nedeľa, 21 apríla, 2024
spot_img
ÚvodNezaradenéVpád Maďarov na východné Slovensko 23. marca 1939 – 85 rokov

Vpád Maďarov na východné Slovensko 23. marca 1939 – 85 rokov

Jednou z vážnych udalostí slovenských dejín 20. storočia, ktoré médiá zamlčujú a o ktorých dnešní slovenskí politici nemajú ani potuchy, je vpád maďarskej armády na východné Slovensko v marci 1939, nazvaný neskôr ako „Malá vojna“.

Nešlo o nejaký náhodný, „pohraničný incident“, ako to prezentovala maďarská publicistika a historiografia, ale o vážny pokus Budapešti o odkrojenie slovenského územia.    Kľúčom k pochopeniu maďarskej politiky – od roku 1918 dodnes, sú mocenské a územné ambície – na prvom mieste voči Slovensku. Zánik Uhorska v roku 1918, ako ani samourčovacie právo Slovákov totiž maďarská politika nikdy neakceptovala. Tým, že si vytvorila a podnes živí mýtus, že mnohonárodnostný uhorský štát bol vlastne Maďarskom, trvale udržuje v spoločnosti pocit krivdy, ktorá sa údajne Maďarom stala (tzv. trianonský komplex). „Návrat odtrhnutých území“ sa tak stal hlavným zahraničnopolitickým cieľom všetkých maďarských vlád.

Iredenta ako trvalý program Budapešti

Vpád vojsk z 23. marca 1939, tzv. Malá vojna, znamenala od roku 1919 už tretí vstup maďarských vojsk na Slovensko. Prvý povojnový pokus o anexiu slovenských území, pod kepienkom boľševickej revolúcie v roku 1919, sa nevydaril, bol potlačený zásahom Dohody a čsl. ozbrojených síl. Nádej na zmenu hraníc v nasledujúcich desaťročiach bola len za predpokladu, že sa rozpadne povojnový, tzv. versaillský mierový systém. Z toho dôvodu maďarská politika od počiatku vsadila na rozbitie povojnového statusu Európy a na podporu nacistického Nemecka a fašistického Talianska. Táto hra sa Budapešti vydarila. Zmena prišla s Mníchovskou konferenciu v septembri 1938. Západné koloniálne mocnosti V. Británia a Francúzsko prenechali strednú Európu svojim „partnerským“ mocnostiam. A tak práve vďaka Nemecku a Taliansku – s ktorým mali Maďari výborné vzťahy –  získali v prvej Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 vyše 20% územia Slovenska a viac ako 12% Podkarpatskej Rusi. Súčasťou Maďarska sa stal o.i. Senec, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota či Košice. Nová hranica bola stanovovaná tak, aby Slovensku rozbila dopravnú sieť a spôsobila čo najväčšie škody. Okrem toho už od 5. októbra 1938 maďarské ozbrojené zložky zorganizovali viacero teroristických výpadov na územie Slovenska i Podkarpatskej Rusi s cieľom destabilizovať obranu hraníc i vnútorné pomery v krajine.

Tragédia Podkarpatskej Rusi

Maďarská diplomacia sa však so ziskami z Viedenskej arbitráže v novembri 1938 neuspokojila a pokúšala sa o obsadenie ďalších častí Slovenska. Zlom nastal 12. marca 1939, keď získala od Hitlera súhlas na okupáciu celej Podkarpatskej Rusi. Už tento krok bol mocenským rozhodnutím, popretím princípu tzv. etnickej revízie, o ktorej Nemecko a Maďarsko hovorili, keďže na Podkarpatí žilo len asi 5% Maďarov a k Maďarsku toto územie nikdy nepatrilo.

Podkarpatskú Rus (od novembra 1938 už pod názvom Karpatská Ukrajina) začali obsadzovať už o dva dni, 14. marca. Keď slovenský snem na poludnie 14. marca – najmä pod hrozbou maďarského obsadenia krajiny – vyhlásil štátnu samostatnosť, inšpiroval k rovnakému kroku aj predstaviteľov Karpatskej Ukrajiny. Tá mala v Č-SR obdobné postavenie autonómnej krajiny, ako Slovensko, teda vlastnú krajinskú vládu. Na rozdiel od Slovenska však Nemecko nebolo ochotné garanciu malého Karpatoruského štátu garantovať, prenechajúc ho Maďarsku. Takto sa podkarpatskí Rusíni v priebehu pár hodín dostali pod maďarskú okupáciu. Bola vyslovene brutálna. Len v priebehu necelého týždňa po 14. marca Maďari na Podkarpatí zabili okolo troch-štyroch tisíc Rusínov, predovšetkým mládeže. Mŕtvoly plávali v riekach. Zachovali sa nielen správy, ale aj fotografie drastických výjavov, keď sa maďarskí vojaci či žandári fotili nad „skolenými“ mladými Rusínmi – asi tak, ako sa fotia poľovníci so svojimi trofejami po úspešnom love… Potom nastal exodus Rusínov smerom do ZSSR – avšak s tragickými dôsledkami, keďže miesto „slovanského bratstva“ ich čakali Stalinove gulagy. V každom prípade, krvavá tragédia Rusínov ukázala, ako dopadne národ, ak nezíska svoj štát ani ochranu veľmoci…

Slovensko v kritickom položení

Vytvorením spoločnej maďarsko-poľskej hranice sa Slovensko ocitlo v povážlivom položení – v priamom ohrození susedmi, ktorí sa netajili snahou o jeho rozdelenie. V tejto situácii sa veľmi ľahko mohlo stať, že Slovensko zmizne z mapy Európy a postihne ho osud Podkarpatskej Rusi. Temnému scenáru zabránilo vyhlásenie Slovenského štátu a opretie sa o Nemecko, ktoré, ako jediná mocnosť bola ochotná garantovať existenciu zvyšnej časti Slovenska.

Keď Budapešť už 15. marca 1939, ako vôbec prvý štát, diplomaticky uznala Slovenský štát, vládnych činiteľov na čele s premiérom Tisom to akoby ukolísalo. Nechceli veriť, že by Maďari boli schopní takého kroku. Okrem toho, obranyschopnosť Slovenska bola veľmi oslabená odchodom českých jednotiek, ktoré tvorili gros armády. Hranice strážili len chabé jednotky, armáda bola v štádiu budovania. Na rozdiel od slovenského podcenenia situácie bol maďarský útok dôkladne pripravený. Začal po odchode posledného transportu českých vojakov a deň po ukončení práce slovensko-maďarskej rozhraničovacej komisie, ktorá potvrdila platnosť administratívnej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou.

23. marca v skorých ranných hodinách približne 40 tisíc maďarských vojakov obsadilo územie približne okresov Sobrance a Snina. Ich prienik bol uľahčený aj tým, že postupovali s bielymi zástavami či v ukoristených uniformách čsl. armády. Slovenským pohraničiarom tvrdili, že prichádzajú so súhlasom ich vlády. Slováci boli totálne zaskočení. V prvom dni tak bránili dotknuté územia iba letci. Spamätali sa až nasledujúci deň. Keď slovenské MZV adresovalo do Budapešti 23. marca 1939 protestnú nótu i ultimátum na stiahnutie vojsk, z Budapešti odpovedali, že ich armáda nevykonáva na Slovensku žiadnu operáciu, došlo vraj len k „omylom pri korektúre hraníc“. Neskôr maďarská diplomacia argumentovala tým, že iba „zjednocuje Rusínov“…

Bilancia vojny

Pokus o vybojovanie územia v priebehu 24. marca bol neúspešný. Ďalšie pokusy o frontálny protiútok udusil Hitlerov príkaz z večera 24. marca ukončiť konflikt medzi „spojencami“. Slovenská vláda pristúpila na prímerie v domnení, že Nemecko čerstvo podpísanou Ochrannou zmluvou z 23. marca garantuje SR celistvosť v hraniciach z 23. marca. To sa však nestalo a Slováci museli prehltnúť ešte jednu trpkú pilulku…

24. marca maďarské letectvo bombardovalo tiež Spišskú Novú Ves, 150 km za frontom, keďže tamojšie letisko bolo ohniskom slovenskej vzdušnej obrany. Deväť lietadiel Junkers 86 tu zhodilo vyše 500 bômb, ktoré okrem materiálnych škôd usmrtili 13 osôb. Išlo o prvé bombardovanie cudzieho štátu v Európe pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Udalosť vyvolala v národe mimoriadny ohlas – do boja sa hlásili desaťtisíce mužov, od stredoškolákov až po 60-ročných. Do bojov sa zapojili všetky druhy zbraní – letectvo, tanky, obrnená technika, delostrelectvo i pechota. Slovenská armáda, ktorá sa ešte len formovala, nemala však dostatok odborných a veliteľských kádrov, štruktúru, nemohla prijať všetkých. Tu výrazne pomohla nová branná organizácia Hlinkova garda. Dobrovoľne vtedy na obranu vlasti nastúpilo vyše 50 tisíc mužov – predovšetkým pod vlajkou HG. Išlo o najväčší dobrovoľnícky nástup v novodobých dejinách Slovenska. Nepomerne väčší ako bol v auguste 1944 do československy zameraného „SNP“…

Aj napriek nariadenému prímeriu z 25. marca dochádzalo k ďalším bojom. Pod tlakom z Nemecka, v bezvýchodiskovej situácii, musela slovenská vláda 4. apríla 1939 podpísať protokol, ktorým uznala maďarské zisky z 23. marca 1939. Pod zvrchovanosť Maďarska sa tak okrem strát z Viedenskej arbitráže dostalo ďalších 74 obcí s rozlohou 1897 km² a vyše 40 tisíc občanmi. Po národnostnej stránke išlo bezozvyšku o Slovákov a Rusínov.

Celkový počet obetí Malej vojny od 23. marca na strane Slovákov bol 35 životov, na strane maďarskej armády – medzi 23. a 28. marcom – 25 životov.

Krátka história rokov 1938/1930 ukázala, že slovenskí predstavitelia hrozbu zo strany južného suseda podcenili. Malá vojna tiež ukázala, že Slováci sa pri ochrane svojich hraníc nemôžu spoliehať dohody či diplomatické deklarácie zo strany vierolomného suseda, ani na pomoc veľmocí, ale jedine na účinné zabezpečenie hraníc a vlastnú súdržnosť.

Pošliapaná pamiatka obrancov vlasti

Keďže však účastníci Malej vojny nebránili už hranice Č-SR ale Slovenského štát, po obnove Československa v roku 1945 sa šmahom ruky z obrancov Slovenska – hrdinov vojny –stali „zradcovia Československa“. Zmizli z učebníc, literatúry, z pamätných tabúľ i z kolektívnej pamäte. Spomínať a vyzdvihovať sa mohli len tí, čo padli za Československo… Na svoju angažovanosť doplatili nielen vojaci ale i dobrovoľníci. Viacerí z nich boli ako „gardisti“ postavení pred československé ľudové súdy, niektorí boli za to dokonca odvlečení Sovietmi do táborov smrti, gulagov. Mnohí boli prepustení z práce, Štátna bezpečnosť ich sledovala či prenasledovala ešte dlho po vojne. Trpeli aj ich rodiny. Vrcholom absurdnosti bolo, že nepríjemnosti mali v 50. rokoch aj pozostalým obetí maďarského bombardovania…

Hovoriť o Malej vojne mohlo až po roku 1989. Jej pamiatku vzkriesili predovšetkým historik Ladislav Deák a publicista Peter Valo. V čase slobody slova v 90. rokoch sa na svetlo stihlo dostať aj niekoľko svedectiev posledných jej žijúcich účastníkov… O Malej vojne vznikli tri dokumentárne filmy a niekoľko kníh. Dnes znie priam neuveriteľne, že v marci 1998 si pamiatku obrancov a obetí Malej vojny uctili minútou ticha aj poslanci Národnej rady SR Po zmene režimu koncom roka 1998, keď sa súčasťou vlády stala maďarská iredenta, sa však filmy dostali do televízneho trezoru a štát si túto – z hľadiska Slovákov hrdinskú kapitolu histórie – prestal akokoľvek pripomínať. Tzv. dobré susedské vzťahy, falošne a jednostranne ponímaná tolerancia či naoktrojovaná politická korektnosť zvíťazili nad historickou pravdou.

Pozn. redakcie ZSI:

Záujemcovia o bližšie informácie o pozadí a priebehu Malej vojny si môžu u nás objednať zborník, ktorého autormi sú renomovaní historici – pod názvom Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa: https://www.zsi.sk/produkt/mala-vojna-v-marci-1939-a-jej-miesto-v-pamati-naroda/

Titulná fotografia: Michalovce, jún 1939, vojenská prehliadka po skončení malej vojny. Zdroj fotografie: Slovenský národný archív.

- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň