20. 9. 2021 Prof. ThDr. Mgr. Helena Hrehová, PhD.
Milá Sonička s deťmi, blízki príbuzní i početní priatelia zo Združenia slovenskej inteligencie, zo Združenia Slovenských katolíkov, a tiež zo Združenia slovenských katolíckych farmaceutov.
Keď som sa ráno 20. septembra 2021 dozvedela v emailovej správe od dp. Jána Košiara o Reného skone, zostala som ako omráčená. Vzápätí som telefonovala jeho manželke Soničke, lebo som akosi nemohla uveriť, že je to pravda, keďže v sobotu na obed sme s Reném ešte spolu telefonovali. Hovoril mi s hrdosťou láskavého otca, že už má okrem syna študujúceho na STU aj dcéru na FF Univerzity Komenského a potom sa rozhovoril o svojom štúdiu morálnej teológie na Katolíckej univerzite v poľskom Lubline, kde dosiahol doktorát, ale aj o morálke v širšom kontexte. Konštatovali sme, že na Slovensku nám veľmi chýbajú morálne autority a morálne osobnosti.
S Reném sme sa poznali dlhé roky a stretávali sa na vedeckých konferenciách, pri obhajobách dizertačných prác a aj sme si často volávali. Avšak biblicky povedané, všetko na zemi má svoj čas… A René nečakane vymenil svoj pozemský domov za večný vo veku nedožitých 54 rokov. Zaiste bude veľmi chýbať svojej rodine a najmä manželke a deťom, ktoré nesmierne miloval a chcel im dopriať všetko len to najlepšie. Bude tiež chýbať aj všetkým nám, ktorí sme ho považovali za priateľa, ktorí sme si vážili jeho triezve názory. Ostávajú nám spomienky prostredníctvom jeho kníh, štúdií, a v poslednom čase aj viacerých videohovorov.
Odišiel čestný a múdry človek so širokým vedeckým i kultúrnym rozhľadom, ktorý to ale nemal v živote príliš ľahké. Stretávali ho úspechy, ale aj nepochopenia na pracoviskách kvôli presadzovaniu morálnych princípov a morálnych hodnôt, o ktoré súčasný postmoderný svet nestojí. Okúsil aj nezamestnanosť a trápil sa s istou ustarostenosťou, aby uživil svoju rodinu. Teraz ich metaforicky povedané „zveril do bezpečných rúk nebeského Otca a pod ochranný plášť Matky Božej Márie“.
On už dnes s určitosťou vie, že vyplatí sa žiť morálne, lebo: „Kto chodí bezúhonne, chodí bezpečne“ (Porov. Kniha prísloví, 10,9). A možno by nám aj povedal, aby sme nesmútili nad jeho mŕtvym telom, lebo jeho duša už odišla k „méte slnka, ktoré nezapadá“. René bol cez svoje povolanie bioetika zapálený za život – od počatia až po prirodzenú a dôstojnú smrť, a to aj napriek tomu, že narážal na príkru oponentúru tých, ktorí kráčajú s dobou, no neuvedomujú si, čo propagujú.
Vieme, že náš brat René už žije vo večnej Božej prítomnosti, tak ako veril po celý svoj život, lebo „zrno musí odumrieť“, aby paradoxne prinieslo úrodu.
S Reném by som sa chcela rozlúčiť slovami jedného z veľkých talianskych morálnych teológov Salvatora Priviteru (1945 – 2004), o ktorom sme sa niekedy aj rozprávali: „V dome Otcovom s radosťou očakávam a dostanem slávu a budem žiť, ja úbohý <homo in aeternum> a obrátim svoj zrak na všetkých mojich drahých blízkych, na priateľov i známych a porozsýpam na nich voňavé lupienky božskej lásky.“ A úplne na záver sa chcem s Reném rozlúčiť aj slovami jednej z mojich posledných básní.
Večnosť a čas
Bytostne cítime, že čas sa míňa…
Večnosť naopak, sa len potichu plazí pred nami,
akoby chcela odokryť veľké tajomstvo,
ktoré sa zavŕši v budúcom očakávaní.
Bezčasnú večnosť nedokážeme zmerať,
má trvanie bez konca,
v ktorej si sloboda s láskou ruku podá,
aby sa spravodlivosť stala absolútnou.
Vo večnosti už nebudú „dve tváre“,
ani úmyselne pokrivené pravdy,
lebo v zenite slnka bude všetko jasné
a bez akejkoľvek falše.