sobota, 2 júla, 2022
spot_img
ÚvodNa zamysleniePAMÄTNÍK SLOVENSKÉHO VYSŤAHOVALECTVA

PAMÄTNÍK SLOVENSKÉHO VYSŤAHOVALECTVA

Tu, za Dunajom od slovenskej strany, na symbolickom mieste akoby prekračovania Jordánu – je to najprirodzenejšie miesto na Pamätník slovenského vysťahovalectva  – jeden z najsmutnejších… Má ešte niekto – okrem Slovákov – také veľké straty na príslušníkoch svojho národa, ktorí prežili – a väčšina z nich nedobrovoľne, lebo musela zo svojej vlasti odísť a bola z nej doslova vyhnaná – má ešte niektorý iný národ – vzhľadom na svoju početnosť – toľko svojich príslušníkov v cudzine?!

            Snáď najväčší z našich emigrantov – Milan Rastislav Štefánik – povedal „Národ, ktorý si nevykúpi svoju slobodu krvou, si ju nevie vážiť.“  Tieto múdre slová bývajú často citované v súvislosti s ľahostajnosťou súčasnej slovenskej generácie voči našej štátnej samostatnosti, ktorá je základnou a nevyhnutnou podmienkou našej národnej slobody. Je pravda, že naša generácia krvou za národnú slobodu Slovákov neplatila. Je však tiež pravda, že v priebehu zápasov o našu národnú slobodu vytieklo slovenskej krvi až  neskutočne veľa…

            Nepozná slovenské dejiny ten, kto nevidí krv miliónov Slovákov podieľajúcich sa na tvorbe dnešnej slobodnej súčasnosti. Bojovali sme o holý život, o prežitie – často holými rukami a bojovali sme čestne a aj úspešne.  Úspešne preto, že sme prežili a žijeme dnes ako slobodný národ. Navyše, v Európe existuje iba jeden štátotvorný národ, ktorý prežil takú dlhú dobu bez vlastného štátu. Je to národ slovenský!

- Podporte nás -

            Kto spočíta tých, ktorí obetovali to najvzácnejšie na cudzích bojiskách, pod cudzou vlajkou za cudzie záujmy?  Pritom však nezabúdali aj na svoj národ a jeho prirodzené právo na slobodný a ľudsky dôstojný život.  A čo tie státisíce, ba milióny, ktorí nielen symbolicky krvácali v ťažkej práci v cudzích baniach, zlievárňach, priemyselných podnikoch či na cudzích farmách… Tá krv sa snáď neráta do počtu našich obetí?!

            Ráta sa a sama sa hlási o svoj podiel – svoj zaslúžený a oprávnený podiel – na našom slobodnom dnešku! Pritom, akýkoľvek podiel z neho by žiadali – oni, okrem iného aj autori prvého uskutočniteľného politického programu, ktorý „v hodine dvanástej“ vyviedol slovenský národ zo smrtiaceho objatia maďarského väzenia národov – vždy bude tento podiel iba skromnou odmenou za ich tragický údel vyhnancov vlasti. Veď čím možno nahradiť roky bez domova, roky bez rodiny, bez svojich najbližších, roky bez nádeje na návrat…?

            Predsa však! Rodní bratia sa musia vedieť vysporiadať a nájsť cestu spravodlivého vyrovnania sa.  S čímkoľvek, čo je medzi nimi. Často je to len úprimná vďačnosť a úcta k údelu vyhnancov, ktorá dokáže postaviť most medzi bratmi, most, ktorý často – svojimi ideológiami či mocenským tlakom búrali cudzí.  Áno, cudzí…. údel je však náš a povinnosť napraviť ho – je našou povinnosťou! Tento pamätník nech je prvým článkom mosta, ktorý musíme postaviť, aby sme spojili dva brehy tej istej rieky, ale najmä dve časti toho istého organizmu a vzkriesili náš národ k novému životu.

Bratislava, 5. 7. 2006

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň