Stalo sa našou neblahou, nebezpečnou a veľmi škodlivou tradíciou, že naše vnútorné spory vrcholia najmä v čase, keď je tlak nepriateľov najväčší. Bolo tomu zrejme tak aj za čias Veľkomoravskej ríše a nie je tomu inak ani dnes. Aj nekultúrny, neplodný a zároveň nenáležitý spor o zásluhy Andreja Hlinku ako otca národa je toho smutným dôkazom. Pritom všetci – a som presvedčený, že aj jeho hlavní aktéri – vieme, že uškodí nám všetkým ako celku, celému slovenskému národu a nielen v našich domácich vzťahoch, ale ublíži aj nášmu obrazu v očiach cudziny. Je smutné, že mnohým našim – a práve Slovákom – ide najmä o to…
V takejto rozvadenej a nenávistnej atmosfére je vzácne až sviatočné a je priam balzamom, čo hojí rozjatrené rany spoločnosti, ak máme v našich dejinách osobnosť – a priamo Hlinkovho „oltárneho brata“ – ktorého meno ani dejinotvorný odkaz slovenskú spoločnosť nedráždi a nerozdeľuje na nezmieriteľné tábory. Pritom obaja velikáni – Štefan Moyzes aj Andrej Hlinka – svojim presvedčením aj konaním pôsobili v hlavnom životodarnom prúde slovenských dejín ako pokračovatelia a reprezentanti slovenskú spoločnosť zjednocujúceho úsilia.
Každý národ, pokiaľ sa nedohodol „sám so sebou“, neujasnil a neusporiadal si vzťahy k vlastným hodnotám a ich tvorcom a pokiaľ sa nezjednotil v záujme spoločného cieľa, ktorým je pre každý národ – dôstojný a plnohodnotný národný život a jeho dlhodobo perspektívna budúcnosť – taký národ bol vždy nielen odkázaný na milosť či nemilosť iných, ale aj odsúdený slúžiť cudzím záujmom!
Som presvedčený, že po vyše 1000 rokov trvajúcej, ľudskú aj národnú dôstojnosť ponižujúcej a doslova miliónmi ľudských životov draho zaplatenej národnej skúsenosti bez vlastného štátu – už Slováci nemajú právo správať sa tak, aby sa do otrockého postavenia vrátili späť! Preto už viac nesmieme opakovať chyby našej minulosti, zato si však musíme sústavne opakovať a pripomínať odkaz tých, ktorí nás vyviedli z tmy na svetlo súčasnej rovnoprávnosti so všetkými slobodnými národmi sveta. Jednou z takýchto osobností je aj náš dnešný oslávenec.
Bohaté životné dielo Štefana Moyzesa má mnoho podôb a jeho osobnosť má nezastupiteľné miesto nielen v slovenských dejinách, ale tiež v dejinách bratského chorvátskeho národa aj v dejinách Slovanov ako veľkej rodiny kultúrne, jazykovo a mentálne príbuzných národov.
Ak si niekto myslí, že Štefan Moyzes nepatril k tým najodvážnejším bojovníkom národného pohybu Slovákov nech si uvedomí, že to bol práve on, Štefan Moyzes ako banskobystrický biskup, kto sa jednoznačne a nekompromisne postavil proti vtedajšej maďarskej a maďarónskej vrchnosti a napriek výslovnému a striktnému zákazu platiaceho pre celé vtedajšie Uhorsko – priviedol Slovákov až k prameňom našej kultúrnej histórie a vlastnej štátnosti tým, že pri príležitosti 1000. výročia príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda do nášho staroslovenského Rastislavovho kráľovstva – oživil v nás nielen spomienku, ale zobudil sebavedomie Slovákov ako kultúrneho a historického národa – jedného z najstarších v Európe!
Už v Tatríne, najmä na pamätnej „4. sednici“ v Čachticiach, pri spoločnom katolícko-evanjelickom stole, vtedajší uvedomelí dušpastieri slovenského národa začali to, čo vyústilo bratským podaním si rúk obidvoch rozhodujúcich konfesií v Matici slovenskej, práve za predsedníctva biskupa Štefana Moyzesa spoločne s Karolom Kuzmánym, aby ukázali celému národu, že sa to dá, ak je spoločná dobrá vôľa. A navyše, celou svojou ďalšou činnosťou a spoluprácou dokazovali, že inak ako spoločne – k úspechu prísť ani nemôžme.
Všetci, čo akýmkoľvek spôsobom zjednocovali Slovákov – či bernolákovci alebo štúrovci na princípe jazyka či Tatrín, alebo neskôr Matica slovenská či to bolo na jazykovom, kultúrno-osvetovom alebo politickom základe – všetci správne pochopili podstatu nevyhnutnosti – dohodnúť sa ako národ a zjednotiť svoje úsilie. To je alfou aj omegou našej národnej úspešnosti!
Vždy boli a budú osobné či skupinové záujmy, je tu však predovšetkým slovenský národ, ktorý – a to si treba uvedomovať s plnou vážnosťou a zodpovednosťou – tu bude iba dovtedy, kým bude mať takých verných a pre svoj národ doslova všetkých obetí schopných synov, akým bol a zostane – veselský rodák, vysoký cirkevný a svetský hodnostár, excelentný pedagóg a kultúrny pracovník, obdivuhodný človek a prvý predseda Matice slovenskej, nadovšetko však verný slovenský rodoľub Štefan Moyzes.
Večná mu vďaka za jeho vznešený príklad múdreho, zodpovedného a obetavého postoja k životným záujmom Slovákov, ktorý nech jasne žiari na cestu dôstojnej a šťastnej budúcnosti slovenského národa! Nech mu za to – naša spoločná vďačná pieseň – slávou zazvoní!
Veselé pri Piešťanoch, 14. 10. 2007
Pri príležitosti osláv 210. výročia narodenia Š. Moyzesa
Akad. mal. Viliam Hornáček
