štvrtok, 18 júla, 2024
spot_img

MALÁ VOJNA v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa

počet strán: 204

rozmer: 148 x 210 x 10 mm

väzba: mäkká

ISBN: 978-83-7490-867-2

vydavateľ: o.z. Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939 – 1945

zostavovatelia: Martin Lacko, Michal Malatinský

jazyk: slovenský

dátum vydania: 2016

kategória: vedecká literatúra, vojnová, dejiny

cena: 10 Eur + 4,90 Eur (za poštovné a balné)

10.00

Slovo na úvod

(alebo prečo treba hovoriť o udalostiach spred 75 rokov)

Martin Lacko

 

Medzi úlohy historikov patrí pestovanie, kultivovanie národnej pamäte. Medzi ne isto patrí aj Malá vojna. Desaťročia bola obchádzaná, pretože nebola súčasťou triednych bojov, ani československého odboja, ale dejín prvej SR. Za 75 rokov, ak nerátam spomienkové podujatia, sa o nej konala iba jedna vedecká konferencia, v roku 1993 v Michalovciach, a jeden seminár v Spišskej Novej Vsi (1994). A dovolím si povedať, že ani dnes to nie je žiaduca téma. Akiste by na ňu historik dnes nedostal nijaký grant, nespravil si na nej kariéru. S touto témou ho dnes nepustia ani do médií. Hoci účastníci vojny bránili svoju vlasť, dokonca sa do nej hlásili spontánnejšie a masovejšie než v roku 1944 do povstania, nemajú svoje sochy, busty. Politici na jej výročie nechodia rečniť ani klásť vence. Nepripomínajú ju médiá, neučí sa o nej v školách. Preto sa o nej ani nevie. Jej hrdinovia sú zabudnutí aj v rodných obciach.

Keď autori dokumentárneho filmu o Malej vojne pred 20 rokmi zastavovali na michalovskom námestí okoloidúcich s otázkou, či vedia, čo sa u nich v marci 1939 odohrávalo, nevedel to ani jeden. Aká je situácia dnes? Vedelo by to viac ľudí? Sotva. Aj priamo postihnuté obce a mestá na východe našej vlasti, ktoré Maďarsko okupovalo, či ohrozovalo, na túto historickú kapitolu prakticky zabudli. Som preto dvojnásobne rád, že aspoň v Spišskej Novej Vsi to neplatí...

Svoj rest voči tejto téme majú aj historici, ktorí ju v posledných rokoch zanedbali. Ba, vplyvom maďarskej propagandy prenikli už aj do našej historiografie názory, že vojna s tisíckami vojakov vlastne ani nebola vojnou, len nejakým bezvýznamným pohraničným konfliktom, že vlastne Maďarsko nepredstavovalo pre Slovákov žiadne riziko. Naopak, režimistickí historici robia najväčšie zlo z napadnutej Slovenskej republiky – štátu, ktorý zachránil slovenský národ pred rozdelením medzi agresívnych susedov...

Boje v Malej vojne trvali len niekoľko dní. No história pozná aj oveľa kratšie vojny, dokonca niekoľkohodinové, a nik ich nespochybňuje. Tiež treba zdôrazniť, že muži, ktorí vtedy nastupovali, nemohli tušiť, ako dlho vojna potrvá, či tri dni alebo tri mesiace. O to viac vyniká ich hrdinstvo, o to viac sme im dlžní. Neviem, či iba u nás je tendencia obchádzať a spochybňovať všetko, čo by mohlo národu slúžiť na česť ako zdroj hrdosti.

Vyvstáva otázka odkazu, poučenia z udalosti.

Jedno možno vidieť v rovine historickej. Je známe, že maďarská politika pokladala Slovensko len za tzv. Felvidék, odtrhnutú časť Uhorska, neuznávala jeho právo na samourčenie. Mnohonárodný uhorský štát vydávala za maďarský, z čoho vyvodila teóriu o údajnej krivde, ktorá sa Maďarom stala, keď Uhorsko zaniklo. Toto falošné heslo je základom maďarskej politiky a propagandy podnes.

Viedenskou arbitrážou získali Maďari od Hitlera a Mussoliniho vyše 20 % územia Slovenska a  12 % Podkarpatskej Rusi. Dňa 12. 3. 1939 dostali od Hitlera súhlas na okupáciu celej Podkarpatskej Rusi. A to aj napriek tomu, že tu žil len zlomok Maďarov, asi 5 %. Voči Slovensku sa tak otvoril nový, nebezpečný smer útoku. Súčasne sa ukázalo, že Maďarsko sa neuspokojilo s tzv. etnickou revíziou, ale že jeho cieľom je tzv. historická revízia, t. j. pripojenie zvyšku Slovenska. Na území, ktoré po 23. marci 1939 obsadilo, nebola totiž jediná etnicky maďarská obec.

Existenčný tlak Maďarska, ktoré si, spolu s Poľskom, plánovalo rozkrájať zvyšné slovenské územie, pochopiteľne nútili slovenskú vládu k tesnejšiemu upnutiu sa na Nemecko. V tom čase totiž iba Nemecko – nik iný – bolo v stave zamedziť tomuto, z hľadiska Slovákov, katastrofickému scenáru. Žiadna iná mocnosť okrem Nemecka nemohla ani obmedziť maďarské požiadavky. Tu však Slováci museli druhýkrát prehltnúť trpkú pilulku a už druhýkrát v priebehu polroka museli odstupovať územie svojmu najagresívnejšiemu susedovi, Maďarsku. I keď Slovenská republika pomerne úspešne rozbehla prvé mesiace svojej existencie, Damoklov meč z Budapešti nad ňou visel aj naďalej. Slovenskí predstavitelia nemali v rukách sklenú vešteckú guľu a nemohli vedieť, či sa Nemecko nepodvolí maďarským požiadavkám a nepristúpi k ďalšej amputácii slovenských území. Táto situácia existenčne SR nútila k spolupráci s Nemeckom, k získavaniu si jeho priazne. Nie z nejakých ideologických dôvodov, ako nás o tom ešte aj dnes chcú presviedčať niektorí režimistickí historici, ale s cieľom vlastného prežitia, s cieľom garancie národnej existencie.

Napokon, málo sa spomína, že udalosti Malej vojny znamenali už tretí vstup maďarských vojsk na Slovensko po roku 1918 (a mali nasledovať ešte dva ďalšie, v rokoch 1944/1945 a 1968).

Poučenie z Malej vojny by si mohli k srdcu zobrať ponajprv naši politici, ktorí žijú v ilúzii, že dnes je už iná doba a nič také ako strata území zo strany južného suseda nám nehrozí. Nuž, mysleli si to aj ich bratislavskí predchodcovia v marci 1939. Budapešť SR diplomaticky uznala, potľapkala Slovákov po pleci, prehodila pár susedských fráz, uistila o rešpektovaní hraníc a o týždeň poslala 40 tisíc vojakov, obsadila 74 obcí. A keď sa voči tomu zdvihol odpor, maďarská diplomacia obvinila SR z vyvolávania napätia a žiadala Berlín o zakročenie. História Malej vojny je teda varovaním jednak pred prílišnou dôverčivosťou k silnejším susedom, jednak pred vlastnou naivitou i nejednotnosťou...

Každá generácia má morálne povinnosti, ako k sebe, tak i ku svojim potomkom. No rovnako i k svojim predkom. A tu patrí úcta tým, čo obetovali svoje zdravie či životy za národ.

Práca historika má istý morálny, metafyzický zmysel. Tým, že skúma osudy neprávom zabudnutých ľudí, ich činy, zapisuje ich do histórie, kladie ich na miesto, ktoré im patrí, a tým im vracia česť. Alebo na to aspoň pripravuje pôdu. A to sa týka aj našich obrancov z Malej vojny. Toto sú skutoční hrdinovia, ktorí by mali byť propagovaní nielen na pamätníkoch, tabuliach, v učebniciach, filmoch a v médiách. V duchu antického hesla: „Vodcami národa nie sú len jeho živí, ale ešte trvalejšie jeho veľkí mŕtvi...“

Nielen historikom sa neustále vynárajú otázky o zmysle vlastnej práce. Neustále zápasia s tým, či má zmysel ju v dnešnom svete robiť. Politika, médiá, spoločnosť totiž preferujú iné hodnoty, akými sú pravda, česť, statočnosť, národ, vlasť či historická pamäť. Nemám žiaden vplyv na to, aby som posolstvo Malej vojny tlmočil našim politikom. Akiste by oň ani nestáli. Nemám vplyv, aby som o nej napísal čo i len riadok do učebnice, alebo o jej hrdinoch povedal vo večerných správach. Som však presvedčený, že ak naše dnešné podujatie osloví čo i len jedného človeka, čo i len jedného mladého človeka, malo zmysel. Ak si zborník nájde čo i len jedného čitateľa, ktorého chytí za srdce, nezišli sme sa v marci 2015 v Spišskej Novej Vsi zbytočne...

Myšlienka historickej konferencie – a aj tohto zborníka – sa zrodili práve z vedomia veľkej podlžnosti voči tejto téme. Čo sa týka stránky historiografickej, pamäťovej, osvetovej, ale aj morálnej. Pri okrúhlom, 75. výročí tejto udalosti, tak vznikla myšlienka zorganizovať odborné podujatie. Zúčastnili sa ho viacerí autori, ktorí sa seriózne a bez predsudkov tejto problematike venujú. Cieľom však nebolo organizovať iba akési kabinetné podujatie pre uzavretú spoločnosť, ktorého výsledkom by bolo niekoľko „čiarok“ v publikačnej činnosti autorov. Od začiatku sme sledovali aj to, čo by malo byť dnes povinnosťou každého historika – historická osveta, osvetový rozmer. S týmto zámerom sme sa spojili s vedením mesta, ktoré je silne poznačené Malou vojnou, a ktoré – ako jediné na Slovensku – dnes aj systematicky udržuje, pestuje pamiatku tejto udalosti. Máme preto istú nádej, že po uskutočnení tejto akcie v Spišskej Novej Vsi si na smutné, no súčasne slávne obdobie týchto udalostí spomenú aj v ďalších mestách či obciach, ktoré vojna priamo zasiahla, resp. ktoré sa v marci 1939 stali obeťou maďarskej okupácie a nasledujúcich rokoch okúsili „bratské zovretie“ južného suseda.

 

Redakčná poznámka:

Zborník tvorí 10 štúdií a tri spomienkové práce charakteru referátov. Obsahuje tiež štúdiu ukrajinského historika I. Šnicera, ktorý sa marcovej konferencie v Spišskej Novej Vsi nemohol zúčastniť. Naopak, príspevok V. Karpátyho o úlohe dobrovoľníkov v Malej vojne, ktorý na podujatí odznel, autor dodal len vo forme referátu.

Pokiaľ ide o terminológiu, nie je úplne jednotná. Podobne ako napr. aj pri názvoch prvej Slovenskej republiky, povstania z roku 1944, ani pri Malej vojne autori (zatiaľ) nedospeli k úplne jednotnému označeniu. Spravidla však používali termín Malá vojna, tak ako je to najviac zaužívané; hoci v niektorých prípadoch v úvodzovkách či s malým začiatočným písmenom. Zostavovateľ tieto autorské rozdiely akceptoval. Rovnako nezasahoval do terminológie ukrajinského historika pri používaní pojmu „ukrajinský“ miesto „rusínsky“, ktorý je zaužívaný v slovenskej historiografii.

Ešte závažnejšie sú rozpory v časovom vymedzení Malej vojny. V doterajšej literatúre sa ako začiatok bral 23. marec 1939, pričom sa za jej koniec pokladal 25. marec ako deň oficiálne nariadeného zastavenia bojov. Tu však autori nebrali do úvahy už prvé boje slovenských obrancov s maďarskými okupantmi dňa 15. marca pri Užhorode, ako ani pohraničné boje, ktoré sa konali po oficiálnom ukončení bojov, v čase vyhláseného prímeria.

Nejednotné pomenovanie vládne aj pri označovaní vtedajšej najvýchodnejšej provincie ČSR, Podkarpatskej Rusi. Zaužívaný názov krajiny bol Podkarpatská Rus, hoci krátko po získaní autonómneho postavenia v rámci ČSR, od decembra 1938, orgány tejto provincie ako oficiálny názov zaviedli označenie Karpatská Ukrajina.

Pri citovaní pôvodných dokumentov, literatúry, tlače sme sa držali dobového pravopisu.

Ambíciou tvorcov zborníka bolo nadviazať na prvý, posiaľ neprekonaný zborník o Malej vojne z roku 1993, rozšíriť ho o nových autorov, nové poznatky, informácie, témy, zvlášť o „pamäťové“ dimenzie.

Do akej miery, a či vôbec, sa to podarilo, posúdia čitatelia. Nuž poželajme zborníku šťastlivé vykročenie; kiežby padol na úrodnú pôdu!

.......

Text zadnej obálky

Maďarsko sa neuspokojilo so ziskami z Viedenskej arbitráže 2. 11. 1938, keď mu nacistické Nemecko a fašistické Taliansko pririeklo vyše 20 % územia Slovenska a 12 % Podkarpatskej Rusi. Hľadalo cesty k úplnému ovládnutiu oboch krajín, ktoré pokladalo za svoje „dočasne odtrhnuté“ územia.

Už v noci zo 14. na 15. marca sa maďarské jednotky pokúsili o prienik z Užhorodu na Zemplín. Narazili však na odpor skupiny michalovských gardistov a dobrovoľníkov. Dňa 18. marca obsadili obce v údolí rieky Uh, pod strategickým Užockým priesmykom, ktoré podľa rozhodnutia mierovej konferencie z roku 1919 patrili Slovensku, vrátane železničnej trate  Čop – Užhorod – Užok.

Dňa 23. marca 1939 40-tisíc maďarských vojakov obsadilo aj väčšiu časť okresov Sobrance a Snina. Napriek predchádzajúcemu diplomatickému uznaniu SR Budapešťou a bez vyhlásenia vojny. Prejavom agresie bolo aj bombardovanie Spišskej Novej Vsi dňa 24. marca, čo si vyžiadalo 13 obetí na životoch.

I keď konflikt dvoch „spojeneckých“ štátov musel byť na zásah Berlína ukončený, vyvolal nesmierny ohlas, predovšetkým bomby na Spišskú &novú Ves. Na obranu hraníc nového štátu sa povedľa vojska prihlásilo aj vyše 20-tisíc dobrovoľníkov. Bol to najmasovejší dobrovoľnícky nástup v 20. storočí, oveľa väčší, než napr. v auguste 1944 do povstania.

Malá vojna tiež potvrdila, že Slováci odmietajú návrat maďarskej nadvlády.

Konferencia, okrem samotného priebehu a okolností vojny, prvýkrát prehovorila aj o prenasledovaní jej hrdinov československým štátom po roku 1945, či o nepochopiteľnom vytesňovaní ich pamiatky ešte aj po roku 1989...

Mohlo by sa Vám páčiť...