piatok, 29 marca, 2024
spot_img

Prejav na Devíne 2.7.2006

Vážené slávnostné zhromaždenie, excelencie, ctení hostia, milí priatelia!

            Stojíme na posvätnom území hradu, ktorý bol –  v dobách kráľov Rastislava a Svätopluka – hlboko v území ich ríš, hlboko v slovenskom území. Dnes stojíme na krajnom západnom pomedzí nášho štátu – Slovenskej republiky. Z kedysi hegemóna stredného Dunaja je dnes najmenší geopolitický subjekt v našom životnom priestore. Nie, nemáme málo priestoru na svoj život, ale – mali sme ho nepomerne viac! Aj viac územia, aj vplyvu, aj slávy a autority… Čo z toho pre nás ako – priamych pokrvných aj kultúrnych potomkov našich staroslovenských predkov – vyplýva?

            Mnohí z nás, keď sme svojou Devínskou prísahou v prvý májový deň 2004 – na prahu nových dejín Slovákov ako rovnoprávneho politického národa, keď sme v tento deň prisahali na slová: Budem vždy presadzovať práva a záujmy slovenského národa, ctiť, chrániť a rozvíjať hodnoty slovenského národného dedičstva, konať  v zmysle múdrosti vyplývajúcej z nášho poučenia historickou skúsenosťou a pokračovať v diele a príklade života najväčších osobností našich dejín … mysleli sme si snáď, že slová – hoci aj slová prísahy –  nás vykúpia z povinností voči životu?!

            Nie iba oprašovať dávno minulé, ale rovnakými činmi nadviazať na veľké skutky našich veľkých – to je naša skutočná a nezastupiteľná generačná povinnosť voči svojmu národu aj voči životu a našej budúcnosti! Akej budúcnosti?

            V našej Listine cti a svedomia je záväzok:  „Nikdy sa dobrovoľne nevzdať dosiahnutej úrovne“. Aká je skutočnosť?

            Nie cudzí v dávnych dobách nám vzali moc nad územím nášho štátu – Svätoplukovej ríše. Boli sme to my svojou nesvornosťou a nespoluprácou, svojou neúctou k sebe a k vlastných hodnotám, ktorí sme sa jej – dobrovoľne vzdali. Tak ako dnes… Veď, či sme sa – opäť dobrovoľne, teda bez akéhokoľvek účinného odporu – nevzdali svojho spoločného národného majetku ako základu našej národnej slobody a štátnej suverenity? Či sme sa týchto hodnôt  dobrovoľne nevzdali na prospech cudzích?! Vtedy kočovných nájazdníkov, dnes tzv. strategických investorov?! Má náš slovenský – bezpochyby starobylý kultúrny a historický – národ, právo opakovať tie isté chyby?!

            K súčasnému európskemu  procesu integračnému procesu nás naši predstavitelia prihlasovali sloganom, vraj – „Ideme do Európy!“ A kde sme boli doteraz? Kde sme boli od počiatku našich dejín?! Sme snáď ázijským, africkým či americkým národom…?

            To, že sme tu od nepamäti doma, že sme prirodzenou kultúrnou aj civilizačnou súčasťou Európy treba nielen vedieť, ale to aj sebavedome hlásať. Najmä však – správať sa a konať podľa tejto nespochybniteľnej skutočnosti! My sme sem – na svätú zem našej vlasti predsa neprikočovali z Ázie ako hordy polodivých nájazdníkov, okupantov a uzurpátorov! Odnepamäti sme kultivovali túto zem – a preto právom nesie naše meno. My sme neprišli rabovať, sme národom tvorcov hodnôt, ktoré od počiatku civilizovali Európu a svet. Na to treba byť oprávnene hrdí a vykázať do patričných medzí každého, kto by o tom pochyboval. Na dôkaz nepotrebujeme žiadne falošné ideológie ani vymyslené dejiny písané „anonymami“ na príkaz svojich vládcov. Nám postačia nezvratné fakty o našej autochtónnosti na  území našej vlasti!

            V jednom však majú naši oponenti pravdu a je to pre nás pravda veľmi nelichotivá… Kým staroslovenské – vládne aj intelektuálne elity sa nedokázali dohodnúť a vzájomne spolupracovať pri obrane svojej vlasti – svorky nájazdníkov sa dohodli!  Tam, v tomto osudovom postoji, sa na dlhé stáročia zlomil náš osud ako prút po prúte v proroctve kráľa Svätopluka… A naše poučenie? Zdá sa, že ním priam pohŕdame!

            Veď či dnes neprežívame podobnú trestuhodnú nesvornosť a nespoluprácu slovenských aj slovanských bratov? Len preto opäť z juhu dvíha svoju hlavu iredenta, preto je rozvrátený a pokorený slovanský Balkán, preto dnes – pred našimi očami – zanikajú Lužickí Srbi… Nič nám nehovoria slová našej štátnej hymny – zastavme ich bratia!?

            My sme sem však dnes neprišli lamentovať, že nás nepochopila doba, že je osud voči nám krutý. My sme sem prišli s rozhodnutím, tvoriť svojimi činmi nové vzťahy a nový svet. Zdá sa Vám, že sú to prismelé predsavzatia?             

Spomeňme si však,  koľkokrát sa už stalo – naposledy pri obnovení súčasnej slovenskej štátnej samostatnosti –  že ešte dnes zdanlivo nemožné, dokázali už zajtra uskutočniť tí, ktorí sa nevzdali svojho sna, svojej túžby, ale zároveň aj svojho práva žiť slobodne, dôstojne a úspešne.  A slobodne, dôstojne a úspešne možno žiť iba vtedy, keď si vytvoríme vlastnú – a ako Slovania zároveň spoločnú – koncepciu nášho života tak, ako to prirodzene vyplýva z našej duchovnej podstaty – z našej mentality,  nášho charakteru a z našich materiálnych zdrojov. Zavďačíme sa tým nielen našim dnešným oslávencom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi a prorokom „Veľkej doby Slovanstva“ –  Herderovi, Kollárovi, Štúrovi… zavďačíme sa tým najmä vlastnej budúcnosti a svojim kultúrnym a civilizačným vkladom aj budúcnosti celého ľudstva!

            My sa z Európy nevyčleňujeme – ani sa nemôžeme a ani sa vyčleniť nechceme! Odnepamäti sme prirodzenou súčasťou Európy, je preto aj v našom záujme vytvárať Európu takou – aká obstojí v konkurencii iných častí sveta. A taká Európa nesmie rozdeľovať národy žijúce na jej území na vhodné či nevhodné, ale musí ich uznávať ako rovnocenné subjekty a osobnosti. V tejto súvislosti nemožno a neradno zabúdať, že Európa – a práve vďaka Rusku – siaha až po Vladivostok a nie iba po Ural. Aj na to treba myslieť a treba to aj akceptovať. Lebo sa už stalo neraz – a stalo sa to aj našim predkom za kráľa Rastislava – že keď nás odmietol západ, reprezentovaný Rímom  – obrátili sme sa na východ, reprezentovaný Byzanciou.

            Treba si uvedomiť ako nezvratný fakt, že Európa bez slovanských štátov – najmä bez Ruska – je neživotaschopný okýptený organizmus, neschopný brániť ani presadzovať svoje záujmy voči svetu.

            Doslovný krach tzv. Európskej ústavy jasne ukázal na slabiny súčasnej európskej integrácie, keď sú  kompetencie  centra a jeho byrokratického aparátu kladené vysoko nad prirodzené práva a záujmy európskych národov. Pritom globalizačné tlaky konkurencie si priam vynucujú priateľskú, partnerskú spoluprácu národov žijúcich na území Európy. Nesmie to však byť na úkor jedných voči druhým! Princíp rovnosti v právach a povinnostiach a odmietnutie segregačnej politiky voči niektorým slovanským štátom je jediným spravodlivým a životaschopným princípom, ktorý dokáže vyviesť európsku integráciu zo súčasnej hlbokej krízy!

            Tento princíp priateľskej spolupráce rovnocenných partnerov – bez ohľadu na ich veľkosť početnosť, zdroje či vojenskú silu… sme uplatnili aj v návrhu pre spoluprácu bratských slovanských národov, ktorý bol  – ako Magna charta slovanských národov – pred rokom prijatý  na tomto mieste národným zhromaždením. Ako si predstavujem Slovanstvo?

            Slovanstvo ako sebavedomý aktívny subjekt, ako nezastupiteľného tvorcu vlastného osudu konajúceho v zmysle vlastnej koncepcie svojho života vyplývajúcej z jeho prirodzenej povahy a racionálne využívajúce svoje intelektuálne a materiálne zdroje – predovšetkým na prospech svojho vlastného rozvoja. Rozhodne nie Slovanstvo ako zásobáreň lacných pracovných síl a surovinovú základňu pre vyspelejší svet! Slovanstvo ako priateľsky spolupracujúcu rodinu – pokrvne, mentálne, kultúrne a jazykovo… príbuzných národov odhodlaných naplniť proroctvá o „Veľkej dobe Slovanov“ ako svoje dejinné poslanie!

            Ak sme dnes menej úspešní – a to, v porovnaní z technologicky aj organizačne vyspelejším západom, sme – neznamená to, že sme aj menejcenní. Ak sa nám však nechce, nemáme vôľu a ochotu obetovať sa a pre svoje veľké ciele bojovať a víťaziť, ak sa nám nechce napredovať, zdokonaľovať sa a rozvíjať… ak by to bolo tak, potom sme sa už dopredu a navždy odsúdili ako „nevoľný ľudský materiál“ slúžiť iným pri zabezpečovaní ich blahobytu a napĺňaní ich životného poslania.  To určite nechceme! Aby sa tak nestalo – ako svoj vklad sme vytvorili návrh budúcej možnej spolupráce a nazvali sme ho Magna charta slovanských národov.

 (prosím majstra Jozefa Šimonoviča, aby tento dokument – schválený národným zhromaždením na Devíne dňa 5. júla 2005 – prečítal).

            Nech sa Magna charta slovanských národov stane pozitívnym základom nových vzťahov medzi bratskými slovanskými národmi, ich novou motiváciou k veľkým činom a novou nádejou Slovanstva! Nech sa stane základom politickej doktríny schopnej nielen úspešne čeliť iným doktrínam sveta, ale nech aj pomôže nájsť Slovanstvu jeho vlastnú tvár – sebavedomú a úspešnú tvár civilizáciotvorného subjektu svetových dejín!

            Je iba na nás a je iba našou spoločnou povinnosťou naplniť literu a zmysel Magny charty tak, že tým zároveň naplníme aj zmysel svojho poslania a svoju úlohu v rodine národov sveta. Je to čestná a krásna úloha! A nás nič nesmie odradiť, aby sme ju na spoločný prospech nás aj celého ľudstva – úspešne splnili. A tým si nielen uctili našich veľkých a slávnych mužov, ale aj vrátili – nám, našej vlasti aj celému Slovanstvu jeho význam, jeho autoritu a jeho oprávnené sebavedomie tvorcov hodnôt, ktoré od počiatku dejín civilizovali Európu a svet.

            Nech nás vedie vedomie, že tlakom sveta sa neubráni ani jeden z nás sám – kým spoločne sa ubránime všetci! Nech nám v tom pomáha presvedčenie, že nekonáme proti nikomu a na nikoho úkor, nech nám pomáha to najvzácnejšie, čo každý subjekt vlastní – hodnoty našej kultúry a naša historická pamäť. Tie nech sa stanú našimi radcami a sprievodcami pri vytváraní našej krajšej a lepšej, dôstojnej a úspešnej – spoločnej slovenskej aj Slovanskej budúcnosti.

Devín, 2. 7. 2006

SLOVANSKÉMU SVETU!

Ako priami pokrvní aj kultúrni potomkovia a prirodzení dedičia Rastislavovej a Svätoplukovej ríše –  hegemóna na strednom Dunaji, dnes najmenšieho štátu v našom geopolitickom priestore – vyzývame všetky slovanské národy, aby neopakovali naše chyby a chránili svoje štáty ako ničím nenahraditeľnú podmienku svojho slobodného života a duchovného aj materiálneho rozvoja a zároveň optimálne prostredie, kde môže národ rozvinúť a uplatniť svoje schopnosti a vytvorením vlastnej kultúry naplniť zmysel svojho poslania.

Kultúra – ako prejav úcty k vlastným hodnotám, vďaka ktorým sa spoločenstvo stalo národom – je autentickou a neopakovateľnou dušou každého národa. Ona je prejavom a dôkazom ľudskej podstaty našej kolektívnej identity. Žiaden subjekt – okrem národa – nie je schopný vytvoriť kultúru, preto je nevyhnutné tento prirodzený zákon rešpektovať a rozvíjať vlastnú kultúru, lebo iba kultúra opodstatňuje naše právo nazývať sa ľuďmi.

Kultúra spolu s našou historickou skúsenosťou tvoria dva najpevnejšie oporné body našich istôt v akýchkoľvek osudových situáciách. Národ, ktorý sa pri rozhodovaní riadi svojou historickou skúsenosťou a koná v zmysle hodnôt vlastnej kultúry – nemôže zablúdiť ani sa pomýliť! Pritom najautentickejším kultúrnym výtvorom a erbovým klenotom každého národa je jeho vlastný materinský jazyk, ktorý si zasluhuje  najvyššiu úctu a ochranu.

Čoraz rýchlejšie sa meniaci a čoraz zložitejší svet neposkytuje takmer žiadne istoty, preto je nevyhnutné orientovať sa podľa overených hodnôt, lebo strata správnej orientácie vo vlastnom vývoji, znamená – stratu vlastnej identity. Strata vlastnej identity je najväčšou  osudovou prehrou, ktorá sa rovná – zániku. K zániku národa môže prísť aj inými spôsobmi vzájomnej likvidácie – najmä vojnovými konfliktmi.

Vyzývame preto všetky slovanské národy, aby riešili svoje prípadné spory výhradne mierovými prostriedkami – dialógom na báze  vzájomnej úcty, rovnocenného partnerstva a obojstranne výhodnej spolupráce – ako je to zakotvené v  Magne charte slovanských národov, ktorú ponúkame ako náš vklad dobrej vôle a novej nádeje pri vytváraní  spoločnej – dôstojnej a úspešnej – budúcnosti Slovanstva.

Devín, 2. júla 2006

- Podporte nas -
Predchádzajúci článok
Ďalší článok
SÚVISIACE ČLÁNKY

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)