Zápasy a boje Slovákov za právo zvrchovane rozhodovať o svojich veciach a vzťahoch, o vlastnom vývoji a osude má hlboké korene. Možno povedať, že táto túžba, program a cieľ zároveň je v nás už od nepamäti. Prinajmenšom od začiatkov nášho formovania sa do národného spoločenstva. Žiť svojský život podľa vlastných predstáv, potrieb a záujmov, je nevyhnutným základom ľudsky dôstojného národného života aj naplnenia zmyslu našich dejín. Napokon, veď práve preto sme sa stali a sme národom.
Ostatný prelom tisícročí sa vyznačoval nielen dynamikou, ale aj zásadnými zmenami, ktoré prinášali nové, dovtedy nebývalé nádeje. Pokusy meniť vlastné postavenie aj vzťahy národov v povojnovom usporiadaní Európy boli aj predtým, neboli však úspešné. Chýbali vhodné okolnosti a rozhodujúci, dostatočne silný impulz.
Zmeny spustené tzv. helsinským procesom sa valili Európou ako lavína. Kto nebol dostatočne pripravený, tento proces ho zmietol. Dokonca aj tých najväčších – „nerušímych“. Hoci bol pôvodne zameraný na ľudské a občianske práva jednotlivca, umožňoval, aby si ho každý vysvetlil po svojom. Podľa toho, čo najviac potreboval.
Slováci potrebovali zavŕšiť svoj zápas o národnú rovnoprávnosť, aby mohli naplniť zmysel vlastných dejín. A ten rozhodne nie je v doživotnej službe cudzím záujmom! Konečne sa naskytla príležitosť dosiahnuť zvrchované rozhodovanie o vlastnom osude. To je však možné iba vo vlastnom samostatnom a zvrchovanom štáte. Iba v ňom sa možno optimálne transformovať z objektu cudzích záujmov na rovnoprávny subjekt medzinárodného práva.
Okolnosti, celková atmosféra a dianie v Európe priali našim zámerom vyjadreným už v Programovom vyhlásení Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE na jar 1990 slovami „… pripraviť Slovákov ako zvrchovaný, o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ“. Bolo to zároveň v súlade s Chartou OSN aj s životnými záujmami slovenského národa. Taký „hviezdny okamih“ sa vyskytne v dejinách raz za tisíc rokov! Bolo treba konať. Neodkladne. A kto iný, ak nie inteligencia národa?
Vinou slovenských poslancov slovenského snemu, ktorí v SNR odmietli tzv. matičný návrh zákona o slovenčine ako „štátnom jazyku SR – bez výnimky“, bola nálada slovenskej spoločnosti doslova výbušná. Oprávnený národný hnev z tejto celonárodnej urážky bolo treba využiť, aby sa nerozplynul v preklínaní vinníkov, ale poslúžil dobrej veci. Bolo treba riešiť – a aj doriešiť – podstatu tzv. slovenského problému.
Prvý návrh deklarácie o zvrchovanosti Slovákov na ich štátnom území napísal člen SSI KORENE Ján Cuper už v auguste 1990. Pri skúmaní podpory tohto „rodného listu obnovenia slovenskej štátnej samostatnosti“ som však nepochodil ani u Ivana Laluhu nieto ešte u „vraj národne orientovaného “ Milana Zemka na VPN- ke. Situácia najmä „vďaka“ pražským centralistom však gradovala na bod varu. Či už slovnými výtkami tzv. staršího bratra, alebo „kdo na koho doplácí“, ale aj konkrétnymi hanobeniami Slovákov v zahraničí či škodami oslabujúcimi Slovensko, ktoré veľvyslankyňa ČaSFR nazvala „černá díra Evropy“. Začala sa z Prahy riadená likvidácia slovenskej potravinovej sebestačnosti a zbrojárskej výroby. Zvyšovala sa nezamestnanosť a federálny premiér Klaus nám vnucoval ekonomickú „šokovú terapiu“. Do zahraničných rúk sa – formou o nás bez nás –privatizovali ČS-aerolínie, loďstvo, Čedok atď. Tomu, čo sa ešte len chystalo narodiť ,podrezávali „pražskí páni“ a ich zahraniční poradcovia– šľachy, cievy, žily… Spoločne so slovenskými prisluhovačmi .Povedali sme si – s väčšinou národa – stačilo!
O riešenie spletitej situácie sa pokúsili viaceré iniciatívy. Bolo však treba viac ako iba navrhnúť či vyhlásiť. Bolo treba zjednotiť rozhodujúce národné sily a dať im spoločný program. A to v čase, keď aj mnohí kmeňoví „koreniari“ tvrdili, že je to nemožné. Iná možnosť však nebola. Tak sme sa na to odhodlali my a – zariskovali sme.
Dať dohromady ľudí, ktorí sa ani nezdravili, pozvať na KORENE takých, čo nás označovali za „temné sily“, zmieriť Mečiara s Markušom a Prokešom, zvolať politických rivalov a ľudí s rôznymi názormi aj záujmami – najmä osobnými – skutočne nebolo ľahké. Ako sa však po vypätých rokovaniach ukázalo – nie nemožné.
Vďaka odvahe Bohuša Piatka, redaktora Popoludnia s rozhlasom, mohli KORENE so svojimi názormi a návrhmi občas predstúpiť pred národ – poslucháčov SRo. Tak som v komentári dňa predpovedal – a nie jediný – horúcu politickú jeseň. Túto prognózu bolo treba naplniť skutkami.
Je síce pravda, že nikto z externých pozvaných na „polokonšpiračné“ stretnutie sa nepýtal, kto na ňom okrem neho ešte bude, ale ani my sme až do dňa „D„ nevedeli, kto z pozvaných skutočne príde. Keď sa v stredu podvečer 11. septembra 1991 začala schádzať nami pozvaná rôznorodá skupina, ktorá mala nasmerovať – a ako sa čoskoro ukázalo nasmerovala a aj naprogramovala – budúce dianie na Slovensku aj v celom federálnom štáte pred najdôležitejšími voľbami v našich novodobých dejinách, voľbami 1992, viacerí boli prekvapení koho vidia a s kým majú riešiť problém, ktorý už nebolo možné odkladať.
Potom, čo Milan Kňažko svojvoľne a bez konzultácie priviedol štyroch nami nepozvaných (J. Budaja, I. Gazdíka, J. Mihalíka, A. Mrázeka), napätie na KOREŇOCH ešte zhustlo. Chvíľami sa zdalo, že niektorí z našich odídu už pred začiatkom. Napokon hlavní aktéri pochopili situáciu aj naliehavosť doby a rozhodli sa pre spoluprácu a dohodu. Rozprúdila sa búrlivá diskusia -pre aj proti. Názory sa kryštalizovali ešte aj pri písaní formulácií do Výzvy práve vzniknutej iniciatívy Za zvrchované Slovensko. S ňou sme – už ako programovo zjednotená skupina – predstúpili pred občanov aj politikov, pred národ a jeho dejiny.
V mene pôvodných 33 signatárov a za Výbor iniciatívy ZZS jej už strojom napísaný text podpísal Viliam Hornáček, ktorý bol zároveň poverený prečítať ho nasledujúci deň v SRo. Nahrávku režíroval osobne šéfredaktor vtedy najpočúvanejšieho Radiožurnálu Ivan Mjartan, ktorý mi doslova povedal „Dám to hneď na úvod Rádiožurnálu. Dajte do toho všetko čo je vo vás. To musí zarezonovať na celom Slovensku. To bude bomba!“ A skutočne bola…
Že sa dovtedy už tradične rozvadené a chronicky nespolupracujúce národné sily spoja, príjmu spoločný program a uskutočnia koordinovanú, razantnú akciu celoštátneho dosahu – pritom nie „proti“, ale „za“! – to čakal málo kto. Výzva iniciatívy ZZS spôsobila najväčší politický otras od prevratu v novembri 1989 a vyvolala vlnu doslova zúrivosti na českej strane. Dokazujú to až hysterické reakcie prívržencov pragocentrizmu a iných neprajníkov slovenskej rovnoprávnosti. Okrem notoricky známych mediálnych maskotov (proti)iniciatívy Za spoločný štát, sa zvlášť „preslávil“ z Paríža priimigrovaný Pavel Tigrid. Ten na svoje – dvakrát to isté a dva dni po sebe federálnou ČSTV odvysielané – nenávistné chrlenie žlče a síry na našu adresu dostal najsledovanejší čas. S priehľadným cieľom – odradiť a zastrašiť nás aj slovenský národ a zdiskreditovať nás pred verejnosťou. Ten istý Tigrid, ktorý ako poradca prezidenta Havla nedovolil 21. 11. 1991 Alexandrovi Dubčekovi prehovoriť k pražanom z balkóna Melantricha. A bol to jeho šéf – „humanista“ Havel – kto svojim výrokom „Nepovažoval bych za příliš inteligentní rešit situaci tankama“ zarinčal zbraňami a pripomenul Slovákom tzv. Homolov puč proti autonómii Slovenskej krajiny 9.-10. marca 1939.
V našom prípade sa však všetci odporcovia slovenskej zvrchovanosti prerátali. Výzvu iniciatívy ZZS prijala zdravá väčšina národa a proces zavŕšenia emancipačného zápasu Slovákov sa už nedal zastaviť. Nezastavili ho ani osobné postihy signatárov. JUDr. Bartolomeja Kunca – ako svojho poradcu a dovtedy aj rodinného priateľa – predseda Vlády SR Ján Čarnogurský okamžite prepustil z práce. Vyvrcholením aktivít iniciatívy ZZS však bol „stôl národnej dohody“.
19. 9. 1991 – v tento symbolický aj magický dátum, ktorý sa číta z ľava či z prava rovnako – sme uskutočnili to, na čo národ najviac čakal a čo potreboval najviac. Verejné prezentovanie národnej jednoty ako „stola národnej dohody“ na nám. SNP v Bratislave, kde si signatári Výzvy ZZS – Michal Kováč za HZDS, Jozef Prokeš za SNS a Peter Brňák za SNDH – podali ruky a zdvihli ich nad svoje hlavy. Tento symbolický akt podriadenia svojich osobných a straníckych záujmov záujmom slovenského národa prijalo preplnené námestie s búrlivým nadšením.
Na tento – dnes už historický – zážitok nemožno zabudnúť, čo dokazujú aj fotografie ľudí, z ktorých mnohí zopli ruky a obrátili oči k nebu. Akoby hovorili – na túto chvíľu sme čakali celé veky! Akoby sa stal zázrak. Však zázrak zaslúžený a vybojovaný našou spoločnou celonárodnou zásluhou. A ak si chceme ubrániť a zachovať vybojované, musíme zopakovať tento zázrak ešte mnohokrát! Tam vtedy tĺklo srdce národa najhlasnejšie a najúprimnejšie. Bilo za pravdu a právo národa, ktorý si slobodu zaslúžil svojou činorodou tvorivosťou, nie ničením hodnôt. Cit sa spojil s rozumom, skúsenosti z prežitých dejín sa zaskveli múdrosťou, ktorá posvätila naše právo na ľudsky dôstojný život podľa vlastných predstáv, potrieb a záujmov. Boli tam s nami Moyzes a Kuzmány, Hlinka a Rázus… Boli tam spolu s nami všetci roduverní – domáci aj v zahraničí žijúci Slováci …
Tu sa začalo víťazstvo národných síl v najdôležitejších, kľúčových a rozhodujúcich voľbách novodobých slovenských dejín ,voľbách v júni 1992. A ich politickí víťazi – vďaka im za to! – dodržali slovo aj vytýčený program našej spoločnej, odteraz už celonárodnej iniciatívy Za zvrchované Slovensko. Už 17. júla prijala SNR Deklaráciu o zvrchovanosti SR, 1. septembra Ústavu SR a – po prijatí zákona o rozdelení federácie obidvomi komorami FZ – 1. januára 1993 vyhlásením súčasnej Slovenskej republiky bola obnovená slovenská štátna samostatnosť a zvrchovanosť!
A to všetko bez preliatia jedinej kvapky krvi – kultúrnym, legitímnym a ústavným spôsobom, na čom má zásluhu práve slovenská inteligencia, ktorá prevzala iniciatívu na čele národa v čase, keď to národ najviac potreboval a presne v súlade s vlastným programovým vyhlásením z jari – konečne už našej slovenskej jari – 1990 „… prostredníctvom svojich členov a spoločnými aktivitami pomáhať národným projektom v programoch jednotlivých strán a hnutí a zbližovať ich snaženia“.
Kľúč k úspechu teda poznáme a overili nám ho aj dejiny. Len v tom pokračovať ďalej!
A ešte niečo. Nedali sme žiadnu zámienku našim nepriateľom, aby zdiskreditovali nás a našu myšlienku. Nakoniec tento náš spôsob emancipácie – našu Slovenskú cestu – s obdivom uznali aj tí, ktorí nám sprvoti nepriali.
P.S.
Tak ako už mnohokrát – v duchu hesla a metódy našej práce „náročnosť, kritickosť, tvorivosť“ – aj pri tejto príležitosti 25. výročia vzniku iniciatívy Za zvrchované Slovensko ,vyjadrím svoje osobné vnútorné presvedčenie. Aj napriek nesporným úspechom – a z väčšej časti našou spoločnou celonárodnou vinou – nemáme čo oslavovať. Ani my z „prvej línie“, ani slovenský národ. Preto neoslavujme. Pripomínať si však treba. Víťazstvá aj prehry. Najmä preto, aby sa nasledujúce generácie poučili a inšpirovali na mnohom, čo a najmä ako sme zvládli či nezvládli. A poučili sa od nás najmä v tom, že nič nie je stratené, ak sa my už dopredu nevzdávame. Dokonca, že neraz sa podarí dosiahnuť aj to „kuvikmi kuvikané“ (vraj) nemožné, (vraj ) neprekonateľné, (vraj) neuskutočniteľné… .Slovami nášho veľkého predchodcu
„Kto sa sám neopúšťa, nebýva opustený!“
Akad. mal. Viliam Hornáček – predseda združení slovenskej inteligencie Bratislava 19. 9. 2016
