pondelok, 5 decembra, 2022
spot_img
ÚvodZastierané udalostiZaznávaný aj vyzdvihovaný nezmar Vavro Šrobár

Zaznávaný aj vyzdvihovaný nezmar Vavro Šrobár

Vojenský lekár internista MUDr. Pavol VENCEL o veľkých mužoch slovenskej politiky. Vojenský lekár internista MUDr. Pavol VENCEL okrem viacerých odborných publikácií napísal niekoľko pozoruhodných kníh z oblasti literatúry faktu. V troch sa venoval vodcovi Líbyjskej džamahírie Muammarovi Kaddáfímu Salám alejkum Líbya (1997), Bol mojím najlepším pacientom (1998), V blízkosti Kaddáfího (2019). V ďalších písal o záhadnom národovcovi Júliusovi Carmenovi alias Alfonzovi Zhorskom (2007) ‒ Zabudnutý génius (2007), a o generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi  ‒ Koho majú bohovia radi, umiera mladý (2015). Spolu s MUDr. Jurajom Mistríkom napísal publikáciu História vojenskej nemocnice (2003). V poslednom období sa zaoberá jednou z najrozporuplnejších postáv našich dejín politikom MUDr. Vavrom Šrobárom.

Ako by ste stručne hodnotili tohto lekára a politika?

Doktor Šrobár bol pre väčšinu režimov zaznávaný a nepohodlný politik. Napriek tomuto jednoznačne nepriaznivému hodnoteniu, ako aj mnohým politickým a charakterovým nedostatkom vidím v ňom politika, ktorý dokázal dlhodobo formovať slovenskú a českú politiku. Stal sa univerzitným profesorom sociálneho lekárstva a napísal jedinečnú Slovenskú zdravovedu. Bol vedúca osobnosť na Slovensku v boji proti alkoholizmu, dobrý spisovateľ a lekár.

Jeho spolupracovníci v ňom videli prvého Slováka, ktorému bolo v našej histórii dopriate, aby vykonal veľké štátnické dielo.

V roku 1993 Slovenská akadémia vied so slovenským rozhlasom pripravili reláciu o najznámejších a najzaslúžilejších Slovákoch, ktorí sa pričinili o vznik prvej československej republiky, a tým aj slovenskej štátnosti. Prečo sa Šrobár nedostal ani do prvej stovky?

Objektívni znalci jeho osobného života mu vyčítajú skutočnosti, na ktorých postavil celú svoju politickú kariéru. Začalo sa to  na gymnáziu v Přerove, kde sa dostal ako pansláv po vylúčení zo všetkých škôl v Uhorsku. Z tohto obdobia pochádza jeho výrok: „Zaumienil som si spojiť osudy dvoch vetiev slovanského kmeňa v jeden mohutný celok.“ Tu sa zrodil jeho až nepríčetný čechoslovakizmus, bez rešpektovania pripomienok jeho najbližších priateľov, s ktorými sa práve pre svoje nekritické presvedčenie rozišiel. Na smrť sa rozhádal s Hlinkom, Hodžom, ako aj s mnohými ďalšími. Až nekritická dôvera voči Masarykovi a Benešovi ho priviedla k zrade jeho priateľa generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý mu veril, mal ho úprimne rád a do jeho lekárskej  starostlivosti zveril aj svoju milovanú matku. Z charakterových vlastností mu jeho blízki priatelia zazlievali tvrdosť až krutosť pri presadzovaní politických cieľov, žalárovanie jeho protivníkov počas výkonu funkcie ministra pre správu Slovenska (v rokoch 1918 ‒ 1920). Opatrenia, ktoré zaviedol, boli také prísne, že ho sám Masaryk musel z tejto funkcie odvolať. Z povojnových čias spomeniem odsúdenie biskupa Vojtaššáka či kruté opatrenia na oslobodenom území Červenou armádou. V rokoch 1944 ‒ 1945 sa podieľal na zavlečení mnohých nevinných obetí do sovietskych gulagov. Zarážajúce je, že tu mal väčšiu právomoc než zlovestná NKVD, ktorá odsuny riadila. K ďalším jeho negatívam patrila manželská nevera, koketoval s mladými dievčatami, a dokonca rozbil manželstvo svojho kolegu doktora Hálka. Rád sa pozeral na dno pohárika. Nedôveroval žiadnemu slovenskému politikovi. S Benešom intrigoval proti tým, čo sa dožadovali rešpektovania Martinského vedenia ako hlavného slovenského jadra pri rozhodovaní o ďalšom osude národa po prvej svetovej vojne. Tieto, ako aj  ďalšie charakterové nedostatky neprispeli k jeho „popularite“ na Slovensku.

Spomenul si jeho vzťah ku generálovi Štefánikovi. Na sto percent vieme, že to bol práve Šrobár, ktorý ho povolal, keď Slovensku hrozila katastrofa zo strany Maďarov. Zaujímala by ma odpoveď na otázku, či sa Šrobár nepodieľal na jeho tragickej smrti.

V mojej knihe o Štefánikovi o tom podrobne píšem. Verím, že Šrobár po havárii lietadla a smrti Štefánika a troch talianskych pilotov bol spočiatku presvedčený, že lietadlo bolo zostrelené. Veď dostával podrobné správy od všetkých bratislavských vojenských útvarov. K tomu, čo tu teraz vyslovím, ma vedie nielen moje osobné presvedčenie, ale aj podrobné šesťdesiatročné štúdium týchto tragických udalostí. Šrobár si nebol istý,  čo sa za tragickým skonom Štefánika skrýva. Po porade s Masarykom a Benešom zariadil, aby Štefánika pitval MUDr. Kabelík, ktorého Šrobár veľmi dobre poznal, ale na vykonanie súdnej pitvy nemal žiadne odborné predpoklady ani kompetenciu, pričom v tom čase sme mali vynikajúcich prosektorov.

Kto bol doktor Kabelík?

Keď Šrobára vylúčili zo všetkých stredných škôl v Uhorsku zásluhou redaktora Pietra ho prijali na gymnázium v Přerove. Riaditeľom tu bol Kabelíkov otec, ináč známy jazykovedec. Len pre zaujímavosť mám v ruke dokument, v ktorom Kabelíkov vnuk tvrdí,  že jeho dedo bol rovnako ako Beneš presvedčený slobodomurár. Kabelíkovou úlohou bolo zahladiť stopy po eventuálnom strelnom poranení. Pitevné protokoly sú napísané lajdácky, neodborne a sú plné rozporov. Videl som ich v troch verziách. Medzi nimi bola aj posledná, ktorú prezidentovi Schusterovi odovzdal Václav Havel. Na jednom z protokolov je na prvom mieste vedúceho prosektora podpísaný Dr. Kabelík, ako pisárka protokolu je uvedená jeho manželka Eva. Aby to bolo ešte záhadnejšie, v inom pitevnom protokole je na prvom mieste menovaný najbližší Šrobárov priateľ Dr. Hálek. Mimochodom, s Hálkovou manželkou sa po jeho smrti Šrobár oženil. Tieto pitevné protokoly len spochybnili naše, francúzske či talianske oficiálne odborné, nestranné komisionálne vyšetrenia. A podľa mňa sa tieto pochybnosti nevyriešia nikdy.

Aký je tvoj názor?

V roku 1993 sa mi dostala do rúk miestoprísažná správa rotmajstra v zálohe Jana Kejmara. Je to vlastne akýsi testament, ktorý mala odovzdať slovenskej, resp. československej vláde jeho manželka Jana. Zhodou rôznych okolností po pricestovaní na návštevu Slovenska dostala na bratislavskom letisku infarkt srdca a skončila na jednotke intenzívnej starostlivosti vo vojenskej nemocnici. Bola to práve ona, ktorá mi tento neobyčajný testament odovzdala.  Bol poctivo ručne spracovaný do najmenších podrobností. Uvádza sa v ňom, že Kejmarov otec svojmu synovi za prítomnosti troch svedkov prezradil, že strieľal z Hurbanových kasární spolu s ďalšími siedmimi vojakmi na lietadlo so Štefánikom. Povel na to im vydal veliteľ kapitán Jelínek. Tento testament bol do najmenších podrobností overený viacerými kanadskými úradmi. Preto som nevidel  dôvod, aby som mu neveril.  Úprimne povedané, aj som sa zlomyseľne potešil, že konečne mám v ruke aj nejaký overený dokument, ktorý môže do tejto tragédie vniesť aspoň trochu svetla.  Poctivo som ho odovzdal do vlastných rúk vedúceho vojenskej kancelárie prezidenta generála Mojmíra Hergoviča. Moje sklamanie prišlo ani nie o tri-štyri dni. Pri opätovnom štúdiu dokumentu si generálova sekretárka všimla, že ako čas streľby uvádza Kejmar 14.20 hodinu. Teda čas, keď Štefánik bol už dve hodiny mŕtvy. Musel som sa zmieriť s tým, že Štefánik nebol zostrelený, ale zahynul vinou nepriaznivých poveternostných podmienok. Aký je Šrobárov podiel viny za nedostatočne pripravenú pristávaciu plochu alebo zníženie rizika poveternostných vplyvov na minimum, sa neodvážim konštatovať.  Na to nemám vedomosti ani morálne právo. Dodnes mi vŕta v hlave, prečo najvyšší slovenský predstaviteľ,  ktorý pozval Štefánika do Bratislavy, nemal záujem o jeho uvítanie. Pričom mu Štefánik veril. Zveril mu do opatery svoju ťažko chorú matku.  Štefánikov brat povedal: „Nikto mi dosiaľ nevysvetlil, prečo z ničoho nič Šrobár s hŕstkou priateľov čechoslovakistov na poslednú chvíľu cestoval do Skalice zasadiť lipu, na čo v piatok nebolo ani počasie.“ Nakoniec zarážajúce na celej kauze je aj to, že nikdy kvôli tragédii žiadna vyšetrovacia komisia nepredvolala na výsluch vedúceho kancelárie prezidenta Masaryka, aj keď sa o jeho výsluch generál Češík snažil. Samozrejme, tých nejasností okolo Šrobára je veľmi veľa, ale už by sme zachádzali do rôznych konšpiratívnych teórií, ktoré by ešte viac zahmlili okolnosti katastrofy.

Vráťme sa k Šrobárovmu detstvu. Aj v ňom je dosť nejasností, aj keď nepôsobia tak výrazne, ako tie pri spomínanej leteckej tragédii…

Domovom Šrobárovcov bola Lisková. Otec Šrobára bol pomerne bohatý katolícky gazda a richtár. Darilo sa mu, kým sa nedostal do sporu s farárom Moserom, ktorý ho obvinil zo sprenevery päťtisíc obecných zlatých. Keď spor nakoniec vyhral, prišiel  kvôli právnikom takmer o celý majetok. Podstata sporu je však nejasná. Vavro Šrobár sa narodil 19. 8. 1867. Mal jedenásť súrodencov, ale dospelého veku sa dožili len šiesti. Bol prísne vychovávaný v katolíckom duchu a rodičia chceli z neho mať kňaza, o čo sa aj pokúsil. Na gymnáziu bol veľmi slabým žiakom. Večne prepadal, preto putoval z gymnázia v Ružomberku na gymnázium do Levoče a odtiaľ do Banskej Bystrice a zase nazad do Levoče, kde ho pred maturitou za panslavizmus vylúčili zo všetkých škôl v Uhorsku. Nakoniec zmaturoval s opakovaním ročníka s veľkými ťažkosťami v Přerove. Po maturite sa rozhodol študovať medicínu v Prahe. Z vypočítavosti sa oženil s bohatou statkárovou dcérou so záväzkom, že sa svokor bude o neho starať počas štúdií. A on to dokonale využil. Medicínu študoval dvanásť rokov, a to nielen na Lekárskej fakulte, ale aj v rôznych „hospodách“, ako napríklad U Primasov, U Šedlokov či U Svätého Tomáša, kde mali slovenskí študenti svoje stoly. Hudobný skladateľ Mikuláš Schneider Trnavský o tomto ich štúdiu hovorí: „Ej,  počas tohto nášho pražského štúdia sme prepili neraz celú našu domovinu.“  Nuž, čo, študenti sú všade rovnakí. Pijú, keď majú za čo, pijú, aj  keď nemajú za čo…

Ako je možné, že sa Šrobár pri takých mizerných študijných výsledkoch stal vysokoškolským profesorom a jedným z najväčších československých politikov?

Bol nesmierne húževnatý (samozrejme okrem učenia), cieľavedomý, nekompromisný, výborný rečník a vždy sa objavil v pravej chvíli na správnom mieste. Zároveň bol neobyčajne dravý, vedel sa vždy správne zorientovať a včas celý svoj politický život staviť na správnu kartu ‒ na tatíčka Masaryka a jeho nástupcu Beneša.To je jedna stránka veci. Druhá je viac-menej konšpiratívna, o ktorej som sa dozvedel od ruských historikov, zaoberajúcich sa zdravotníckou problematikou v ruských dejinách ‒ N. R. Razlovského, T. A. Tomešnikova a N. N. Mogučekova. A tí ma priviedli na základe ich vstupu do prísne tajných sovietskych archívov v Ľubľanke do druhého života Šrobára ako politika. Podľa nich bol Šrobár agent NKVD a osobne sa poznal so Stalinom, ktorý ho po celý čas jeho aktuálnej politickej kariéry chránil. Len tak sa dá vysvetliť, že prežil všetky režimy v ministerských funkciách bez straty kytičky. Mňa osobne zaujímalo, ako sa mu podarilo dostať až tak vysoko ‒ priamo k Stalinovi. Nie je to nejaký podvrh? A vysvetlili mi,  opierajúc sa o vierohodné dokumenty: Šrobár sa už ako študent priatelil s Krivošom, ktorý pochádza z druhej strany Choča. Obidvaja boli vyznávači filozofie Leva Nikolajeviča Tolstého, obidvaja panslávi, obaja doštudovali na přerovskom gymnáziu…

Potom sa však Šrobár s Krivošom rozišli…

Šrobár zostal v politike doma, Krivoš emigroval do cárskeho Ruska, kde urobil neuveriteľnú kariéru. Stal sa najvyšším cárskym cenzorom? Mal na to všetky predpoklady. Bol nesmierne inteligentný, neobyčajný intrigán a ovládal tridsaťpäť cudzích rečí. O Krivošovi bolo napísaných viacero kníh. U nás je najznámejší jeho životopis od Tibenského. V roku 2017 vyšla o ňom kniha od ruských historikov. Aj u nás sa v súčasnosti Krivošom zaoberajú na niektorých vysokých školách. Krivoš vďaka  svojej inteligencii rozanalyzoval hneď na začiatku boľševickej revolúcie politickú situáciu, zradil cára a pridal sa k Leninovi, pretože ten dobre vedel, o koho ide. Krivoš nelenil a usiloval sa za každú cenu získať Leninovu a neskôr i Stalinovu dôveru udávaním svojich najbližších spolupracovníkov. To ho zachránilo od istej popravy, aj keď sa nevyhol krátkodobému pobytu v gulagu. Jeho pomoc boľševikom bola všestranná, a to nielen v cenzorskej oblasti, ale všade, kde ho Lenin či neskôr Stalin potrebovali. Píše sa o ňom, že pre Lenina vypracoval zmluvu o Brestlitovskom mieri, ako aj iné dokumenty. Stalinovi údajne pomáhal zásobovať Caricyn (neskorší Stalingrad, Volgograd) pri bojoch s bielogvardejcami. Chcem tým zdôrazniť, že sa musel dobre osobne poznať  s vedúcimi osobnosťami boľševickej revolúcie a zostal v ich blízkosti uvedomujúc si, že jeho život visí na vlásku a smrť je veľmi reálna.

Pokiaľ viem, po vzniku ČSR títo starí kamaráti Krivoš a Šrobár obnovili kontakty.

Nevie sa, kto prvý začal, ale to nie je podstatné. Je známe, že sa to začalo cez námestníka MZV ČSR priamo v Kremli a pokračovalo pri rôznych oficiálnych, no najmä neoficiálnych stretnutiach. Môžeme sa právom domnievať, že už v dvadsiatych rokoch informoval Krivoš o existencii Šrobára a jeho politickej aktivite Stalina a získal ho pre najbližšiu spoluprácu so ZSSR. Tak spoznal Stalin Šrobára a stal sa jeho ochrancom až do jeho smrti v roku 1950. Ešte raz zdôrazňujem, že len tak si možno vysvetliť, ako Šrobár prežil všetky režimy bez problémov. Šrobár pri rokovaniach o zmluve o priateľstve a vzájomnej pomoci medzi ČSR a ZSSR v roku 1944 sedel po pravici Stalina. Pri rokovaní v Kremli Stalin úplne ignoroval Beneša i Gottwalda a venoval sa výlučne Šrobárovi. A to nebolo len pre jeho výborný ťah v nasávaní vodky. Komunistický československý minister Kopecký neskôr uvádza ako výnimočnú udalosť,  keď si po podpísaní Zmluvy pozval Stalin Šrobára na súkromné premietanie obľúbeného filmu. Do kina so Stalinom mohli vstúpiť len jeho najbližší spolupracovníci z ÚV KSSZ.  Alebo iný presvedčivý príklad obrovskej Šrobárovej právomoci: Pri nástupe česko-slovenskej vlády do Košíc v roku 1945 začal robiť Šrobár na oslobodenom území rozhodné čistky. Nepohodlných východniarov odosielal do gulagov. Mal tu  väčšie právomoci ako NKVD. Je to náhoda? Vieme, že počas SNP sa stal Šrobár predsedom SNR za Demokratickú stranu a sám bol jej podpredsedom. Po februári 1948 boli všetci demokrati najkrutejšie potrestaní. Ale Šrobárovi sa opäť nič nestalo. Hovorí sa, že Gottwald povolal do svojej pofebruárovej vlády Šrobára priamo na príkaz Stalina. A, samozrejme,  Šrobár po malom zdráhaní,  veľmi dobre vidiac, čo sa s republikou deje, túto funkciu prijal. Je to náhoda? Šrobár sa komunistom už predtým osvedčil. Videl silu Demokratickej strany. Aby ju rozdrobil, založil pred voľbami v roku 1946 Stranu slobody, ktorej týždenník Sloboda vydržal až do roka 1989.  Málo ľudí vie, že sa Šrobár osobne poznal s Bélom Kunom. Stretli sa vo väzení v Segedíne v rokoch 1907 ‒ 1908, kde dokonca jeden čas mali aj spoločnú celu. Pravdepodobne si mali čo povedať,  lebo Šrobár začínal svoju politickú kariéru ako sociálny demokrat. No a Béla Kun sedel za to, že huckal robotníkov na štrajk. Šrobár spomína vo svojich pamätiach na Kuna ako na večného hladoša, s ktorým sa delil o svoju porciu stravy. Politicky sa zhodli v jednom ‒ že Rakúsko-Uhorsko vo vojne prehrá. Šrobár zároveň priznáva, že sa s Kunom (pôvodne Rumun židovského pôvodu Kohn) stretol 5. mája 1919 v Komárne za prítomnosti Jána Botta. Kuna charakterizoval takto: inteligentný, nebezpečný, zradný a veľký klamár. O dvadsaťpäť dní po tejto schôdzke zaútočili Kunovi boľševici na Slovensko. To s určitosťou vieme. Nevieme však, ako ovplyvnila Šrobárova známosť s Kunom Krivoša, ktorý zoznamoval Šrobára so Stalinom.

Vráťme sa k Šrobárovi ako lekárovi a vysokoškolskému profesorovi.

V tomto smere Šrobára nesmierne obdivujem. Napriek tomu, že jeho hlavnou životnou náplňou bola politická činnosť, žasnem, čo dokázal ako lekár. Po celom Slovensku zakladal protialkoholické spolky, šíril osvetu, písal hodnotné odborné články. Na Lekárskej fakulte založil Katedru sociálneho lekárstva a prednášal túto tematiku, v ktorej sa stal na Slovensku priekopníkom ‒ dokonca vo väzení napísal pomerne kvalitnú zdravovedu. A pri tom všetkom pri vzniku ČSR vykonával funkciu ministra zdravotníctva. Treba zároveň pripomenúť, že až do roka 1918 vykonával lekársku prax. Jeho ordinačné hodiny boli nepretržité. Po finančnej stránke sa nemusel mať až tak zle, keď zo svojich príjmov financoval časopis Hlas. Na lekársku fakultu prišiel až v roku 1935, keď načas skončil s politikou. Tu prednášal necelé dva roky sociálne lekárstvo ako riadny profesor a v roku 1937 odišiel do penzie. Treba pripomenúť, že Šrobár nebol naklonený myšlienke rozpustiť Alžbetínsku univerzitu, na ktorej prednášali maďarskí profesori.  O potrebe jej zrušenia ho presvedčil až český profesor Hynek ‒ zakladateľ Univerzity Komenského.

Vráťme sa opäť k Šrobárovým charakterovým črtám.

Bol hašterivý, impulzívny, nepripúšťal kritiku o sebe, ani keď bola oprávnená. Bol nekompromisný voči nepriateľovi, žiarlivý na úspechy svojich konkurentov a mimoriadne pomstychtivý. Rozišiel sa takmer so všetkými svojimi priateľmi a nikomu nikdy nič neodpustil. V každom, kto s ním nesúhlasil, videl nepriateľa. Najvýstižnejšie ho charakterizovali jeho vlastné slová v časopise Hlas: „Hlas narobil veľa zlej krvi na Slovensku. Bojuje proti nám každý, hlavne katolícki a evanjelickí kňazi, že sme neverci, ateisti, nepriatelia slovenského národa atď. To nás  nezaráža. To je internacionálna frazeológia od počiatku sveta všetkých reakcionárov, keď sa stretnú s pokrokom, svetlom a pravdou! Prídu tvrdé boje, nikoho sa neľakáme, lebo sme si istí našej pravej cesty. Neuzavrieme prímerie, nebudeme hľadať kompromisy s nikým a nikde!“ Tu je vyjadrený charakter Šrobára. Hneď na začiatku svojej politickej kariéry sa zaplietol do korupcie. Jeho blízky spolupracovník a priateľ inžinier Ján Janšák, ktorý o ňom písal pozitívne, ale zároveň dodal: „Vieme, že Šrobár podľahol korupcii, ktorá charakterizuje celý vtedajší politický systém spolu s agrárnou stranou, ku ktorej patril.“ Stal majiteľom zvyškového veľkostatku a rôznych ďalších statkov a neskôr sa mu podarilo získať väčšinu v kúpeľoch v Trenčianskych Tepliciach. Tak nahonobil pomerne veľký majetok. To, čo predtým vyčítal svojim oponentom, sám rafinovane robil.

Prečo sa Šrobár rozišiel s Hodžom?

Okolo roka 1930 mal výhodu pred Šrobárom, že bol aktívnejší a že jeho koncepcia mala na Slovensku úspech. Šrobárova politika ostáva na Slovensku osamotená. Konflikt s Hodžom sa končí ich úplným rozchodom. Určite tu okrem politických dôvodov zohrala hlavnú rolu závisť Šrobára pre jeho politické úspechy. Šrobár išiel dole. Po voľbách 1935 sa rozlúčil s postom senátora a do politiky nezasahoval. Hodža prežíval nový vzostup. Získal post ministerského predsedu.

A ako to bolo vo vzťahu Šrobár ‒ Hlinka?

Hlinka bol kmotrom Šrobárových detí. Teda od začiatku bol medzi nimi veľmi blízky až dôverný vzťah, ktorý sa vyvíjal rôznymi štádiami od priateľstva cez averziu až sa po vzniku ČSR cesty oboch politikov definitívne rozišli a ich nevraživosť prerástla až do verejných útokov! Šrobár robil všetko možné, aby činnosť SĽS  a neskôr HSĽS, ktorá bola jednoznačne za autonómiu Slovenska, oslabil. Spomeňme aspoň jednu z desiatok Šrobárových intríg, ktorými sa túto stranu pokúsil rozložiť. Vedúci funkcionár SĽS Juraj Koza Matejov, redaktor Slováka, prijal cez Šrobára od prezidenta Masaryka tri milióny Kčs, aby založil nový časopis Slovenský národ, ktorý mal predstavovať opozičný smer v SĽS. Celú akciu mal na starosti maďarský Žid Vajda, ktorý ju prezradil Hlinkovi. Strhol sa obrovský poplach. Hlinka o Šrobárovom podraze interpeloval v Národnom zhromaždení sťažnosťou priamo na intrigána Beneša! Vtedy si Hlinka naklonil mnoho tápajúcich Slovákov.

Nemožno obísť Šrobárovu odbojovú činnosť v Slovenskom národnom povstaní.

Tú možno rozdeliť do dvoch období: 1938 ‒ 1943 a 1943 ‒ 1944. V prvom období sa sústredil na udržiavanie kontaktu s Benešom a členmi československej emigrantskej vlády. Robil to cez rôzne firmy ako Kotva, Baťa, Cukrovinky. Zameriaval sa najmä na spravodajskú činnosť pre západ i východ. Je známe, že už po vzniku Slovenského štátu sa stretával opakovane so sovietskym veľvyslancom Puškinom. Robil to až do jeho odchodu zo Slovenska. V druhej polovici roka 1943 nastal v odbojovej činnosti Šrobára obrat i vzhľadom na postupné porážky Nemecka vo vojne. Zakladal bojovú skupinu, v ktorej boli veľmi silné osobnosti: Karvaš, Zaťko, Viliam Pauliny, Krasko, Šoltés, bratia Veselovci a ďalší. Dokonca do nej zverbovali aj predsedu Slovenského snemu Dr. Martina Sokola. Táto skupina sa podieľala na prípravách SNP. S ňou úzko spolupracovala aj Ústredňa štátnej bezpečnosti, ktorej členovia prezrádzali akcie pripravované proti skupine. Šrobár z vlastných finančných zdrojov vyčlenil vysokú čiastku na podporu SNP. Na chate Nábělkovcov na Donovaloch sa s prispením Šrobára pripravila Proklamácia revolučného výboru, ktorú 29. augusta 1944 prečítal podplukovník Mirko Vesel v rozhlase. Teda SNP jednoznačne vyhlásili vojaci, a nie politici! Prvého septembra 1944 sa vytvorila povstalecká SNR, ktorá prevzala vládnu a výkonnú moc na oslobodenom území. Jedným z predsedov bol Šrobár. Osemnásteho októbra sa začala nemecká protiofenzíva. Povstalecké jednotky sa stiahli do obrany. Na záver k tejto otázke treba pripomenúť, že 23. októbra odletel Šrobár na čele vedenia SNR do ZSSR. Kým mnohí vojaci a partizáni padli v bojoch, organizátori SNP, až na malé výnimky, prežili bez ujmy.  Po návrate do oslobodeneckých Košíc v januári 1945 sa členovia SNR začali podieľať na politicko-spoločenskom živote. Šrobár prežil bez problémov komunistický prevrat vo februári 1948 a ako Stalinov chránenec profitoval až do svojej smrti.

článok je prebratý zo Slovenských národných novín: http://snn.sk/news/zaznavany-aj-vyzdvihovany-nezmar-vavro-srobar/

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -
Predchádzajúci článok
Ďalší článok

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň