Sprievodným znakom „demokratických“ prevratov v štátoch strednej a východnej Európy bolo aj zakladanie množstva „mimovládnych organizácií“ (MVO), financovaných hlavne Kongresom Spojených štátov amerických zo štátneho rozpočtu USA cez desiatky tajných služieb a údajne aj niektorými nemenovanými zahraničnými sponzormi. Ich poslaním má byť vraj medzinárodná či „nadnárodná“ ochrana demokracie v uvedených štátoch a MVO ju uplatňujú nielen špecifickými verejnými aktivitami svojich členov, ale aj rozličnými „farebnými revolúciami“ v niektorých neposlušných štátoch.
Žiarivou ukážkou takýchto aktivít MVO bola nedávna „oranžová revolúcia“ na Ukrajine, do ktorej sa veľmi aktívne zapájal aj jeden neslovenský vedúci predstaviteľ takejto neslovenskej MVO zo Slovenska. A z nášho domáceho prostredia si azda stačí pripomenúť iba aktivity World Wide Fund for Nature (WWF) a jej križiacke ťaženie proti Vodnému dielu Gabčíkovo, pri ktorom medzinárodne lietali aj také argumenty, ako „ekologický zločin“ či „genocída Maďarov“. Rovnaké aktivity sa rozprúdili aj v čase rozpadu ČSFR, pri ktorom sa všetky „slovenské“ MVO, financované zahraničnými sponzormi, postavili proti uplatneniu sebaurčovacieho práva slovenského národa v demokratickej Slovenskej republike!
V demokratickom Rusku a Ukrajinskej republike boli takto vytvorené aj „feministické“ spolky či MVO, ktoré samy seba nazvali Pussy Roit a Femen. Názov Pussy Riot nebudem prekladať, aby som ušetril jemnocit čitateľov, ale rozhodne to neznamená „Odvážne čiče“, ako to čitateľom istého mesačníka na Slovensku podsúva bývalý predstaviteľ VPN na Slovensku Peter Zajac. V angličtine totiž odvaha či odvážny má iba podoby couridge, couragues, bold či doring a riot má význam výtržnosť či hýrenie. Nuž a tieto bojovníčky za demokraciu a práva žien v Rusku svoj humanistický a feministický program názorne zhmotnili a demonštrovali hromadnou súložou asi dvadsiatky svojich nahých členiek s ich partnermi v jednej vedeckej knižnici v Moskve. A tento svoj odvážny zápas za demokraciu a práva žien nakrútili aj na video a predstavili ho svetovej verejnosti na sieťach internetu, na čo ktorýsi aktivista ktorejsi MVO na Slovensku nadšene vyhlásil čosi také, že tento čin bol vlastne humanizovaním vedy v Rusku!
Lenže takáto humanizácia bola asi v Rusku málo účinná a tak si štyri pussyriotky zašli priamo do hlavného moskovského Chrámu Krista Spasiteľa a tam priamo pred oltárom predviedli v krikľavom šašovskom oblečení a s maskami na tvárach akési poskakujúce a vrieskajúce divadielko, brutálne znevažujúce kresťanstvo i ruský štát. O niečo neskôr v centre Kyjeva členka MVO Femen I. Ševčenková v oblečení „hore bez“ motorovou pílou povalila veľký kríž s korpusom Krista, postavený v roku 2004 na uctenie si pamiatky obetí stalinských represií z 30. a 40. rokov minulého storočia!
Ševčenková po svojom čine ušla do Francúzska, kde má vraj za úlohu vybudovať akési regionálne centrum, ktoré bude útokmi na kresťanské symboly a pílením krížov bojovať za slobodu a práva žien. Pussyriotky v Moskve boli však zatknuté a postavené pred riadny súd, ktorý trom z nich udelil veľmi mierne tresty na slobode.
To však nemal robiť! Svetové médiá anonymných vlastníkov utajenej národnosti i náboženstva okamžite rozprúdili celosvetovú kampaň proti Rusku, v ktorej nechýbali ani veľké slová o diktatúre, totalite i fašizme. Akcie tejto kampane sa periodicky opakujú a obnovujú – zatiaľ posledný takýto signál zaznel z ktorejsi televíznej stanice aj na Slovensku s tým, že pussyriotky sa rozhodli, že do svojej kauzy zapoja aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu, čo v preklade znamená, že sa celosvetovo rozprúdi nová štvavá kampaň proti Rusku. Pri sledovaní takýchto prejavov mediálnej kampane divákovi alebo čitateľovi, ktorý vie, že vo vlastníctve väčšiny
elektronických i tlačených médiách má výraznú prevahu židovský kapitál, nevdojak napadne otázka, čo by sa asi stalo, keby podobné brutálne zneváženie judaizmu predviedli akési pussyriotky v hlavnej jeruzalemskej synagóge, alebo keby nejaká polonahá „feministka“ začala pneumatickou vŕtačkou búrať Múr nárekov. Som presvedčený, že v Izraeli by sa po spáchaní takýchto brutálnych blasfémií ich páchateľky vôbec nedostali na lavicu obžalovaných pred tvár sudcu, ale rovno by putovali na pitevný stôl pred tvár patológa. A vôbec by som sa tomu nečudoval.
Rusko však na tieto protikresťanské a protispoločenské akcie a na celosvetovú štvavú kampaň reagovalo výsostne demokraticky – Duma prijala zákon, ktorý definuje činnosť takýchto MVO a podobných spolkov financovaných či sponzorovaných zo zahraničia, ako aktivity agentov cudzích mocností a primerane ju postihuje. Dalo by sa očakávať, že zahraničná štvavá kampaň proti Rusku po tomto výsostne demokratickom opatrení prestane. Opak sa však stal pravdou.
Médiá zahraničných anonymných vlastníkov sa rozkričali ešte hlasnejšie aj proti tomuto zákonu a označujú ho za totalitný, diktátorský, či dokonca za fašistický. Unisono pritom zamlčujú fakt, ktorý práve majitelia týchto médií musia najlepšie poznať, že totiž Rusko sa pri prijímaní tohto zákona riadilo žiarivým vzorom demokracie – Spojenými štátmi americkými.
V ťažkých dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia, keď Európa prežívala hrozivé obdobie nastupujúceho fašizmu, boli totiž práve USA pre Európanov najvyšším vzorom slobody a demokracie. Nie náhodou aj geniálny český divadelník židovského pôvodu Jan Werich vtedy vo svojej divadelnej hre Barák Evropa takto spieval o USA: „…zde končí středověká éra / evropský dnešek je tu včera / země svobody, země práce / země civilisace!“ Nuž, a táto veľká krajina slobody a demokracie, ktorú vtedy nikto nemohol vojensky či mocensky ohroziť, vyhlásila v roku 1935 svoju neutralitu a dodržala ju až do japonského útoku na vzdialený Pearl Harbor 7.12.1941. Ba, nielen to! Aj napriek svojej ekonomickej a vojenskej sile, deklarovanej neutralite a obrovskej vzdialenosti od centier európskeho fašizmu, považovala táto obrovská krajina za potrebné brániť sa na svojom území proti zahraničným rozkladným silám a fašistickým agentom.
A tak Kongres Spojených štátov amerických prijal už v októbri 1936 Federal security act, čiže zákon na obranu štátu proti zahraničnej deštrukcii. V zmysle tohto zákona každá osoba alebo organizácia, ktorá prijala zo zahraničia dar alebo podporu v sume vyššej ako 50 dolárov za rok, bola povinná sama sa prihlásiť na FBI, aby ju tam zaregistrovali na zoznam agentov cudzích mocností. Z tejto registrácie eo ipso vyplývali pre danú osobu či organizáciu príslušné zákonné obmedzenia a z prípadného ignorovania takejto registrácie aj patričné a tvrdé zákonné postihy.
Fakty sú teda známe. Ostáva už iba zodpovedať otázku, či máme rovnaký zákon v prípade USA považovať za demokratický a v prípade Ruska za totalitný, diktátorský či dokonca za fašistický. That is the question!
Július Handžárik Slovanská Vzájomnosť 2/2013
