nedeľa, 23 júna, 2024
spot_img
ÚvodOsobnostiPriateľská zdravica k 75. narodeninám Jozefa Rydlu

Priateľská zdravica k 75. narodeninám Jozefa Rydlu

Antický filozof Aristoteles poukazuje, že priateľov si vyberáme spomedzi ľudí, ktorých spoločnosť nám prináša úžitok, radosť alebo duchovné obohatenie. V zriedkavých prípadoch nám šťastie žičí a získame priateľa, ktorý spĺňa všetky tri predpoklady. V tomto ohľade sa môžem pochváliť, že takého priateľa som našiel v osobe Jozefa Rydlu, ktorý sa narodil v Ružomberku 20. septembra 1948  a ktorý sa v týchto dňoch dožíva  úctyhodného veku: 75 rokov svojho plodného života. Pri tejto príležitosti mi pripadla vďačná úloha napísať krátku zdravicu k jeho významnému životnému jubileu.

Prvýkrát som sa s ním osobne stretol v Zürichu, v novembri 1975, na vedeckonáučnom seminári o Slovensku. Stál predo mnou usmiaty, urastený 27-ročný mládenec, ktorý mal za sebou 7 rokov emigrácie. Rodnú zem opustil v pohnutom roku 1968, keď vojská Varšavskej zmluvy vtrhli na Slovensko – ktoré vtedy bolo východnou časťou Česko-Slovenskej socialistickej republiky – aby násilne potlačili obrodný proces, ktorý mal v úmysle dať socializmu ľudskú tvár. V tom čase už bol Jozef Rydlo absolventom Strednej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave a v školskom roku 1967/1968  začal študovať archívnictvo na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

V emigrácii bolo jeho prvotným cieľom dokončiť vysokoškolské štúdium. To ho priviedlo do Padovy, kde vtedy na staroslávnej Štátnej univerzite(Universitas Studii Paduani, dnes Università degli Studi di Padova, založená v roku 1222) pôsobil ako profesor Milan S. Ďurica. Pod jeho vedením Jozef Rydlo pokračoval v prerušenom univerzitnom štúdiu (odbor: literatúra a filozofia). Štúdium dokončil v júli 1971 doktorátom z literárno-filozofických vied. Jeho doktorskou dizertačnou prácou bola priekopnícka štúdia s názvom „Svet na Trasovisku“ nell’opera letteraria di Jozef Cíger-Hronský : con un epistolario inedito („Svet na Trasovisku“ v literárnom diele Jozefa Cígera-Hronského : s nevydanou korešpondenciou).

V jednom rozhovore sa mi Jožko priznal, že keď prišiel do emigrácie, o Hronskom nevedel prakticky nič. Totalitný socialistický režim bol v tomto ohľade k literárnym pracovníkom v emigrácii neobyčajne krutý. V roku 1946, keď sa v emigrácii nachádzali vrcholní predstavitelia slovenskej literatúry, ako boli Jozef Cíger-Hronský, Milo Urban, Andrej Žarnov, Rudolf Dilong, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc, Ján Okáľ, Stanislav Mečiar, Ján E. Bor a ďalší, Alexander Matuška s opovrhnutím písal, že takíto nacionalizmom nakazení spisovatelia nebudú nikomu chýbať a slovenská literatúra bez nich nebude o nič chudobnejšia.  A tak boli zo slovenskej literatúry vyškrtnutí, v učebniciach sa ich mená vôbec nespomínali. Ale tragédia sa tu nezastavila. Po niekoľkých rokoch sa vynorila opäť a tentoraz podobný osud stihol tzv. buržoázno-nacionalistických spisovateľov. Obeťami čistiek v slovenskej literatúre sa stali aj sami čističi: Laco Novomeský, Ivan Horváth a v menšej miere aj sám Alexander Matuška. Treba však s uznaním pripomenúť, že Matuška neskoršie zo svojho revolučného nadšenia vytriezvel a v roku 1970 publikoval o Hronskom peknú monografiu.  

Nevraživosť voči spisovateľom-emigrantom neprestala ani po obrodnom procese a po roku 1968, za tzv. normalizácie, pokračovala ďalej. V roku 1984 vyšla na Slovensku dvojzväzková Encyklopédia slovenských spisovateľov  pod redakčným vedením Karola Rosenbauma, kde sa opäť zdôrazňuje, že „autori, ktorých reakčné politické postoje spočívajúce na ideológii ľudáckeho klérofašizmu, antikomunizmu či pravicového oportunizmu, priviedli k občianskej zrade našej vlasti a k politickej emigrácii, nestali sa predmetom pozornosti Encyklopédie. Títo autori sa sami vyradili zo spoločenstva našej literatúry a kultúry.“

Toto odbočenie od ústrednej témy bolo potrebné na vykreslenie pozadia a na vysvetlenie smerovania jubilantovho celoživotného diela na kultúrnom a spoločenskom poli. Prípad J. Cígera-Hronského mu ukázal v plnej nahote krutosť a nespravodlivosť komunistického režimu, ako aj charakterovú slabosť inak inteligentných a vzdelaných  ľudí, ktorí boli ochotní prepožičať sa na takého podlé služby. V slobodnom svete a pod dohľadom múdrych školiteľov sa veľmi rýchlo prepracoval na prvoradého znalca literárnej a kultúrnej tvorby v diaspóre. A ešte dôležitejšie je, že svoje znalosti dokázal podať verejnosti vo forme článkov, štúdií, kníh, zborníkov, organizovaním konferencií, sympózií, prednášok. Predpoklady na takúto činnosť mal, pretože ako on sám o sebe píše, už v rodinnom prostredí „dostal som striktnú kresťansko-katolícku výchovu, ktorej kardinálnymi bodmi boli láska k Bohu, slovenskému národu a Slovensku, obetavá služba pravde, právu a spravodlivosti…“

S doktorským diplomom z Padovskej univerzity prichádza do Ríma na postgraduálne štúdium. Tu sa venoval štúdiu pomocných historických vied na Vatikánskej paleograficko-diplomatickej škole. V roku 1972 absolvoval Vatikánsku archívnu školu a v júni 1973 knihovníctvo na Vatikánskej škole pre knižné vedy.

V Ríme mal možnosť stretávať sa s poprednými predstaviteľmi veľmi aktívnej slovenskej katolíckej emigrácie, ktorej strediskom bol Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda. Rektor Ústavu msgr. Štefan Náhalka, ktorý bol jeho blízkym krajanom, ochotne podporoval jeho vedecké záujmy a snahy. V Ústave pôsobili viacerí vynikajúci kňazi-intelektuáli, ako bol pedagóg a básnik Gorazd Zvonický, literárny vedec Augustín Nádaský, biblista-prekladateľ Anton Botek, spisovateľ Jozef Vavrovič, ilustrátor a redaktor mesačníka Hlasy z Ríma Andrej Paulíny a ďalší. Mimoriadne plodné bolo jeho priateľstvo a spolupráca s prof. Michalom Lackom, vynikajúcim historikom, bibliografom a odborníkom na cyrilo-metodské obdobie. 

Dalo by sa povedať, že toto boli jubilantove Meisters Lehrjahre – učňovské roky. A že napredoval úspešne, o tom vydávajú svedectvo tí, ktorí sledovali jeho rozlet. Riaditeľ Katalogizačného oddelenia Vatikánskej apoštolskej bibliotéky Ignác Zelenka (básnik Eugen Vesnin) sa usiloval získať ho ako knihovníka do Vatikánskej knižnice a formovať ho ako svojho nástupcu. Dokonca aj mne písal, aby som sa pokúsil prehovoriť ho, žeby prijal túto ponuku.

V Ríme Jozef Rydlo pobudol s kratšími prestávkami až do roku 1975. Počas tohto svojho pobytu úzko spolupracoval so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda, ktorý v tom čase vyvíjal rozsiahlu vydavateľskú činnosť. Popri periodikách ako Hlasy z RímaDiakonia produkovalo vydavateľstvo Ústavu úctyhodné množstvo kníh a brožúr, pôvodných i prekladov, nielen pre Slovákov v diaspóre, ale ešte viac pre duchovné a vzdelávacie potreby rodákov pod Tatrami, kde publikačná činnosť bola podriadená komunistickému dozoru a vystavená cenzúre. Bol pravou rukou msgr. Štefana Vrableca, Andreja Paulínyho, Gorazda Zvonického a ďalších obetavých kňazov, ktorí sa oddane a nezištne venovali tomuto dôležitému apoštolátu tlače. V tom čase jeho redakciou prešlo nespočetné množstvo kníh. Spomeňme verše Jána L. Doránskeho, Rudolfa Dilonga, dvojzväzkovú antológiu Návštevy Karola Strmeňa či Petrarkov Vavrín alebo zborník Rozsievač perál na počesť Gorazda Zvonického. Jeho najväčšou službou Ústavu bola monografia Vydavateľské dielo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda 1963 – 1988, ktorá vyšla v roku 1989 a v ktorej jubilant odborne spracoval vydavateľskú činnosť Ústavu.

Popri tejto práci Jozef Rydlo príležitostne pomáhal aj prof. Michalovi Lackovi, ktorý v rámci aktivít Slovenského ústavu v Ríme (Slovak Institute, Cleveland/Rome) vydával vedeckú ročenku Slovak Studies. (Pre nezasväteného čitateľa sa tu žiada  podať krátke vysvetlenie: Slovenský ústav v Ríme, ustanovizeň slovenských kultúrnych, najmä vedeckých pracovníkov, neslobodno stotožňovať so Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda. Bol osobitnou inštitúciou, ktorá združovala  slovenských vedeckých pracovníkov v zahraničí. Jozef Rydlo bol zvolený za jeho riadneho člena 11. februára 1973 a neskôr pôsobil aj ako generálny tajomník tejto vedeckej ustanovizne a člen redakčnej rady Slovak Studies).

V roku 1975 sa presťahoval do Švajčiarska, do Lausanne, kam ho pozvali prednášať taliansku literatúru do Ústavu Vilfreda Pareta.  Tam rozšíril a doplnil svoje odborné vzdelanie na univerzite v Lausanne štúdiom moderných dejín  (1978) a aplikovanej pedagogiky (1982). Následne pôsobil vo frankofónnej oblasti Švajčiarska ako pedagóg, editor a vedeckovýskumný pracovník. V roku 1985 ho správna rada Strediska pre slovanské štúdiá „William Ritter“, ktoré pomáhal spoluzakladať, vymenovala za profesora. V určitom období bol aj korešpondentom najstaršieho denníka vychádzajúceho vo francúzštine La feuille d’avis de Neuchâtel (založeného v roku 1738), ktorý v súčasnosti vychádza pod názvom  L’Express.

Aktívne sa zapojil do spolkovej a náboženskej činnosti slovenskej emigrantskej komunity vo Švajčiarsku. Tu treba osobitne vyzdvihnúť jeho spoluprácu s Martinom Mazákom SDB, misionárom pre Slovákov a Čechov vo frankofónnej zóne Švajčiarska, s ktorým založil Spoločnosť pre slovenskú kultúru Liber, ako aj jeho zásadný prínos pre oživotvorenie ÚSKI, Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov, iniciatívne vedeckonáučné semináre o Slovensku v Zürichu či spoluprácu s vedecko-kultúrnou revue Slowakei a časopisom Slobodné Slovensko, ktorého bol určitý čas aj šéfredaktorom.

Po páde komunistického režimu v strednej Európe žil striedavo na Slovensku i vo Švajčiarsku. V roku 1993 sa natrvalo vrátil do rodnej vlasti s úmyslom dať svoje schopnosti a vedomosti do služieb národa, ktorý sa po štyridsiatich rokoch zbavoval nanúteného politického panstva a čelil kritickému prechodu z totality do demokracie, zo socialistického plánovaného hospodárstva do kapitalistického systému voľného trhu. Jeho prvým pôsobiskom bola Slovenská národná knižnica, ktorá v tom čase patrila pod správu Matice slovenskej.

Kultúrny a literárny historik Mišo Kováč-Adamov takto zachytil jeho obdivuhodnú a podnetnú bibliografickú aktivitu týchto rokov: „Na 8. celoslovenskej bibliografickej konferencii v Spišskej Novej Vsi (14. až 17. októbra 1991) navrhol, aby SNK v Matici slovenskej pripravila na vydanie ‚ešte v tomto desaťročí‘ Retrospektívnu slovenskú zahraničnú bibliografiu 1945 – 1990, ktorá by zaznamenala tvorbu všetkých Slovákov a Sloveniek v zahraničí, či už žijú v krajinách klasickej slovenskej emigrácie, v iných európskych štátoch alebo v zámorí. Podnet vtedy všetci prijali s veľkým aplauzom, ale ani MS, ani SNK ho nikdy neuskutočnili. Neúčinnou zostala aj jeho podrobne vypracovaná Koncepcia Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej na záchranu a poznávanie slovenského kultúrneho dedičstva v zahraničí.

Popri funkcii námestníka Slovenskej národnej knižnice bol aj členom redakčnej rady Slovenských pohľadov. V službách Matice slovenskej pokračoval až do roku 1996. Nasledujúce roky pôsobil ako bibliograf v Univerzitnej knižnici v Bratislave. 

V snahe priblížiť mladej generácii rozvoj slovenskej literatúry, umenia a vzdelanosti v slobodnom prostredí, t. j. v prostredí západnej kultúry, prednášal dejiny Švajčiarska a dejiny slovenského politického exilu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednášal aj na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave (cirkevné dejiny) a na Univerzite Konštantína-Filozofa v Nitre (kultúra a civilizácia slovenských krajanov v zahraničí).

V rámci svojho pôsobenia či už v Slovenskej národnej knižnici v Turčianskom Sv. Martine alebo v Univerzitnej knižnici v Bratislave  rozvinul aj pozoruhodnú organizačnú aktivitu v podobe vedeckých konferencií, seminárov a ľudovovýchovných stretnutí. Nie je možné a ani potrebné všetky ich vymenovať, ale patrí sa spomenúť aspoň niektoré.

V roku 1993 to boli tri kľúčové podujatia, ktoré ostávajú v análoch slovenskej kultúry: konferencia „Andrej Žarnov 1903 – 1993“ v Kuklove, kolokvium „Slovacikálne knižnice a archívne fondy v zahraničí“ v Prešove a konferencia Prínos Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme pre slovenskú kultúru 1963 – 1993“ v Nitre, ktorá sa konala pod záštitou prezidenta republiky Michala Kováča. Dňa 8. júla 1994 sa konal na Hostihore v Turčianskom Svätom Martine seminár o živote a diele slovenského diplomata, právneho historika a politológa  JUDr. Jozefa Mikuša. Prednášky a diskusie, ktoré pri tejto príležitosti odzneli, vyšli neskôr aj v knižnej forme: Jozef A. Mikuš osemdesiatpäťročný (1996).

Pripomeňme ešte dve významné vedecké podujatia, ktoré Jozef Rydlo zorganizoval. Pri príležitosti sedemdesiatin prvého metropolitu Slovenska arcibiskupa Jána Sokola v roku 2003 sa jeho pričinením na  pôde Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave konalo sympózium pod názvom Európa bez Boha? A na záver Roka Rudolfa Dilonga usporiadal 27. októbra 2005 v Univerzitnej knižnici konferenciu s názvom Proskribovaná slovenská literatúra: autori tzv. katolíckej moderny. Materiály, ktoré na týchto dvoch podujatiach odzneli, vyšli knižne v samostatných zborníkoch. Podobne sa v roku 2013 konali dve medzinárodné vedecké konferencie na tému Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda  1963 – 2013. Jedna v Ríme, druhá v Bratislave. Ich cieľom bolo vyhodnotiť a verejnosti predstaviť päťdesiatročnú činnosť Ústavu vybudovaného s úsilím a podporou slovenskej emigrácie.

V októbri 1996 bol zvolený za predsedu Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimoúzemia Slovenska. Únia je právnou pokračovateľkou Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v Clevelande. Od roku 1956 bol jej tlačovým orgánom časopis Most, štvrťročník pre slovenskú kultúru, a novozvolený predseda Jozef Rydlo bol jeho redaktorom-zostavovateľom až do jeho zániku.

V jubilejnom roku 2000 založil a doteraz rediguje edíciu Libri Historiæ Slovaciæ / Libri Historiæ Europæ, ktorá sa člení na sedem sérií: Scriptores, Monographiæ, Memoriæ, Artes et Litteræ, Ecclesia, Fontes, Iudæica. Jej odbornými garantmi sú Katedra slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a Slovenský ústav v Ríme. V edícii vyšlo doteraz vyše 60 hodnotných knižných publikácií špičkových domácich i zahraničných autorov. Od jej vzniku v nej publikovali vedecké práce slovenskí i zahraniční autori, ako sú Walter Brandmüller, Milan S. Ďurica, Eva Frimmová, Jozef Haľko, Ladislav Hanus, Ján Hnilica, Martin Homza, Dominik Hrušovský, Carol Iancu, Ján Kačala, Teofil Klas, Jozef Kútnik Šmálov, Róbert Letz, Matúš Kučera, Matúš Marcinčin, Richard Marsina, Štefan Parák, Július Pašteka, Karol Sidor, Paľo Ušák Oliva, František Vnuk či Štefan Vragaš a viacerí ďalší.

Vo všeobecných voľbách v roku 2006 bol Jozef Rydlo zvolený za poslanca Národnej rady Slovenskej republiky ako jeden z kandidátov Slovenskej národnej strany, najstaršej politickej strany Slovákov, založenej v roku 1871. Parlamentná pôda mu poskytla nový priestor presadzovať a obhajovať kresťanské a slovenské záujmy. Ako politik, ktorý prežil tri štvrtiny svojho dospelého života na Západe, mohol do svojich prejavov a aktivít vložiť svoje bohaté skúsenosti, široký rozhľad, znalosť svetových jazykov a cit rodolásky, aký vie v duši človeka rozpáliť iba nedobrovoľný pobyt v cudzine. Podľa úradných záznamov počas svojho pôsobenia má za sebou 32 vystúpení v rozpravách k rozličným parlamentným aktom, bol predkladateľom piatich legislatívnych iniciatív návrhov zákonov a piatich interpelácií. Ako oficiálny predstaviteľ zastupoval Slovenskú národnú stranu na mnohých verejných akciách a podujatiach. Vo funkcii podpredsedu Zahraničného výboru NR SR podnikol 13 ciest do zahraničia a zúčastnil sa na dvoch medzinárodných konferenciách. Jeho parlamentné prejavy, ktoré vyšli knižne v roku 2016, sú výrečným svedectvom jeho pracovitosti, obetavosti a zápalu za všeobecné dobro slovenskej pospolitosti.

Krátka politická kariéra bola akoby zavŕšením jeho verejného pôsobenia. Neznamenala však koniec jeho pôsobenia na kultúrnom poli. Skôr naopak. Plnou silou sa venuje literárnohistorickej činnosti, ktorej ťažiskom je problematika slovenskej emigrantskej tvorby. K monografiám, v ktorých predstavuje a vyhodnocuje životné osudy a diela už spomínaných autorov (J. Cíger-Hronský a J. A. Mikuš), treba pripočítať ďalšie práce tohto žánru, ako je napríklad zborník venovaný prof.  Milanovi S. Ďuricovi (Studi in onore di Milan S. Ďurica, 1995), básnikovi Andrejovi Žarnovovi (Andrej Žarnov 1903 – 1982 : zborník o živote a diele univerzitného profesora MUDr. Františka Šubíka, 2008), básnikovi Rudolfovi  Dilongovi  (Rudolf Dilong (1905 – 1986) : zborník o živote a diele k básnikovej storočnici), historikovi Františkovi Vnukovi (Fidei et Patriae : jubilejník na počesť 80. narodenín Františka Vnuka, 2008).

Podobnej pocty a pozornosti sa dostalo aj ďalším svetlým postavám slovenskej emigrácie, ako sú  Jozef Tomko, Štefan Vragaš, Štefan Náhalka, Gorazd Zvonický, Ján Doránsky, Jozef Zvonár-Tieň a ďalší. Mimoriadnym počinom je päťzväzkový výber z celoživotného diela historika Milana S. Ďuricu Scripsi vobis. Za zmienku stoja aj jubilejníky na počesť ochotného sprievodcu a hostiteľa návštevníkov Ríma Janka Hnilicu Bzovík : jubilejník k 75. narodeninám veľkodušného človeka Jána Hnilicu, člena Slovenského ústavu (2011), a jezuitského biblistu Jána Ďuricu In verbo autem tuo (2013). K jeho novším publikáciám tohto druhu patrí zborník venovaný jednému z našich najtalentovanejších jazykovedcov Henrichovi Bartkovi (Henrich Bartek v slovenskej jazykovede a kultúre, 2018).

V posledných troch rokoch do tlače pripravil a vydal ďalšie knihy. V roku 2021 prichystal výber anglických prác Františka Vnuka Slovakia and Slovaks in Twentieth Century : Historical Essays and Studies (2021) a vydal štúdiu Vznik Svetového kongresu Slovákov a jeho aktivity, venovanú storočnici narodenia Štefana B. Romana. V tom istom roku vyšla jeho jedinečná monografia Kresťanská filozofia dejín : katolík a história, do ktorej úvodné texty napísali kardinál Jozef Tomko a nitriansky biskup Viliam Judák. Toto je vôbec prvá kniha od slovenského autora na túto tému. Ďalej mu vyšla publikácia Prvá ústava Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z. z 21. júla 1939 (2022). Na jar v roku 2023 Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov publikovalo jeho monografiu Od ruského mesianizmu k ruskému komunizmu : dejiny jednej utópie, ktorá je vzácnym obohatením slovenskej historiografie.

A na záver ešte krátky dodatok: V roku  2021 vyšiel medzinárodný zborník venovaný jeho tvorbe a kultúrnej činnosti Liberté et Patrie : mélanges offerts à Jozef M. Rydlo, membre de l’Institut slovaque. Zostavili ho Justín Dudáš z Buenos Aires v Argentíne, Monique Gay-Šmondrková zo Švajčiarska a Ladislav Vančo z Bratislavy.Napísať, že týmto trom zostavovateľom sa podarilo unikátne dielo, nie je dostačujúce. Na 896 stranách zväzku sa stretlo 37 výtvarníkov a 52 prispievateľov zo všetkých kútov sveta: Argentína, Austrália, Česko, Francúzsko, Írsko, Juhoafrická republika, Kanada, Libanon, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Rusko, Slovensko, Švajčiarsko, Taliansko, USA, Vatikán. State sú napísané v piatich jazykoch a majú dvoch spoločných menovateľov – týkajú sa oblastí záujmov, v ktorých bol Jozef Rydlo aktívny, a ich autormi sú osobnosti, ktoré s ním spájalo priateľstvo, rešpekt a obdiv. Osobitnú zmienku si zasluhujú dva príspevky: autorom jedného je taliansky prezident Oscar Luigi Scàlfaro, autorom druhého je prezident Švajčiarskej konfederácie Georges-André Chevallaz. Nespomínam si, že by si niekedy hlavy dvoch štátov tak uctili slovenského utečenca…

     Rozsiahla a mnohovrstevná činnosť Jozefa Rydlu sa stretla s uznaním a ocenením skôr v cudzine než doma. Ako by sa aj na neho mali vzťahovať slová evanjelia, že „Nikto nie je prorokom vo svojej vlasti“ (Nemo propheta in patria sua, cf. Mt 13,57).

 Je nositeľom talianskeho štátneho vyznamenania Ordine al merito della Repubblica Italiana, ktoré mu v roku 1997 udelil prezident Talianskej republiky za zásluhy o prehĺbenie slovensko-talianskych vzťahov. V júni 2018 mu Historický odbor Matice slovenskej udelil Cenu Daniela Rapanta za jeho prínos do pokladnice slovenskej historiografie.

Toto je letmý pohľad na životnú dráhu a literárnu tvorbu priateľa-jubilanta. A náš obdiv k vykonanému dielu musí ešte vzrásť, keď sa tu pripomenie menej známa skutočnosť, že toto všetko vytvoril aj napriek chorobe, s ktorou zápasí už takmer 30 rokov. Boh ho totiž zahrnul mnohými štedrými darmi ducha, ale neobdaril ho v plnej miere dobrým zdravím. Od roku 1990 je na invalidnom dôchodku a v poslednom čase ho čoraz viac morí skleróza multiplex, ktorá mu spôsobuje nepríjemné bolesti, obmedzuje jeho mobilitu a spomaľuje tempo práce.

Za takýchto okolností jubilejná zdravica musí končiť predovšetkým želaním dobrého zdravia alebo aspoň zlepšenia zdravotného stavu do takej miery, aby sa mohol vrátiť k pracovnému stolu a bezbolestne pokračovať v práci, ktorú tak statočne a obetavo koná.

Ad multos felicesque annos!

(4. júla 2023)

František Vnuk

Externý Autor
Externý Autor
Externí prispievatelia.

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň