nedeľa, 3 júla, 2022
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínPramene poznaniaPRAVDA, DOBRO, LÁSKA – PILIERE MORÁLNEHO ŽIVOTA

PRAVDA, DOBRO, LÁSKA – PILIERE MORÁLNEHO ŽIVOTA

16.2.2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.

Úvod

Život na zemi je „putovaním k večnému cieľu“ a zároveň výzvou a potrebou „individuálnej premeny“. Človek vo svojom osobnom dynamizme premeny a sebarealizácie vyjavuje špecifické aspekty vlastnej podstaty a duchovnej námahy. Ich prostredníctvom sa usiluje vyjadriť neodvolateľnú dimenziu „osobnej autentickej väzby so Stvoriteľom“ prostredníctvom vnútorného hlasu svedomia (conscientia – spolu vedenie), ktoré je de facto prvou ontologickou vrstvou, vďaka ktorej rozpoznávame, čo je pravdivé a dobré. Osoba, obdarená týmto vnútorným zmyslom „rozlišovania“, je slobodná a pritom vďaka intelektu schopná sebareflexie. To znamená, že v sebe objavuje ozvenu ideálu „ako by to malo byť“. Integrálne aspekty poznania (vrátane morálneho svedomia a hodnotiacich súdov) sú súčasťou definície osoby „s duchovnou tvárou“. Poznanie umožňuje každému človeku autonómne konštruovať vlastný život v konfrontácii s normatívnosťou.

- Podporte nás -

Nepovieme nič nové, ak potvrdíme, že predmetom filozofie je pravda a predmetom morálky dobro. Obidve vedy prispievajú spolu – s aplikáciou lásky v praktickom živote – k formácii morálneho profilu osoby. Filozofia pripomína povinnosť poznávať, skúmať a rozumieť veciam, ale tiež aj rešpektovať to, čo bolo v minulosti poznané ako pozitívne. Spätný obrat mysle k realite ad fontes (k prameňom) je vždy pozitívnym pozvaním „čerpať z múdrosti predošlých generácií“. Na základe takéhoto postupu mohol sv. Augustín (354 – 430) nadviazať na Platóna (427 – 347 pred Kr.), sv. Tomáš Akvinský (1225 – 1274) nadviazať na Aristotela (384 – 322 pred Kr.), novotomisti v polovici 20. storočia na Tomáša Akvinského, personalistické koncepcie na filozofiu novotomistov, atď. Táto nadväznosť už na prvý pohľad svedčí o pozoruhodnom „dialektickom rytme“ niečoho, čo „bolo predtým“, s „novosťou“, ktorú prináša pokročilá doba. Novosť však nemusí vždy predstavovať radikálnu zmenu, tak ako ani antickosť nemusí byť strnulou, ale môže byť „kontinuitou v hľadaní pravdy”. Pravda v dejinnom poznávaní nás totiž neustále presahuje a narastá, no človek má pamätať aj na to, že v tomto procese potrebuje aj „inšpiráciu zhora“, v ktorej nájde a rozpozná nevyčerpateľný zdroj múdrosti.

Životaschopnosť nejakej filozofie (platonizmus, aristotelizmus, tomizmus, fenomenológia, novotomizmus, personalizmus) závisí od toho, či nejakým spôsobom upriamuje pozornosť na metafyziku. To znamená na duchovnú podstatu a dôstojnosť ľudskej osoby a na hĺbku jej bytostnej slobody (vrátane slobody svedomia a myslenia).

Ak sa naopak, pozornosť filozofie koncentruje len na plytké a prízemné reality konzumného materializmu (marxizmus, nihilizmus, utilitarizmus, hedonizmus), nedôjde k pozdvihnutiu (sublimácii) osoby k vertikálnemu horizontu. V 20. storočí zásluhou oživenia metafyzických konceptov sa začal sľubne uvoľňovať „corpus“ filozoficko-etického myslenia – od idealistickej klímy s výlučne teologickou argumentáciou – k novým hlbokým reflexiám a k hľadaniu harmónie medzi nadprirodzenou vierou, prirodzeným rozumom a vedou s jej prirodzenými limitmi. Tieto tri vzťahy sú komplementárne, ale počítajú s neustálou a cielenou kultiváciou. Z tohto dôvodu je dôležité, držať sa poznanej pravdy a žiť v pravde, odvážne poukazovať na klamstvá a nepravdy, usilovať sa neustále o dobro a s vytrvalosťou aplikovať skutky lásky do sociálnych vzťahov na všetkých úrovniach života.

1. Pravda ako svetlo intelektu

Pravda je vždy svetlom, a toto svetlo je najviac viditeľné v láske. Človek, ako mysliaci subjekt, inklinuje k pravde a aj sám je druhými hodnotený podľa kritérií pravdy. Tu je dôvod, prečo sa ľudstvo domáha pravdy a má povinnosť voči pravde. Pravda je absolútnou realitou aj existenciálnym symbolom života, preto si nikto nedovolí tvrdiť, že život neexistuje.

Existencia pravdy je znamením života a zároveň celostnou hodnotou. Zo skúsenosti vieme, že pravdu nemožno rozdrobiť na fragmentárne polopravdy, lebo polopravdy nezodpovedajú skutočnosti, ktorú od nás právom očakávajú druhí. V dejinách ľudstva bola pravda vždy prostriedkom „hominizácie ľudských generácií”, aj „humanizácie sveta”. Je to živá realita, ktorú objavujú všetci ľudia v priebehu svojho života ako hodnotu, ktorú treba neustále objavovať, chrániť, odkrývať, nezabúdať na ňu, lebo bez nej by boli sociálno-spoločenské vzťahy paralyzované. Požiadavky pravdy sú vždy náročné, a to preto, že to, čo je pravdivé, nemožno svojvoľne meniť, alebo prekrúcať. Navyše nie je ani dovolené zacláňať iným výhľad na pravdu. Ak to niekto takto robí, pravda ho dobehne v zodpovednosti, ktorá si naňho počká v okamihu jeho posledného cieľa(finis ultimus).

Ľudia uchopujú pravdu prirodzeným rozumom (cognitio naturalis), avšak existujú aj reality transcendentné – presahujúce (naturae superans), pri ktorých nestačí zmyslové videnie (visio sensibilis), pretože k operatívnemu aktu „duchovnej duše“ je potrebná aj intelektuálna vízia (visio intellectualis). Intelekt si nikto z ľudí nedáva sám. Dostávame ho ako Boží dar. Zo skúsenosti vieme, že niekto dostane do daru vyšší intelekt a iný zasa nižší, pretože tento dar je mimo nášho dosahu (extramentálna realita). Dar intelektu potvrdzuje zvrchovanú moc Boha – Stvoriteľa nad všetkými stvoreniami.

Náš podnadpis vyjadrujúci „podstatu pravdy ako svetla“, má ľuďom všetkých čias pripomenúť, že „svetlo svieti v tme“, a pravda má byť svetlom spoločnosti aj v „temných časoch“. Ľudia neočakávajú, že im bude povedaná „zaobalená pravda”, teda taká, ktorá nenaruší konformnú pripravenosť na kompromisy, ako to hlása relativistická etika a morálka, ale taká, ktorá je „výpoveďou slobodnej mysle”, za ktorú sa aj umiera, ak to vyžadujú okolnosti.

2. Dobro – cieľ ľudstva, dejín i sveta

Dobro je súčasťou života a predmetom morálky. Má experimentálny charakter a potvrdzuje cieľ ľudstva, dejín i sveta. Kvalifikuje „ontologický status“ všetkých bytí a vecí. Jedine človek na základe vlastnej skúsenosti dokáže povedať o niekom inom, že je dobrý, alebo pochváliť dobré jedlo, dobrú hudbu, či dobrý vkus. Človek, oproti iným stvoreniam na zemi, má v sebe zakódované „univerzálne idey“ o inteligibilnom dobre. Prostredníctvom intelektu a skúsenosti chápe, čo je dobro. A nemusí to byť iba skúsenosť spojená s matériou, ale aj skúsenosť spojená s úrovňou metafyzickou, kedy si uvedomí, že ak existuje dobro v stvorenom svete, musí existovať aj zdroj Dobra, teda absolútne Bytie, ktorý sa vyjavuje ako prvý metafyzický koncept dobra.

Človek, keďže je stvorením a kompozitným bytím (duch, duša, telo), je pútnikom na ceste k dokonalosti. Môžeme tiež povedať, že niet človeka, ktorý by netúžil po dobre. Dobro sa všetkým ľuďom páči. Stačí si pripomenúť otázku malého dieťaťa, ktoré sa utvrdzuje o dobre prostredníctvom svojich rodičov. Stáva sa, že svojich rodičov zaskočí pri čítaní rozprávok spontánne položenou otázkou: však, že malý dráčik nie je zlý? Aké čudné zhodnotenie sa odrazu objaví v mysli dieťaťa v spojitosti s jemu vlastnou asociáciou, že to, čo je veľké, napr. drak, stelesňujúci zlo, môže ľuďom ublížiť.

Ako vidíme, bytie a dobro sú poznania konvertibilné (zameniteľné), nie však identické. My ľudia môžeme v konečnom dôsledku aj chcieť zlo, a to preto, že sme slobodní. Konáme tak pod aspektom dobra „pre nás samých“, ale zväčša to nie je rozumnosť, ale chyba a morálne zlo. Privolenie k takémuto zlu je z tohto pohľadu vrcholným nezmyslom, absurditou, stratou času. Dobro je perspektívnou hodnotou aj inšpiratívnou silou, ale sú aj dobrá, ktoré nepodliehajú žiadnym kompromisom, ani diktátom. Tento fakt možno pozorovať v celých dejinách. Javí sa ako „miera spravodlivých“, alebo aj ako „múdrosť zaodiata v kráse“, ktorá anticipuje túžbu po večnom šťastí a navonok vyjavuje „stav ľudskej duše” a „ľudského srdca”. Na strane druhej dobro závisí aj od poriadku objektívnej harmónie (vidíme ho v prírode a v kráse sveta), ktorej autorom je Boh, ale aj v subjektívnej „dobrej vôli” konkrétnych spravodlivých a múdrych ľudí.

Dobro je z tohto pohľadu „viditeľným požehnaním” prítomným v každodenných skutkoch jednotlivých ľudí, v ich myšlienkach a plánoch. Všeobecne rozlišujeme medzi: dobrom metafyzickým alebo ontologickým – teda „dobrom v sebe“ (s príznačnou dôstojnosťou hodnou lásky), a dobrom morálnym, ktoré má do činenia s morálnym poriadkom „v nás samých“ a s našou „slobodnou vôľou“.

Morálne dobro vždy závisí od subjektu. Morálne dobrý človek obyčajne aj túži po tom, aby konal morálne, ale aj od morálnosti objektu, ku ktorému inklinuje, od okolnosti, ktoré chce využiť pre dobro, od morálnych prostriedkov, cez ktoré uskutoční svoj zámer, ako aj od cieľa, ktorý je nevyhnutne usmernený k dobru, napr. večná spása, nezištná obetavá láska voči druhým. Každý cieľ predpokladá hodnotu, ktorá ho nejakým spôsobom motivuje a orientuje k realizácii dobrého skutku. V istom zmysle možno povedať, že cieľ otvára perspektívu hodnoty a raz ju aj zavŕši v poslednom cieli.

3. Láska ako optimálna dispozícia duše

Láska je tajomným, ale aj excelentným darom života. Úzko súvisí s poznaním, lebo nikto nemôže milovať niečo, čo nepozná, alebo niekoho, koho nepozná. Lásku nemožno prikázať, ani povinne vyžadovať. Láska je slobodná a vtedy je aj krásna.

Žiadnemu človeku tiež nestačí milovať iba idey, aj keď sú vznešené a veľké. Človek potrebuje živú lásku, ktorá má konkrétnu tvár, teda takú, ktorá sa stravuje „v službe inému“. Zároveň je láska vrcholovo-kulminujúcou hodnotou pravdy, dobra a krásy. Zahŕňa v sebe premieňajúcu silu (amor transfigurata). Je to cnosť prirodzená aj nadprirodzená, optimálna dispozícia rozumu a srdca umožňujúca milovať – okrem seba – aj Boha a blížnych. Už staroveký grécky filozof Platón rozlišoval medzi: láskou eroticko-zmyselnou (έρος), láskou priateľskou (ϕιλία) a láskou vlasteneckou (στοργε). Sv. Pavol pridal k tomuto platónskemu triu aj nový kresťanský rozmer lásky – lásku agapicko–charitatívnu (άγαπή,χαρις). Agapická láska je láskou nezištnou, je to cnosť a zároveň symbol kresťanského povolania. Na strane druhej však takáto láska počíta s námahou bytia: s trpezlivosťou, veľkodušnosťou, kreatívnosťou. Bez lásky by zostal život prázdnym a nenaplneným. Stratil by význam i krásu.

Geniálny ruský spisovateľ F. M. Dostojevský (1821 – 1881) v románe Idiot (z roku 1868), napísal: „Krása spasí svet“, a keďže láska je krásna, aj ona zachraňuje svet. Kto má v sebe lásku, je šťastný, lebo tam, kde je láska, je aj súzvuk a jednota. Rozdelená láska nie je pravou láskou, podobne ako ani poznanie bez lásky, nie je pravým poznaním.

Boh od počiatku stvorenia ponúkol a neprestáva ponúkať ľuďom lásku, lebo nemôže konať inak, nakoľko láska je jeho večnou podstatou. Tu je racionálne vysvetlenie, prečo Boh poslal na zem svojho jediného Syna, aby ľudia na vlastné oči videli, čo znamená veľká láska, ktorej súčasťou je obeta. Kresťania sa stretávajú s touto „obetujúcou sa láskou” nepretržite predovšetkým v Eucharistii.

Ľudia môžu lásku slobodne rozdávať, slobodne prijímať, ale môže ju aj slobodne odmietnuť. Hranice lásky, ale aj nelásky, sú v našom srdci a v našej slobode. Pravá láska, ako to vyjadril sv. Pavol (+ 67 po Kr.) v Prvom liste Korinťanom má precízne znaky: „(…) je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávostí, ale raduje sa z pravdy. Všetko uznáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4-7). Bez lásky nemožno napredovať ani v humánnosti, ani v bratskej symfonickosti osôb.

Záver

My ľudia 21. storočia žijeme v čase, kedy mocní a bohatí chcú diktovať „všetko všetkým“ a riadiť životy ostatných do najmenších detailov. Mocní a bohatí chcú rozhodovať aj o pravde, o dobre a láske, ale to už nie je sloboda, ale sociálno-morálna deštrukcia života.

V záujme mocensko-machiavellistickej účelovosti, sanitárnej diktatúry a globálnych direktív, dochádza k zotročovaniu ľudí a k „prevráteniu pravdy a dobra naruby” s pomocou umelého vyvolávania strachu, opakovaných lockdownov, núdzových stavov, mainstreamových masírovaní mozgov, akoby jedinou nádejou a spásou ľudstva už nebol Trojjediný Boh, ale neustále testovania, vakcinovania, čipovanie s cieľom zmeniť antropologický obraz človeka na „obraz podľa vôle svetových lídrov“. Cieľom všetkých spomenutých mocenských snáh je zastrieť v ľuďoch spomienku na to, že každý človek je „imago Dei“. Ľudia nie sú slobodní vďaka nejakým testovacím potvrdeniam či vakcinačným pasom, ale z neodvolateľnej Božej vôle.

Život na zemi nie je a ani nebude večný, ale môže byť dobrý aj krásny, ak si v ňom dokážeme ceniť pravdu, zveľaďovať dobro a lásku. Pamätajme, že aj nad našou aktuálnou situáciou má zvrchovanú moc Všemohúci Boh a On má aj svoje cesty. V Ňom je nádej, spása, ale aj dôvod, prečo majú kresťania právo aj v 21. storočí chrániť svoje „depositum fidei“ (poklad viery) a rovnako aj svoju „dignitas personalis“ (osobnú dôstojnosť).

image_printTlačiť článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň