Bývali takí drotári, čo sa rozhodli drôtovať svoj národ puknutý.
Ani storočie neubralo na váhe hodnôt, ktoré vyznávali vo svojej literárnej tvorbe slovenskí realisti: Viera v Boha, pracovitosť, skromnosť, statočnosť, skromnosť a úcta. Úcta k životu, k človeku, k prírode. Keby som bytostne nepociťoval absenciu týchto hodnôt, ani čiarku by som nenapísal. Neprefacká nás na sklonku dňa absencia úcty?
Akoby zázrakom žijú medzi nami ľudia, ktorí každý nový deň považujú za neopakovateľný dar a nenásytne sa ho usilujú naplniť v duchu určeného poslania.
Keď som ho hľadal na Krížnej ulici v Považskej Bystrici, spýtal som sa pre istotu mladých, či tu býva pán Štefan Meliš. Zavrteli hlavou a pokrčili plecami.
Vošiel som. Otvoril mi deväťdesiatročný, striebrovlasý bard, kmeť, žrec. Pozdravil som ho mimovoľne takmer v ázijskom predklone. Rýchlo som zistil, že on nie je nastavený na metále a ak by ho niekto chcel nazvať celebritou, podal by naňho trestné oznámenie. Po nedávnej smrti milovanej manželky – tak mi to hovorila jeho dcéra – sedí na stoličke a občas sa prejde po izbe ako Homér a s námahou rozmýšľa, čo načim ešte dokončiť.
Bože môj, z koľkých tátošov bol zložený záprah, ktorý unášal životnou púťou Meliša!
Na starostlivo ustlanej posteli mi porozkladal deisiatky vlastných kníh a ja som sa až zahanbil, že som ich nemohol všetky naraz prečítať. Slová chvály odmietal.
Najväčších chýb sa dopustil, keď sa narodil na prahu najväčšej hospodárskej krízy matke-upratovačke a otcovi murárovi v roku 1928. Prinajmenšom – pošetilé!
V jasliach sa rodia sveta spasitelia – píše Hviezdoslav. Nebolo však ani na tie jasle, keď sa narodil kdesi v pražskom parku, kam sa rodičia uchýlili, pretože ich statkár vyhodil z práce a nevyplatil im plácu za uplynulé tri mesiace. Keď oči šuhaj roztvoril, rýchlo zistil, že tatíček Masaryk Pittsburskú zmluvu nedodržal a – ako spomína – vrieskal dva mesiace, až kým sa rodinka nepobrala domov, do Papradna. Neboli girlandy, neboli fanfáry. Bol len strýko s početnou rodinou a jedna hlinená izbička. Aj do nej zatekalo.Tu malo bývať štrnásť ľudí. Aj jesť bolo treba. Po krátkom čase sa presťahovali a prežívali krušné časy.
Vyučil sa za sústružníka, veď tu boli poruke strojárne a chlebíček istejší. Svoje remeslo si robil statočne, no jeho duševné sily ho predurčovali na viac.
Zvuky, ktoré ho obklopovali, podmanivé obrazy, fascinujúce tvary, povesti, rozprávky, zvyky a tradície, ktoré sú pre nás často neviditeľné, neha a krutosť sveta zasahovali jeho krehkú dušu ako mocný príval. Jeho zreniciam je prisúdené vidieť neobmedzenú mozaiku nuansov, ktoré sú nám nedostupné. Páračky peria, šúpanie kukurice, stínanie stromov, priadky… Štefanova čistá duša sa nevedela nabažiť bizarnej krásy Papradnianskej doliny. Nasával ju plnými dúškami.
Z podvedomého sa stávalo vedomé. Mladosť strávená v rodnom milovanom a báječnom Papradne z neho uhnietila, sformovala človeka, kresťana a Slováka na plný úväzok. Uvedomil som si, v akom bohatom mýtickom svete je odomňa vzdialený. Všetky tie príbehy, ktoré sa odohrali po uplynulé storočia v papradňanskom chotári, jemu jedinému vyrozprával chotár, les, potok, skala. Tomu univerzálnemu jazyku sa naučil rozumieť, naučil sa pozerať cez oči predkov. Všetko to minulé ožívalo v tých najúchvatnejších podobách. Ožívali víly, škriatky, vlkodlaci, čerti i anjeli, vodníci a upíri. Bezhraničná fantázia, rozvinutý sen o kráse, ktorý v reálnom svete absentoval, ho posúvali do závratných výšok a tajomných komnát.
Holúbok slovenský. O biele perie si hlavinku kloní, nezaspí. Kolembá sen svojho deda, ten spať mu nedá… Videl ho ešte ulietať do nenávratna a ak ho už nemohol zachytiť, zozbieral aspoň stratené zlaté pierka z krídel.
Kedy to stihol? Vyše 700 povestí v štyridsiatich knihách. Najznámejšia z nich je Kráľ Matej pod Manínom. Dve dvestostranové knihy o etymológii a etnografii. Názvy dedín, chotárov – Počarová, Vrtižer, Besné, Slopná boli preňho dotieravou a neodbytnou provokáciou. On, sústružník sa dopátral, že názvy Slopná, Príslop sú keltského pôvodu a znamenajú niečo ako vstup, brána. Nezanedbateľné je aj jeho členstvo v genealogickej spoločnosti. Jeho rodokmene siahajú hlboko do minulosti, archív v Bytči bol jeho prechodným bydliskom.
Ponúkol mi raz nesmelo, či by som neprijal pre žiakov základnej školy v priestoroch školy výstavu jeho drevorezieb. Všetkými desiatimi. Prišiel. Za starou embéčkou kára plná drevených škriatkov, vlkodlakov, betlehemov, panovníkov. Poukladal si ich stovky tematicky, aby sa vraj nepohašterili. Pohľad na autora, ktorý sledoval záujem detí bol symbolom šťastia.
Vtedy som sa mu ponúkol za člena archeologickej spoločnosti, ktorú viedol a neobanoval som. Profesionáli, ktorých si zvykol pozývať na naše vychádzky, sa ho viac spytovali ako mu odpovedali. Odkryl sedemdesiat nových lokalít. Detektor nepotreboval. Hovorieval: Tí naši predkovia neboli hlupáci, vedeli, kde sa majú usídliť. Vedeli, že potrebujú pôdu, slnko vodu, útočisko. Ako vykopal ten unikátny meč pri skale nad Moštencom, ostáva pre mňa záhadou. A už bola k nálezu pričlenená nová povesť. Jeho zásluhou bola objavená mohylová kultúra okolo Sverepca. (Pre zaujímavosť: Pán Eduard Oravec z Vancouveru mi v jednom liste napísal:,, Vy tam na Slovensku zakopete do zeme rýľom a máte tisícročné predmety. Aká je to zem? “) Podupaná, potom a krvou skropená.
,, Dnes by ste po Mestiskách sotva našli nejaké pamiatky. Čas odvial stopy po ich dávnych obyvateľoch i dobyvateľoch, voda zmyla krv obetí a vietor odvial výkriky víťazov a plač porazených,” – píše Meliš. ,, Uvedomme si, priatelia, že teraz sme tu obklopení horizontom my.
Katastre sa prepisujú, ale teraz je to zem naša. Ctime si ju!”
Numizmatiku Štefana Meliša poznajú od Ašu po Čiernu nad Tisou. Za prácu v Slovenskej numizmatickej spoločnosti (o.i. napísal Numizmatickú kroniku), bol ocenený piatimi najvyššími medailami!
S úsmevom som mu povedal, že ho pokladám aj za humoristu, keď o sebe povedal:- Vzdelania síce nemám, ale…
Cez najrozmanitejšie výklady histórie Štefan Meliš príkro odsudzuje globalizáciu sveta. Svet je podľa neho krásny vo svojej inakosti. Sugestívne svojím celoživotným dielom dokázal, že Slováci disponujú bohatým vkladom do mozaiky sveta.
Naša súčasná mládež súrne potrebuje pozitívne vzory. My ich máme, ale len málokto vie, kto býva na Krížnej v Považskej Bystrici. Kmeť národa, duchovný aristokrat nechce byť objektom pre metále a ovácie. Ak ho neposlúchneme, urobíme dobre.
A veď som nenapísal ani stotinu z možného. Ani len jeho – možno insitne, ale krištáľovo čisté verše som nespomenul:
Dívam sa oknom von,
na opršanej lúke stojí strom.
Nezbedné vetrisko – pozrite sa – aha!,
vyzlieka ten strom do úplného naha.
Ošklbané lístie vo vetre si lieta,
dáva smutné Zbohom dňom babieho leta /Zo Zápisníka Štefana Meliša/
Peter Kozolka
.
