1

Program „ľudovej“ vlády odborníkov, ktorá sa bojí národného. Ako to vyzerá s jej zahraničnopolitickou a bezpečnostnou orientáciou?

doc. PhDr., CSc. František Škvrnda

O programovom vyhlásení vlády (ďalej
len PVV) sa toho popísalo už veľa. Táto vláda sa nafúkanými slovami svojho
predsedu označuje za najlepšiu v dejinách Slovenska (dokonca výsledok
volieb označil aj za ďalšiu revolúciu v našom štáte). Hoci je pravicová,
prozápadná (proamerická) a štíti sa aj slov národnárodný, ktoré
sa do PVV dostali len ojedinele a asi aj náhodne, médiá hlavného prúdu s ňou
nie sú príliš spokojné a rôzne ju kritizujú.

Ufňukaný predseda vlády sa už niekoľkokrát
na svojich obľúbených „plačovkách“, vo vystúpeniach v médiách, v statusoch
i inde preto horko sťažoval. Vraj jemu a jeho vláde nedali média ani
kritici z radov opozície ani občanov (vzhľadom na to, že slovom „ľudia“ sa
to v stranách vládnej koalície nielen v ich názvoch, ale aj
v programoch len tak hemží, sme nútení používať pojem občania, aby nedošlo
k mýlke, že nepatríme k stúpencom takéhoto chápania „ľudovej“ vlády)
ani chvíľku pokoja a ihneď na ňu začali útočiť.

K znakom naivnej infantilnosti
a zmätenosti predsedu vlády patrí aj to, že ak mu niekto, robí ani nie
polovičku toho, čo iným ako šašo spôsoboval 10 rokov, cíti sa naraz dotknutý. Je
nepísaná múdrosť vekov (opäť nepoužijeme kvôli vláde prívlastok „ľudová“),
ktorá hovorí, nerob inému to, čo nechceš, aby robili tebe.

Rozsiahle, ambiciózne Programové vyhlásenie vlády –
ako ho však splniť?

K prejavom deformovaného pohľadu na
Slovensko i svet sa zaradilo aj PVV, ktoré naplno odráža charakter vládnej
koalície, jej nesmierne ambície a márnomyseľnosť, spojenú s nejasnosťami a
neurčitosťou. Iste veci nie sú nikdy jednostranné a uznávame, že v PVV sú mnohé
podnetné a aj potrebné kroky, ktoré problémy Slovenska môžu riešiť. Spôsob,
akým sa však spracoval tento dokument a nakoniec aj jeho forma, nesvedčia
o tom, že by vláda to, čo predložila, myslela vážne a tobôž, že by to
bola schopná (pripravená) aj splniť.

Pri kritickom pohľade pripomína PVV
nepodarenú slohovú úlohu, pri ktorej si susedia v laviciach (strany
vládnej koalície) navzájom pomáhali, ale nakoniec nemali vzhľadom na jej veľký
rozsah už čas poriadne si svoj výtvor prejsť. PVV má 17 častí.

Budeme sa zaoberať len vecami, ktoré
súvisia so zahraničnopolitickou a bezpečnostnou orientáciou činnosti vlády
a ďalšie časti PVV necháme bokom. Záujemcovia si komentáre o dokumente a jeho
jednotlivých častiach môžu pozrieť v nespočetných prameňoch. Poukazuje sa
v nich aj na to, že dokument je nekonzistentný. Ide o veľmi všeobecný
text, lebo sa v ňom hovorí o krokoch, ktoré spravidla nie sú termínované
(to možno nie je povinnosťou v takomto dokumente), ale často sa píše
o tom, že sa zváži, hlási k niečomu, podporuje, bude podporovať,
zasadzuje sa za, vytvorí možnosť, preskúma a pod. Iste programové
vyhlásenie nie je plán činnosti, ale predsa len takýchto formulácií tam je
neúrekom. Podobné to je aj s množstvom úloh, ktoré okrem toho, že sa
rozbiehajú na všetky strany, nie sú zrejme ani finančne zabezpečené.

Zrejme svetový unikát, na ktorý predsa
len z hľadiska vnútornej politiky poukážeme, je  zabezpečenie pravidelného informovania občanov
SR prostredníctvom doručovania bezplatných informačných novín do domácností,
ktoré budú obsahovať odpočet činnosti jednotlivých ministerstiev. Možno si malomeštiak
I. Matovič spomenul na roky mladosti, keď vlastnil sieť regionálnych novín.
Ktovie, koľko bude v bezplatných informačných novinách do domácností reklamy a
samozrejme propagandy a samochvály, ktorá patrí k vášňam
predsedu vlády. Finančne to nebude jednoduchá záležitosť, nehovoriac
o organizačných zložitostiach.

Zaistenie bezpečnosti obyvateľstva

Krátko sa dotkneme aj časti Zaistenie
bezpečnosti obyvateľstva, kde sa venuje otázkam vnútorného poriadku a bezpečnosti,
krízového riadenia a civilnej ochrany, Policajného zboru (mimochodom to je
najdlhšia pasáž v tejto časti, ale je tam mnoho vecí, ktoré
s pôsobením polície nesúvisia!), Hasičského a záchranného zboru, Horskej
a záchrannej služby, migračná politika (v rozsahu štyroch všeobecných viet), garancia
sociálneho zabezpečenia (ide o poskytovanie zdravotnej starostlivosti a
špecifickej zdravotnej starostlivosti policajtom, hasičom a príslušníkom Horskej
záchrannej služby a stabilizáciu existujúceho osobitného systému sociálneho
zabezpečenia policajtov, profesionálnych vojakov a príslušníkov ostatných
ozbrojených a bezpečnostných zložiek), environmentálna kriminalita, efektívna
verejná správa, boj s byrokraciou, e-government a informačné technológie, spravodajská
ochrana SR, NBÚ a ochrana utajovaných skutočností, štátne občianstvo. Klobúk
dolu pred skutočne impozantným súhrnom rôznorodých činností a úloh,
ktorých splnenie v takomto rozsahu, pestrosti a proklamovanými
spôsobmi je opäť nereálne.

Kontroverzné je predsavzatie vytvoriť Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Čo všetko sa zaradí do protispoločenskej činnosti? Zaváňa to nebezpečenstvom vytvárania policajného štátu, kde sa vysoko cení udavačstvo a donášanie, ktoré nikdy žiadnu vládu neuchránili na večné časy, ale ju dokázali nesmierne deformovať. „Veľmi voľne“ sa dá vysvetľovať aj „pokyn“, ak tajné služby zistia korupčné správanie verejných funkcionárov, budú povinné takéto zistenia odstúpiť orgánom činným v trestnom konaní. Nebudú sa predháňať v tom, aby mali čo najviac „bodov“ v tejto oblasti (vzhľadom na posadnutosť vládnej koalície bojom proti korupcii) na úkor činností v ďalších, ktoré sú ich úlohami?

Na druhej strane je tu vysoká nedôvera
vo vedenie Policajného zboru. Spočíva v tom, že prezident PZ a ďalší
vrcholoví predstavitelia PZ a inšpekcie MV SR budú pri prijímaní na vysoké
riadiace funkcie podrobení skríningovému vyšetreniu, tzv. detektoru lži.
Následne takéto vyšetrenie budú absolvovať minimálne jedenkrát ročne. Súvisí to
s fascináciou predsedu vlády tzv. detektorom lži? Výsledky „vyšetrenia“ na
tomto prostriedku sú však spravidla relatívne a musia sa interpretovať
opatrne – lebo veď nejde o zločincov. Vyžadujú aj vysoko a dobre
pripravených odborníkov, ktorých počet sa asi bude musieť zvýšiť.

O vonkajšej bezpečnosti a obrane

Z hľadiska bezpečnostnej orientácie
štátu je dôležitá časť Obranná politika a ozbrojené sily. Ide o omnoho
kratší text ako Zaistenie bezpečnosti obyvateľstva a nie je ani ďalej členený,
ako to je skoro vo všetkých ďalších častiach PVV. Jadro pôsobenia v tejto
oblasti spočíva v tom, že sa má zvyšovať obranyschopnosť SR ako súčasť
celkovej pripravenosti štátu čeliť bezpečnostným hrozbám a výzvam a odolnosť
voči nim. SR sa považuje za súčasť euroatlantického priestoru a prioritou vlády
je zodpovedné členstvo v EÚ a NATO, ako najlepšia alternatíva ďalšieho rozvoja,
bezpečnosti a stability štátu.

Vláda sa pritom zameria na zvýšenie
kvality príspevku SR k rastu spôsobilosti oboch organizácií a na plnenie
medzinárodných záväzkov. Jednoznačným konaním v oblasti obrany štátu v súlade s
euroatlantickým ukotvením SR zvýši svoju dôveryhodnosť u spojencov a partnerov
a zlepší renomé v medzinárodnom prostredí.

Starou chybou slovenskej politiky
(všetkých vlád) od vstupu do EÚ a NATO je, že sa obe organizácie, ktoré sú
veľmi rozdielneho charakteru, spomínajú vždy jedným dychom. Ak si však pozrieme
časť Efektívne a transparentné využívanie fondov EÚ s dôrazom na znižovanie
regionálnych rozdielov a rozvoj krajiny, napriek všetkej kontroverznosti
politiky Bruselu vidieť, v čom je podstatný rozdiel.   

Pripomenieme len jednu zásadnú
skutočnosť, o ktorej sa vie, ale vedome sa prehliada – hlavným veliteľom spojeneckých síl (NATO)
v Európe je hlavný veliteľ Veliteľstva USA pre Európu. Teda veliteľom NATO
v Európe je vždy generál alebo admirál USA.
Nebuďme naivní pri tom,
koho záujmy bude prioritne v prípade krízy či nebodaj konfliktu hájiť – či
americké alebo slovenské? A tvrdiť,
že záujmy USA a SR sú rovnaké môže iba zadubený transatlantista.
Konsenzus
NATO je mýtom, lebo vždy závisí na tom,
čo chce Washington
. Nehľadiac na to, že po nástupe D. Trumpa napriek jeho obľúbenosti
v časti národno-konzervatívnych síl je konanie USA v bezpečnostnej
oblasti pre spojencov oveľa menej vypočítateľné ako predtým. O lokajskom podriadení sa NATO svedčí aj
sľub vlády udržať stabilitu a predvídateľnosť obranných výdavkov s ambíciou
dosiahnuť ich 2 % podiel na HDP v roku 2024. Peňazí nebude nazvyš, ale tieto sa
musia nájsť za každú cenu, hoci veľká časť z nich pôjde na nákup zbraní
a vojenských služieb od USA.

Na zamyslenie je aj predsavzatie aktívne
prispievať k posilňovaniu kolektívnej obrany v rámci NATO, vrátane účasti
ozbrojených síl na predsunutej vojenskej prítomnosti a zvýšenia príspevkov na
vojenské cvičenia mimo územia SR. Za kľúčového spojenca vláda považuje USA, vzhľadom
na ich jedinečné spôsobilosti nevyhnutné pre kolektívnu obranu, ktorými
európski spojenci nedisponujú. Čo však priniesla
pre obranyschopnosť SR účasť na neúspešných akciách USA i NATO v Afganistane
a Iraku?

Treba súhlasiť s tým, že sa zabezpečí
účasť ozbrojených síl vo vojenských operáciách a misiách pod vedením
medzinárodných organizácií v súlade s medzinárodným právom a bezpečnostnými záujmami
SR a pri zohľadnení jej prínosu pre rozvoj spôsobilostí Ozbrojených síl SR. Čo však s tým, keď viaceré akcie USA
i NATO v posledných desaťročiach neboli v súlade
s medzinárodným právom?
A OSN ani OBSE sa v tejto súvislosti
v PVV priamo nespomínajú.

Väčšina úloh v tejto oblasti má
odborný, organizačný až byrokratický charakter. Sú však postavené spravidla
všeobecne a bez stanovenia termínov a konkrétnej zodpovednosti –
všetko urobí len vláda.

Zahraničnopolitická orientácia Slovenska

O zahraničnopolitickej orientácii
štátu sa hovorí v časti Spoľahlivý a zodpovedný partner v európskych a
medzinárodných vzťahoch. Obsahuje pasáže o mieste Slovenska vo svete, základných
prioritách zahraničnej a bezpečnostnej politiky, európskej politike, ekonomickej
diplomacii a rozvojovej pomoci, diplomatickej službe SR a Slovákoch žijúcich
v zahraničí. Táto časť je spracovaná relatívne lepšie ako ďalšie a má
aj pomerne konzistentný charakter. Ako zaujímavosť uvedieme, že v PVV sa
hovorí o štátnych a životných záujmoch a raz sa dokonca – ktovie,
ako sa to tam ocitlo – o záujmoch
národných
. Terminológia nie je silnou stránkou dokumentu.

Sú uvedené hlavné zásady a princípy pri
presadzovaní cieľov zahraničnej politiky SR, pričom sa opäť „jedným dychom“
spomína EÚ a NATO. V súvislosti s tým sa treba opýtať, ako sa
bude realizovať podpora budovania vojenských spôsobilostí v rámci Spoločnej
bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ? Je pravda, že bez nich nemôže Únia
naplniť svoju ambíciu byť rešpektovaným globálnym aktérom v medzinárodných
vzťahoch. Čo však s tým, keď sa na tieto aktivity s nevôľou pozerajú
USA i NATO?

Na zamyslenie je, prečo patrí
k základným prioritám zahraničnej politiky aktívne podporovať
transformáciu a európsku perspektívu Ukrajiny. Nevidí sa, koľko tam je extrémistického nacionalizmu, neonacizmu?
Stačí, keď je Ukrajina rusofóbna?

Otázne aj aj to, ako sa obnoví zahraničnopolitický konsenzus, pri ktorom sa pripomína, že rozdielne názory sú súčasťou demokracie. Komunikovať s verejnosťou a partnermi však vláda bude tak, aby nevznikali pochybnosti o našom smerovaní. Myslí sa tým pohľad len na jednu stranu, jedným smerom – proamerickým (európsky je v jeho tieni), pričom nad tým, čo všetko môže nastať v USA po prezidentských voľbách v novembri 2020 sa zatiaľ radšej nikde nezamýšľa. Dámy a páni vo vláde – ak ani Slovensko nie je jednofarebné a teda len podľa vašich predstáv – tak svet, medzinárodné spoločenstvo sú ešte oveľa viac diferencované. Bral niekto do úvahy, že sa bežne pripúšťa, že spôsoby riešenia problémov sveta na spôsob Západu už dávnejšie prestali byť účinné?

Dobré je, že sa spomína aspoň OSN, ale Rusko
a Čína, akoby pre túto vládu neexistovali. Vo svete sa však ukazuje na to,
že ich úloha – najmä Číny – po prehrmení koronakrízy vzrastie. Je prinajmenšom nediplomatické,
keď sa nikto z najvyšších predstaviteľov štátu nepoďakuje za dodávky
zdravotníckeho materiálu z Číny a šíria sa o nej rôzne nezmysly.

O strachu z dezinformácií, ktoré sa šíria
aj v médiách hlavného prúdu

Prejavom politickej schizofrénie, ktorou
trpia na Slovensku médiá, politici a politické strany, mimovládne
organizácie i rôzni aktivisti ale aj vláda, je nárast dezinformácií v
médiách a najmä na sociálnych sieťach, ktoré vraj účelovo vyvolávajú strach a
nedôveru v štátne zriadenie a liberálnu demokraciu. Ako vyzerajú dezinformácie,
nám ukazuje spôsob informovania o koronavíruse. Médiá hlavného prúdu označia
kdekoho za odborníka, ktorý sa snaží zaujať detailom vytrhnutým
z kontextu. Koľko sa už objavilo správ o „účinných“ liekoch
a o tom, ako sa brániť pandémii, ktoré sa na druhý deň popreli.
A z nich ťažko obviňovať len alternatívne médiá či sociálne siete.

Vláda podporí iniciatívy bojujúce proti
hoaxom, falošným správam a iným dezinformáciám a vytvorí mechanizmy na boj
proti nim. Koľko však nezmyslov
a klamstva šíria médiá hlavného prúdu u nás i u našich
spojencov, ktoré zamorujú informačný priestor a spoločenskú atmosféru,
o tom sa hovoriť nemá (nesmie?).
Úspešne sa k nim pridáva aj
predseda vlády, ktorý vyprodukuje každodenne enormné množstvo slov, ktoré
niekedy potom reinterpretuje, upresňuje, či sa z nich aj „vyviňuje“
a pod. Aj pokusy riadiť štát a štátnu administratívu prostredníctvom protirečivých
vyjadrení na tlačových konferenciách, ktoré veci viac zahmlievajú ako
objasňujú, patria v svetovej politike asi k výnimkám. Týmto štýlom
však pracuje aj prezident USA D. Trump, ktorý americkú spoločnosť mimoriadne
polarizoval.

Takýto spôsob informovania
k prekonaniu straty „viery občanov v kľúčové inštitúcie štátu“, ktorý vraj
zapríčinili predchádzajúce vlády, ťažko povedie. A žiaľ ani
mediálno-politická poľovačka na rôzne osoby nezaručí, že zákon a spravodlivosť budú
platiť pre každého rovnako.   

A ešte poznámka – podľa klasika má
vraj každý národ takú vládu, akú si
zaslúži
. Možno to platilo v minulosti, lebo v súčasnosti máme len a len takú vládu (aj prezidentku), ku
ktorej nás naviedlo zamorenie informačného životného prostredia. Dlhodobo
šírené mediálno-politické nezmysly a klamstvá doplietli verejnosť a umožnili
získať vo voľbách bizarným politickým zoskupeniam veľa hlasov.
Samozrejme
svoj podiel na výsledkoch majú aj staršie, tradičné sily, ktoré zabudli, že za
márnomyseľnosť a velikášstvo sa v politike platí a príliš
spyšneli.     

Záverom o potrebe kritického pohľadu na
Programové vyhlásenie vlády

Zopakujeme, že možno oceniť prácu, ktorá
stojí za týmto rozsiahlym PVV. Treba pripustiť, že pandémia spôsobuje vláde
veľa starostí a ubrala z času, ktorý by sa ináč bol venoval príprave dokumentu.
Žiaľ aj tak spôsob prípravy, formálna i obsahová stránka PVV neposkytujú
dosť dôkazov o tom, že za veľkým rozsahom je aj patričná, potrebná
príprava a diskusie. Mnohé naznačujú aj šibeničné termíny, ktoré so
zverejňovaním dokumentu boli spojené.

Príliš veľa slov o úlohách, ktoré
sa neraz opakujú, nevrhajú na autorov, ktorí zostali v anonymite (odvoláva
sa na prácu mnohých odborníkov) dobré svetlo. Akosi vzhľadom na štýl práce
neuveríme, že to, čo sa predložilo bolo skutočne komplexne a kriticky
posúdené či už samotným predsedom vlády, alebo špičkami koaličnej rady. Stojí
za to, aby sa vláda pre realizácii tohto dokumentu zamyslela nad starým výrokom,
že cesta do pekla je dláždená dobrými
úmyslami.

Ešte jedna formálna poznámka. PVV je
veľmi dlhé – sám premiér sa pochválil
(čo robí veľmi často a naznačuje to opäť labilitu osobnosti), že ide
o najdlhšie v dejinách Slovenska – dvakrát väčšie ako predchádzajúce.
Ak sa však pozrieme lepšie, vidieť, že v texte je veľa odsekov
s jednou vetou a medzerami medzi nim sa text nafúkol. Opäť sa to
podobá na prácu  študenta, ktorý chce
naplniť limit jej rozsahu takýmito „prefíkanými“ krokmi.
 

Môže to byť dané aj tým, že hoci to
nemožno dokázať, do dokumentu každá zo strán vládnej koalície vložila svoje
priority, záujmy a ciele, ale nebol čas ani sily (a možno ani subjekt), na
to, aby sa urobila taká redakcia (redakčná korektúra), akú si takýto dôležitý
text vyžadoval.