nedeľa, 4 decembra, 2022
spot_img
ÚvodCOVID-19Sviečkové zhromaždenia za odvrátenie pandémie strachu a za náboženskú slobodu

Sviečkové zhromaždenia za odvrátenie pandémie strachu a za náboženskú slobodu

„Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň.

Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať.“ (Jn 9,4)

Dostali sme sa rýchlo do novej liberálnej totality ideologicky postavenej na modifikovanej komunistickej doktríne, ktorej technokratické parametre sa v týchto týždňoch flexibilne skúšajú a upravujú. Už v roku 2003 som ako študent politológie na základe filozofa Vladimíra Sergejeviča Solovjova publikoval, že socializmus a liberalizmus vychádzajú z jedného skazonosného noetického koreňa a tým je sebapotvrdzovanie subjektu ateistického humanizmu. Čo vtedy vyzeralo podivne, dnes nám naháňa náboženské zdesenie. Náš národ, ktorý žiaľ, často vykazoval známky poddajnosti, je teraz vystavený hromadnej halucinácii pred štátnym Molochom – požierajúcim všetko okolo seba.

Adekvátne tejto totalite potrebujeme prispôsobiť aj svoje postoje a hľadať stratégiu odporu, ktorý vyplýva nielen z prirodzeného práva, ale hlavne Bohom zjaveného poriadku. Naša vláda, ignorujúca vedeckú a medicínsku komunitu, ako aj elementárne princípy právneho štátu začala kultúrnu a psychologickú vojnu proti vlastnému ľudu.

Hypnóza moci, zmätok ako program

Lev Nikolajevič Tolstoj napísal pred vyše sto rokmi: „Vlády a vládnuce triedy sa teraz neopierajú o právo, ba ani o zdanlivú spravodlivosť, ale o takú umelú organizáciu vybudovanú pomocou vedeckého pokroku, pri ktorej sú všetci ľudia vzatí do kruhu násilia, z ktorého niet východiska“ (Kráľovstvo Božie vo vás – výber statí). Filozof vo svojej fyziológii moci uvádza štyri okruhy ovládania ľudí, ktoré sú priam napasované na naše dni: prvý a najstarší prostriedok vlád je prostriedok násilia. Používajú ho nielen despotické vlády, ale aj slobodné republikánske zriadenia. Moc, jej udržanie je niečo posvätné a odpor sa kruto trestá. Vedecké a technické vynálezy majú za cieľ pacifikovať odporcov. Druhým je podplácanie. Tretí je udržiavanie más pomocou hypnózy – propagandy. Jej cieľom je zadržiavať myslenie a duchovný rozvoj ľudí. A štvrtý spočíva v omámení a zdivočení istej vybratej skupiny (mládež, vojsko, polícia) na plnenie všetkého zverstva vlády.

Potrebuje Tolstoj ďalšie komentáre? Nejdeš voliť a do sprievodu na 1. mája – máš problém; nedáš sa otestovať – prichádzaš o príjmy, resp. ohrozuješ svoje živobytie. Ustrašený národ pokorne ako ovce na bitúnku otvára ústa pred „sanitárnymi kozmonautmi“, aby mu strkali do nosa a úst testy pochybnej medicínskej kvality. Za výdatného vymývania mozgov, „nebeského vábenia“: „spolu to dokážeme“, „správame sa zodpovedne“, „držme spolu“, presne podľa šablóny volebnej agendy Baracka Husseina Obamu. A aký nával šťastia po negatívnom testovaní v „miliónovom poslušnom stáde“, rečou Veľkého inkvizítora Fjodora Dostojevského. 

Keď cirkev ešte mala slobodu, ľudia v pokore otvárali ústa a zakláňali hlavy, aby prijali Telo a Krv Krista, dnes v poníženosti a strachu sa skláňajú pred totalitnou mocou v testovacích stanoch.

Ten istý Tolstoj píše, že ľudia budú klamaní dvoma paralelnými spôsobmi: kvázi-vedou a kvázi-náboženstvom. O kvázi-vede, ktorá slúži aj tejto štátnej moci, si vieme ľahko urobiť úsudok, zvlášť, keď sa častejšie ozývajú odvážne hlasy lekárov a vedcov proti politike lži a násilia v rámci vyhlásenej pandémie. Proti nej stojí aj zdravý úsudok ukríknutého ľudu, ktorý cíti, že je klamaný protikladnými opatreniami. Iste, táto kvázi veda má svojich defenzorov v médiách tzv. hlavného prúdu, veď „politika je umenie vládnuť ľudom pomocou klamstva“ (Isac D’Israeli).

Náročnejšie je to s usvedčením kvázi-náboženstva, ktoré je podľa ruského spisovateľa v prevádzke klamstva a manipulácie. V tomto Tolstoj korešponduje s Dostojevským. Ak hovoríme o katolicizme, tak stal sa ním Vatikán a biskupské konferencie, ktoré dobrovoľne a v dejinách nevídaným spôsobom vydali svoje posvätné kultové priestory napospas štátnej moci? Zdá sa, že štruktúry cirkvi, priam programovou spoluprácou s nepriateľmi Krista, zapredali slobodu cirkvi, na čo poukazujú viaceré varovné hlasy: historik Roberto de Mattei (u nás nedávno vydaná kniha Druhý vatikánsky koncil), disidentský arcibiskup Viganò, biskup Schneider, kardinál Burke. K týmto mužom pravdy sa opatrne pridávajú aj ďalší preláti. Čo nám chcú povedať?

Na II. vatikánskom koncile došlo k revolúcii, ktorý ju rozbehol v troch líniách: zmena náuky – popretie exkluzivity kresťanstva a jeho zarovnanie s inými náboženskými systémami (Deklarácia Nostra aetate a Dignitatis humanae), zmena antropológie (konštitúcia Gaudium et spes) – človek je Bohom údajne stvorený kvôli sebe samému – antropocentrizmus, zmena liturgie (Novus Ordo Pavla VI.) – sekularizácia a „protestantizovanie“ obradov. Dôsledok koncilovej revolúcie: postupné etablovanie synkretizmu a modloslužobníctva, čo sme mohli vidieť ostentatívne v roku 2019 vo vatikánskych záhradách a nad hrobom sv. Petra pri „zasväcovaní“ Pachamame. Nasleduje rozvrat náuky o osobe človeka a disociácia rodiny: Eucharistia pre rozvedených, masovosť vyhlasovania manželskej nulity. Zosilnieva trend legalizácie sodomizmu so sympatiami samotného pápeža. Pokoncilová okyptená liturgia v dôsledku straty posvätna sa neraz premieňa na „talkshow“. Sekularizmus sa stal bojovým systémom. Avšak strom predsa poznáme po ovocí (Mt 12,33).

Praktické ignorovanie božstva v Osobe vteleného Logosu (súčasný nestorianizmus), postupne plodí ďalšie herézy na spôsob domino efektu. Momentálne sa Cirkev bez boja vzdala aj svojich bohoslužieb, údajne v mene verejného zdravia, lebo to už nie je bojujúca Cirkev. Zmätok, zakríknutie, či dokonca vedomá spolupráca hierarchie ako celku s novým totálnym prediktorom a jeho vazalskými vládami – k inému výsledku ani nemohlo dôjsť. Ak hierarchia sa odpojila od jednoty s Kristom a jeho životodarným Duchom a osvojila si iného ducha, tak niet sa čomu čudovať. Ak nie je jednota s Pánovým duchom (1Kor 6,17), tak s kým? „Šimon, Šimon, hľa, satan si Vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu!“ (Lk 22,31)

Predtucha Nikolaja Berďajeva, ktorý zaviedol pojem „satanokracia“, sa znovu aktualizuje. Na základe pokúšania Krista na púšti smieme vysloviť, že diabol nemá mieru, spôsobuje bludný kruh bezmocnosti a násilia. Najnovšie mocní siahli arogantne na ďalšie kultové miesta:cintoríny v čase tak posvätnom – okolo Slávnosti všetkých svätých, aby atakovali pamäť na predkov a pripomienku vzkriesenia. À propos: v rade na testovanie nehrozí nákaza, ale v úzkom rodinnom kruhu nad hrobom drahého blízkeho už číha. Kde sa zastavia? Čo majú v pláne? Veď neomarxistickým liberálom ide o to, aby sme popreli predkov, nevedeli o svojom pôvode, nepoznali svoju identitu, aby sme boli bez mena a tváre (preto aj prekrytie tváre rúškami). Frankfurtská „filozofická“ škola má jasný program.

Takto už neprekvapí výzva predsedu Konferencie biskupov Slovenska na testovanie. Toto nie je nová podoba cézaropapizmu, ale potupného slovenského cézarizmu. Neposväcujú moc ako v cézaropapizme, ale poníženie prosia nie Boha, ale maniackeho utláčateľa ľudí, tak ako kedysi činovníci Združenia katolíckeho duchovenstva PIT svojich socialistických tútorov, alebo ako v zajateckom tábore velitelia zajatých vojakov vyprosovali zmiernenie podmienok od väzniteľov. Pozorujeme flexibilitu rétoriky: v marci na prvom mieste bola ochrana zdravia, teda piaty Boží príkaz, ale najnovšie už je prvý o Božom kulte. Zbytočne, lebo tam niet sila pravdy, ktorá oslobodzuje. Svätenú vodu, viditeľný znak Božej ochrany, prostriedok požehnania a exorcizmu, nahradili dezinfekčnými prostriedkami, všetko na príkaz štátu. Čo môže nastať, ak znegujeme výrok: „Kde je Pánov Duch, tam je sloboda“ (2 Kor 3, 17)?

Napriek tomuto tristnému smieme dúfať, že Kristova cirkev je postavená na skale a pekelné brány ju nepremôžu (Mt 16, 18). Teda aj keby dnes väčšina hierarchie, ako napríklad v čase sv. Atanáza popierala Kristovo Božstvo, alebo svojimi vyhláseniami, rituálmi a politikou Krista znovu križovali, Boží Duch vanie kam chce a oslobodzuje úprimne hľadajúcich Boha.

Povinnosť odporu voči vláde násilia a nerozumu

V Novej zmluve máme na prvý pohľad dve protikladné tendencie, ako sa správať k štátnej moci. V Liste Rimanom apoštol Pavol (13, 1 – 7) vysvetľuje, že moc je od Boha, nosí meč a treba sa jej podriadiť. Toto tradičné učenie, „katechizmus kresťanského vladára“, má vážnu trhlinu spôsobenú modernými totalitami, krvilačnými režimami tretieho sveta, ale aj liberálnymi demokraciami postavenými na morálnom relativizme a agnosticizme (moc je tu predsa odvodená od „ľudu“). Apoštolovi Pavlovi však išlo o to, že kresťanstvo nemôže byť hlásané v anarchickom prostredí „omnes bellum contra bellum – vojny všetkých proti všetkým“.

Protikladom je 13. kapitola Zjavenia sv. Jána – poslednej biblickej knihy. Šelma z Apokalypsy bude činiť divy, budú ju obdivovať a hlavne sa jej budú klaňať národy. Nie je ťažké vnímať hrozivé posolstvo tejto prorockej knihy, toľkokrát v dejinách zhmotnené, zvlášť v temnom minulom storočí. Šelma vyžaduje, aby všetci na čelo alebo na ruku prijali jej znak: od rúšok k testovaniu, od testovaniu k vakcinácii, od vakcinácie k čipovaniu. Kto nebude označený, bude tvrdo ostrakizovaný! Globálne podriadenie, ba spolupráca ústredných cirkevných štruktúr s etablovanou totalitnou svetovládou pod maskovacou sieťou údajnej pandémie, rozriedenie pravovernosti a modloslužobníctvo, indikuje posledný zápas verných so šelmou a jej prisluhovačmi.

Kristova cirkev vždy učila, a to aj v modernisticky kontaminovanej teológii druhej polovice XX. storočia, v náuke „dobrého“ pápeža Jána XXIII., ktorý v encyklike Pacem in terris (1963) jednoznačne píše, že ak vláda vydáva zákony protiviace sa Božiemu poriadku, a teda proti Božej vôli, takého zákony a splnomocnenia nemôžu viazať občanov vo svedomí, pretože Boha treba viac poslúchať ako ľudí (Sk 5,29), ba v tom prípade autorita prestáva byť autoritou a zvrhuje sa na bezprávie“ (PIT č. 21). Tomáš Akvinský učí, že ak ľudský zákon sa protiví rozumu, nazýva sa nespravodlivým zákonom, a vtedy nemá povahu zákona, ale skôr určitého násilia (Summa theologiae I-II, q. 93, a 3 ad 2). Podobne tieto slová použil Pius XII. v povestnom vianočnom posolstve z roku 1944.

Organizujme sviečkové zhromaždenia – postrach pre mocných

„Svetlo Krista, ktorý vstal slávne z mŕtvych, nech zaženie tmu z našich sŕdc a myslí!“ Touto aklamáciou kňaz zapaľoval na veľkonočnú vigíliu sviecu – paškál. Máme zostať v pasivite a strachu? Je ten, ktorý je v nás väčší, ako ten čo je vo svete? Poučení skúsenosťou komunistickej totality, napriek kolaborácii, zmätku i strachu u mnohých cirkevných predstavených smieme vytvárať paralelné štruktúry s tými, ktorí ostali verní a nepoddali sa hypnóze strachu. Nikolaj Berďajev – „Sokrates modernej doby“ vo viacerých dielach píše, a vlastným životom to prezentoval, že Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť sa nedosahuje len uzobraním v modlitbe a meditácii, ale aj zápasom a utrpením, vystavením svojho postoja na pranier mlčania, či útlaku. Spása sa totiž dosahuje iba slobodným úsilím Boha a človeka.

Navrhujem, aby sme neodkladne začali organizovať pokojný systematický odpor voči tejto „satanokracii“. Začnime organizovať, podobne ako to bolo za socializmu, sviečkové a modlitbové zhromaždenia pri kostoloch a pamätníkoch v celej krajine. Ku kostolom vodné delá nepostavia, toľko ich nemajú, ani toľko policajtov, aby naraz prišli na niekoľko sto miest a rozháňali ľudí… Alebo si zopakujeme Černovú z roku 1907? Za niekoľko dní tu môže byť reťaz odvážnych ľudí, ktorým ide o zdravý rozum, slobodu a prekonanie strachu. Lev Tolstoj používa príklad včiel, že ak jedna včela odletí z prechodného miesta na konári, tak potom sa pridá druhá aj tretia a nakoniec sa zdvihne celý roj. 

Keď protivník pod taktovkou Sorosových fundácií organizoval demonštrácie za „slušné Slovensko“, pozrime čo dosiahli! A my nemáme ciele, za ktoré sa nám treba postaviť?

Statoční duchovní nech v okolí kostolov zvolajú modlitbové zhromaždenia. Navrhujem stanoviť jednotný čas na každý deň 18.00 – 18.30 h. Témou zhromaždení nech je Modlitbová reťaz za odvrátenie pandémie strachu a za náboženskú slobodu! Počas tejto doby modlime sa ruženec s antifónou Salve Regina, východní kresťania napr. Akatist k Bohorodičke. Takto nedávno arcibiskup v San Franciscu – Salvator Cordileone – usporiadal eucharistickú procesiu okolo kostola po námestí asi s tisíckou veriacich, aby protestoval proti covid-karanténe kostolov a mocní sa len pozerali. Ľudí usporiadal do osemnástich skupín po päťdesiatich, na každom mieste sa slávila Eucharistia a po nej bol sprievod. Veď dajú sa sláviť omše aj vonku. Kostol a jeho priľahlý priestor nie je majetkom štátu, je to miesto slobody a azylu, ktoré nám treba brániť.

Vidíme, že tu predsa nejde o žiadne sanitárne opatrenia, ale pokus o podriadenie cirkvi, likvidáciu zvyškov národnej kultúry, vzdelania, ktorých spoločným menovateľom je deštrukcia osoby. Voči tomuto systému je preto nutné sa vzoprieť duchovnými prostriedkami, lebo táto moc neničí len telo, ale aj ducha a dušu človeka, chcú uvrhnúť do ničoty, ako nás to učí náš Ježiš Kristus (Mt 10,28). Nebojujeme len s vládcami, ktorí porušujú ľudské práva, ale za nimi stojí temné duchovné pozadie (porov. Ef 5, 10 – 12). Sme v stave, že potrebujeme ako Mojžiš predstúpiť pred tyrana faraóna a povedať mu: „Toto ti odkazuje Pán Boh Izraela: Prepusť môj ľud, aby mi na púšti pripravil slávnosť!“ (Ex 5,1) Toto je najschodnejšia cesta, ináč z nás čoskoro urobia biologických robotov a vyznávačov kultu smrti, tak ako ho vyznáva slobodné murárstvo. Tu cesta k dialógu nevedie.

Svetlo Kristovej pravdy je prítomné v temnote každého režimu a nemožno ho zhasiť. Pápež Pius XI. napísal encykliku Mit brennender sorge (1937), v ktorej odhalil pravú podobu nacizmu ešte pred besnením vojny a vyhladzovacích táborov. Bol najprv sám. Encykliku Hitler zakázal čítať v nemeckých kostoloch. Biskup Clemens von Galen od roku 1941 kázal proti nacizmu, vysvetľoval, učil a dokonca prežil celý nacistický režim. Sviečkové zhromaždenie v Bratislave marci 1988 je pre nás najbližší vzor. Vedenie oficiálnej cirkvi bolo ticho alebo šírilo očierňujúcu propagandu a predsa Kristovo svetlo zjednotilo národ v odpore voči režimu.

Pohnime sa, kým nebude neskoro, aby raz o nás dejiny nedali svedectvo, že sme sa pohodlne podriadili novému totálnemu svetovému prediktorovi, a jeho lokajom – národným vládam a maniackym politikom. Podobne ako v roku 1968 – v prvej neomarxistickej kultúrnej revolúcii: mladí obviňovali svojich rodičov, že ľahko a dobrovoľne naleteli Hitlerovi na jeho politiku a podriadili sa mu. Nech sa znovu nenaplnia vízie Georga Orwella z jeho románu 1984. Nech sa nestane to, čo Alexander Solženicyn písal, ako sa rodinní príslušníci navzájom udávali v inferne sovietskeho strachu.

Apokalyptické besnenie strachom a zmätkom, ktoré je dnes, má globálny charakter, je posledným pokusom o vysmievanie sa Stvoriteľovi a Bohočloveku v mene pyšného človekobožstva. My nesmieme pochybovať, napriek tejto hodine temna, že teraz nastala spása a moc a kráľovstvo nášho Boha a vláda jeho Pomazaného (porov. Zjv 12, 10).

Peter Grečo, Inštitút pre humanitnú formáciu

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

1 KOMENTÁR

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň