V novembri 2021 Združenie slovenskej inteligencie predstavilo nové – 3. vydanie knihy Mať svoj štát znamená život od jedného z najznámejších slovenských historikov – Františka Vnuka. Ten získal v apríli 2021 cenu Andreja Hlinku od mesta Ružomberok a v októbri aj cenu Matice slovenskej. Ide už o tretie, upravené a doplnené vydanie, formát 170 x 240 x 22 mm, 360 strán, tvrdá väzba, menný register, obrazová príloha, ISBN 978-80-973975-0-0.
V tejto knihe sa František Vnuk zaoberá jednou z najrozporuplnejších postáv prvej Slovenskej republiky Alexandrom Machom, ktorý bol po druhej svetovej vojne retribučným Národným súdom odsúdený na 30-ročné väzenie. Vykonštruovaný obraz dejín, ktorý nám zanechal totalitný režim, vykresľoval pôsobenie Alexandra Macha výhradne v negatívnom obraze.
Biografia Alexandra Macha z pera Františka Vnuka podáva čitateľovi množstvo neznámych faktov nielen o Alexandrovi Machovi, ale aj o zložitom období druhej svetovej vojny a o vzniku a rozpade prvej Slovenskej republiky. Napriek 30-ročnému odstupu od pádu totalitného režimu je slobodná verejná diskusia o týchto témach aj v súčasnom politickom systéme potláčaná. Má vari niekto obavy, že sa na základe argumentov v diskusii začne meniť verejná mienka?
Knihu môžete dostať, ak podporíte činnosť Združenia slovenskej inteligencie darom minimálne 25 Eur na účet: 2601930296/8330, alebo IBAN: SK77 8330 0000 00260193 0296 s uvedením svojho mena a na e-mailovú adresu podpora@zsi.sk napíšete meno a adresu, kam knihu pošleme. Takisto nezabudnite uviesť o akú knihu máte záujem.
Úvod k 3. vydaniu
„The history of the world is but the biography of great men“,
(Thomas Carlyle, 1841)
Škótsky mysliteľ a historik Thomas Carlyle vydal v roku 1841 dielo On Heroes, Hero-Worship, and The Heroic in History (O hrdinoch, ich kulte a o heroizme v histórii), kde argumentuje, že história nie je náhodnou reťazou udalostí, ale má svojich tvorcov, ktorí výrazne usmerňujú a ovplyvňujú jej priebeh. V jeho očiach sú to hrdinské postavy. Niektorí v dobrom zmysle slova a sú požehnaním pre prostredie, v ktorom pôsobili, iní zase v negatívnom zmysle a tí sú nešťastím pre ľudstvo.
Aj v našom skromnom slovenskom mikrokozme máme osobnosti neobyčajných kvalít, ktoré hrali významnú úlohu v živote národa a na ktoré možno aplikovať tento Carlylov argument. Jednou z nich nesporne je Alexander Mach. Názory na jeho rolu v slovenskej histórii sa môžu rozchádzať, ale nikto mu nemôže uprieť miesto v galérii osobností, ktoré významne zasiahli do vývoja slovenského politického života v 20. storočí.
Tieto skutočnosti som mal na zreteli pred 40 rokmi, keď – krátko po smrti Alexandra Macha – som v cudzine začal písať “politickú biografiu” tohto svojrázneho novinára a politika.
Alexander Mach bol, je a ešte dlho bude rozporuplnou postavou slovenskej politiky. Jednoznačne možno o ňom povedať, že celý svoj dospelý život venoval službe národu. Viedla ho túžba zaistiť Slovensku a Slovákom také postavenie v rodine európskych národov, aké im podľa prirodzeného práva patrí. Za túto ideu pracoval, boril sa, bojoval a veľa vytrpel od svojich politických a ideologických protivníkov.
Od roku 1945 až do pádu komunistickej totality sa o ňom v jeho rodnej krajine mohlo písať len negatívne. Ale ani v slovenskej emigrácii nebolo tomu inak. Ani tam sa Machova politická činnosť nehodnotila rovnako. Aj tam mal nielen svojich obdivovateľov ale aj prísnych kritikov. Hľadanie odpovede na otázku, prečo je tomu tak, ma viedla k hlbšiemu skúmaniu jeho pestrých životných osudov. Nakoniec som došiel k záveru, že Machovu činnosť netreba obhajovať, ani chváliť, ani odsudzovať, ale ju treba predovšetkým pochopiť, t.j. vidieť v správnom historickom kontexte a v súradniciach okolností, ktoré jej priebeh v danom období podmieňovali.
Pri tomto úsilí som sa obracal na priateľov, spolupracovníkov i kritikov osoby Alexandra Macha. A musím povedať, že u prevažnej väčšiny z nich som sa stretol s neobyčajnou ochotou poskytnúť hľadané informácie. Niektorí z nich mali však výhrady a želali si, aby som – z „bezpečnostných dôvodov“ – ich mená predbežne neuvádzal. Toto ich želanie som dôsledne rešpektoval. Odvtedy sa však politická klíma radikálne zmenila. Slovensko sa nenávratne zbavilo komunistickej tyranie a netreba sa obávať, že ŠtB a iné bezpečnostné zložky budú stíhať a strpčovať život mojim informátorom (ktorí sa už takmer všetci odobrali do večnosti), ani ich príbuzným. Nuž, rozhodol som sa využiť túto príležitosť, odhaliť ich anonymitu a verejne im vyjadriť vďaku za ich príspevok k vypracovaniu tohto životopisu.
Najbohatšiu pomoc mi poskytol Vilo Kovár (citovaný pod značkou V.K.), priateľ a spolupracovník A. Macha, redaktor denníka Gardista. Prepašoval zo Slovenska do zahraničia početné dokumenty, výstrižky z dennej tlače, fotografie i magnetofónové záznamy a ich prepisy rozhovorov a príhovorov A. Macha. Prinášal ich niekedy on sám (pri svojich návštevách dcéry Ľubice, ktorá študovala v Padove a po štúdiách pracovala v severnom Taliansku), inokedy túto riskantnú kuriérsku službu konal Karol Kubík, zať Alexandra Macha. Materiál odovzdávali našim spoločným priateľom v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a tí ho odtiaľ posielali mne do Austrálie. Ďalším poskytovateľom informácií bol Karol Spišiak (citovaný pod značkou K.S. a X.Y.), ktorý tri roky bol spoluväzňom A. Macha v Leopoldove. S Karolkom som presedel mnoho hodín v kanadskom Toronte a on mi – okrem ústnych informácií – prepožičal aj rukopis svojich veľmi dojemných spomienok, Politickí väzni v Leopoldove, v ktorých približuje osudy slovenských politických väzňov v rokoch 1946-1951. Výdatnej pomoci sa mi dostalo aj od priateľov a blízkych spolupracovníkov A. Macha žijúcich v Argentíne: Ladislav Jankovič, Štefan Polakovič, ale hlavne pani Anna Mečiarová, vdova po Stanislavovi Mečiarovi. Ona mi poslala nielen korešpondenciu A. Macha s jej nebohým manželom, ale aj rukopis diplomovej práce z roku 1970, Alexander Mach ako novinár. Autorom tejto na reálie veľmi bohatej diplomovky (s krátkym úvodom Mila Urbana) je známy spisovateľ a publicista Anton Baláž (citovaný pod značkou A.B.).
S rovnakou srdečnou vďačnosťou som zaviazaný aj voči Branislavovi Čechovi, ktorý je iniciátorom tohto tretieho vydania politickej biografie Alexandra Macha, ako aj všetkým priaznivcom, čo sa o jej re-edíciu zaslúžili, menovite: Martinovi Lackovi a Elene Šebovej. Oni ma presvedčili, že kniha má čo povedať aj dnešnému slovenskému čitateľovi.
Kniha vychádza v svojej pôvodnej podobe so zachovanou štylistikou a minimálnym zásahom vydavateľa. Vznikala v emigrácii a v tomto ohľade je odrazom našej utečeneckej biedy. Dnes, keď sú už prístupné úradné dokumenty v slovenských a českých archívoch, mohol by som jej obsah podstatne doplniť a rozšíriť. Ale na to som už príliš starý.
Záverom by som chcel pripomenúť, že v poslednom desaťročí vyšlo na Slovensku niekoľko knižných a časopiseckých publikácií na tému Alexander Mach a jeho podiel na vývoji slovenského politického diania v prvej polovici 20.storočia. Sú to, napríklad, Machove spomienky Z ďalekých ciest (Matica Slovenská 2009), jeho väzenské zápisky z rokov 1945-1947, ktoré vychádzali na pokračovanie v dvojtýždenníku Kultúra, alebo aj kniha Antona Hruboňa, Alexander Mach, radikál z povolania (Premedia 2018). To všetko dosvedčuje, že Alexander Mach sa natrvalo zapísal do slovenských dejín.
Bol osobnosťou, ktorej činnosť možno kritizovať, vysvetľovať, obdivovať, hanobiť, ale ktorú nemožno ignorovať.
Adelaide, Južná Austrália, 20. októbra 2020
František Vnuk
Doslov vydavateľa
Tak ako veľakrát v minulosti, aj dnes sa agresívne dobyvačné mocnosti či vplyvné globalistické spoločenstvá snažia narúšať stabilitu menších národov a dostať ich spolu s prírodnými a ekonomickými zdrojmi pod svoju moc. Rozhodujúcu úlohu v tejto ich snahe zohrávajú médiá hlavného prúdu ruka v ruke s mimovládnymi organizáciami. Výrazne ovplyvňujú verejnú mienku a hrubým nátlakom a manipuláciami občanov zasahujú do politiky suverénnych štátov. Bolo by naivné myslieť si, že Slovensko je výnimkou a ostáva mimo ich vplyvu.
Naopak, cítime to čoraz intenzívnejšie. Spochybňovanie a snaha o rozklad národnej identity, dehonestácia až kriminalizácia národného sebavedomia a manipulovanie historickej pamäte sú v súčasnosti nástrojmi na uchopenie moci a rozvrátenie štátu pochybnými záujmovými skupinami. Často sme svedkami snáh o získavanie monopolu na pravdu a potlačenie historických faktov.
Pravidelným javom je beztrestné zneucťovanie našich najvýznamnejších slovenských osobností. Manipulované obyvateľstvo, bez vedomostí o svojich dejinách, je politickými mimovládnymi organizáciami a protinárodne naladenými médiami „vychovávané“ priam k nenávisti k vlastným predkom, ktorí bojovali za svoju vieru, jazyk, národ a vlastný štát a v podstate aj za nás, súčasných občanov Slovenskej republiky. Útoky proti vlastnej štátnosti, ktoré by boli v skutočných demokratických štátoch označené za vlastizradu, ostávajú štátnymi orgánmi Slovenskej republiky nepovšimnuté.
Prejav lásky a hrdosti k slovenskému národu, svojmu vlastnému štátu a osobnostiam, ktoré výrazne prispeli k jeho vzniku, formovaniu a snaha o upevnenie suverenity Slovenskej republiky je záujmovými skupinami a ich podporovateľmi účelovo označovaná ako spiatočníctvo, extrémizmus, alebo – tými mysľou najchudobnejšími – ako sympatia k fašizmu.
Slovenský národ si z nedávnych dejín pamätá poníženie z čias Rakúsko-Uhorska aj diskreditáciu a podceňovanie z čias Česko-Slovenska. Po páde komunizmu v roku 1989 mohli Slováci pár rokov pozorovať čiastočnú slobodu aj vo verejnoprávnom priestore a diskutovať o predtým zakázaných témach. Postupne sa však táto sloboda vytráca a dnes sme svedkami čoraz väčších obmedzení, nebývalej cenzúry, ba aj prenasledovania za vlastný názor. Vynášajú sa súdne rozsudky za citácie slovenských buditeľov, čo bolo nemysliteľné aj v časoch totality.
Mám obavu, že ak sa smerovanie politiky Slovenska nezmení, obmedzovanie slobody slova a cenzúra nebude realitou len v elektronickom priestore, ale začne nadobúdať čoraz väčšiu silu aj v tlačenom slove.
Bola by preto veľká škoda, keby sa toto úžasné dielo Františka Vnuka plné faktov nedostalo aj k mladšej generácii čitateľov, aby jej objektívne priblížilo niektoré známejšie aj menej známe historické udalosti opisujúce formovanie slovenského národa v jeho ťažkom období. Viaceré z nich sa totiž výrazne podobajú aj na udalosti, ktoré dnes sami prežívame, keď sú evidentne z viacerých strán vyvíjané tlaky na oslabenie ba až zničenie národnej identity Slovákov.
Aj keď od prvého knižného vydania tohto diela boli publikované ďalšie zaujímavé vedecké či publicistické práce o osudoch a živote jednej z najvýraznejších postáv Slovenskej republiky Alexandra Macha, ani s odstupom troch desaťročí nestráca nič na svojej aktuálnosti.
Verím, že veľká časť čitateľov pri jeho čítaní vypozoruje kľúčové udalosti, ktoré v minulosti viedli k strate vlastnej štátnosti a uvedomí si dôležitosť a nebezpečenstvo súčasného spoločenského a geopolitického vývoja na Slovensku. Tretia šanca na osamostatnenie by nám už nemusela byť umožnená…
Branislav Čech
Sučany, 19. októbra 2020