nedeľa, 3 júla, 2022
spot_img
ÚvodCiele, priority, zásady, koncepcieŠtvrťstoročie činnosti združenia slovenskej inteligencie KORENE

Štvrťstoročie činnosti združenia slovenskej inteligencie KORENE

Dvadsaťpäť rokov uplynulo od Novembra ’89, od čias radostnej závrate nás všetkých, čo sme prežívali pád  tzv.železnej opony a strihanie ostnatých drôtov na hraničnej “čiare” pod Devínom i v Petržalke na slovensko – rakúskych hraniciach. Čo žiť budeme my pamätníci, ktorí toho dosť skúsili počas reálneho socializmu, nezabudneme na to radostné duševné rozpoloženie, ktoré nás napĺňalo, keď sme niektorí až z Nitry cestovali do Bratislavy, aby sme zažili tú neopakovateľnú atmosféru pádu komunistickej totality a stali sme sa účastní radostného masového ošiaľu z toho, že na tribúne sa striedali osobnosti a hovorili otvorene a s nadšením o novej dobe, ktorá nastala, bez cenzúry, všadeprítomných fízlov atď.

      Lenže mnohí z nás, čo sme chceli prehovoriť na tribúne, sme už zažili prvý šok, keď sa od nás žiadalo, aby sme predložili na papieri, o čom chceme hovoriť a keď sme videli v pozadí človeka, ktorý posudzoval naše žiadosti a veru to nebol jeden z nás postihnutých, ale ten, čo do posledku slúžil totalite. Ale ani to nebolo to najhoršie, ale to, že vystúpil na tribúnu človek – a jemu to bolo povolené – ktorý prehlásil, že nie je dobré, keď boli prepustení z väzenia komunistami odsúdení príslušníci tzv. päťky, lebo môže nastať “čierna totalita”.

      Keď zazneli tieto slová z revolučnej tribúny, skončilo aj moje štrnganie kľúčmi a nútilo nejedného z nás začať premýšľať o tom, že tu čosi nehrá, že ktosi chce získanú slobodu a zásluhu za to prisvojiť pre iný scenár, než aký bol v našich predstavách.

- Podporte nás -

      A vtedy sme našli miesto, kde sme sa naozaj cítili ako rovní s rovnými a to bol ateliér akademického maliara Viliama Hornáčka pri Slovenskom rozhlase na Benediktiho ulici, ktorého som už poznal z ľudovej muziky, kde hral aj iný maliar – Milan Laluha a ďalší. Atmosféra tohto neformálneho a nikým neobmedzovaného diskusného klubu ma uchvátila    a už som zostal v jej zajatí. Tam sme boli všetci jednakí       a seberovní vyznávači dlho očakávanej slobody: či bol kto umelec, maliar, či univerzitný profesor, či ekonóm alebo divadelník či bol z Nitry, zo Žiliny či z Prešova, alebo prosto nadšený Slovák z ulice, ktorému ležal na srdci osud nášho národa. A náš hlas cez prijaté rezolúcie bolo počuť až na miesta, kde sa formovali politické sily na budovanie nového usporiadania nášho štátu. Ale o tom už bolo dosť napísané zasvätenejšími. Čo sa mňa týka, fascinovalo ma to priateľské, priam bratské ovzdušie, tá atmosféra a skromnosť, keď sme vystačili celé hodiny sedieť a diskutovať pri pár krajcoch mastného chleba a pri pohári vína z demižónka od Vilovho otca alebo toho, čo ktorý z nás tu a tam doniesol.   

      To už som bol v Bratislave v Univerzitnej knižnici, kde sa začínala prejavovať praktická stránka informačnej revolúcie implementáciou automatizovaného knižničného systému ALEPH, v rámci čs. siete CASLIN troch hlavných knižníc ČSFR: Národnej knižnice v Prahe, Zemskej knižnice v Brne, Univerzitnej knižnice v Bratislave a Národnej knižnice Matice slovenskej v Martine. Všetko sa dialo na báze grantu americkej nadácie Andrew Mellon Fundation, na ktorú prispievala aj práca našich slovenských vysťahovalcov, i môjho starého otca v baniach a oceliarňach na Východe Spojených štátov. Začali aj moje cesty do USA a pobyty u rodiny v Kalifornii, a táto práca v knižnici i mimo nej vo svojom odbore a publicistike ma začala stravovať a tak prestali moje návštevy ateliéru na Benediktiho ulici. Pravda, aj činnosť, vtedy už sformovaného združenia slovenskej inteligencie dostalo iný status a aj iné miesto stretávania sa. Napríklad v Častej – Papierničke a na iných miestach, na ktorých som sa vždy zúčastňoval.

      Najväčším paradoxom v tomto mojom novom vyzrievaní je to, že práve v Spojených štátoch u rodiny a nových priateľov som sa dozvedel o novej ľavici, o neomarxizme americkej odnože, o Markusovi, Adornovi, Frommovi a im rovných v celom americkom univerzitnom prostredí a o ich rozkladnom pôsobení na americkú kultúru, tradície, umenie a celý spoločenský život.

      Jedno staré orientálne príslovie hovorí: “Ak chceš ovládnuť cudziu krajinu, prevychovaj jej mládež.” A táto prevýchova v modernej dobe začína, – ako to predznamenal už v polovici minulého storočia George Orwell, –  úpravou histórie. Vo svojej slávnej knižke “1984” hrdina jeho románu Winston Smith pracuje na Ministerstve pravdy, kde má za úlohu upravovať históriu. Robí sa to tak, že nepohodlné a voči Veľkému bratovi nepriateľsky zamerané osobnosti, – dnes by sme povedali, že “politicky nekorektné“ osoby, – vymazáva z histórie a tým aj zo spoločenskej pamäti, ako by vôbec neexistovali.

      Milan Kundera vo svojej knihe – “Kniha smíchu a zapomnění” (1978) ide ešte ďalej a formuluje túto prax z dnešného aspektu takto: “Národy sa likvidujú tak, že sa im najskôr vezme pamäť. Zničia sa im ich knihy, ich vzdelanosť, ich história. A niekto iný im napíše iné knihy, dá im inú vzdelanosť a vymyslí im inú históriu. Národ potom začne postupne zabúdať na to, čím je a čím bol.”

      Ale okrem týchto metód je ešte jedna a tá je najsmutnejšia a najrozšírenejšia, ktorej sme priamo svedkami: ľahostajnosť príslušníkov národa, ktorí strácajú záujem o spoločnosť, v ktorej žijú, o svoj národ preto, že stratili svoju duchovnú podstatu, dedičstvo svojich predkov, svoj kresťanstvom sformovaný svetonázor a svoj mravný základ. Často aj preto, že sú otupení svojou bezradnosťou a bezmocnosťou niečo v tejto spoločnosti zmeniť. U týchto ľudí sa vytráca záujem o národnú minulosť a narastá ľahostajnosť aj k osudu vlastného potomstva; jediné, čo ich zaujíma je materiálne zabezpečenie vlastnej existencie.

      A predsa aj v ťažkých časoch boľševického režimu v Rusku vyrástli osobnosti, ktoré natrvalo ovplyvnili ľudské myslenie nášho veku. Takou osobnosťou je Alexander Solženicyn, nositeľ Nobelovej ceny, vyhostený sovietskym režimom z vlasti. Istý čas obdivovaný aj na Západe, ale nie dlho! Bolo len otázkou času, kedy sa skončí obdiv tejto osobnosti na Západe, a najmä v USA, kde už intelektuálne pole ovládla ideológia neomarxistickej Frankfurtskej školy, respektíve jej Marcusovej americkej podoby. Stačila jedna Solženicynova prednáška na Harvardskej univerzite v r. 1978, v ktorej podal analýzu americkej spoločnosti a bol v americkom univerzitnom svete odpísaný. Keď sa ho na tlačovej konferencii spýtali, prečo dochádzalo v sovietskom Rusku a v celom komunistickom lágri k masovému vyhladzovaniu obyvateľstva a k zavedeniu systému novodobej otrockej práce v súostroví gulag, Solženicyn stroho odvetil:“ Človek zabudol na Boha.“  A tým bol odpísaný aj v masmediálnej sfére.

      Tešme sa, že aj na našom malom Slovensku vyrastali takéto veľké osobnosti duchovného odporu, ako nám pripomenula tohoročná beatifikácia nášho martýra Titusa Zemana.

      Lenže u nás i v celej Európe sa deje to, čo som videl v Spojených štátoch pred štvrťstročím. Už vtedy, tam v Santa Monike neďaleko Holywoodu som videl prvý raz povaľovať sa dievčice v otrhaných džínsoch s holými kolenami. Tam som po prvýkrát počul od akademicky vzdelaných ľudí o novej vlne kultúrnej revolúcie, oslobodenej od akýchkoľvek doterajších civilizačných zábran. Dnes sme svedkami toho, že sa to deje pred našimi očami v našom štáte. Pozrite sa v našich hromadných dopravných prostriedkoch v každom meste a uvidíte aj teraz v zime mladých ľudí, dokonca študentov univerzít v nohaviciach, z ktorých im trčia holé kolená. Čosi proti zdravému ľudskému rozumu, ale čo manifestuje ich revoltu a ich ideové zaradenie. Nedivte sa im, veď zaslúžilí intelektuáli a politici v Európe s vážnou tvárou presadzujú zásady ideológie, ktorá tvrdí, že sexuálna orientácia nie je človeku daná príchodom na svet. Nedávno som zachytil na internete prehlásenie už “osvietených pokrokových” mladých rodičov pri narodení svojho dieťaťa v ktorejsi západnej európskej krajine, že pohlavie svojho dieťaťa neuvádzajú v rodnom liste, nech sa sám rozhodne, keď dorastie.

      Trošku dlhý úvod k tomu, aby sme pripomenuli iné závažné udalosti nášho národného života? Ani nie. Veď neomarxizmus amerického marcusovského vydania v rukách globalistov je útokom na celú doterajšiu ľudskú civilizáciu. Spochybňuje a rozkladá všetko a najmä národné cítenie a tradíciu kresťanskej civilizácie. Na tomto základe pracujú mnohé mimovládne organizácie financované globalistickými filantropmi zo zahraničia a vytvárajú novú duchovnú atmosféru mládeže v národných štátoch Európy cez multikulturalizmus, ateizmus a čuduj sa svete, aj cez  satanizmus, lebo nás starých, čo sme zakúsili “dobrodenia” viacerých “izmov”, už neohlúpnu.

      Na tomto pozadí súčasného sveta hodnotíme aj činnosť každého občianskeho združenia s národnou a duchovnou orientáciou a činnosťou. Dňa 2. decembra 2017 sa konala konferencia SKSI KORENE a SLOVAKIA PLUS. Na podujatie boli prizvaní aj novinári z rôznych, aj z  verejnoprávnych či tzv. mainstreamových médií. Ale v žiadnom z nich ani muk o tejto významnej udalosti nášho národného života.  Za vyše štvrťstoročie existencie združenia slovenskej inteligencie KORENE sa uskutočnilo toľko významných vedeckých, spoločenských a kultúrnych podujatí venovaných aktuálnym potrebám analýzy sociálno-ekonomickej situácie v našom štáte, ako na máloktorom akademickom pracovisku. Patrím k tým, čo stáli pred rokmi pri zrode tohto združenia a hoci som vzhľadom na svoj vek mimo hlavného prúdu súčasného spoločenského života, sledujem všetko kultúrno-spoločenské dianie v našom štáte a s obdivom najmä činnosť združenia slovenskej národne orientovanej inteligencie KORENE. S obdivom mu žičím, konkrétne vedúcim osobnostiam, výboru na čele s neúnavným predsedom, akad. maliarom Viliamom Hornáčkom, aby vytrvali v tejto práci, ktorá, žiaľbohu, musí neraz suplovať činnosť platených štátnych inštitúcií a veľkého množstva akdemických pracovníkov našich početných univerzitných pracovísk. Nech je ich činnosť v súlade s heslom, ktoré nám zanechala jedna z najväčších osobností minulého storočia – Alexander Solženicyn: “Zisti kto si a rob to úmyselne!”

Emil Vontorčík

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň