Slovensko v rokoch 1939 – 1945 – Štát a režim

14. 3. 2022, Stanislav J. Kirschbaum

14. marec sa na Slovensku neoslavuje pre úmyselné zahmlievanie zmyslu dvoch pojmov: štát a režim. Vyplýva to z argumentu, ktorý predkladajú tí, čo majú námietky proti sláveniu vyhlásenia nezávislosti v roku 1939. Ich argument znie takto: Ak by sme tak robili, vzdávali by sme česť režimu, ktorý urobil zo Slovenska spojenca tretej ríše a spolupáchateľa hrôz, ktoré sa neskôr v rokoch 1939 až 1945 rozpútali v Európe a vo svete. Niet na čo byť hrdý, lepšie je zabudnúť. Jednoducho vyjadrené – štát a režim je podľa nich jedno a to isté. Je tento argument oprávnený? Je takýto postoj vôbec intelektuálne obhájiteľný?

            Proti sláveniu tohto dátumu sa uvádzajú viaceré dôvody: účasť Slovenska na strane Nemecka vo vojne proti Poľsku a proti Sovietskemu zväzu,  skutočnosť, že režim nebol demokratický a  Slovensko zatiahol do jedného z najväčších zločinov moderných dejín označovaného ako holokaust. Aj keď všetky štáty mali vo vojne účasť na tejto tragédii (či to bolo z akéhokoľvek zanedbania, alebo z poverenia), každý štát sa posudzuje podľa angažovania sa. Podľa štatistík z konca roka 1940 malo Slovensko asi 88 951 obyvateľov hlásiacich sa k židovskej národnosti, prípadne k židovskému vierovyznaniu, z nich deportovalo v marci až októbri 1942 celkovo 57 628 osôb do Nemecka a do okupovaného Poľska; väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch, ďalší, približne 13 500 osôb, zomreli počas Povstania v roku 1944. Na konci tohto svetového konfliktu bolo Slovensko na strane porazených a Spojenci rozhodli o zániku prvej Slovenskej republiky. A tak tí, ktorí majú proti prvej Slovenskej republike námietky, sa pýtajú, čo tu oslavovať…

            Staroveký grécky historik Thukydides, považovaný za otca politických vied v oblasti medzinárodných vzťahov, vo svojich Dejinách peloponézskej vojny, citujúc Aténčanov v dialógu s predstaviteľmi ostrova Milos, napísal: „Silní robia, čo môžu, a slabí trpia, čo musia.“ Vyhlásenie nezávislosti Slovenska v roku 1939 najlepšie pochopíme v takomto kontexte – v konvergencii dvoch nezávislých vývojov, ktoré priamo ovplyvnili Slovensko a jeho obyvateľstvo: vývin slovensko-českých vzťahov od roku 1918 a vzostup Nemecka v tridsiatych rokoch. V dvoch desaťročiach (1918 – 1938) prvej Česko-Slovenskej republiky vláda síce uznala Slovensko za suverénnu entitu, ale Slovensku odmietla poskytnúť autonómiu, na ktorej sa dohodli Česi a Slováci v roku 1918 podpísaním Pittsburskej dohody. Vláda v Prahe  sa okrem iného snažila vytvoriť jediný, tzv. československý národ, vnucujúc slovenskému národu svoju ideológiu čechoslovakizmu, ideológiu,  ktorá popierala existenciu svojbytného slovenského národa. V tridsiatych rokoch však bolo jasné, že táto politika zlyhala a že slovensko-české vzťahy  bolo potrebné riešiť inak. Boj za slovenskú autonómiu viedla Slovenská ľudová strana (SĽS), v roku 1925 premenovaná na počesť jej zakladateľa na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu (HSĽS). Keď sa medzinárodná situácia koncom tridsiatych rokov drasticky zmenila, jej vodcovia si uvedomili, že už nie je čas na schodné riešenie slovensko-českých vzťahov.

            Nemecko sa po porážke v prvej svetovej vojne znova vyzbrojilo a pod vedením autoritatívneho ideologického režimu sa rozhodlo presadiť sa v európskej politike nastolením nového politického poriadku. Vodcovia HSĽS sa obávali, že česko-slovenská vláda nebude schopná obrániť Slovensko v prípade, že bude ohrozená bezpečnosť ČSR. Keď sa západné mocnosti len prizerali, ako si Nemecko v marci 1938 anektovalo Rakúsko, a keď mu v septembri 1938 v Mníchove vydali oblasť ČSR Sudety, tretia Nemecká ríša si bola vedomá, že sa dostala do pozície kontrolovať celý región. Postupne robila ďalšie kroky. Cieľ bol: dostať krajiny celého regiónu do svojho područia. A tak zvyšok ČSR, ktorý zostal po podpísaní Mníchovskej dohody, bol na rade ako prvý. Navyše Poľsko a Maďarsko mali so Slovenskom teritoriálne zámery. Aké boli možnosti Slovenska zabrániť rozdeleniu a zabezpečiť mu prežitie? Berlín  uvažoval podporiť slovenskú štátnosť v prípade, ak by sa novovzniknutý štát stal jeho spojencom. Staroveký Thukydides by zaiste bol pochopil dôvody, ktoré viedli Snem Slovenskej krajiny hlasovať 14. marca 1939 za túto alternatívu aj v prípade, keď ešte nikto nevedel, čo všetko tretia Nemecká ríša zamýšľa so strednou Európou. Neskôr sa to všetko ukázalo… 15. marca 1939 sa české a moravské územie stalo protektorátom, potom 1. septembra Nemecko napadlo Poľsko, ani nie o dva roky, presne 22. júna 1941, napadlo Sovietsky zväz. Nato Maďarsko rýchlo pochopilo, že je v jeho záujme stať spojencom Nemecka, najmä počas vojny, ktorá sa vlastne začala inváziou do Poľska. Slovensko sa dokázalo vyhnúť bojom druhej svetovej vojny na svojom území až do posledného obdobia tohto vojnového konfliktu.

            Hlasovanie za nezávislosť v Sneme Slovenskej krajiny 14. marca 1939 znamenalo vytvorenie prvého moderného štátu na Slovensku. Vytvoriť štát znamená zriadiť inštitúcie a zabezpečiť procedúry, ktoré umožnia politickým stranám vládnuť. Dôkazom životaschopnosti štátu je fungovanie štátnych inštitúcií a  schopnosť jeho predstaviteľov  zabezpečiť blaho obyvateľstva a umožniť jeho sociálny, ekonomický a politický rozvoj. Načrtnutý program spolu s ideológiou, ktorá ho hlása, definuje režim, ktorý sa uplatňuje v štáte. Inými slovami, jestvuje zreteľný rozdiel medzi štátom a režimom. Ide totiž o dva rozdielne pojmy: štát je základná právna organizácia zvrchovanej politickej moci spoločenstva na istom území, režim je vládny systém alebo spoločenské zriadenie, uplatňované v danom štáte.

            V rokoch 1939 – 1945 bolo Slovensko fungujúcim štátom. Uplatňoval sa v ňom režim, ktorý sledoval politiku definovanú jeho ideológiou vrátane domácich a vonkajších obmedzení, ktoré sa v ňom uplatňovali.

            Na Slovensku roky 1939 až 1945 upadli po vojne do nemilosti a do zabudnutia,  zahodili sa akoby do Orwellovej pamäťovej diery. Na Západe sa tie roky zasa rýchlo „preskúmali“, ale bez toho, aby sa v hodnoteniach poukázalo na rozdiel medzi štátom a režimom.

            Čaká nás ešte veľa práce, kým dostaneme vyvážený obraz o šiestich rokoch prvej Slovenskej republiky, o jej režime či o jej predstaviteľoch. Najlepšie, čo môžeme teraz rýchlo urobiť, je citovať jej zhodnotenie v správe, ktorú predložil „Kremľu“ Gustáv Husák, jeden z vodcov Komunistickej strany Slovenska, v predvečer Povstania v roku 1944, vojenskej akcie, ktorá sa pričinila o koniec slovenskej štátnosti: „Vo všeobecnosti možno povedať, že na základe skúsenosti zo šiestich rokov Slovensko je schopné jestvovať ako hospodársky a finančne nezávislý útvar, je schopné pretrvať, dokonca aj v súčasnosti má potrebné zdroje (vrátane technických) a podmienky na výrobu v medzinárodnej konkurencii. … Je fakt, že tento štát je nezávislý a jeho nezávislosť je taká, akú malý štát môže mať, zvlášť v čase vojny.“ G. Husák, vedomý si rozdielu medzi štátom a režimom, uzavrel správu takto: „Ak by tento štát mal iný obsah a riadil sa iným režimom, nehovoriac o zmene spojencov, zo slovenského hľadiska by nebolo možné proti nemu nič namietať.“

            Vzhľadom na to, že prvá Slovenská republika mala počas svojej krátkej existencie iba jeden režim, táto skutočnosť umožňuje jej protivníkom mýliť si pojmy štát a režim, teda zamieňať štát za režim. Ale keďže tieto dva pojmy sú podstatne odlišné, posúdenie režimu neznamená automaticky zhodnotenie štátu. Čokoľvek sa v štáte udeje, je to výsledok fungovania režimu. Ako v roku 1874 povedal kanadský premiér Sir Wilfrid Laurier v debate v  kanadskej dolnej snemovni, „… taký je stav ľudskej prirodzenosti a všetkého, čo je ľudské: dobro a zlo sa ustavične prelínajú; najskvelejšia vec nie je oslobodená od prímesi nečistoty a aj tá najpodlejšia môže mať vznešenú stránku.“

            Celá domáca politika, ktorú HSĽS nariadila pre svoje spojenectvo s Nemeckom a za ktorú jej vodcovia v povojnovom období osobne pykali, nielen umožnila, že slovenské štátne inštitúcie nezlyhali, ale, naopak, režim bol schopný zabezpečiť, že Slovensko sa počas väčšej časti vojnového obdobia vyhlo ozbrojenému konfliktu a jeho obyvateľstvo prežívalo význačný hospodársky, sociálny a kultúrny rozvoj.

            Nemalo by sa to brať do úvahy a nemal by sa režim posudzovať v kontexte vojny, ktorá zúrila v Európe? Skreslenie, aké sa pre nesprávne chápanie pojmov štát a režim prezentuje v prípade Slovenska, je mimoriadne. Došlo k nemu zrejme preto, aby sa ospravedlnilo rozhodnutie skoncovať so slovenskou štátnosťou a znova začleniť Slovensko do Československa…

            Od rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) 31. decembra 1992 už nie je dôvod zamieňať si pojmy štát a režim v prípade prvej Slovenskej republiky. Obdobie rokov 1939 – 1945 sa stalo neodlučiteľnou súčasťou slovenských dejín v Európe, ide o kľúčové obdobie v dejinách, keď Slovensko malo vlastný štát. Žiadny argument preto nemôže ospravedlniť jeho „upadnutie“ do nemilosti a odsúdenie na trvalé „zabudnutie“, najmä keď prvá Slovenská republika nebola štát, ktorý by nebol schopný fungovať, práve naopak.  

            A na to, aby sa správne zhodnotila rola prvej Slovenskej republiky  v kolektívnej pamäti slovenského národa, je potrebná nová diskusia – taká, ktorá by viedla k zdôrazneniu rozdielu medzi štátom a režimom. Potom by mal slovenský národ zaistené také postavenie, že by sám mohol odpovedať na otázku, či je náležité sláviť 14. marec 1939, najmä v kontexte 1. januára 1993, teda v kontexte dňa, keď si Slovensko po druhýkrát vo svojich dejinách vytvorilo štát.

- Podporte nás -