piatok, 29 marca, 2024
spot_img
ÚvodCiele, priority, zásady, koncepcieČAS ZMENY – ČAS SKUTKOV!

ČAS ZMENY – ČAS SKUTKOV!

Sú zákonitosti, ktoré platia vždy a platia pre všetkých. Preto – prirodzenou autoritou môže byť iba ten, kto si to svojim konaním zaslúži. Je to výsada aj ocenenie zároveň. Všetky iné „autority“ sú falošné a buď sú vyklamané, alebo vynútené. Však ani obetavosť, zodpovednosť a statočnosť skutočných prirodzených autorít nestačí, ak spoločnosť tieto hodnoty neuznáva a  neoceňuje. Pritom, bez prirodzených autorít sa spoločnosť rozpadá, stráca lesk a zaniká v chaose. V tom istom chaose, ktorý prirodzené autority inej spoločnosti hravo zvládnu a ovládnu tú spoločnosť, ktorá svoje prirodzené autority nemá, alebo ich ignoruje.

V normálnej zdravej spoločnosti je prirodzenou autoritou inteligencia, ktorá tvorí jej elitu. Aby však elita mohla plniť svoju úlohu v spoločnosti, nevyhnutne  musí s ostatnými časťami jej organizmu – čo najčastejšie a čo najintenzívnejšie – komunikovať.

Náš styk s vlastným národom dnes závisí, ba doslova visí, na sotva viditeľných „nitkách“ niekoľkých občasníkov s dosahom, ktorý v žiadnom prípade nemožno označiť ako mienkotvorný. Preto v súčasnosti slovenský národ – už ani nevie či vôbec nejakú inteligenciu má! –  a je priamo odsúdený na vysokosofistikovaný systém výplachov zdravého rozumu, prirodzeného cítenia a ničenia zdravej morálky, ktorý ho svojimi nekultúrnymi konzumnými splaškami cieľavedome deformuje na „úroveň“ zvierat s ľudskou tvárou!

Čo je ešte nebezpečnejšie – a čo vráža tomuto javu punc takmer bezvýchodiskovosti – je fakt, že ide, a najmä „vďaka“ globálne pôsobiacim médiám, o skutočne globálny jav. Jav so všetkými dôsledkami jeho ohavnej misie, ktorá v celej svojej zvrátenosti rozkladá na odpad pre žumpy mnohotisícročné kultúrotvorné úsilie ľudstva a vracia ho späť – až na dno našej živočíšnej prapodstaty! Pri „riešení“ svojich sporov sa však už neoháňame  kyjakmi, ale disponujeme arzenálom schopným zničiť nielen naše, ale aj tvorivé úsilie celej prírody a života vôbec!

Našou úlohou – úlohou elity národa – je: premeniť toto zúfalstvo na novú nádej!

Vieme, že iba zúfalstvo je schopné takého hrdinstva, že nájde východiská aj tam, kde by ich rozum nikdy nehľadal. Vieme aj, že – práve Slováci a Slovania – sa odhodlávajú k činom až pod tlakom takmer beznádejných okolností. Vieme toho skutočne veľa a získali sme práve v takýchto situáciách toľko skúseností, že by sme mohli byť – snáď najmúdrejší na svete. A keď čítame – eseje a state našej inteligencie – zdá sa, že aj sme! Čo však s múdrosťou, ktorá nepomáha žiť lepšie, ani nám nepomáha byť úspešnejšími?! Napríklad od tých, ktorí síce toho toľko nepopíšu ani toho toľko nenahovoria, ale… A čo keď práve preto sú od nás úspešnejší…? Svet určite neobrátime slovami. Mali by sme si radšej – skutkami – urobiť najskôr poriadok doma!

Veď, po takmer storočí od rozpadu  „uhorského žalára národov“ je slovenský občan – s preukazom a výhodami „zahraničného Maďara“ – úradujúcim predsedom najvyššieho zákonodarného orgánu nášho štátu – NR SR. Ďalší – menej prefíkaný, ale rovnako zarytý iredentista a ohovárač Slovákov – je podpredsedom vlády SR. Ďalší – tiež člen tej istej etnickošovinistickej strany – je ministrom školstva nášho slovenského štátu – 2. Slovenskej republiky…

Lajoš Košút – ktorý nikdy neuznal Slovákov ako národ – sa z Rožňavy vyhráža vytasenou šabľou smerom na Vysoké Tatry. Šándor Márai – ktorý vítal Miklóša Horthyho na bielom koni v Košiciach a z toho istého slovenského mesta  Ferenc II. Rákoczy – veľký a verný priateľ a spojenec Turkov proti Európe a mnohí ďalší … väčší – menší do bronzu odliati či inak vysochaní a po Slovensku rozostavení „nielenmaďari“, sa mlčky a spokojne usmievajú. A – trpezlivo čakajú na svoju chvíľu.  Ak svoj zvrátený sen o zvrátení dejín  späť do minulosti naplnia – nebude to iba ich zásluhou…

V uplynulom roku sme toho na „vlastnom ihrisku“ prehrali naozaj dosť. A pritom – najmä  „vďaka“  vlastným!

Aj napriek skutočne rozsiahlej petičnej akcii – piaty most cez Dunaj v hlavnom meste Slovenska – opäť nenesie meno slovenskej osobnosti.  Ani slovenská energetika nezostala v slovenských rukách. A každý deň nespočetnekrát prehráva aj naša kultúra v nerovnom zápase s presilou cudzej pakultúry… A čo náš – naozaj veľmi „ležérny“ – zápas o slovenskú tvár slovenského hlavného mesta Bratislavy…?

Čumil, paparazzi, francúzsky vojak, šenenáci… postupnou babylonyzáciou zvanou „multikulturálnosť“ pokorne cúvame späť do plesnivého prítmia malomeštiackej „prešpuráckej požone“ za tichého „úžasu“ takmer výhradne Slovákmi obývanej slovenskej metropoly…

Zastavme ich, bratia! –  aj sestry, Slovenky a zastavme sa – pri tomto skutočne zarážajúcom jave! Neprichádza čas – tak ako v roku 1989 – a naliehavá potreba činu ako „Bratislava nahlas“?  Nežiada sa dnes vydať aj – „Slovensko nahlas“?! Veď  aj o slovenskosti slovenského vidieka svedčia pomaly už iba skanzeny.

Kde ešte na širokom okolí funguje taká výkonná práčka špinavých peňazí, také eldorádo bossov tzv. nadnárodného kapitálu? Kde „vládne“ taká generálne nemohúcnosť, ba úplná absencia urbanizácie hlavného mesta štátu? A že symbolické pokuty za zohavovanie jeho vzhľadu – skôr prilákajú ako odradia – tých, ktorí sa rozhodli – u nás a na náš úkor – rozmnožiť svoje peniaze? V tom si môžeme byť istí! Hovoriť dnes o „krásavici na Dunaji“ v súvislosti s Bratislavou – nemožno. Nieže po prižmúrení obidvoch očí  – ani po ich vylúpnutí nie! Čo nás čaká a čo nás neminie?

Čaká nás všetko, čo sme my a aj naši predchodcovia zanedbali. Dávno aj včera… Je to náš prirodzený dlh voči sebe aj voči nám ako národu. A kým ho nevyrovnáme, nemôžeme byť – nielen oprávnene hrdí a sebavedomí na svoju národnú príslušnosť, ale nebudeme úspešní v žiadnom konaní pri zabezpečovaní našej budúcnosti. Čaká nás však predovšetkým naplnenie vlastných predsavzatí a  – hoci je to práca pre niekoľko generácií – začať musíme my ako autori projektov.

Z konkrétnych naliehavých, praktických krokov smerujúci k dosiahnutiu nami vytýčených cieľov sú rozhodujúce dva. Prvým je nadviazanie komunikácie s vlastným národom.  Najmä propagovaním našich myšlienok prostredníctvom  osobností v slovenských elektronických médiách. Predovšetkým štátnych, podliehajúcich zákonom o  verejnoprávnych inštitúciách. Aj keby sme si to mali vynútiť demonštráciami! Druhým je – nevyhnutnosť prebojovať sa do vrcholovej politiky a môcť účinne spolurozhodovať o osude nášho národa a jeho budúcnosti.

Aby sme to dokázali – nevyhnutne potrebujeme novú mladú krv, jej dynamiku a tvorivosť, jej odvahu. Našou úlohou je presvedčiť ju, nech nezrádza svoju generačnú šancu vytvoriť si vlastný život doma a po svojom. A presvedčiť ju tiež, nech túto neopakovateľnú životnú šancu nevymení za – možno lákavý, ale ponižujúci! – blahobyt sluhov. Navyše –  sluhov cudzích pánov, v službe cudzím záujmom a cudzej budúcnosti.

Pre vysoké ciele neexistujú jednoduché ani okamžité riešenia. A v našom svete sa nedejú ani zázraky. Ak nepovažujeme za zázrak – už samotné národné prežitie Slovákov…

Takéto svetské „zázraky“ však majú svoje presné pravidlá a prísne podmienky, ktorých základom je vždy – buď celkom obyčajná, každodenná cieľavedomá a vytrvalá tvorivá práca, alebo neobyčajné hrdinstvo výnimočných jedincov – ako prejav aktívneho záujmu a ľudskej príčinlivosti pri zlepšovaní svojho života.

Pri  takomto konaní, ktoré je zároveň napĺňaním zmyslu života nám môže na cestu svietiť naše heslo Múdrosť, svornosť, vytrvalosť a viesť nás môže – malo by! – naše predsavzatie „… presadzovať a vlastným príkladom tvorivej spolupráce slovenskej inteligencie aj realizovať ideu národného zmierenia, porozumenia a spolupráce všetkých, ktorí svojimi vedomosťami a schopnosťami chcú pomôcť slovenskému národu pri zabezpečení jeho úspešnej a dôstojnej budúcnosti“.

My, členovia obnovenej SNR – ak chceme byť skutočnou elitou svojho národa, tak ako ňou boli naši predchodcovia a zakladatelia prvej SNR – my nemáme právo ani na bezradnosť, ani na pasivitu. Našim jediným právom je – povinnosť vždy dokázať nájsť to najlepšie východisko a našou jedinou výsadou je – vždy zodpovedne konať. Konať tak, aby sme boli nielen príkladom, ale zároveň aj živým východiskom – najmä z tých najhorších, zdanlivo neriešiteľných situácií – práve my. Keď už nie iným, tak aspoň svojou schopnosťou bezvýhradnej obetavosti pre svoj národ v čase, keď to potrebuje najviac. Teda vtedy, keď sa bez obetí nezaobíde…

Opäť prichádza taký čas, aby sme na spoločný prospech slovenského –dnes už znova politického – národa obetovali svoje pohodlie aj osobné záujmy a venovali všetok um aj schopnosti na prekonanie problémov a úspešné zvládnutie ďalšej z radu nikdy nekončiacich skúšok našej národnej zrelosti. Môže byť krajšia a vznešenejšia cesta k naplneniu zmyslu nášho osobného a zároveň aj zmyslu slovenského národného života? Pre nás, ktorí sme na posvätnom mieste našich dejín vykonali Devínsku prísahu – ani nesmie byť!

Všetko dôležité sme si už povedali, všetko podstatné sme vyhlásili…  Nech teraz hovoria naše činy! Jedným z nich bude aj naša bezpodmienečná účasť na predčasných parlamentných voľbách 2006, aby sme pomohli zastaviť úpadok a aby sa NR SR – aj našim aktívnym pričinením! – začala meniť na pôvodnú 1. Slovenskú národnú radu – nielen názvom, ale najmä svojim zodpovedným prístupom k plneniu nezastupiteľného poslania najvyššej kolektívnej autority – bezvýhradne chrániacej práva a záujmy slovenského národa.

Čas zmeny je vždy časom skutkov! Máme príležitosť dokázať, že naša Devínska prísaha – nie sú iba slová!

akad. mal. Viliam Hornáček Devín, 30. apríl 2006

- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň