Pamätná tabuľa Antona Hlinku v rodnej obci

28. 6. 2021 PhDr. Martin Lacko, Phd.

V nedeľu 27. júna 2021 bola vo Valaskej Belej (okres Prievidza) odhalená pamätná tabuľa Antonovi Hlinkovi SDB.

Obec, farnosť a priatelia si aj takto pripomínajú odkaz tejto významnej osobnosti nášho národa a Cirkvi. Narodil sa 31. októbra 1926, v roku 1944 vstúpil k saleziánom, maturoval v Trnave v roku 1948. Po Barbarskej noci bol spoločne s ďalšími kňazmi v PTP v západných Čechách. V apríli 1951 bol členom skupiny Titusa Zemana a Františka Revesa, ktorá sa pokúsila cez Moravu dostať na Západ. Hlinku a ďalších štyroch vtedy polícia nechytila a 1. augusta 1951 sa mu na druhý pokus útek pri Českých Veleniciach do Nemecka podaril. Dostal sa do Turína kde bol 1. júla 1955 vysvätený za kňaza. V Turíne, v Ríme a vo Viedni Ďalej študoval  filozofiu a psychológiu. Jedenásť rokov v Rakúsku, Nemecku i Taliansku prednášal filozofiu a teológiu vo Viedni, v Kolíne nad Rímom a v sicílskej Katánii. Ďalšie štyri roky pôsobil ako študentský kaplán v Miláne. V roku 1971 dostal ponuku prihovárať sa cez mníchovské americké Rádio Slobodná Európa a neskôr aj cez Hlas Ameriky. Jeho hlas sa stal známym po celom Slovensku.

Anton Hlinka bol členom Európskeho výboru Svetového kongresu Slovákov.
Po „nežnej revolúcii“ sa vrátil na Slovensko. Svoj návrat chápal ako splnenie morálnej povinnosti voči milovanej zemi i národu. V roku 1993 privítal vznik druhej Slovenskej republiky pamätnou polnočnou Modlitbou za Slovensko na námestí SNP v Bratislave. V roku 1996 mu bolo udelené čestné občianstvo obce Valaská Belá. Anton Hlinka je autorom početných filozofických a teologických štúdií, úvah, esejí a knižných diel. Bol laureátom aj slovenských štátnych vyznamenaní: Rádu Andreja Hlinku I. tr. a Rádu Ľudovíta Štúra I. tr., ktoré mu udelil prezident Slovenskej republiky v rokoch 1997 a 1998. Prof. Dr. Anton Hlinka zomrel v Trenčíne 26. marca 2011.

Autorom pamätnej tabule donovi Hlinkovi je majster Miroslav Pallo zo Žiliny, ktorý v roku 2020 autorsky zhotovil aj pamätnú tabuľu pátra Š. Labu.

Náklady na diela boli hradené z dobrovoľnej zbierky, najmä spolupracovníkov oboch pátrov.

Na nedeľnej bohoslužbe, ktorá sa začala o 16. hodine, sa zúčastnilo do 40 veriacich, z toho asi polovica z farnosti, polovica cezpoľných, z rôznych kútov republiky. Hlavným celebrantom bol don prof. Jozef Kutarňa, SDB, ktorý predniesol aj homíliu. Spolucelebrantmi boli dp. Ján Košiar, miestny farár dp. Róbert Stenchlák, dp. Daniel Lukačovič a napokon dominikánsky P. MUDr. Rajmund Jozef Klepanec OP.

Zúčastneným poslali svoje pozdravy nitriansky biskup Msgr. Viliam Judák ako aj provinciál rehole saleziánov don Peter Timko, ktorí sa na slávnosti kvôli skôr naplánovanému programu nemohli zúčastniť.

Po svätej omši odznel tiež príhovory historika M. Lacka o živote a diele oboch osobností ako aj osobná spomienka diplomata a niekdajšieho veľvyslanca pri Svätej stolici Mariána Servátku na osobnosť Antona Hlinku.

Príhovor historika Martina Lacka

Schádzame sa dnes pri príležitosti spomienky na dvoch mužov, slávnych rodákov. Čo ich spája okrem toho, že sa narodili v jednej obci a jednej farnosti? Pochádzajú z chudobných no mnohodetných rodín; Labo, narodený r. 1931 v rodine Vendelína a Anny Slugeňovej, z 10 súrodencov, z ktorých však päť umrelo. Hlinka bol zo šiestich detí, všetko synov, rodičov Jakuba a Kláry r. Hirešovej. Bývali v osade U Škripov, no len do roku 1937, keď sa všetci odsťahovali do Považskej Bystrice, kde mal otec sklenárstvo. (Dovtedy chodil peši alebo bicyklom). Po narodení boli na tom obaja veľmi zle. Obom veštili smrť, no Pán Boh rozhodol inak. Dožili sa vysokého veku – Hlinka 85, Labo 83 rokov. Boli veľkými ctiteľmi Panny Márie a s jej mesiacmi sú aj spojení: Hlinka sa narodil v októbri, Labo zomrel v máji.

Obaja túžili po kňazskom povolaní. V Československu, ktoré prenasledovalo katolíkov, to však dosiahnuť nemohli. Preto sa rozhodili pre tento cieľ obetovať a rodinu i krajinu opustiť. Riskovali pritom svoje zdravie, život, ba aj bezpečnosť blízkych. Hlinka utekal cez zamínované české hranice, kde sa strieľalo bez upozornenia, Labo na lodi cez pol sveta. Obaja boli výkričníkmi doby i vzormi odhodlania a obety; čo musí mladý človek podstúpiť, aby dosiahol kňazstvo. Stali sa rehoľnými kňazmi, Hlinka saleziánom, Labo jezuitom.

Podobne ako biblický Jozef sa neuplatnil doma ale v ďalekom Egypte, aj oni svoje misionárske pole našli v cudzine. Boli priamymi svedkami prenasledovania cirkvi v ČS, a tak o tom mohli v slobodnom svete informovať, svedčiť. A táto ich činnosť bola obrovská, obdivuhodná. Hlinka mal svoje pole pôsobnosti v rozhlase (Hlas Ameriky, RFE), vďaka čomu sa stal v 80. a 90 r. najznámejším slovenským kňazom. Neuspokojil sa však len s rozhlasovou evanjelizáciou; organizoval tajné dodávky náboženskej literatúry na Slovensko, za 14 rokov tajne dopravil 350 tisíc kníh, bez toho, aby ich ŠtB vypátrala alebo kohosi zatkla. Kto čosi vie o hraniciach a ŠtB za socializmu, môže povedať, že to bol zázrak.

Labo bol pravou rukou biskupa Hnilicu, vydával časopis Pro fratribus, vydával knihy, organizoval prednášky o situácii a na pomoc trpiacej cirkvi. Okrem toho sa angažoval aj národne; v zápase o samostatné Slovensko a najmä o očistenie pošpineného mena prvého slovenského prezidenta Dr. J. Tisu.

Ich činnosť prispievala nielen k informovaniu sveta o situácii veriacich vo východnom bloku, osobitne u nás, ale aj dodávala prenasledovaným nádej, že v svojom zápase nie sú sami. To ich povzbudzovalo aj psychicky a morálne. Lebo je iné, ak ste vo svojom boji opustený a iné je, ak viete, že ktosi zvonku vás sleduje, fandí vám, ba o vašom boji informuje aj svet.

Obaja boli vynikajúcimi kazateľmi. Hovorili bez prípravy, bez papiera, no pritom tak, že každý im rozumel; či mladý, či starý, či učenec alebo robotník.

Obaja mali veľké, samaritánske srdce: dokázali zohnať veľké materiálne prostriedky, no vždy pre druhých; sami žili a aj umreli v skromnosti a chudobe. Obaja pátri pôsobili svoje najplodnejšie roky v exile, no obaja sa po páde komunistického režimu sa vrátili domov a zapojili sa do obnovy cirkvi i národa. S nadšením privítali vznik druhej SR. V noci na 1. januára 1993 boli v rovnakom čase na rovnom mieste, na námestí SNP v Bratislave. Aj tu sa otec Hlinka „blysol“ – predniesol modlitbu za Slovensko. Tým sa SR stala prvým a asi jediným štátom, ktorá sa zrodila s modlitbou…

Paradoxne, obaja boli v druhej SR ocenení, ale súčasne aj ignorovaní a vytláčaní na okraj.

Keďže boli špičkovými osobnosťami – vzdelaní vo viacerých odboroch, hovoriaci svetovými jazykmi, boli kazateľskými a spoločenskými hviezdami a najmä nebáli sa pravdy. Skrátka, prerástli „slovenské ploty“. Mali teda aj odporcov a neprajníkov, žiaľ, aj vo vlastných radoch. Vzťahujú sa teda na nich nielen Kristove slová „Pravda vás oslobodí“ ale aj ten druhý  citát: „Proroka si všade uctia, iba v jeho otčine nie“.

Obaja boli aj prorokmi. Boli na čele svojej doby, predbehli svoju dobu a vedeli predvídať. Labo predvídal pád komunizmu za jeho života i zvolenie dvoch pápežov. Obaja tiež videli, že po r. 1989 Slovensko nie je na dobrej ceste a komunizmus nahradzuje materialistický liberalizmus.

Ak si ich dnes pripomíname, zároveň si uvedomujeme, že dnes takýchto velikánov nemáme. Človek je už raz taký, hodnotu vecí, ale aj ľudí, si uvedomí až po ich strate.

Ktovie, čo by povedali na dnešok. Čo by povedali na pomery v ich rodnej, kedysi kresťanskej vlasti, kde majú dnes zvieratá garantovanú väčšiu legislatívnu ochranu ako život nenarodeného človeka. Čo by povedali na to, že na hygienické opatrenia sa dbá viac ako sviatosti; že rúško sa stalo dôležitejšie než modlitebná knižka, sprej dôležitejší než svätenička. Ktovie, čo by povedali príslušníci generácie, ktorí obetovali svoje zdravie a životy za práva cirkvi na fakt, že cirkev, bez akéhokoľvek odporu, odovzdala kľúče od kostolov štátu… To sa nestalo nikdy v dejinách cirkvi.

O našich velikánoch Hlinkovi a Labovi dnes médiá, ani tie katolícke, nehovoria. Neučí sa o nich v škole. Pamätajú si ich len tí, ktorí majú aspoň 40 rokov. Treba preto hľadať cesty, ako ich uchovať aj v dosahu mladších generácií. Jednou z ciest sú práve pamätné tabule, prednášky, kázne v kostoloch, články, internet, videá. No dôležité je aj udržovanie pamäti doma, v ich rodisku. Lebo tu bol ich základ, tu dostali to, čo ďalej iba rozvíjali.

Preto ďakujem všetkým, ktorí sa o dnešnú slávnosť pričinili, duchovným otcom, najmä J. Košiarovi, majstrovi sochárovi Pallovi, ale aj vám všetkým, ktorí ste dnes prišli.

Anton Hlinka (1926 – 2011)

Zabudnutý velikán ducha

Anton Hlinka – katolícky kňaz, misionár, kazateľ, filozof, spisovateľ, publicista, redaktor, polyglot, prekladateľ, vydavateľ, no najmä vzdelanec svetového formátu. V 80. a 90. rokoch 20. storočia najznámejší slovenský katolícky kňaz, ktorý si hlbokou vzdelanosťou, nábožnosťou, no i jemnosťou a taktom si vedel nájsť cestu k poslucháčom rôznych národov, sociálnych a vekových vrstiev, osobitne však k mládeži.

Dnes takmer zabudnutá osobnosť. Aj to bolo jeden z dôvodov, že aktivisti z o.z. Ústav dejín kresťanstva (dp. Ján Košiar a autor týchto riadkov) iniciovali v jeho rodnej obci, na kostole sv. Michala Archanjela, odhalenie pamätnej tabule. Stalo sa tak v nedeľu 27. júna 2021, rok nato, ako odhalili na tom istom mieste pamätnú tabuľu inému rodákovi, pátrovi a rovnako exulantovi Šebastiánovi Labovi SJ.

Pripomeňme si preto túto osobnosť aspoň niekoľkými riadkami.

Narodil sa 31. októbra 1926 vo Valaskej Belej ako predposledný zo šiestich synov, no v r. 1937 sa rodina presťahovala do Považskej Bystrice, kde mal otec sklenárstvo.Po ľudovej škole sa „šťastným omylom“ dostal na saleziánske gymnázium do Šaštína. Prvé rehoľné sľuby zložil v lete 1945. Po maturite v Trnave v roku 1948 pokračoval v saleziánskej formácii. Po rozohnaní reholí musel v septembri 1950 narukovať do PTP v západných Čechách. Na pokyn predstaveného sa pokúsil o prechod do exilu, čo sa mu podarilo 8. augusta 1951 v západných Čechách. Doživotné rehoľné sľuby zložil 30. júna 1952, za kňaza bol vysvätený 1. júla 1955 v Turíne. Pokračoval v štúdiách teológie, filozofie a psychológie v Turíne, Ríme a Viedni. V r. 1961 získal v Ríme doktorát z filozofie. Pôsobil ako študentský kaplán, prednášal v saleziánskych seminároch.

Na rozhlasových vlnách

V r. 1971 zanechal akademickú dráhu a nastúpil do Rádia Slobodná Európa (RFE) v Mníchove ako redaktor nábožensko-kultúrnych programov pre Slovákov. Mníchov bol centrom slovenskej emigrácie v Nemecku – mnohí utečenci si našli cestu na jeho slovenské sv. omše v kostole sv. Štefana. V RFE pracoval sedem rokov. Bol tiež členom Svetového kongresu Slovákov. Okrem aktivít apoštolátu rozvinul aj akciu na pomoc prenasledovaným kresťanom v rodnej vlasti. Začiatkom 80. rokov sa mu podarilo v Hlase Ameriky zaviesť nový druh vysielania zameraný na Slovákov prenasledovaných za ich vieru, ktorých si svet nevšímal. Práve Hlinka sa stal ich „rozhlasovým advokátom“. Počínal si odvážne a majstrovsky. Jeho relácie boli triezve, faktografické, a pritom pútavé. Vďaka sieti svojich odvážnych spolupracovníkov získaval informácie z prvej ruky.

Nezabudnuteľnou sa stala reportáž o Sviečkovej manifestácii 25. marca 1988, ktorú práve on ako prvý nazval Bratislavským Veľkým piatkom. Vypracoval sa na znalca pomerov za železnou oponou a vďaka nemu sa tak svet dozvedal aj o Slovensku. Objektívne správy tiež posilňovali sebavedomie poslucháčov doma. Nový druh relácie, ktorý zaviedol, potom ho prevzali či napodobňovali aj iní. Na rozdiel od RFE v Hlase Ameriky vysielal pod vlastným menom. Aj to mu pomohlo k dôveryhodnosti. Ukázalo sa, že aj po 40. rokoch od smrti jeho populárneho menovca Andreja Hlinku priezvisko vo slovenskej verejnosti stále pozitívne rezonuje. Súčasne spopularizoval Hlas Ameriky doma. „Odmenou“ sa jeho činnosť zo strany čsl. režimu bolo odňatie štátneho občianstva (1978) a šikanovanie rodiny doma. Známy novinár Gabo Zelenay vo svojej knihe Osamelý bojovník Anton Hlinka o ňom napísal: „Pre mnohých bol dve desiatky rokov hlasom, ktorý sa prihováral, burcoval, volal, vyzýval, napomínal, vyčítal … nikdy však nikoho neodsudzoval, neštval … stal sa akýmsi svedomím svojho národa… Za desiatky rokov urobil v cudzom svete mnoho až nadľudských činov, aby pomohol, ako teraz doma, slovenskej duši...“

Vydávanie a šírenie literatúry

Okrem kázní a rozhlasového pôsobenia hľadal aj ďalšie formy apoštolátu i pomoci rodnej vlasti. Keďže tá trpela obrovským nedostatkom náboženskej literatúry, v r. 1980 založil vydavateľstvo, zabezpečil prostriedky, autorov i diela. Celkovo Hlinka vydal 12 vlastných kníh a do tlače pripravil či preložil vyše 30 iných diel. Kniha Apartheid z r. 1976 o situácii slovenských katolíkov vyšla v 10 jazykoch. Premyslel projekt ich tajnej dopravy na Slovensko. Tu spolupracoval s organizáciou R. Wurmbrandta a tiež s organizáciou Kirche in Not. Odvážni nemeckí študenti, bezozvyšku protestanti, v rokoch 1976 – 1989 v karavanoch dopravili do tajných skladov zodpovedným osobám na Slovensku až 350 tisíc kníh. (Jeden z tajných skladov bol v Seredi, u tamojšieho farára a neskoršieho arcibiskupa Jána Sokola). ŠtB túto činnosť nikdy neodhalila. Možno poznamenať, že napr. v Česku neexistovala; dobrovoľníci na takú riskantnú činnosť sa tam nenašli. O to viac hrdinstvo vtedajších drobných, no odvážnych slovenských ľudí vyvstáva. Vo svojej knihe o tom Hlinka napísal: „Viete si predstaviť, ako som sa cítil, keď mi vedenie celého podniku pašerákov neraz tým alebo oným spôsobom gratulovalo, že na Slovensku sú takí odvážni veriaci, že sú bez váhania schopní vziať na seba všetky riziká spojené s pašovaním toho, čo človek najviac potrebuje, Božieho slova!? Bol som na svojich súkmeňovcov nesmierne hrdý…“

Opäť doma

Po návrate do rodnej vlasti v roku 1991 rozbehol neuveriteľne aktívnu publicistickú a pastoračnú činnosť. Kázal, prednášal, navštevoval mestá a obce, besedoval s mladými i starými, komentoval a glosoval aktuálne dianie. Zaplňoval kostoly, sály, posluchárne. Mal priestor v televízii i rozhlase, vlastné relácie. Aj vďaka tomu sa stal najznámejším slovenským kňazom.

Jeho projekty katolíckych vzdelávacích inštitúcií (Slovenská katolícka tlačová služba, Slovenská katolícka akadémia), však neuspeli, naraziac na neporozumenie cirkvi a absenciu vhodných kádrov; 45 rokov čsl. komunizmu katolícku inteligenciu prakticky vybilo.

Pri vzniku druhej Slovenskej republiky

Nezabudnuteľnou sa stala jeho modlitba pri vzniku druhej SR 1. januára 1993 na námestí SNP v Bratislave. Vďaka nemu SR, ako jediný štát na svete, začínala svoj zrod s verejnou modlitbou. V ďalších rokoch bol však postupne a systematicky vytláčaný z mediálneho i spoločenského priestoru. Sklamalo ho neporozumenie v reholi, cirkvi, ale najmä vývoj, ktorý ukázal, že „komunizmus nahradil konzumizmus“.

V r. 1995 získal docentúru z teológie, o dva roky profesúru. Od r. 1997 prednášal filozofiu na UCM v Trnave. Prezident SR M. Kováč mu udelil Rád A. Hlinku I. tr. (1997) ako aj Rád Ľ. Štúra (1998). Posledné desaťročie ho trápili vážne zdravotné problémy. Zomrel v hospici Trenčíne 26. marca 2011. Pochovaný je v Bratislave v rehoľnej hrobke.

Na záver však stojí za to uviesť aj niektoré z Hlinkových hodnotení Slovákov. Tak napríklad pre časopis Matice slovenskej Slovensko v roku 1992 povedal:  „Jedna vec, ktorú som po mojom príchode (na Slovensko – pozn. aut) nemohol nijako pochopiť, bola výčitka na adresu Slovákov, že sú nacionalisti, šovinisti ba fašisti. (…) Ja mám naopak dojem, že Slováci trpia akýmsi komplexom nezakorenenosti, prípadne vykorenenosti. Za tých 45 rokov sa tu musel vykonať ´dobrý´ kus práce v tomto smere. V iných tzv. socialistických štátoch sa ľudia vracali, keď im bolo najťažšie, kamsi k svojim vlastným koreňom, aby načerpali odvahu prežiť všetkopustošiacu ideológiu – u nás sa to však nerobilo. Preto sa v neodhadnuteľnej časti obyvateľstva nevyvinula láska k vlastnému národu, vlasti, svojeti.“

No a napokon na úplný záver už len poslednú, až nepríjemne aktuálnu myšlienku z vyššie spomenutého rozhovoru:

„V ničivo ťažkých dobách sa ľudia našich zemepisných šírok mohli oprieť iba o dve veľké spoločenské sily: cirkev a národ. Ak padnú tieto dve hodnoty, stane sa spoločnosť akoby vykorenenou a ľahkou obeťou mravného a občianskeho nihilizmu. Niekedy sa človeku zdá, že Slováci sa tomu iba ľahostajne prizerajú.“

Martin Lacko

Rozpomienka na pátra Antona Hlinku a na jeho Modlitbu  za Slovensko

      Zvykli sme si na okrúhle jubileá, dožité, nedožité. Dnes je neokrúhly dátum odchodu  do večnosti profesora Antona Hlinku /26. marec 2011/.

      Spomínate si na krásnu modlitbu populárneho kazateľa Antona Hlinku o polnoci na námestí v Bratislave pri vzniku druhej Slovenskej republiky ?  Poznám jej históriu, už bolo o tom aj niečo zverejnené,  patrí sa to uchovať.        V decembri 1992 ma po Vianociach na Ministerstve kultúry  SR navštívil spisovateľ Peter Valo s návrhom, aby sme vznik štátu privítali po kresťansky – modlitbou. Obaja sme uvažovali,  kto ju má predniesť: biskup, katolík ,  evanjelik ?  Vyšiel nám populárny kazateľ, uznávaný autor desiatok kníh Anton Hlinka. Peter mi dal úlohu informovať ministra Slobodníka, aby to vybavil hore. Minister myšlienku prijal, dal mi úlohu navštíviť pátra Hlinku a poprosiť ho o krátku modlitbu.  Anton ma priateľsky prijal v kláštore saleziánov, kde býval. Bol milo prekvapený, pýtal sa prečo on, ale návrh prijal. Dohodli sme, aby nebola dlhá.

Na druhý deň bol  už Silvester, boli sme v robote, minister ma zavolal na rozhovor. Oznámil mi, že čosi sa zmenilo, že modlitba nemusí byť.  A že to mám oznámiť pátrovi.  Prosil som ministra, aby to urobil niekto iný, ja to nedokážem: včera som pátra presviedčal ako to veľmi chceme a dnes mu mám povedať, že netreba ?  Pán minister mi nepovedal,  kto tak rozhodol, ani som sa na to nepýtal. Minister poveril svojho vodiča, aby zašiel za pátrom a priviezol ho na ministerstvo, že mu to vysvetlí. Vodič Hlinku nenašiel, vec ostala úradne nevyriešená. Večer sme boli na Bôriku. Boli tam poslanci, ministri, ľudia, ktorí sa zaslúžili o štátnosť.

Nálada bola radostná, aj vínko sa popíjalo, čakali sme polnoc, keď sa stane to,  na čo sme dlho čakali. Zavolal si ma minister. Zisťoval, či Hlinka dostal odkaz. Odpovedal som, že predsa vodič ho nenašiel, ale páter vie, že sa má dostať k tribúne… Opýtal som sa pána ministra, odkiaľ bol pokyn, že modlitba nemusí byť. Nevedel presne, ale mi naznačil, že to prišlo zhora. Tým sa náš rozhovor uzavrel. Vzápätí som zbadal pani Annu Nagyovú, pravú ruku premiéra Vladimíra Mečiara. Bol som mladý a odvážny, dovolilo som si ju vyrušiť, informoval som ju o Hlinkovi a modlitbe. Pani Anna prikývla, že je to fajn nápad. O  žiadnom pokyne, že nie, že netreba, nevedela…

Pred polnocou sme išli na Námestie SNP,  moderátor večera Gabo Zelenay  zočil Tóna  Hlinku pred tribúnou, pozval ho a páter predniesol túto modlitbu:

                                           Modlitba  za Slovensko  

                         Na rozhraní dvoch historických epoch voláme k Tebe,

                                všemohúci Bože, Otec všetkých národov,

       aby si bol stále s nami, hneď od samého začiatku, už pri prvých krokoch.

            Po tejto hodine túžili generácie dcér a synov našej slovenskej vlasti.

    Samostatnosť, ktorej sme sa dožili, prijímame ako dar Tvojej prozreteľnosti

                     a pokladáme za zmluvu medzi Tebou a obyvateľmi

                                         medzi Tatrami a Dunajom.

            Nesmrteľný vládca čias, prebývaj s nami, buď v tejto krajine doma

                      ako náš prozreteľný Otec a pomocník v každej núdzi.

Daj vládcom tejto krajiny Ducha múdrosti a prezieravosti, spravodlivosti a nezištnosti, obetavosti a pevnosti, daj občanom tejto krajiny Ducha bratskosti  a znášanlivosti, vzájomnej úcty a pomoci, svornosti a tolerancie.

                        Buď naším Bohom a my budeme Tvojím ľudom.  

       Antonovi, aj keď sme mali priateľský vzťah, som túto informáciu nikdy nepovedal, aby ho neranila. S priateľmi sme si však povedali, že do peknej myšlienky už pri vzniku nášho štátu vstúpil ktosi tajomný, ktosi, kto sa v rozličných podobách objavuje v slovenských reáliách podnes…

p.s.

Pátra  Antona Hlinku som neskôr pozval do Varšavy, kde sme zorganizovali jeho autorský  večer. Slovenský inštitút, ktorý sa nám podarilo založiť, nemal ešte sídlo v centre Starého mesta. Podujatie s populárnym slovenským kazateľom a autorom desiatok kníh sa konalo na pôde Veľvyslanectva SR. Antonovi som pred podujatím naznačil, že ako dobre vie, v Poľsku je veľký výber náboženskej literatúry, aby nebol sklamaný, ak by neprejavili dostatočný záujem o vydanie niektorej jeho knihy.

Po excelentnom vystúpení autor Anton Hlinka podpísal prvé dohody na preklad dvoch svojich kníh do poľského jazyka!   

PhDr. Marián Servátka, CSc., veľvyslanec, kandidát do EP za stranu KDŽP, č.2.

- Podporte nás -