje sebapotvrdzovanie – egoizmus.

My dnes z úst kresťanských náboženských „vodcov“ počúvame o opaku, akoby ochrana života a hygienické pravidlá, ktoré zadefinovali a vytýčili bohoborecké vlády, boli najvyššou hodnotou. To je antikristovská redefinícia reality: zdravie v ich ponímaní je choroba, život je smrť, vakcína je sloboda. Tézy o spoločenskej zodpovednosti, ktoré hlásajú, sú presným opakom zodpovednosti, zdravia, života. Desivé, že aj samotná oficiálna cirkev na to pristúpila a poprela Boha ako najvyšší princíp: „Ja som Pán, tvoj Boh. Nebudeš mať nijakých iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.“ Démon covidu vypustený mocnými a pyšnými popieračmi Boha, démon strachu a otroctva musí byť porazený a zrúcaná idolatria ateizmu.

Slobodu paradoxne nájdeme, keď ju stratíme, keď ju vložíme do veľkej Božej slobody. Slobodu nám na kríži vydýchnutím Ducha daroval Kristus. Pravá kresťanská tradícia učí na príkladoch tisícov skutočných svätých, ako sa oni dokázali zrieknuť svojho sebapotvrdzujúceho ja, svojho sebectva. Nie „veľký Boh“ vo mne, ale Duch svätý prítomný v osobnosti, to je skutočný humanizmus. Len Kristom oslobodený človek (Jn 8,36) môže v tejto dobe zlomu vzdorovať tyranii sprava a zľava, spredu i liberálne zákerne – od chrbta. Arcibiskup Viganò, neformálny vodca kresťanstva, nás práve v dôsledku paradoxu Evanjelia vyzýva na „neposlušnosť voči nelegitímnym a tyranským diktátorom občianskej autority a rozhodný odpor voči diktátorom cirkevnej autority, ktorá vystupuje ako spolupáchateľ pekelného plánu Nového svetového poriadku“ (Libera nos a Malo).

Ak mocou Ducha budeme mať odvahu uskutočniť pre osvietenecký rozum nepochopiteľný paradox, smieme dúfať vo veľké Bohoľudské finále: „Ale oni nad ním zvíťazili pre Baránkovu krv a pre slovo svojho svedectva; a nemilovali svoj život až na smrť“ (Zjv 12,11).

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň